Plemeno Appaloosa
Appaloosa je kôň, ktorého pôvod siaha výhradne ku koňom vyšľachteným indánskym kmeňom Nez Percé (v preklade Prepichnuté nosy).
Vývoj tohto plemena začal v Novom Svete okolo roku 1500, kedy sa prví Španieli usadili na území Mexika a začali tu chovať ovce a kone. Hoci Indiáni s týmito kolonistami spolupracovali, nemohli na ich koňoch jazdiť. Postupom času sa im však podarilo kone ukradnúť, a naučili sa s nimi pracovať.
V roku 1621 priplávala z Terstu do Vera Cruz loď s nákladom, ktorý peukázateľne obsahoval tiež škvrnito sfarbené kone. Už niekoľko rokov pred tým boli kone zaregistrované na severe a odhaduje sa, že zhruba okolo roku 1700 sa škvrnité kone prostredníctvom Navajov dostali do vlastníctva kmeňa Nez Percé. Jeho príslušníci sa v tej dobe usadili na hraniciach štátov Oregon, Idaho a Washington, kde sa živili rybolovom. V priebehu leta opúšťali údolia a presúvali sa do hôr, kde obchodovali. Pri jednom z týchto výmenných obchodov po prvý krát na vlastné oči uvideli zviera veľké ako jeleň, ktoré sa živilo trávou a bolo využívané na nosenie nákladov.
Samozrejme, že zviera prostredníctvom výmenných obchodov získali a čoskoro neostali pri jednom. Akonáhle mali Nez Percezovia niekoľko koní, prestali si ich obstarávať výmenou, ale začali ich kradnúť. Do pätnástich až dvadsiatich rokov všetci príslušníci kmeňa vlastnili kone a vedeli tiež, ako s nimi manipulovať. Neuplynulo ani sto rokov a s kmeňom sa stala prevratná zmena - z rybárov a poľnohospodárov sa stali kočovní lovci. Tento kmeň bol tiež jediný, ktorý choval kone. To znamenalo nielen kvantitatívne zvyšovanie ich počtu, ale tiež zvyšovanie kvality chovu. Vďaka tomu boli teda kone, ktoré neboli zaradené do chovu, využívané ako nosiči. Silné, rýchle a výkonné kobylky a žrebce boli zaradené do chovného programu, zameraného na produkciu špičkových koní, ktoré bolo možné využívať na lov bizónov a pre bojové účely.
Pozoruhodnou skutočnosťou ostáva, že Indiánov kmeňa Nez Percé nikto chovať kone neučil. Aj tak už v roku 1806 Lewis popísal, aký bol očarený eleganciou, kvalitou a vytrvalosťou koní Nez Percezov. Napísal tiež, že menej kvalitné kone boli kastrované a do chovu boli starostlivo vyberané len tie najlepšie jedince. Aj keď sa Nez Percezovia priamo nezaslúžili na vzniku škvrnitých koní, nemožno im uprieť zásluhu na tom, že práve appaloosy svojimi vlastnosťami vynikajú nad ostatné plemená.
Označenie Appaloosa získali tieto kone až neskôr, zhruba okolo roku 1870. V tejto dobe sa pestovatelia pšenice usadili pri rieke Palouse, kde v tej dobe žili tiež Nez Percezovia, ktorí vlastnili veľké stádo škvrnitých koní. Farmári najskôr začali týmto koňom hovoriť „Palouse“ a potom „Palousey horses“, z čoho neskôr vzniklo označenie „A Palousey“ . V krátkom období sa toto označenie skrátilo na „Apalousey“ a nakoniec vznikol dodnes používaný výraz „Appaloosa“.
Najkrutejšia kapitola v histórii appaloos sa začala 15. mája 1877, kedy generál Howar dal rozkaz dopraviť v priebehu 30 dní náčelníka Josepha s jeho kmeňom a všetkým majetkom do rezervácie Lapwai. Indiáni sľúbili, že sa do rezervácie presunú a pretože ich tlačil čas, museli prekročiť Hadiu rieku. Rieka bola zhruba 400 metrov široká a v danú chvíľu sa korytom hnala voda s topiacimi sa ľadovými krami. Nez Percezovia sa dostali na druhý breh tak, že sa nechali voľne vliecť koňmi, ktorí rieku preplávali zapriahnutí do pltí z bizónich koží. Prúd bol však natoľko silný, že veľa koní strhol so sebou. Všetci ľudia prekonanie rieky prežili, ale 900 appaloos sa utopilo.
