Just another story...10
10.
Dá sa povedať, že si začínam zvykať. Každý deň mám presne naplánovaný, takže mi neostáva čas na premýšľanie alebo vracanie sa do minulosti. Je to tak lepšie. Musím a plne sústrediť na súčasnosť a všetko ostatné nechať za sebou. Navždy. Podarilo sa mi všetky spomienky zablokovať na najvzdialenejšie miesto v mojej hlave. Sú tam pevne zamknuté a čoraz menej sa stáva, že ku mne nejaká spomienka prekĺzne. Túto metódu som sa naučila na jednej prednáške z psychológie. Prednášajúci mal veľmi príjemný hlas a skvele vedel vysvetliť celú pointu. Celkom ma to začalo baviť. Nikdy by som si nepomyslela, že ľudská psychika je niečo tak náročné a tak zaujímavé. Možno sa raz aj naozaj stanem psychologičkou. Bol by to celkom dobrý výhľad do mojej nejasnej budúcnosti. Oporný bod, ktorý som tak veľmi potrebovala.
Do školy chodím len raz do týždňa, vždy v utorok. Naozaj nezávidím všetkým tým, ktorí teraz robia skúšky. Na chodbách stretávam mnoho študentov s hlavou sklonenou so množstva skrípt, nevnímajúcich okolitý svet a v hlave aj tak iba s jednou myšlienkou- nech už majú voľno. Už som zvedavá na budúci semester, keď to bude čakať aj mňa. Ale zatiaľ mi nultý ročník vyhovuje. V mojej skupinke je zopár fajn ľudí, s ktorými niekedy prehodím zopár slov pri čakaní na prednášajúceho. Wendy, vysoká černoška s úžasnými vlasmi vkuse prestretými na plecia na obdiv. Naozaj si ju viem predstaviť ako psychologičku, ona však má omnoho vyššie ambície. Nechce byť obyčajnou radovou psychologičkou, ale pomáhať slávnym ľuďom liečiť sa zo svojich tráum.
„Vieš akí zakomplexovaní sú niektorí herci? Prečo práve ja musím mať plešinu, prečo som takí nízky, prečo sa mi v škole smiali? V jednom kuse niečo riešia. Ale ja, ja budem ich spása. Pekne mi všetko porozprávajú, ja si ich vypočujem, na konci sedenia si vypýtam fotografiu a podpis a až na ďalšom sedení im nejako pomôžem. Veď čo, stačí, keď im povieš zopár slov akí sú úžasní a omáčky okolo toho, no nie?“
„Pekne to máš premyslené,“ odobrila som jej.
„Ja viem,“ povedala naoko namyslene. „A keď tam príde ten najväčší fešák zo všetkých, ulovím ho. A budem slávna,“ zasmiala sa.
„Vezmeš ma potom do firmy?“ žartovala som.
„Najprv by si mi musela konečne povedať niečo o sebe, slečna Tajomná,“ odvetila so spýtavým pohľadom.
„To má pravdu, vlastne o tebe nič nevieme. Prídeš si k nám v strede semestra, to sa nestáva tak často,“ pridal sa k nej Ian. Bol to chalan, ktorého by som zase dala pracovať niekam úplne inam. Jednoznačne niečo s politikou, alebo reklamou. Vedel o všetkom živo diskutovať, mal príjemný hlas, dobré vystupovanie a určite by mal úspech. Jeho hlavným zámerom bolo spraviť si všade dobré meno, vždy chodil dokonale upravený, učesaný a neustále mal nejaké otázky. Hlavne na mňa. Mala by som ho zoznámiť s Kristy, skvele by sa k sebe hodili. Jeden uhovorenejší ako druhý. Lenže Ian akosi nechal oči na mne. Jednostaj mal nejaké narážky a dvakrát ma už pozval von. Samozrejme, že som odmietla, no on sa nevzdáva. Flirtuje a naťahuje si ma, no ja sa ho už snažím ignorovať. Je síce veľmi pekný a zábavný, mohol by to byť aj najlepší chalan na svete, povedala by som mu nie. Stále sa cítim ako zadaná...
Moment, čo ak má teraz Tim nejaké iné dievča? Je to možné? Nie , určite nie, nahovárala som si v duchu, no vedela som, že to nie je pravda. Nevie, že existuješ, vtĺkala som si do hlavy! A teraz musím zase pekne uzamknúť dvere spomienok.
