20. Prístroj
Thomas:
Keď Babs odišla, otec mi oznámil, že sa musí so mnou porozprávať. Nasledoval som ho do jeho laboratória.
„Je čas, aby som ti všetko povedal,“ usmial sa, keď sme sa usadili na stoličky.
„Čo všetko?“ zvedavo som sa spýtal. Nemal som ani poňatia o čom hovorí.
„O tom kto som,“ povedal pokojne.
„Kto si?“ nechápavo som sa na neho pozrel.
„O chvíľu ti to vysvetlím. A ty to budeš potom všetko referovať Babs a ostatným, pretože ja to už, pravdepodobne, nestihnem,“ jemne sa usmial.
„Prečo nestihneš?“ prekvapene som sa spýtal. Už mi vôbec nič nedávalo zmysel.
„Blíži sa môj koniec Thomas, už naozaj čoskoro. A ty preberieš moje poslanie, takisto aj všetky vedomosti a schopnosti,“ vysvetlil.
„Ocko, ja ničomu nerozumiem,“ pokrútil som hlavou.
„Zomriem Thomas,“ zašepkal. V tej chvíli sa moje srdce rozletelo na tisíc častí. Zomiera? Nie, to nemôže byť pravda. Veď je to ten najlepší človek akého poznám, on nemôže zomrieť.
„Si chorý? Prečo si mi o tom nepovedal?“ spýtal som sa opatrne. Nie, toto je len sen, nahováral som si.
„No tak Thom, ešte som tu. Bolí ma, keď vidím ten tvoj utrápený pohľad. Sľúb mi, že sa nebudeš trápiť,“ nabádal ma. Ako môže byť taký pokojný keď zomiera?!
„To ti nemôžem sľúbiť, prepáč,“ sklonil som hlavu.
„Prosím ťa o to. Ja som si tú smrť sám vybral. Aby som vás chránil,“ povedal opatrne.
„Nás? Koho nás?“ zdvihol som zrak.
„Poď, niečo ti ukážem,“ vstal zo stoličky a zamieril k veľkej bielej skrini. Nasledoval som ho. Onedlho som konečne všetko pochopil.
Babs:
Neveriacky som hľadela na muža predo mnou. Tie oči... znovu sa mi začali v mysli zobrazovať scenérie z tej noci. Vŕzganie, kroky, kľučka, vankúš... Znovu som bola to malé dievčatko. Moju myseľ pohltil strach.
„Kto ste?“ dostala som zo seba po chvíli. Pohľad jeho prenikavých modrých očí ma priam pálil. Bol taký hrozivý až mi naskočili zimomriavky.
„Teoreticky ti to už môžem povedať, keďže o chvíľu si nebudeš nič pamätať. Tentokrát budem milosrdný a nezabijem ťa,“ odporne sa zasmial.
„O čom to hovoríte?“ spýtala som sa roztrasene.
„Budeš dokonalá pasca pre ostatných. Zbavím vás vašich schopností,“ spokojne si založil ruky na prsiach. Zbaví nás našich schopností? Prečo?
„Stále ste mi nepovedal kto ste,“ zašepkala som.
„Aj tak si to nebudeš pamätať, tak nechápem prečo to chceš vedieť. Som majiteľom tejto firmy a taktiež chránim Zem pred bytosťami z dimenzií, zabraňujem ich prechodu. Takisto ako Bradley. Ten však nepochopil, že nechcem, aby vytvoril našich nástupcov, a tak stvoril vás. Hlupák. Teraz za to zaplatí,“ povrchne sa zasmial. Jonathan nás vytvoril?
„Musím sa ti poďakovať Babs, že si sa sama zlákala do pasce, tým, že si vyhľadávala spoločnosť môjho syna,“ pokračoval.
„Vášho syna?“ prekvapene som sa spýtala.
„David je môj syn,“ povedal zjavne uspokojený z môjho vystrašeného výrazu. Toto je Davidov otec? Muž čo sa ma pokúsil zabiť? Muž, čo nás chce obrať o schopnosti? Myslím, že som konečne pochopila, prečo ho tak David nenávidí.
„A taktiež sa musím poďakovať Bradleymu, že ťa poslal po Audum. Sám by som to lepšie nenaplánoval. Chudák bude určite nešťastný, keď zistí, že sa ti to nepodarilo,“ povedal falošným hlasom krútiac hlavou. Takže on nevie, že sa nám ich podarilo ukradnúť? Prosím Travis buď v mojej hlave! Nechcem aby teraz Jenny urobila nejakú hlúposť. Povedz jej, nech pokojne idú. Prosím Travis!