Nez Percezovia sa ďalej presúvali k rezervácii Lapwai. Počas cesty však došlo medzi Indiánmi a prisťahovalcami k niekoľkým malým šarvátkam, ktoré vyvrcholili tým, že traja mladí bojovníci zabili pri Lososej rieke 4 osadníkov. Tento konflikt vyvolal vojnu, vplyvom ktorej sa mierumilovný indiánsky presun zmenil na vojenské ťaženie. 17. júla boli skoro ráno napadnutí kapitánom Perrym, ale jeho 112 vojakov proti 55 bojovníkom Nez Percez namali šancu. To bol začiatok štvanice na Indiánov, ktorá trvala viac než tri mesiace a jazdci počas nich prekonali trasu dlhú 1300 míľ. Ďalší neočakávaný útok prišiel zo strany generála Howarda pri Clearwateri, ale Indiánom sa podarilo útok zastaviť a pokračovali v úteku cez Lolo Pas s cieľom opustiť územie Spojených štátov a v Kanade sa pripojiť k Sediacemu Býkovi.
Pretože však armáda disponovala telegrafickým spojením, podarilo sa jej trasu postupujúcich Indiánov vysledovať. Tak sa stalo, že ráno, 29. septembra 1877, došlo k druhému útoku na Indiánov, pri ktorom 600 vojakov americkej kavalérie bojovalo proti 120 bojovníkom Nez Percez. Tým sa síce podarilo útok odraziť, ale keď sa asi po šesťňovom obliehaní kapitán Haward spojil so svojím vojskom, 5. októbra 1877 boli donútení ku kapitulácii. Zatiaľ čo Nez Percezovia boli dopravení do rezervácie, všetky appaloosy čo im ostali boli zabavené a predané vo Fort Keogh.
Napriek tomu existovali ľudia, ktorým osud appaloos nebol ľahostajný. Patril k nim aj Claude Thompson a dr. Francis Haines, ktorí o tomto plemene zhromaždili všetky dostupné informácie a na ich základe vytvorili plemenný štandard, ktorý takmer bezo zmeny platí až do dnešnej doby. 30. decembra roku 1938 založili Appaloosa Horse Club U.S.A. v štáte Oregon. Už počas prvých rokov existencie mal klub 55 členov a 113 registrovaných koní. V súčasnosti má Appaloosa Horse Club vo svojom registri zapísaných viac ako 600 tisíc appaloos a o ďalšie rozširovanie a podporu sa stará niekoľko ďalších klubov registrovaných pod jeho hlavičkou.
Plemeno Frízsky kôň
Frízske plemeno vďačí za mnohé svoje črty andalúzskemu koňovi zo Španielska. Ako chladnokrvný kôň, v protiklade s plnokrvným arabom a anglickým plnokrvníkom, je to ťažší kôň pochádzajúci z primitívného lesného koňa. Rímania ho uznávali ako vynikajúceho pracovného koňa. Plemeno dostalo meno podľa FRÍZSKA oblasti v Holandsku a Nemecku, a predpokladá sa, že pochádza o obdobia tisíc rokov pred n.l. V priebehu rokov sa plemeno skvalitňovalo a zároveň sa zlepšoval jeho osud. Bol to územčistý kôň, ktorý bol húževnatý a otužilý, mal nežnú a poslušnú povahu a bol z neho vynikajúci záprahový kôň. Vysoko si ho cenili aj ako kráľovského vojnového koňa. Hoci nebýva veľký /aj keď dnešný trend dáva do popredia vysoké kone niektoré frízske kone maju uz bežne výšku nad 168 cm/, má neobyčajne vznešené správanie a pôsobivú akciu s vysokým krokom. Vplyv španielskych koní počas španielskej nadvlády v Nizozemsku (v rokoch 1568 – 1648) dodal plemenu viac ušľachtilosti.