„Hej, čo snívaš?“ vybehla na mňa Wendy. Rýchlo som potriasla hlavou. Zase som bola na chvíľu mimo. Toto sa mi už nesmie stávať.
Prepáč, zamyslela som sa.“
„Určite rozmýšľaš nad tým, že budeš konečne súhlasiť s mojím pozvaním von, mám pravdu?“
„Väčšinou ju máš, ale teraz si sa sekol,“ zasmiala som sa.
„Ach jaj, hrozné s tebou. Ale vieš že ja to nevzdám. A keď raz spravím kariéru, najmem si ľudí, ktorí ťa donútia,“ sprisahanecky na mňa žmurkol.
„To aby som sa začala báť,“ odvetila som.
Vždy si ma takto doťahuje. Ja som však presvedčená, že mu nikdy nedám šancu byť viac ako kamarátom. Nikdy. A nielen jemu.
Utorok je deň, kedy Kristy do školy nechodí. Navštevuje umeleckú školu kde sa venuje tancu. Niekedy predo mnou precvičuje zložité kroky, rôzne otáčky a iné veci, ktorým vôbec nerozumiem. Musím uznať, že jej to podľa môjho laického pohľadu ide veľmi dobre. Síce často fňuká, že nič nevie a ako všetko pokazí, viem, že len chce počuť ako jej to ide. Keďže má utorok voľno, vždy keď prídem domov po prednáške na mňa čaká buď cestovinový šalát alebo nejaké jedlo objednané z čínskej reštaurácie. Ani jedna z nás nevyniká vo varení, takže sme odkázané na polotovary, cestoviny a donáškovú službu. Nesťažujem sa, len moja peňaženka bude za chvíľu zívať prázdnotou. Budem sa musieť naozaj poobzerať po nejakej brigáde. Zvládla by som venčenie psov, roznášanie v nejakej reštaurácii alebo aj nejakú prácu v obchode. Hlavne nech si niečo privyrobím.
„Ahoj, konečne si tu, už som sa nudila! Z nudy som roztriedila všetky knihy podľa abecedy a premiestnila všetky veci v kuchyni!“ vyhŕkla na mňa ešte medzi dverami, ako bolo jej zlozvykom.
„Ahoj, nechaj ma vydýchnuť Kristy, prosím ťa.“ Vyzula som si čierne baleríny s mašľou, odložila ich dom skrine, zhodila tašku k sedačke a prešla do kuchyne, kde sa medzitým Kristy usadila.
„Mňam, ovocný šalát!“ povedala som nadšene.
„Hej, presne tak. Len teraz som ho dorobila, dúfam, že ti bude chutiť,“ usmiala sa Kristy.
„Ďakujem, si zlatá. Zajtra „varím“ ja.“
Ovocný šalát bol Kristinou špecialitou. Jablká, pomaranče, banány a jahody. Famózny mix A hlavne zdravý. S miskami plnými čerstvých kúskov ovocia sme si sadli pred televízor a pozerali naše obľúbené kriminálky.
Celý mesiac prebiehal v absolútnej pohode. Naozaj som si začala zvykať. Lenže potom Kristy odišla na víkend preč k svojim rodičom...
Najprv som sa tešila, že si konečne užijem trochu samoty. Pustila som si svoju obľúbenú hudbu, ktorú Kristy veľmi nemusí a zjedla som jogurt, ktorý mi vždy uchmatne. Skúsila som na melódiu piesne zopár krokov, ktoré ma naučila, no nohy sa mi zamotali a takmer som spadla na zem. Tanec nechám radšej tým šikovnejším.
Lenže cédečko s hudbou za hodinu doznelo a nastalo ticho. Len som sa tak bezducho prechádzala po byte z izby do izby. Samota nie je až taká skvelá vec. Najmä nie vtedy, keď sa zamknuté dvere s mojimi spomienkami pomaly začali otvárať. Snažila som sa rozptýliť všemožne ako som vedela. Nalakovala som si nechty, prezrela televízny program, v ktorom som však zistila že nič pozerateľné dnes nejde . Nakoniec som vybrala z tašky môj malý čierny notebook. Dala som ho na nabíjačku, sadla som si na sedačku a vyložila som ho na kolená. Keď som ho zapla, ozvala sa otravná úvodná zvučka, ktorú ani za svet neviem vypnúť a potom sa zobrazila pracovná plocha. Pozadie som mala obyčajné modré, ešte som nenašla žiadny obrázok, ktorý by sa mi tam hodil. Môžem skúsiť nájsť nejaký teraz. Úžasná zábava v piatok večer, pomyslela som si.