Avšak nezačula som žiadnu odozvu. Ach nie...
„Prečo mi neodpovedáš? Ja sa s tebou rozprávam,“ zavrčal chladne. Psychopatický idiot!
„Ako ste to myslel s tým Bradleym. On nás sem zaviedol naschvál?“ zamračila som sa.
„Babs prepáč, nevedel som ti odpovedať, lebo ešte nikdy som nebol v dvoch mysliach naraz, teraz počuješ aj Jenny. A takisto aj ona teba,“ začula som Travisov hlas.
„Travis! Vďakabohu!“ vydýchla som si v duchu.
„To určite nie. Veď to on vás stvoril. Pravdepodobne mu už v jeho zrelom veku nefungujú mozgové bunky, keď vás poslal do samotného pekla, priamo do mojich rúk,“ hrozivo sa zasmial.
„Babs, čo mám robiť?“ spýtala sa ma Jenny vystrašene.
„Choďte spolu s Alice dolu a dávajte pozor na spisy. Ja sa odtiaľto už nejako dostanem. Choďte za Bradleyim,“ rýchlo som im odpovedala a potom som sa sústredila na odpoveď pre Outwinda.
Vyšla som z výťahu a podišla k nemu bližšie, aby sa Jenn a Alice mohli dostať na prízemie.
„Niekoho máš v mysli však?“ začula som Outwindov hlas. A do pekla.
„Mám,“ chladne som odpovedala.
„Proti mne aj tak nič nezmôžete. Som omnoho silnejší ako vy,“ hrozivo sa priblížil.
„Možno sa budete čudovať,“ prižmúrila som oči. Ja fakt sama seba prekvapujem! Ako je možné, že sa ho vôbec nebojím?!
„Tak to by už stačilo,“ schmatol ma za ruku a surovo potiahol smerom do chodby.
„Au,“ zaskučala som. Jeho ruka bola tvrdá ako skala a ten dotyk pálil.
„So mnou si sa nemala zahrávať,“ povedal rozzúrene a ťahal ma hlbšie do chodby. Strach sa mi znovu vrátil. Kam ma to vedie?
„Travis?“ zavolala som avšak odpoveď neprichádzala. Bol preč.
Jenny:
„Kam ju vedie?“ spýtala som sa Alice, pozerajúc sa na Outwinda, ktorým za sebou vliekol Babs. Travis mi z ničoho nič odišiel z hlavy a ja som zostala úplne bezradná. Ešte nikdy som sa takto nebála.
„Nemôžem ju tu nechať, ty odnes spisy do bezpečia,“ ospravedlňujúco sa usmiala Alice a pustila moju ruku. Zrazu sa zviditeľnila. Čo to do pekla robí?!
„Nie, Alice, potom tu zostanem aj ja,“ pokrútila som hlavou.
„Choď dolu za Travisom Jenny, aspoň raz v živote by si mohla poslúchnuť svoju staršiu sestru,“ povedala vážne a rozbehla sa chodbou, za ktorej rohom zmizli Babs s Otwindom. Zostala som úplne sama.
Prosím čo mám robiť? Už som sa skoro rozplakala.
„Ty kokos, prepáč Jenny, ale ako sa ten muž dotkol Babs, totálne ma to vyhodilo z vašich hláv. Neviem čo je zač, ale pravdepodobne je dosť silný,“ začula som Travisov hlas.
„Trew vďakabohu! Čo mám robiť? On odvliekol Babs a Alice šla za nimi,“ povedala som nervózne.
„Zanes mi spisy do dodávky, ja sa premiestnim za Babs. Chcela aby boli spisy hlavne v bezpečí. Rýchlo Jenn, nemáme veľa času,“ zhlboka sa nadýchol. Priam som cítila jeho znepokojenie. Toto nedopadne dobre.
Babs:
Zaviedol ma do veľkej bielej miestnosti s obrovským guľatým prístrojom v prostriedku. Surovo ma hodil do stoličky a pritlačil o ňu.
„Opováž sa čo len pohnúť,“ zavrčal a namieril ruku na neďaleký pult plný chemických pomôcok. Zrazu z jeho ruky vystrelil obrovský blesk, ktorý všetko roztrieštil na malé kúsky.
„Lebo skončíš takto,“ prižmúril oči.
Tak teraz som už bola strachom úplne ovládaná. Nepovedala som ani slovo. Outwind sa vystrel a podišiel k veľkému prístroju.
„Neskús protestovať. Naozaj ťa nechcem zabiť,“ povedal pokojne zadávajúc nejaký kód. Zrazu sa dvere na železnom prístroji otvorili a začalo sa z neho pariť.
