Just another story...2
2.
Presne mesiac ubehol od toho incidentu. Už sa vôbec necítim ako upír. Všetky povery ktoré som o nich kedy počula sú nezmysly. Jediné, čo je na mne teraz upírske je, že som nesmrteľná. Krv má zmysel piť iba vtedy, ak chcem byť silnejšia a to ja naozaj nepotrebujem. Možno v stredoveku to bola obrovská výhoda, no teraz naozaj nevidím žiadne schopné využitie obrovskej sily. Keď sa to ta vezme, ani nie som upír. To pomenovanie vôbec nie je presné. Som len nesmrteľné dievča s možnosťou piť krv. Vkuse len rozmýšľam nad tým, ako by sa môj život vyvíjal keby na ten jeden hrozný nešťastný okamih neprepadnem túžbe po krvi...
Asi by som sa mala s niekým skontaktovať. Určite nie s nikým z rodiny, to nepripadalo do úvahy, ale s niekým, kto by nezavolal políciu a nezačal vrešťať pri pohľade na mňa. Možno Jessie. Netuším, či vie čo sa stalo, ale určite si každý našiel mnoho znepokojujúcich dôvodov, prečo ma už mesiac nie je vidno. Odsťahovala sa? Ťažká choroba? Utiekla z domu? Prečo je jej rodina taká zničená? Nebodaj zomrela? hádajú moji blízki. Som si istá, že niekomu nenapadne také za vlasy pritiahnuté vysvetlenie že som upír. A aj keby to moji rodičia niekomu povedia, neuveria im. Myslím že mama je na psychiatrii. Aj s Tomom...
Už som sa rozhodla. MUSÍM sa s Jessie stretnúť. Pevne verím, že moja najlepšia priateľka mi pomôže. Už som spomínala že miluje všetky nadprirodzené veci. Asi sa zblázni keď jej poviem že som upír. Samozrejme, za nič na svete jej nepoviem že...že som zabila nevinného človeka. A ak o tom už náhodou vie, možno ma neodsúdi. Keď nič iné, aspoň číra zvedavosť ju donúti prehovoriť so mnou. Rozhodla som sa, že sa v noci vydám za ňou. Ale môj plán sa narušil. Bolo ešte len poludnie keď som zistila že okolo mňa sa niečo deje. Vykukla som z provizórneho okna a uvidela štyri veľké autá, ktoré práve zastavili pri bytovke. Dve z nich boli policajné. Nemala som veľa času na rozhodovanie. Z áut začali vystupovať ľudia, kričali si nejaké pokyny a chystali sa prehľadať moje útočisko. Či len tápali , alebo mali presný dôkaz že sa tam nachádzam, netuším. Neviem, či tam vôbec boli kvôli mne.
Za zlomok sekundy som bola na druhom konci takmer úplne zničenej budovy. Zišla som po schodoch a vyšla som von, opačnou stranou ako práve vchádzali policajti.
Cieľ jasný- Jessin dom. Rozbehla som sa tým smerom a snažila som sa prísť na to aký je deň. Pri troche šťastia nie je víkend a Jessie sa práve vracia domov zo školy. Ak tá záškoláčka náhodou neostala doma. Trochu som sa pousmiala a zrýchlila.
Silverton je typické malé americké mesto v štáte Colorado. Veľké rodinné domy, veľa zelene, malé centrum s obchodíkmi, obyčajná stredná škola s veľkým futbalovým ihriskom – miesto priam stvorené na nakrúcanie nejakej tínedžerskej komédie.
Snažila som sa neutekať po hlavných uliciach ale po malých uličkách, kde som mohla ísť naplno. Neviem presne ako rýchlo sa pohybujem, no odhadujem asi tak 90 km/h. Taká priemerná rýchlosť auta. Skvelé.
