6.Voda
23. 2. 2010
pohľad Babs :
A je to tu. Podľa našich " veľký deň ", na ktorý sa už ohromne tešili, ale pre mňa, pravdepodobne, najhorší deň v mojom živote. Ešte stále mám opuchnuté oči, čo som celú cestu potichúčky preplakala. Tak strašne mi bude Becky chýbať. Teraz, stojac tu pred naším veľkým novým domom a držiac krabicu s mojimi obľúbenými vecami, si až uvedomujem, že sa všetko odteraz zmení. Už pre mňa nebude každé ráno chodiť moja najlepšia kamarátka. Už si nebudem v škole robiť srandu z Franklina. Už za mnou nebude sedieť Adam, ktorý ma vždy rozveselil keď som to potrebovala...už nič nebude také ako predtým....A čo je najhoršie táto prekliata škola trvá aj cez letné prázdniny!!!!Keď mi to povedali myslela som, že skolabujem. Obdobie, na ktoré sa teším celý rok nebude! Radšej by som bola, keby som tie prijímačky nespravila(dokonca som bol na prvom...ale veď ja som predsa génius, no nie?! už mi to lezie na nervy!). Nech ide celý Boston do čerta!
"Babs nestoj tam na tom daždi, poď dnu!" zakričal na mňa otec zvnútra.
Čo? Prší? Veď som si to vôbec nevšimla. Počkať! Veď ja som úplne suchá! Na mojom oblečení nebolo absolútne poznať, že naň dopadali kvapky. Pozrela som sa nad seba. Normálne pršalo. Tak som skúsila vystrieť ruku. Dažďové kvapky smerovali na moju ruku keď sa zrazu ako keby odpudili a moja ruka zostala úplne suchá. Skúsila som vystrieť aj druhú ruku, no zopakovalo sa to isté. Prečo ich odpudzujem? Neviem ako dlho som tam tak stála a vystierala raz jednu ruku potom druhú, ale musela som vyzerať fakt čudne. Úplne uchvátená tým, že nemoknem som zabudla na krabicu plnú vecí, ktorú som prekladala z ruky do ruky a ktorá kompletne zmokla. Rýchlo som vošla dovnútra.
"Až teraz si prišla dnu? Ja som si myslela, že si už vo svojej novej izbičke. A ako je možné, že si suchá ?" spýtala sa ma mamina.
"Ehm...ja....som bola doteraz v izbe, ale zistila som, že som si vonku na tom daždi zabudla....túto krabicu a ona zatiaľ úplne premokla," vystrela som krabicu pred seba.
"Babs, ty si raz zabudneš aj hlavu," pokrútila hlavou a potom vošla za ockom do obývačky. Kde hovorili, že je moja izba? Aha, hore po schodoch a tam na konci. Okej, tak idem na to. Zamierila som ku schodom a vyšla po nich. Potom som hneď za schodmi zabočila doľava a na konci chodby som otvorila drevené dvere. Zostala som naozaj v nemom úžase. Mala som krásnu útulnú izbičku. Oproti dverám, na protichodnej stene bolo okno a pod ním písací stôl so stoličkou a stolnou lampou. Pri stene na pravo odo mňa bola posteľ so žltými obliečkami, presne takého odtieňu ako záclona pri okne s modrými veľkými guličkami. Stena bola jemno žltá. Vedľa postele stál malý nočný stolík a potom tu bola už len veľká skriňa so zrkadlom na dverách. Izba ako z rozprávky. Položila som premočenú krabicu na stolík a sadla som si na posteľ. Na ľavú stenu od dverí si dám Tower Bridge puzzle, ktoré som prednedávnom poskladala. Skladanie ma nejako obzvlášť nebaví, ale bol to darček od starkej tak som ho nakoniec po roku doskladala. Taká som na seba bola hrdá. Áno myslím, že sa sem bude hodiť, pretože obloha na tomto obrázku bola tiež do žlta. V živote by ma nenapadlo, že budem mať žltú izbu, ale tento odtieň sa mi veľmi páčil. Izba vďaka nemu pôsobila teplo a útulne. Ešte raz som sa pozrela na stenu, kde plánujem zavesiť moje puzzle a uvidela som ďalšie dvere. Kam asi vedú? Vstala som z postele, podišla k nim a otvorila ich. Nemohla som uveriť vlastným očiam! Ja mám VLASTNÚ KÚPEĽŇU!!!! Skoro som sa zbláznila od radosti. Myslím, že sa mi tu začína páčiť. Mohli by tu mať ešte aj také dobré obchody ako v Orlande a už by som to asi od toľkého šťastia neprežila. Hneď pôjdem nakupovať a popozerať si mesto, len najprv mám chuť vliezť do tej MOJEJ VLASTNEJ veľkej vane a dať si horúci kúpeľ. Vybrala som z