„Nech sa ti páči,“ sladko sa usmial a ukázal na prístroj. Toto ma zbaví schopností? Opatrne som sa postavila.
„Tak sa mi to páči, žiadne protesty. Pevne verím, že privoláš aj ďalších svojich kamarátov,“ podišiel bližšie ku mne, chytil ma za zápästie a viedol ku prístroju.
„Prečo nás chcete zbaviť našich schopností?“ spýtala som sa opatrne snažiac sa trochu zdržať čas.
„Bradley veľmi dobre vedel, koho si má vybrať, aby ma zničili. Chcel vás vycvičiť, aby ste boli silnejší ako ja. To sa mu však nepodarilo. Nechápem jeho zmýšľanie, že chce dobrovoľne prenechať všetky svoje vedomosti a schopnosti vašej generácií. On je fakt strašne hlúpy,“ pokrútil hlavou.
„Ako dlho myslíte, že vydržíte chrániť túto zem pred bytosťami z dimenzií? Za chvíľu budete starý a nevládny. Naozaj pochybujem, že sa vám to bude dariť samému,“ snažila som sa ho rozptýliť avšak ešte viac som ho rozzúrila. Drsne ma sotil pred seba.
„Nie som sám,“ zakričal. Bože on je vážne psychopat!
„Je nás veľa a sme roztrúsení po celej Zemi. Riadime to tu, aby boli dimenzie a Zem v harmónii. Robím to už celý môj život a žiadna malá zmija, ktorá o tom nič nevie, mi v tom nezabráni!“ teraz priam vrieskal.
„Nie je správne, to čo robíte,“ pokrútila som hlavou.
„Čo ty o tom vieš?!“ drsne ma zdvihol z podlahy a potlačil smerom k prístroju.
„Pán Outwind a čo sa stane keď raz zomriete? Nebude mať kto chrániť túto Zem. Ona nás potrebuje. Predpokladám, že aj vám toto poslanie tiež niekto raz odovzdal,“ snažila som sa ho ešte zabaviť. Podarilo sa mi to. Zastal.
„Ja nezomriem. Budem tu večne, vieš? Pretože už som skoro vymyslel zmes látok, ktorá omladzuje. Zabezpečím si večný život. Ale len mne. Potrebujem však ešte jednu ingredienciu, ktorú má Bradley niekde schovanú. A vďaka tebe ju nájdem,“ hrozivo mi zašepkal do ucha.
„Vďaka mne? Ako to myslíte?“ pokračovala som v zdržovaní.
„Jonathan vyrobil raz jeden prístroj, ktorý ho predo mnou chránil. Nevedel som ho vyhľadať ani sa k nemu nijako dostať. Proste akoby neexistoval. Pri tom som ho mal celý čas pod nosom. Chápeš ten hlupák býval celý čas v Bostone asi kilometer odo mňa! A ja som to nevedel,“ hystericky sa zasmial.
„Lenže potom si prišla na scénu ty. Konečne sa mi podarilo zistiť kde bývaš. V Orlande na juhu USA, však? Potom to už šlo ľahko. Tvoji rodičia obaja pracovali v chemickej oblasti, tak len stačilo ponúknuť im dokonalé pracovné miesta a potom už len olalá, malá Beatrice Fieldsová je opäť v Bostone. Tak ako aj rodičia ostatných detí. Niekedy fakt žasnem, akí sú ľudia naivní a ľahko prehliadnuteľní. Vďaka teba som objavil aj Jonathana, práve dnes,“ spokojne sa usmial.
„Takže to bolo všetko vopred naplánované?“ uvažovala som nahlas.
„Presne tak. Noc potom ako som sa ťa pokúsil zabiť ti mama s ockom darovali taký náhrdelník s príveskom, pamätáš sa? Mali ho od Bradleyho. Nachádzal sa tam čip, vďaka ktorému som ťa celých 13 rokov nemohol nájsť! Ten hajzel bol dobre prefíkaný. Dal to každému koho stvoril. Ty si si ho však zložila. Presne piateho júna tohto roku. Potom to už šlo rýchlo. Geniálne však?“ zacmukal.
„Ste vážne geniálny psychopat,“ vyšlo zo mňa mimovoľne.
„Ale no, to som si nezaslúžil. Akurát mi s tebou začalo byť príjemne a ty to takto pokazíš. Nuž teda, poďme,“ povedal falošne, hrajúc smutný tón.
„Fajn tak ma zničte. Pokojne ma aj zabite. Ale ja viem, že vám sa tú hovadinu na omladzovanie nepodarí objaviť. Bradley tú látku dávno zničil!“ zaklamala som.