Už o chvíľu som stála pred Jessiným domom. Rozhodla som sa pre prepad a nie slušné zazvonenie pri dverách. Keď jej spôsobím šok, hádam ma nechá jej základné veci vysvetliť. Obišla som dom už normálnym tempom a zastala pod jej oknom. Pri dome nebolo zaparkované auto, čo dúfam znamená, že jej rodičia sú v práci. Okno sa mi zdalo byť dosť vysoko, a aj keď som vedela, že tam vyskočím bez väčších ťažkostí, prišlo mi mierne zle. Obzrela som sa okolo seba, no ulica bola pustá, tak som pokrčila kolená a pripravila sa k skoku. Cítila som sa mimoriadne hlúpo. Vyzerala som asi ako meter a pol vysoký hráč basketbalu ktorý sa chystá hodiť loptu do koša. Zavrela som oči a odrazila som sa, no následne som si otvorila, keď som si uvedomila že asi nie je najlepší nápad nevidieť kam skáčem. S ľahkosťou som pristála na parapetnej doske, otvorila okno, ktoré nemá žiadnu kľučku zvnútra ani z vonka( Jessie sa vždy bojí, že jej niekto v noci nalezie do izby cez toto „super zabezpečené okno“).
Vliezla som dnu a sadla si na posteľ. Netrvalo dlho a počula som otváranie vchodových dverí, buchnutie( hodila tašku na zem) a kroky po schodoch. Vybavili sa mi nepríjemné spomienky, no radšej som ich rýchlo zahnala. Počula som Jessine pohmkávanie a o chvíľu otvorila dvere. Výraz na jej tvár predstavoval čisté prekvapenie. Nie zhrozenie, ani strach. Chystala som sa niečo povedať, no Jessie sa na mňa vrhla a začala ma tuho objímať.
„Ty žiješ, ty žiješ!!! Ja som už...ja som si už myslela...,“ plakala mi na pleci. Nemohla som si pomôcť a aj ja som sa rozplakala. Bolo to na mňa moc. To, že som mesiac som nevidela živú dušu, a že moja najlepšia kamarátka necíti ku mne odpor, spôsobilo, že som sa takmer zrútila. Jedno bolo isté- ešte nie som úplne zatratená.
„Č-čo tu robíš? Čo s-sa ti sta-stalo?“ vzlykala.
Sadli sme si na posteľ a pustila som sa do vysvetľovania. Poprosila som ju, aby ma neprerušovala. Jej výraz sa menil z užasnutého na zhrozený, na ľútostivý a nakoniec zase na užasnutý. Povedala som jej len skrátenú verziu- žiadny mŕtvy človek, žiadna zničená rodina. Jessie sa konečne zmohla na slovo.
„Oh môj bože! Ale...ale veď to je úžasné! Myslím to že si nesmrteľná a...je to neskutočné!“
„Moment...Ty mi naozaj všetko veríš?“
„A chceš mi povedať že si klamala?“
„Nie, je to pravda, no je to predsa len niečo absolútne pritiahnuté za vlasy...“
Jessie ma ešte raz objala. „Dobre vieš, že sa dosť zaujímam o všetky nadprirodzené veci. Ten amulet, čo si mi ukázala priam srší záhadnou energiou. Neviem či si videla zrkadlo, ale aj si sa zmenila. Odtieň tvojej pokožky je o niečo bledší ako zvyčajne. Len jednému nerozumiem...prečo utekáš od rodiny a priateľov? Celý svet ti teraz leží pri nohách.“
Nevedela som ako odpovedať. Ešte stále som bola zaskočená, ako takmer so samozrejmosťou zobrala fakt, že som upír. Jessie bola vždy iná, pohotová a flegmatická a neviem si predstaviť iného človeka, ktorý by zobral túto správu tak v pohode a s úprimným nadšením ako ona.
„Je... je to komplikované...“ začala som vysvetľovať, no prerušila ma.
