Takto verne začína entá filmová adaptácia hororového románu Brama Stokera. Temný gróf sa stal pilierom upírskeho pod-žánru. Za desaťročia, ktoré uplynuli od jeho umeleckého narodenia (za skutočný predobraz je pokladaný krutovládca Vlad Tepeš alias Narážač alias Nabodávač, známy okrem iného obedovaním medzi nepriateľskými vojakmi, nabodnutými na koloch), ho stelesnili desiatky hercov, vznikli komiksy, k téme sa vyjadrili Rusi i Tarantino a v jednej verzii (VAN HELSING, r. Stephen Sommers) sa stal z Van Helsinga Austrálčan. Niektorí tvorcovia po sfilmovaní slávneho románu túžili natoľko, že ak od Stokerových dedičov nedostali práva, rafinovane zmenili mená a zvyšok nechali (NOSFERATU). Navraviac o desiatkach upírskych hororoch ako takých (HRÔZOSTRAŠNÁ NOC).
Deti noci patria s vlkolakmi medzi nesmrteľné a najčastejšie využívané hororové ikony. V roku 1992 sa režisér Francis Ford Coppola (KRSTNÝ OTEC, APOKALYPSA) rozhodol nakrútiť „definitívnu“ a „ultimatívnu“ verziu notoricky známej knižky, ktorej sa vyrovná iba „Frankenstein“ Mary Shelleyovej a Stevensonov „Doktor Jekyll a pán Hyde“. S obrovskou mocou a špičkovými technickými prostriedkami. Jeho monštruózne spracovanie má od začiatku nepochopiteľné tempo a neuchopiteľnú atmosféru.
Napriek tomu, že Coppola je knižke verný takmer ako keby adaptoval Bibliu (nechýba „denníkový“ motív), dokáže prekvapiť. Výprava je jedinečná, prekrásne chlipné scény z Draculovho hradu vzrušujú, atmosféra hypnotizuje. Výsledkom je veľkofilm berúci dych. Zostáva však predovšetkým poctivou hrôzostrašnou rozprávkou. Desivou vo svojej podstate. Masky sú neuveriteľné a niektoré vizuálne nápady (Draculov zostup po hradnom múre, Harkerov útek) neprestávajú dodnes udivovať a znepokojovať. Tiene, mihotajúce sa strašidelne starým karpatským hradom uprostred nedostupných hôr a mrazivá pasáž zo škuneru Demeter s krvavými plachtami, je špička ľadovca. Coppola preukazuje zmysel pre humor, nenarúšajúci celistvú atmosféru (úctyhodné stvárnenie blázinca a neopísateľné scény z nočnej záhrady). Niekoho pobaví „Kamasutra“, iného pasáž, keď Van Helsing hovorí, že nechce Lucy pitvať, len jej potrebuje odseknúť hlavu a vyrezať srdce.
Úchvatným prízvukom obdarovaný Gary Oldman je začiatkom bezchybného aristokratického hereckého obsadenia, ktorému dominuje predovšetkým ako pezinské víno vyzretý Anthony Hopkins (SLONÍ MUŽ, MLČANIE JAHNIAT) v pôvabnej úlohe Van Helsinga, ktorého znalosti a zmysel pre humor sa ukážu byť kľúčom k riešeniu problémov, o akých sa nikomu nesnívalo. Ani ostatné herecké obsadenie nemá ďaleko k dokonalosti, pričom aj také „neherecké“ pekné tváričky, ako sú Winona Ryderová, Keanu Reeves a Cary Elwes, perfektne napĺňajú rozmer svojich postáv. Mojim miláčikom bol fúzatý Bill Campbell ako macho z Texasu, prípadne fascinujúco zlý Tom Waits ako (polo?)šialený Reinfield. Akonáhle všetky dôležité postavy spoja svoje sily pre spoločný cieľ v akčnom finále „dostavník verzus jazdci na koňoch“, divák zabúda dýchať.
Priznám sa, jednu vec som od tohto filmu DRACULA nečakal. A to fakt, že vo veku dávno prekročiacom detský vek, a že vo filme „starodávnom“, plnom pavučín, hradov a zavýjajúcich vlkov, budem mať nepríjemný pocit. Že ma mnohé scény budú šokovať – v dobrom. Bohatá výprava a nervy trhajúce scény zvláštnym spôsobom naturalisticky vplývajú na psychiku. Človeku ani neprekáža občasná stagnácia zdravého sedliackeho rozumu (hrdinovia vedia, kde Dracula spí, ale idú ho zničiť v noci).
A ako ide čas? Reeves sa s Monicou Bellucciovou stretol v Matrix: Reloaded, Ryderovej kariéra sa rokmi utopila ktoviekde, Coppola nakrútil nevydareného Jacka a Hopkins s Oldmanom sa po rokoch vtipne stretli v krvilačnom Hannibalovi.
Režisérov sen o ultimatívnej verzii skôr vyšiel, ako nevyšiel. Dôstojný filmár chcel následne podobne spracovať Shelleyovej „Frankensteina“, nakoniec sa však uspokojil s pozíciou producenta; réžiu prenechal shakespearovskému Kennethovi Branaghovi.