Otvorila som internetový prehliadač a hľadala náhodné obrázky. Celkom sa mi pozdával obrázok s rôznymi kvapkami farieb. Uložila som si ho.
Čo teraz? Na internete som vlastne tento mesiac bola iba dvakrát, aj to som hľadala nejaké informácie ohľadne školy. Kedysi som bola za internetom každý deň, písala si s priateľmi, navštevovala rôzne blogy a módne stránky, alebo hľadala fotky svojich obľúbených hercov. Robila som to, čo každé obyčajné dievča. Rodičia sa často sťažovali, že za internetom presedím celý deň.
Ozaj, čo sa stalo s mojimi účtami na všetkých tých komunikačných sieťach? Asi by som to nemala zisťovať...ale...veď už som sa aj tak rozhodla. Človek by si nemal priečiť vlastným rozhodnutiam, múdra veta jednej profesorky z univerzity.
Klikla som na môj obľúbený chat a zadala prezývku: *elisse77* Trochu trápna, čo sa týka tých hviezdičiek. A sedem je moje obľúbené číslo. No na tom teraz nezáleží. Chvíľu som v mysli hľadala heslo, no potom sa mi v hlave objavilo ako blesk. Heslo, ktoré som dávala vždy a všade. Ľahko zapamätateľné a také očividné. No v mojej súčasnej situácii priveľmi nebezpečné.
TimCarter. Dvierka v mojej pamäti sa pootvorili ešte viac. Trochu sa mi triasli prsty, keď som začala vyťukávať heslo. T...i...m...zopár znakov vo mne vyvoláva neskutočnú triašku. Enter. Zavrela som oči a s očakávaním som ich za moment otvorila. Na obrazovku vyskočilo malé okno v červenom rámiku. Tento účet neexistuje.
Mohla som si myslieť. Vlastne som vedela, že to nebude fungovať. Všetky záznamy o Elisse Moranovej sa stratili. Len som tak trochu dúfala...verila. Teraz mi však viera, akokoľvek veľká nepomôže. Moja „skrytá súčasť“ je teraz človekom a užíva si niekde v Las Vegas. Letmo som hodila pohľad na policu nad televízorom. Vedľa malého kaktusu v bielo-modrom kvetináči a sošky sloníka, ktorý mal chobot vystretý dohora aby prinášal šťastie, bola opretá pohľadnica. Prišla mi asi pred dvoma týždňami a naozaj ma prekvapila. Je na nej znázornené obrovské kasíno, celé vysvietené a obklopené reklamami. Pred ním postáva húf ľudí a dlhá biela limuzína. V pravom dolnom rohu je veľkými písmenami napísané: Božský život v Las Vegas. Na druhú stranu pohľadnice naškrabal:
Ahoj M(Elisse)a,
posielam i pozdrav z mesta, ktoré nikdy nespí. Mám sa skvele a dúfam, že aj ty si užívaš nové možnosti. Nezabúdaj, že nemôžeš spraviť žiadnu hlúposť! Len pre istotu ti to pripomínam...
Phil
Písmo bolo naozaj ledva čitateľné a tak som sa najprv zľakla, či mi náhodou zase neposiela nejakú šifru. Odľahlo mi, keď som zistila že to je obyčajný pozdrav. Žiadne záhadné P.S, žiadne x-ká s číslami. A samozrejme si nemohol odpustiť varovanie, aby ma ani len nenapadlo vracať sa do minulosti. Neurob žiadnu hlúposť. Lenže ja som sa práve chystala spraviť kolosálnu hlúposť. Viem, že by som nemala... Viem, že by mi to vlastný zdravý rozum nemal dovoliť. Lenže dvierka v mojej pamäti sa zase pootvorili o niečo viac. Už som nemala nad čím premýšľať. Svietiaca obrazovka notebooku s otvoreným internetovým prehliadačom ma priam nútili urobiť to.
Tim Carter. Tlačidlo Hľadať. Klik.