„Počkaj...spomínam si na jeden článok, čo som čítala na internete. O údajnej sekte upírov, ktorí menia ľudí pomocou amuletov. Vtedy som ho nebrala vážne, podobných je na nete milión no...preboha! Doniesli ti obeť?“
Ako o tom môže vedieť? Zhrozene som na ňu hľadela a premýšľala. Mám jej povedať pravdu, alebo sa zasmiať na tom, akú blbosť povedala? No asi som sa tvárila priveľmi previnilo. Jessie sa postavila z postele, kľakla si ku mne a pozrela mi do očí. „Takže áno?“
Takmer nebadane som pokývala hlavou. Aj keď sa doteraz ku mne Jess správala priateľsky, určite sa to zmení, myslela som si. No ona ma už po tretíkrát objala. „Ty za to nemôžeš,“ povedala.
„Ale áno, môžem! Nedala som mu žiadnu šancu, stalo sa zo mňa monštrum...“
„Nevedela si to ovládať. Nie je to tvoja chyba. A...teraz rozumiem už viacerým veciam. Vedia o tom tvoji rodičia?“
„Prečo? Čo je s nimi? Niečo sa im stalo? Jess hovor!“
„Nie len...Aj ja ti musím povedať viac vecí. Kým si bola, ako hovoríš v tej bytovke, vypočula som si neskutočne veľa verzii tvojho zmiznutia. Tvoji rodičia nechceli nikomu nič povedať, navštevovala som ich každý deň. Sú hrozne zničení. Viem iba, že tvoj otec zorganizoval pátranie. Myslím..Myslím, že by si sa im mala ukázať. Nech sa už stalo čokoľvek.“
Po tvári sa mi kotúľali slzy. Nad týmto som už veľakrát rozmýšľala, no pevne som sa rozhodla, že za rodičmi nepôjdem. Už im nechcem viac ublížiť, chcem aby na mňa zabudli. Aj keď viem, že to nie je možné.
„Nie. V tom som si istá, Jess.“
„Tak čo chceš teraz robiť? Donekonečna sa skrývať?“
Až som sa zahanbila, keď som v hlave sformulovala to, čo som sa jej chystala povedať. Je to také naivné a....nemožné. Ale ak je nejaký človek, ktorý by mi s tým mohol pomôcť, je to jednoznačne Jess. Alebo mi to môže aspoň hneď vyvrátiť. Aspoň budem vedieť na čom som.
„Chcela by som...viem že to vyznie detsky ale...chcela by som to všetko vrátiť. Neexistuje nejaký spôsob, nejaká tajná metóda, niečo, čo by to mohlo vrátiť späť? Viem, že to znie akoby som čakala nejakú mágiu...A vlastne, asi ju čakám. Ale teraz som upír! A ak existujú upíry, prečo nemôže existovať cestovanie v čase? Alebo ja neviem, nejaký očistný prášok, zaklínadlo, hocičo!“ prosebne som na ňu pozrela. Musí poznať aspoň tisíc spôsobov zo všetkých svojich šamanských a voo-doo kníh. Teraz, keď som to zo seba dostala von, cítim sa ako blázon. Obrovský blázon. Jessie na mňa prekvapene hľadela.
„Myslíš, že by naozaj niečo mohlo fungovať?“
„Ja neviem! Dosť o tom pochybujem, no ja už musím niečo robiť! Vieš teda o niečom?“
„Poznám nespočetne veľa „zaručených“ postupov, no môžem ti odprisahať, že ani jeden z nich nefunguje. Keby niečo také ľudia poznajú, v jednom kuse by sa vracali a menili svoje rozhodnutia a napravovali chyby. To by bolo proti zdravému rozumu, a keďže verím na osud, aj proti osudu.“
Zvraštila som čelo. „Takže mojím osudom bolo stať sa upírom a zničiť život svojim blízkym? Ďakujem pekne za taký osud,“ povedala som chladne.
