Ľadová princezná
Ľadová princezná
V jeden upršaný deň vošla do triedy a sadla si na svoje miesto. Zasnene hľadela cez okno. Kedy si už konečne začne všímať chalanov? Má 17,je krásna, má výbornú postavu, je kapitánka roztlieskavačiek a ona je sama. Ani rozkošní futbalisti s milučkými tváričkami ju neberú a pritom sa tak snažia. Žiadny chalan ju nechytil za srdce. Stále sú to len tí dravci,ktorí jej chcú vyrvať srdce. Tak ako on. Paul. Už je to rok a pol,no ona sa cez neho ešte nepreniesol. Zrazu bola na tom mieste,kde sa prvý krát videli. Bola to láska na prvý pohľad. Chodievali spolu do parku. V jeden deň do kmeňa starej vŕby vyryli svoje mená. Adriana+Paul Ale tak ako drevo vŕby spráchnivelo a vŕbu spílili,tak skončila aj ich láska. Ona Paula prestala baviť a tak ju odkopol ako handru. Nezaujímalo ho,že ona ho ľúbi,že je pre ňu všetkým,že mu venuje všetok svoj voľný čas. Proste ho už nebavila. Na druhý deň ho videla s inou. Jej zlomené srdce ronilo krvavé slzy. A v tom si to uvedomila. Je to len hráč. Dievčatá zbiera ako trofeje. Zrazu precitla a vrátila sa do reality. Vzala zošit a začala kresliť. Nakreslila nádherného anjela. No anjel plakal a namiesto srdca mal v hrudi prázdnu dieru. Zazvonilo a ona upriamila svoj pohľad na dvere. Vošli dvaja oneskorenci. Tak ako vždy Mark a toho druhého chalana ešte nikdy nevidela. Zrejme to bol ten nový spolužiak. Vraj sa prisťahoval z Californie. Bez slova si sadol na miesto vedľa nej. Bol krásny. Vysoký,opálený s tmavými vlasmi a modro-sivými očami. Opatrne sa na ňu usmial. Podľa neho vyzerala ako anjel. Dlhé blond vlasy sa jej vlnili na chrbát. Pozrela sa naňho prenikavými zelenými očami. Zmerala si ho od nôh až po končeky vlasov. On si zatiaľ prezrel jej tvár. Mala bledú pleť a jemne ružové líca. Jej plné pery žiarili červenou farbou a kričali :Pobozkaj ma! Vedel,že sa do nej zaľúbil. Usmial sa ešte raz,no teraz sebaistejšie. Ona sa naňho pohŕdavo pozrela a otočila sa na učiteľku. V duchu nad ním rozmýšľala. Určite je taký ako všetci ostatní. Je to len hráč. Ade len kľud. Buď chladná ako vždy a o nič sa nebude snažiť. Učiteľka ho zavolala pred tabuľu,aby sa predstavil. Začal rozprávať. Volá sa Thomas a naozaj sa prisťahoval z Californie. Nadýchol sa,že niečo povie,no so smútkom v očiach vydýchol. Nechcel aby ho ľutovali. Bolo by to ako na predchádzajúcej škole. Každý ho ľutoval. Veď je sirota. Rýchlo si sadol na miesto. Ade vycítila,že sa niečo deje a tak ho pohladila po chrbte. Nemala to robiť. Thomas to vzal ako šancu. Dobíjal ju. Skončila hodina a ona vystrelila z triedy. Thomas chcel bežať za ňou,no akoby sa prilepil o stoličku. Znova ju videl až na obede. Sedela sama. Cez celú jedáleň sa na seba pozerali. Zdalo sa mu to alebo sa usmiala? Na druhý deň sa rozprávali a on ju pozval von. Odmietla. Od vtedy bola chladnejšia ako predtým. Len prikyvovala a vôbec sa neusmievala. A pritom jej úsmev tak svedčal. Bola to hotová ľadová princezná. Po škole ju vídaval sedieť v parku s ceruzkou v ruke a zošitom na kolenách. Stále niečo kreslila. Sadol si opodiaľ a kreslil ju ako kreslí. Pomaly prešiel mesiac a ona bola stále chladná. Jej chlad bol cítiť na míle ďaleko. Všimol si,že ním odradila všetkých,no on sa nechcel vzdať,aj keď už strácal nádej,že by mohla byť jeho. Tak veľmi sa snažil,no ona odolávala. Každý deň chodil do parku a sledoval ju ako kreslí. Sadol si oproti nej a začal ju kresliť. Zdvihol hlavu a videl,že ho pozoruje. Nesmelo sa usmiala a kývla mu aby si prisadol k nej. Myslel si ,že je to žart. Veď bol 1.apríl. No aj tak to vyskúšal a prisadol si. Spýtala sa či si môže pozrieť jeho kresby. Prikývol a vymenili si skicáre. So záujmom si pozerala jeho kresby,na ktorých bola ona a on si pozeral tie jej. Uvidel tú kresbu,ktorú kreslila v deň,keď prišiel do ich školy. Zarazil sa. „Viem,že anjeli by nemali plakať,ale...“zarazila sa uprostred vety a po líci jej stiekla slza. „Tak prečo plačeš?“spýtal sa a zotrel jej tie slzy. Krásne sa usmiala a nahla sa po svoje kresby. Thomas to využil a pobozkal ju. Ona sa odtiahla a povedala,že sa jej páčia jeho kresby. Na všetkých bola ona. Z oka jej vypadli ďalšie slzy. Tentoraz od dojatie. Uvedomila si,že nie je hráč. Usmiala sa a pobozkala ho. On sa odtiahol a s láskou povedal : „Myslel som si,že sa nedočkám. Bola si ako ľadová princezná.“ Adriana sa naňho pozrel a on sa zasmial. „No teraz si moja kráľovná.“ pobozkal ju a spolu vyryli do stromu svoje mená. Drevo nespráchnivelo a strom nezoťali. Tak tam tie ich mená svietia dodnes.
wow
(MI_ROSe_LAVA, 31. 3. 2010 20:47)