Napriek svojej výnimočnosti frízsky kôň takmer vyhynul na začiatku storočia. Chovateľský zväz bol založený v roku 1879, ale popularita klusákov, medzi ktorými fríz vynikal, viedla ku kríženiu s cieľom zvýšiť rýchlosť na úkor pôvodného typu. V roku 1913 zostali vo Frízsku len tri žrebce! Plemeno zachránila druhá svetová vojna, keď mali holandskí poľnohospodári nedostatok vozidiel i pohonných hmôt a boli nútení vrátiť sa ku koňom. Vážnu krízu prekonával chov frízkych koní v 60. rokoch, keď sa chovná báza nesmierne znížila. Táto kríza bola úspešne prekonaná a chov frízskych koní sa rozšíril prakticky do celého sveta. Zväz chovateľov Frízskych koní získal v roku 1954 titul KRÁĽOVSKÝ! V 19. storočí sa frízsky kôň, ktorý sa v širokej miere používal v záprahu aj pod sedlom, výrazne uplatňoval vo vtedy obľúbených klusáckych dostihoch. V dôsledku toho nachádzali podporu rýchlejšie a ľahšie jedince. Bol to takmer koniec pôvodného frízskeho kona, no našťastie sa zrealizoval plán na záchranu rodových línií. Dnešný frízsky kôň má kompaktnú telesnú stavbu s honosnými chodmi a rztomilým temperamentom. Má výšku od 150 – 170 cm, krátke silné nohy (u ľahších typov dlhšie a menej silné) s tvrdými kopytami a dobre osvaleným telom. Jeho dlhá hlava ma v sebe neskutočnu vznešenosť a jeho výrečné oči poukazujú na ochotu a poslušnosť. Krk má výrazne klenutý (labutí) a hrdo sa nosí. Jeho okázalá vlnitá hriva a chvost pripominajú hrivu a chvost andalúzskeho a luditánskeho koňa. Sú to výlučne vraníky bez bielych znakov. V lete srsť vybledne na slnku a môže mať čokoládové sfarbenie. Preto niektorí chovatelia v Holandsku púšťajú svoje kone do výbehov len v noci aby nevybledli. Pre svoju čienu farbu, elegantné chody i povahu je frízsky kôň obľúbený ako kočiarový, pohrebný, cirkusovy. Prvé frízske kone sa uplatňovali v jazdeckých školách vo Francúzsku a v Španielsku, kde vynikali v cvikoch vysokej školy. Stále je po nich dopyt ako po kočiarových koňoch – či už v sútažiach alebo pre parádu – pretože ich jednoliata čierna farba dobre ukáže takmer v akejkoľvek skupine.
Frízske kone su absolutne bezproblémové kone, sú kľudné, ľahko ovládateľné, niesu ľakavé a veľmi rýchlo prispôsobivé aj k iným zvieratám. V súčasnej dobe sú veľmi populárne a obľúbené.
Plemeno Hafling
Za pôvodnú krajinu vzniku sa pokladá južné Tirolsko. Je to hlavne oblasť medzi Bolzanom a Meranom, v blízkosti dediny Hafling podľa ktorej plemeno dostalo názov.V súčasnosti sa Hafling najviac využíva ako najvhodnejší doplnok mechanizácie pre rodinné farmy, na športové využitie, v agroturistike a hipoterapii. U nás sa kone plemena Hafling (mimo pokusov na Muráni) začali chovať v čistokrvnej forme od roku 1990 dovozom prvej plemennej kobyly Girony z Rakúska. V súčasnej dobe je celková populácia okolo 100 koní, z toho 45 plemenných kobýl a 7 plemenných žrebcov.
Súčasné požiadavky na kone plemena Hafling sú: mnohostranne úžitkový kôň s dobrým charakterom a pokojným temperamentom. Požaduje sa sfarbenie vo všetkých odtieňoch ryšiaka s ľanovo bielou hrivou a chvostom.
Plemeno Hucul
Huculský kôň sa zaraďuje medzi primitívne plemená koní, ktoré nie sú svojou stavbou tela veľmi vhodné na športové využitie ale sú to výborné kone na terénne jazdenie. Rozhodne sa o huculoch nedá povedať, že sú elegantné, ale v každom prípade sú spoľahlivé, skromné, obratné, vytrvalé a vynikajú pokojným temperamentom.
Hucul je dlhoveký kôň tvrdej telesnej konštrukcie s dobre vyjadreným typom. Telesný rámec má dlhšie línie, postoj je korektný, chody pravidelné. Jeho výška sa pohybuje u kobýl medzi 134 - 142 cm a u žrebcov medzi 136 - 144 cm, obvod hrude je u kobýl 160 - 180 cm a u žrebcov 165 - 185 cm a obvod holene u kobýl 17,5 - 19,5 cm a u žrebcov 18,2 - 20,2 cm.
Telesná stavba hucula je súladná, telo pevne stavané. Hlava je masívnejšia. Žuchvy sú mohutné. Krk je silný, svalnatý, stredne nasadený, často skôr klenutý. Kohútik je väčšinou menej výrazný, chrbát pevný, bedrá krátke. Zadok je široký, svalnatý, stredne sklonený, často kratší. Typický je široký a hlboký hrudník. Končatiny sú suché s výraznými kĺbmi a kratšími prednými holeňami. Kopytá sú pravidelné s dobrou a veľmi tvrdou kopytnou rohovinou. Postoj je vpredu pravidelný, vzadu niekedy mierne kravský.