Povzdychla si. „Naozaj by som ti rada nejako pomohla, Elisse. Môžem ti nájsť nejakých ľudí, čo sa do toho viac rozumejú, ale myslím, že to bude strata času. Ešte sa nikdy nikomu nepodarilo vrátiť čas, a fakt že si upír, ti myslím nezvyšuje šancu. Práve naopak. Je mi to ľúto.“
Zase som potrebovala byť sama a všetko si premyslieť. Nechcem si priznať, že nemám šancu.
„Musím ísť Jess. Ešte sa ti možno ozvem. A ďakujem za všetko.“
„Nie, počkaj, kam chceš ísť? Mala by si ostať, na niečo prídeme!“
„Ešte sa zastavím,“ povedala som rozhodne. Možno, dodala som pošepky. „Nikomu, prosím ťa nehovor, že som tu bola. Ahoj.“
„Elisse, hlavne neurob žiadnu hlúposť!“ zakričala za mnou, keď som vyskočila z okna. Nechcela som, aby si niečo vyčítala, tak som na ňu hodila asi nepresvedčivý úsmev a rozbehla sa čo najďalej.
Pôjdem preč z tohto mesta. Niekam ďaleko preč od Silvertonu...
Neviem odhadnúť ako ďaleko som bežala, ani koľko mi to trvalo. Hodinu? Dve? Pol dňa? Netuším. Zbadala som nejaké domy, náznak civilizácie. Na kraji tohto neznámeho mesta bol akýsi park. Sadla som si do altánku a snažila sa vyčistiť si hlavu. Mala by som si vytýčiť nejaké ciele, ktoré chcem dosiahnuť. Lenže je tu problém. Veľký problém. Jessie mi zobrala moju poslednú nádej. Nie, nehovorím, že to je jej chyba, vlastne som jej neskutočne vďačná. Len si teraz začínam uvedomovať, že nemám žiadnu šancu. Dosť kruté.
Môžem odísť do nejakého iného štátu a začať nový život. Bola by to najlepšia možnosť, až na jednu maličkosť. Nebol by to život. Iba zúfalé živorenie.
Bezvýchodisková situácia. Mám pred sebou celú večnosť a najradšej by som bola, keby skončí hneď teraz.
„Niekto potreboval vypadnúť z mesta takto zavčasu?“ prihovoril sa mi ktosi. Zdvihla som hlavu a uvidela akéhosi mladého muža. V ruke držal cigaretu a odklepával na zem. Nevyzeral ako nejaký úchyl, nebála som sa ho. Pozeral na mňa so záujmom, no ja som vôbec nemala náladu zhovárať sa s nejakým neznámym. Pokrútila som hlavou a odvrátila pohľad.
Počula so ako zahodil cigaretu a prisadol si ku mne. Nemala som tušenia o čo mu ide. Usmieval sa, akoby si sadol k starej priateľke, s ktorou sa už dlho nevidel a chcel jej toho veľa porozprávať. Kam som sa to dostala? Je to nejaké zvláštne mesto, kde je normálne spontánne sa rozprávať s cudzími?
„Nevyzeráš, akoby si bola jedna z tých deciek, ktoré sa v jednom kuse režú a nosia divné ofiny. Tak prečo ten skľúčený výraz?“
„Čo chcete a kto ste?“ opýtala som sa priamo. Zaškeril sa, pošúchal si čelo akoby rozmýšľal nad čo najlepšou odpoveďou.
„Som prekvapený. Myslel som si, že vieš kto som, Elisse. Vyzerá to tak, že ešte nie je vhodná chvíľa na naše stretnutie. No nič,“ povedal a vstal,“ dúfam, že aspoň na niečo bolo dobré moje objavenie. Prídeš na iné myšlienky.“ A pobral sa preč.
Zostala som načisto obarená.“Ako viete ako sa volám? Hej, neodchádzajte!“
Bol asi 5 metrov odo mňa, otočil sa a povedal,“ Som si istý, že sa ešte uvidíme. Ty to dokážeš. Ešte nikdy to nebolo také silné...“
Všetko hovoril s ľahkým úsmevom a vyžarovala z neho dobrá energia. Vzďaľoval sa odo mňa, no ja som nedokázala za ním bežať. Nie že by som nechcela. Akýsi blok v mojej hlave mi to zabránil. Neviem si to vysvetliť. O chvíľu som sa už dokázala pohnúť, no záhadný muž bol preč.