Kým sa načítavali všetky odkazy, uvedomila som si, aké šokujúce môžu byť. Články z internetových novín, školská stránka, stránka basketbalového tímu. Čo všetko v nich môže byť... možno je teraz niekým úplne iným. Vždy hovoril, ako som ho celého zmenila. a čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak...preboha...čo ak tu už nie je? Nie, to nie je pravda, určite to nie je pravda...
Zahľadela som sa na odkazy. Zoznam študentov Denverskej univerzity. Vedela som, že sa tam dostane. A stále sa venuje basketbalu... jeho tímu sa darí, postúpil na medzi školské majstrovstvá. Šikovný. Otvorila som prílohu s fotografiami. To nebol dobrý nápad...
Čakala som to, vedela som, že sa tam objaví, no aj tak to bol šok. Díval sa na mňa so svojím typickým úsmevom. Tá fotka ma priam prepaľovala, vnikala do môjho vnútra a takmer mi spôsobila závrat. Všetko sa vracalo...
Dvere so spomienkami sa s rachotom otvorili dokorán. Sťažka som dýchala a úplne som stratila rozum. Začala som vyhľadávať mená všetkých z mojej rodiny, všetkých priateľov. Odkazy boli niektoré priveľmi staré, priveľmi nepresné, takže som sa nič potrebné nedozvedela. No keď som už teraz dala pocitom a spomienkam voľný priebeh, nemôžem prestať. Musím o nich niečo zistiť...MUSÍM! Nemá zmysel ďalej predstierať, že som na nich jednoducho zabudla.
Prudko som vstala zo sedačky a hodila notebook vedľa seba. Nemôžeš, nemôžeš, nemôžeš, hovorila jedna strana. Musíš, musíš, musíš, hovorila druhá. A ja sa v tom mám vyznať? Hlavne odtiaľto musím vypadnúť. Niekam preč, niekam na čerstvý studený vzduch, ktorý mi možno schladí hlavu.
Z izby som si rýchlo zobrala sveter zo stoličky, hodila ho na seba, z kuchynskej linky vzala kľúče a vybehla z bytu, poriadne tresknúc dverami. Schody som brala po dvoch aj po troch a o chvíľu som už vychádzala vchodovými dvermi. Ovinul ma jemný vietor, ktorý mi postrapatil vlasy a vmietol mi ich do očí. Stiahla som ich do gumičky a vykročila na ulicu. Bola tichá, nablízku som nikoho nevidela. Stmievalo sa. Všetci buď už boli niekde v meste s priateľmi, alebo sa ešte len chystali. Piatok podvečer len málokto ostane doma. Iba málokto sa sám túla po uliciach. A naozaj iba niekto prežíva vnútorný boj...
Mala som sto chutí nasadnúť na prvý vlak a odísť do Colorada. Všetko, po čom som túžila ma tam čakalo...všetko, čoho som sa dobrovoľne zriekla. Pre ich vlastné dobro. Sľúbila som, že na nich zabudnem. Že ma nikdy nenapadne vrátiť sa k nim. Viem, že to bol potrebný sľub. Nikto o mne nič nevie, mučivé spomienky ostali len mne a oni nemajú ani poňatia kto som. Lenže je to naozaj tak? Čo ak je nejaká nepatrná možnosť, že by si ma pamätali. Hlúposť, odpovedala som si sama. Oni nie sú viazaní nijakým sľubom, som si istá, že by ma už dávno vyhľadali. Teda ak sú v poriadku. To je ďalšia vec, ktorá ma znepokojuje. Aj keď sú to teraz pre mňa akoby cudzí ľudia, neskutočne túžim po tom vedieť, čo s nimi je. Ako sa im darí. Ako sa zmenili. Na to mi nijaký internetový odkaz neodpovie. A keby aj hej, neverila by som mu. Musím sa presvedčiť na vlastné oči, že sú v poriadku.
Teraz keď som si konečne priznala, že som sa ani len zďaleka cez nič nepreniesla, ako som si nahovárala na všetkých hodinách psychológie, trochu sa mi uľavilo. Koniec predstierania. Stále mi na všetkom záleží a jednoducho neviem pokojne žiť, keď neviem čo s nimi je.
Mnohým ľuďom som za svoj život skrížila cestu. Čo ak čo i len malá pomoc odo mňa zmenila celý ich život?