Najčastejšie sfarbenie je hnedák nebo plavák všetkých odtieňov, menej ryšiak a vraník, typický je výrazný úhorí pruh, často sa vyskytuje zebrovanie predkolenia a predlaktia a niekedy oslí kríž. Biele znaky sú nežiaduce. Srsť je dlhšia, hrubšia a hustá, dobre prispôsobivá nepriazňam počasia. Na koreni chvosta sa niekedy vyskytuje štetka z krátkych vlasov, chvost splýva až k zemi.
Hucul patrí medzi pozdné plemená, dospieva v 5 – 6 rokoch, výkonný zostáva až do 25 rokov často sa dožíva 30 rokov aj viac. Chody sú kratšie a pravidelné, v teréne sa hucul pohybuje veľmi isto a obratne. Hucul má pevné zdravie a je veľmi plodný, natalita je vysoká a pôrody spravidla bez komplikácií. Vývoj žriebät je pravidelný a bezproblémový.
Plemeno Lipican
Lipican alebo lipicanský kôň je jedno z najstarších kultúrnych plemien koní v Európe. Pôvod odvodzuje od starošpanielskych a starotalianskych koní. Vyšľachtený bol v dvornom žrebčíne Lipica (Slovinsko), založenom v roku 1580.
K rozvoju chovu španielskych koní prispelo aj založenie dvorného žrebčína Kladruby n/Labem (1579), Lipica (1580), Kopčany (1765), a dvornej španielskej jazdiarni vo Viedni (1735).
Výborné morfologické, fyziologické a biologické vlastnosti lipicana, boli dôvodom, že sa stal obľúbeným koňom nielen u šľachty, ale aj u drobných súkromných chovateľov. Tým sa vplyv lipicana preniesol aj k chovateľom v zemskom chove.
V žrebčincoch monarchie, teda aj na území Slovenska začali pôsobiť lipicanskí žrebci. Lipicanský kôň bol u chovateľov obľúbený pre svoju tvrdosť, skromnosť, živý temperament, dobrý charakter a učenlivosť. Toto prispelo k tomu, že v chove lipicana bolo založené niekoľko línií a rodín , ktoré pretrvali až do súčasnosti.
Plemeno Nónius
Plemeno nónius bolo vyšľachtené v maďarskom žrebčíne Mezöhegyesz v roku 1784. Cieľom bolo vyšľachtiť mohutnejšieho, ťažšieho koňa pre potreby intenzívnejších poľnohospodárskych oblastí, pre armádu a dopravu. Pôvod aj meno odvodzuje od zakladateľa anglonormanského žrebca Nónius, nar. v r. 1810 vo Francúzsku. Prenášanie dobrých úžitkových vlastností na potomstvo oprávňovali vedenie žrebčína Mezöhegyesz k tomu, že od roku 1824 žrebca začali využívať v plemenitbe intenzívnejšie po celom Uhorsku. Po dvadsaťročnom pôsobení v chove žrebec Nonius zanechal v žrebčíne 79 žrebcov a 137 kobýl.
V prvom období šľachtenia nóniusa v rozmedzí rokov 1824 až 1862 mali produkty šľachtenia 39% krvi španielskej, 23,4 % krvi Nóniusa Seniora, 18% krvi arabskej, 9,4 % krvi anglo-španielskej a 10,2% inej krvi.
Na území Slovenska sa chov nóniusa uvádza od druhej polovice 19. storočia, kedy žrebce nónius zo žrebčína Mezöhegyesz začali pôsobiť v nížinných oblastiach Slovenska, cez žrebčínce Nitra, Rimavská Sobota a Prešov. Po r. 1918 prestal prísun žrebcov nonius z Maďarska. Veľký obvod chovu nóniusa na Slovensku si vynútil založenie chovu nóniusa. Stádo nóniusa bolo založené v novo budovanom žrebčíne Topoľčianky v r. 1922 a pozostávalo z 59 kobýl.
Počas chovu nóniusa v Topoľčiankach v rokoch 1922 až 1954 tu pôsobilo 31 kmeňových žrebcov, z toho 25 žrebcov nónius, 4 žrebce anglické plnokrvné a 2 žrebce anglické polokrvné. Po roku 1954 bol chov nóniusa premiestnený do novozriadeného žrebčína v Novom Tekove. Chovateľskú prácu naviazal len žrebčín Nový Tekov, ktorý po privatizácii stále viac a viac upadá a pre nesplnenie stanovených kritérií bol šľachtiteľský chov nóniusa v Novom Tekove v r. 2000 zrušený, a tým je Slovensko bez šľachtiteľského chovu nóniusa.
Myspace Cursors @ JellyMuffin.com