Keby viem spať, pomyslela by som si, že som zaspala a mala som veľmi zvláštny sen. No keďže to nebolo možné, celá ohromená som rozmýšľala nad tým, čo sa práve stalo. Kto bol ten človek? O čom to rozprával? Kedy sa ešte uvidíme? A hlavne čo je silné???
Som neuveriteľne zmätená, no zase sa u mňa posilnila viera, že ešte nie som odsúdená naveky. Možno. Všetky nezodpovedané otázky vo mne vírili celý deň. Rozhodla som sa, že nebudem dlho ostávať na jednom mieste. Na druhý deň ráno, ešte stále s hlavou plnou otázok som sa vybrala ďalej. Vychutnávala som si cestu lesom a skúmala všetko naokolo, akoby v kráse prírody boli odpovede, ktoré som hľadala.
Na noc som sa vždy niekde zastavila. Nie že by som v tme perfektne nevidela, no tajne som dúfala, že ak si budem robiť prestávky, môj tajomný známy- neznámy ma nájde a všetko mi vysvetlí. Za tých pár dní som neprišla na žiaden logický nápad. Určite to nebola žiadna moja rodina. Možno to bol iný upír, no nevidela som mu amulet na krku. Ale aj keby to bol upír, aký zmysel by mali jeho slová? ...ešte nie je vhodná doba na naše stretnutie. ČO to znamená?
Keď sa ani ďalšie dni nič nedialo, pomaly som si začala namýšľať, že to všetko bolo len výplodom mojej fantázie. Aj keď som v ňu nikdy neverila. Asi som bola za svojho doterajšieho života málo hĺbavá...
Krajiny okolo mňa sa postupne menili. Niekedy som prechádzala doslova mesačnou krajinou, nikde nič, ani náznak života, inokedy pohoriami kde som obdivovala vysoké horské štíty. Počasie bolo prívetivé, aj keď som zažila zopár búrok. Príjemne mi schladili hlavu, ktorá je stále na vybuchnutie. Som dosť nepokojná, keďže vlastne netuším kam idem, kam sa dostanem a čo hľadám. Rada by som všetko zmenila ešte pred koncom večnosti. Alebo aspoň večnosti mojej rodiny...
Dnes som sa zložila v opustenej horskej chate. Naokolo bol iba rozsiahly ihličnatý les, určite plný rôznej zveri. Počula som húkanie sov a niekde v blízkosti tiekol potok. Otvorila som dvere chalupy. Mierne zavŕzgali a na podlahe sa zvíril prach. Zrejme sem už dlho nikto nevkročil. Zariadenie bolo jednoduché a poriadne staré. Jedna posteľ, stolík, stolička a zbytky nejakého ďalšieho dreveného predmetu. No ja som nepotrebovala nič z toho. Stačil mi kúsok zeme, kde vydržím sedieť do svitania. A rozmýšľať.
Keď si to tak vezmem, už ani nemám nad čím rozmýšľať. Asi sa definitívne vzdám nádeje, že sa dozviem viac o záhadnom mužovi. Jednoducho ostanem v tejto chatke. Už nebudem ďalej bezcieľne putovať a nahovárať si, že v tomto nespravodlivom svete existuje zázrak, ktorý všetko napraví. Nebudem. Ostanem tu a pri troche šťastia ma nikto nenájde...
Keď os si uvedomila definitívnosť mojich slov, natisli sa mi slzy do očí. Všetko mi prišlo ľúto. Už nikdy neuvidím svoju rodinu. Tima. Jessie...
Postupne som upadala do hlbokej depresie. Keby...
„Nesnaž si nahovoriť niečo, čo vieš že nie je pravda,“ ozvalo sa za mnou.