Prechádzala som okolo zaparkovaných áut, pouličných lám a zopár telefónnych búdok. Ešte nikdy som tadeto nešla. Celkom pekne upravená ulica, rozdielna od tých špinavých zašitých uličiek v Chicagu. Kiežby sa však aj tu v nejakej uličke nachádzala brána do iného života. Avšak, aj keby tu naozaj bola, už by som cez ňu neprešla. Odteraz chcem všetky problémy riešiť čisto prirodzenými a rozumnými cestami. Nikdy viac nič magické alebo nadprirodzené.
Lenže čo teraz? Ísť alebo nie? Hlavne sa treba upokojiť, pripomenula som si.
Sadla som si na lavičku pri detskom ihrisku. Bolo plné hojdačiek, preliezačiek a v strede bolo jedno veľké pieskovisko. Pamätám sa, ako som sa kedysi dávno hrávala s Jessie. „Piekli“ sme koláčiky z piesku a hľadali dážďovky. Vždy sme prišli domov celé ufúľané a s pieskom vo vlasoch. To boli časy...
Chcela som sa trochu vrátiť do tých čias, a tak som sa vybrala k preliezačke a štverala som sa na vrch. Zrazu sa mi pošmykla noha a skončila som na zemi. Dopadla som bok, no nepekne som si udrela aj nohu. Šikovnosť sa nezaprie. Odkrivkala som ku svetlu z pouličnej lampy aby som sa pozrela, či to nie je vážne. Na lýtku som mala povrchnú, no dosť širokú ranu. Bolo oškreté a dosť to štípalo. Už len toto mi chýbalo. Musela som sa rýchlo vrátiť do bytu a vydezinfikovať ho.
Prešla som už dosť veľký kus a nevedela som , či by som to zvládla naspäť peši. Zavolala som z najbližšej telefónnej búdky taxi. Síce neznášam tento spôsob dopravy, teraz som nevidela inú možnosť. Kým som čakala, znovu som sa posadila na lavičku a musela som odháňať komáre, ktoré ma začali otravovať. Vždy mi rodičia hovorili, že musím mať sladkú krv, pretože som každé leto bola kompletne doštípaná od tých hnusných malých potvor. Krv však nie je sladká ani kyslá. Mala som tú možnosť ochutnať...dosť, na toto naozaj nemusím spomínať.
Taxík stále neprichádzal a mne sa už na rane začala robiť chrasta. Vždy si ich odlupujem, zlozvyk, ktorého sa neviem zbaviť.
Konečne som na zákrute uvidela malé žlté auto. Prednými svetlami ožiarilo celú ulicu, spomalilo a zastalo pri obrubníku pár metrov od ihriska. Šofér ma nevidela a tak netrpezlivo zatrúbil. Povzdychla som si, postavila sa na boľavú nohu a odkrivkala k autu. Keď videl, prečo idem tak pomaly, vystúpil z auta a podišiel ku mne, aby mi pomohol. Chcela som ho odmietnuť, no vtedy ma tak neskutočne zabolelo v nohe, tak som len potichu poďakovala a oprela som sa oňho. Bol to nejaký statný muž. Otvoril mi dvere a ja som si sadla na sedadlo spolujazdca. Obišiel auto, otvoril si svoje dvere a sadol za volant. Pozrel sa na mňa.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa so zastretým prefajčeným hlasom.
„Hej, iba som spadla, nič mi nie je,“ odpovedala som hľadiac si na kolená.“
„Určite?“ spýtal sa ešte raz.
„Áno, určite,“ odpovedala som a už som sa naňho pozrela. Malá lampa na strope auta mu osvetľovala tvár. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Nie, toto nie. Nie dnes, nie teraz. Svet nemôže byť až taký malý.
„Čo sa deje?“ spýtal sa začudovaným hlasom. Len som krútila hlavou a predychávala to. Pozeral sa na mňa muž, ktorý je príčinou všetkého. Muž, ktorého smrťou sa všetko začalo. Dvere spomienok sa vytrhli z pántov...
Komentáre
Prehľad komentárov
NO TY KOKOS!!!! ty vole dokonale ninus,naherne pises ja sa mozem ist tisko zakopat:) naprosto dokonale,ja nemam slov:) kokos necakala som,ze stretne prave jeho, kokos :O :D
wau!!!
(Deni, 7. 5. 2010 14:10)