kozmetickej tašky penu do kúpeľa s vôňou jahôd a dala napúšťať vaňu. Vlasy som si zopla sponou, vyzliekla sa a počkala kým sa voda nenapustí až po samý okraj. Potom som ju odstavila a položila do vody jednu nohu. Voda okolo mojej nohy sa čudne zvírila, no nedotkla sa jej. Bolo okolo nej akási neviditeľná brána, ktorá zabraňovala vode dotýkať sa mojej pokožky. Ako keby ju odpudzovala. Presne ako vtedy dažďové kvapky....to nemôže byť možné! Vliezla som do vane celá, no stále okolo mňa bola voda, lenže sa ma vôbec nedotýkala. A ako sa teraz budem umývať a sprchovať? Skúsila som do ruky nabrať vodu no ona predo mnou utekala a nedokázala som ju chytiť. Odpudzujem vodu. Fajn. To je fakt milé .Vyšla som z vane ÚPLNE SUCHÁ! Ani na mne nebolo poznať, že som v nej bola. Ako sa mám teraz akože umývať? Porozhliadla som sa po kúpeľni. Nejako sa to musí dať. Môj zrak sa zastavil na ružovej špongii v tvare nejakého kvetu. Možno by to s ňou šlo...Vzala som ju do rúk a ponorila do vane. Voda okolo mojej ruky sa okamžite odtiahla, ale špongia ňou nasiakla. Potom som ruku vytiahla a pretrela si ňou nohu. Voda na pokožke chvíľku zostala no potom sa akoby hneď vyparila. Ale tak aspoň niečo, bola tam predsa aspoň chvíľku. Musím myslieť pozitívne. Znova som vliezla do vane a pomocou špongie som sa poumývala. Nemusela som použiť ani uterák pretože som okamžite uschla. Keď som zabalená v župane vychádzala z kúpeľne rozmýšľala som nad tým, či to takto funguje aj na moje oblečenie keď ho mám na sebe. Pri daždi to fungovalo, ale skúsila by som to aj vo vani. Teraz nie je čas na experimenty pretože chcem ísť nakupovať :) .Treba predsa rozšíriť šatník, keď už idem do tej novej školy dokonca cez prázdniny! Obliekla som si bledomodré džínsy a biele tričko s veľkým slnkom vpredu. Potom som zišla dolu schodmi.
"Mami, oci? Chcem sa ísť nachvíľku poobzerať po meste a možno aj po obchodoch. Nedali by ste mi nejaké peniaze ? "
"A čo si chceš kúpiť? Nemáš už oblečenia náhodou dosť? " vyčítavo sa na mňa pozrel otec.
"Ee, oblečenia nikdy nemám dosť a potrebujem nejaké nové slušné veci do tej géniovskej školy, pretože tam sa nebudem môcť určite obliekať rovnako ako do starej," vedela som ,že to na nich určite zaberie. Vždy keď spomeniem tú školu zniesli by mi aj modré z neba, taký sú na mňa hrdí. Irituje ma to.
"Tak fajn, tu máš," podal mi otec peniaze. Myslím, že dosť na všetko čo som potrebovala.
"Ďakujeeem," pobozkala som ich oboch na líca. V chodbe som si obula tenisky.
"Tak ahoj, do večera som naspäť," otvorila som dvere.
"Ahoj a dávaj si pozor, " usmiala sa mama.
Ešte stále pršalo, ale vonku bolo pomerne teplo, veď je 29.jún.A ja som sa ani nemusela báť, že zmoknem. Zabočila som doľava, pretože na ten smer malo byť centrum mesta. Po ceste som si pozerala domy. Všetky boli na rovnaký štýl no každý inej farby. Bolo to naozaj fascinujúce. Keď som konečne dorazila do centra, bola som ohromená. Tak tu to naozaj žilo. Nie ako v tej odľahlej časti, kde máme dom. Myslím, že sa tu nebudem nudiť. A keď som uvidela obrovský asi 10 poschodový nakupný dom tvár mi zamrzla v širokánskom úsmeve. Zmohla som sa len na jediné slovo : "Vau" . Potom som si už vlastne ani neuvedomovala, čo robím. Len som nakupovala a nakupovala, až kým som neminula všetky peniaze, čo som dostala. Mala som trochu výčitky, ale bola som nadmieru spokojná so svojím nákupom. Vyšla som z obchodného centra asi s tromi taškami, ktoré boli plné vecí. Rozhodla som sa, že si cestu skrátim krížom cez veľký Bostonský park. Bolo tam neskutočne veľa ľudí. Buď ležali na tráve, piknikovali alebo hrali futbal a podobné veci. Zrazu ma niečo strašne silno udrelo zozadu do hlavy. Všetko sa mi začalo točiť a ja som spadla na zem, bez toho aby som si to uvedomovala....
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.