„Klameš,“ opäť ma sotil. Priam mu navreli žili ako strašne sa rozzúril.
„Veď to zistíte sám. A o pár rokov budete mať na svedomí zánik sveta,“ sladko som sa usmiala.
„Nevieš o tom vôbec nič,“ zapichol do mňa svoje ľadové oči a pritiahol ma tesne k otvoru zariadenia.
„Vlez tam!“ prikázal mi. Ani som sa nepohla. Zrazu sa však dvere na zariadení pribuchli a my s Outwindom sme sa okamžite otočili. Pár metrov od nás stála Alice. Vďakabohu!
„Takže pasca predsalen funguje! Už mám dve,“ zasmial sa Outwind.
Pokúsila som sa mu vytrhnúť, ale jeho železný stisk bol až príliš silný.
„Pán Anthony Outwind, rada vás vidím. Bývali ste dôverným priateľom môjho otca, ak sa nemýlim,“ zamračila sa Alice.
„Malá Hallivelová? Panebože, ty sa mi snáď snívaš,“ zasmial sa.
„Takže ty si predsalen nezomrela spolu s tvojimi naivnými rodičmi. Predpokladám, že teba aj sestru zachránil ten hlupák Bradley. Bože to je hotový svätec! Takže som tvojich rodičov zabil bezvýznamne,“ vydal hraný vzdych. Cítila som ako napätie medzi týmito dvoma osobami vzrastá. Alice sa zhlboka nadýchla a mala čo robiť, aby zostala pokojná. Jej rozrušenie sa dalo priam vidieť. Ja by som sa pravdepodobne zbláznila keby predo mnou stál vrah mojich rodičov. Oh môj bože chúďa Alice. Mala som sto chutí rozbehnúť sa k nej a nejako jej pomôcť, ale nemohla som.
„Vy...“ vydýchla a prižmúrila oči. Pravdepodobne mala v úmysle použiť svoju schopnosť, no on to vytušil.
„To by som ti neradil,“ povedal Otwind hrozivo a vystrel k nej jednu svoju ruku. Zrazu Alice nadvihol do výšky a surovo pritlačil o stenu. Snažila sa vzpierať, ale bola vo výške približne piatich metrov a pád by nedopadol dobre.
„Pustite ju,“ vrazila som mu do brucha, no ním to ani len nemyklo. Bol ako skala.
„Mám ju pustiť?“ zasmial sa a sklopil ruku. Alice v tom momente spadla na podlahu a zostala bezvládne ležať na podlahe.
„Preboha!“ vykríkla som a pokúsila sa za ňou rozbehnúť, no on ma zadržal.
„Čo hysterčíš?! Žije, len je trochu omráčená. Takto to dopadne, keď niekto nechce vystáť rad a rýchlo sa hrnie do tohto prístroju. Dúfam, že už budeme mať pokoj,“ otočil sa a znovu ma viedol ku prístroju.
„Vy ste ale vtipný,“ zavrčala som.
„Už naozaj stačilo Fieldsová, lebo ma prejde trpezlivosť,“ drsne ma ťahal za sebou. Otvoril dvere na guľatom prístroji a sotil ma doň.
„Sladké sny maličká,“ škodoradostne sa usmial a pribuchol dvere. Ocitla som sa v úplne čiernej tme nevidiac vôbec nič. Nie, nie, nie, prosím nech sa mi sníva.
Komentáre
Prehľad komentárov
veľmi ste ma poteŠili:):):) teraz budem ešte s väčšou radosťou písať:):):)
no ty mooj.....:D
(SIMI, 25. 5. 2010 21:26)ooooooooooooooooooooo ty koko* toto čo už toto :D :D :D až sa mi jazyk pletie :D na túto kapitolu už čakám celý deň :D kokos deni jee uuuplne suuperskaa :D:D...kokos uplne mi až sanka ide dole....vieš tak smiešne :D :Dkokos kokos....šráč jeden...dufám že v dalšej kapitole mu to pekne vrááátia..:D a dúfam že tá kapitola bude ešte dnes....denis :) si super :) :*
aaaaaaa
(Ninuš:), 25. 5. 2010 20:17)to jako si predstavuješ akto to ukončit?? :D aby nina nespala celú noc? :D aach no proste skvelé skvelé a ešte raz skvelé....mám záchvat normálne :D....musim si to trošku zoradit a predychat...no jednoznačne najlepšia kapitola doteraz a to je čo povedat, kedže každá je super!!! si neskutočná:):*
WAU ďakujem:)
(Deni, 27. 5. 2010 16:39)