Večnosť nie je až taká zlá 4.
Večnosť nie je až taká zlá
4.
POHĽAD ROSALIE:
„Konečne je koniec vyučovania.“povedala som Joane.
„Teraz ísť domov upratať a biflovať sa na zajtra.“
„Vidíš. Dobre,že hovoríš. Test z francúzštiny.“vzdychla som si.
„Tak ja bežím. Ahoj.“hlesla Joane a objala ma.
„Ahoj.“Objala som ju tiež a usmiala som sa na ňu.
Vzala som si tašku a vyšla z triedy. Ako som vychádzala zo školy šmykla som sa na schodoch.
„Au,to bolí.“hlesla som len ta do vetra.
V tom som videla bledú svalnatú ruku,ktorá mi ponúkala pomoc. Pozrela som sa hore. Bol to Cullen,teda Emmett.
„Vďaka vstanem aj sama.“povedala som ľadovo.
„Ako myslíš.“zaškeril sa.
Au. To bolí. Do kelu. Môj chrbát. Postavila som sa a trošku väčšími problémami.
„Inak volám sa Emmett Cullen. Na francúzštine si mi nedala šancu predstaviť sa. Teší ma.“usmial sa na mňa.
„Rosalie Halová. Už musím ísť. Ahoj.“ vyhŕkla som a odišla.
Len sa neobzeraj! Skús sa obzrieť a uvidíš! Kričala som na seba. Pri aute som sa aj tak obzrela.
Vyzeral tak nebezpečne. Ale bol nádherný. A tie svaly. Tmavé vlasy a zlaté oči. Roztápala som sa. Spamätaj sa! Rozplývaš sa tu nad niekým koho nenávidíš. Zošalela si?
Rýchlo som nastúpila do auta a naštartovala. Celú cestu som sa sústredila a nemyslela som na blbosti,no keď som bola sama... Predstavila som si jeho tvár. Aké by to bolo bozkávať ho?
„Rose si doma?“zavolala na mňa mama.
„Ahoj. Som hore v izbe.“zakričala som jej.
„Poď dolu prosím. Chcem ti niekoho predstaviť.“
Zišla som dolu po schodoch a uvidela krásneho muža. Mal asi 30, blond vlasy, zlaté oči a bledú kožu mal rovnakú ako Cullenovci. Žena vedľa neho bola útla, vlasy karamelovej farby jej dopadali na plecia a oči a pokožku mala takú ako jej manžel?
„Rose toto je Carlisle. Je to môj kolega,ale on je chirurg. A toto je jeho žena Esme. Esme je architektka.“
„Teší ma. Ja som Rosalie.“ povedala som a milo sa usmiala. Tak ako sa patrí.
„Aj nás teší .“usmiala sa Esme. „Kam chodíš do školy? Teda ak sa smiem spýtať.“
„Na miestne gymnázium.“
„Tam chodia aj naše deti.“
„Možno som sa s nimi už stretla,ale neviem. Ako sa volajú?“
„Alice,Jasper,Bella,Edward a ...“nedopovedala.
V očiach sa mi určite zračila hrôza. „...a Emmett.“zašepkala som.
A to som ju začínala mať rada. Prečo sa musia veci tak rýchlo pokaziť?
„Ospravedlňte ma prosím. Musím sa ísť učiť, mám toho veľa. Dovidenia.“dostala som zo seba a zdrhla do izby.
Na učenie som sa nevedela sústrediť. Tak som si pustila hudbu a ľahla si na postel. Snáď sa to naučím ráno.
Pozrela som sa na hodinky. Bolo asi 7 hodín. Zavrela som oči a zaspala som.
Sníval sa mi nezrozumiteľný sen. Do mojej izby prúdilo veľké svetlo. Otvorila som oči a nado mnou sa skláňala nejaká postava,ktorá sa trblietala. Zvreskla som.
S krikom som sa aj zobudila. Boli 4 hodiny ráno. Vedela som,že už nezaspím tak som zaliezla do sprchy a potom sa šla učiť.