Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo v Nemecku umožnilo vzostup nacistického režimu pod vedením Adolfa Hitlera a jeho stúpencov.
Najčastejšie uvádzaným dátumom začiatku druhej svetovej vojny v Európe je 1. september 1939. V tento deň Wehrmacht vpadol do Poľska. Na ázijskom bojisku sa za začiatok vojny považuje japonská invázia do Číny (7. júl 1937), ale niektoré zdroje uvádzajú oveľa skorší dátum: rok 1931, kedy Japonci vtrhli do Mandžuska. 22. júna 1941 Nemecko prepadlo Sovietsky zväz, ktorý sa pridal na stranu Spojencov. Spojené štáty Americké, ktoré už predtým pomáhali Spojeneckým krajinám sa do vojny zapojili 7. decembra 1941, po tom čo bola Japoncami napadnutá ich námorná základňa v Pearl Harbore. Koniec vojny v Európe nastal 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. V Ázii kapitulovalo Japonsko 2. septembra toho istého roku až po americkom zvrhnutí dvoch atómových bômb na mestá Hirošima a Nagasaki.
Medzi dôsledky druhej svetovej vojny patrí vytvorenie dvoch blokov: západného bloku, ktorý sa sformoval do organizácie NATO, a východného bloku, ktorý na seba vzal podobu Varšavskej zmluvy tvorenej najmä východoeurópskymi socialistickými krajinami. Vzťahy medzi týmito dvoma blokmi boli značne napäté a čoskoro prerástli do tzv. Studenej vojny, ktorá sa okrem politických bojov prejavila aj v niektorých vojenských konfliktoch (Kórejská vojna, Vietnamská vojna, Arabsko-izraelské vojny atď…)
Po skončení prvej svetovej vojny sa mocensko-politická situácia vo svete a hlavne v Európe radikálne zmenila. Zanikli staré štáty ako napríklad Rakúsko-Uhorsko alebo Osmanská ríša a na ich miesto nastúpili štáty nové – Maďarsko, Česko-Slovensko, Turecko či Juhoslávia. Čoskoro po vojne tiež začal vznikať za mimoriadne krvavých okolností Sovietsky zväz (pozri Ruská občianska vojna).
Benito Mussolini a Adolf Hitler
Nemecko, ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú zmluvu a platiť vysoké reparácie krajinám, ktorým spôsobilo v prvej svetovej vojne najväčšie straty. Versaillská zmluva však neuspokojovala nikoho. Japonsko sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky. Taliani mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojené imperiálne ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní. USA sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidenta Woodrowa Wilsona a jeho plán na vytvorenie Spoločnosti Národov. Táto inštitúcia síce vznikla, no veľmi sa líšila od pôvodného plánu a USA do nej preto ani nevstúpili. Bez podpory tejto významnej svetovej veľmoci sa stala ešte bezvýznamnejšou a neakcieschopnejšou. USA sa z medzinárodného poľa stiahli do dobrovoľnej izolácie. Británia bola vojnou citeľne oslabená, stratila aj tradičné postavenie najväčšej námornej mocnosti na svete. Z prvého svetového veriteľa sa stala obrovským dlžníkom (dlhy voči USA z prvej svetovej vojny nikdy nesplatila). Oporou Versaillského systému malo byť Francúzsko. No vo Francúzsku sa počas medzivojnového obdobia nenašiel ani jeden politik, ktorý by mal dosť odvahy na to, aby predstúpil s koncepciou modernej mohutnej armády ofenzívneho charakteru. Namiesto toho Francúzsko začalo budovať Maginotovu líniu (za prostriedky, ktoré si stavba vyžiadala by bolo možné vybudovať armádu s desiatkami tankových divízií a tisíckami lietadiel), a tým vlastne pochovala nielen svojich východných spojencov, ale aj vlastné nádeje na úspech v prípadnej vojne proti Nemecku. Maginotova línia mala totiž veľa slabostí a navyše ju bolo možné ľahko obísť cez Belgicko.
Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery ako fašizmus a komunizmus (ktoré boli čiastočne alebo celkom diktatúrami) sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín - Talianska a Sovietskeho zväzu aj do okolitých krajín. Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už bolo Československo jediným štátom strednej Európy, ktorý zotrval v nastúpenej ceste demokracie. Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba. Situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku 1929, keď vypukla svetová hospodárska kríza. V tom čase už v Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele s Benitom Mussolinim a v roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci nacistický politik Adolf Hitler.
Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť Versaillskej zmluvy, a to spolu so sociálnou demagógiou a antisemitizmom bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Nacionálnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistiche Deutsche Arbeitspartei - NSDAP). Postupne keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému Anglicku a Francúzsku dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre Nemcov. Tento priestor sa však mal nachádzať v Európe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boli Slovania. Adolf Hitler úspešne využil slabosť Veľkej Británie a Francúzska vďaka politike appeasementu. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov, a na jar 1935 obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári 1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní. Tolerovaný bol aj „anšlus“ (nem. Anschluß = pripojenie) Rakúska v roku 1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu Mníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím Sudet od Československa a ich pripojeniu k Nemecku. Západné mocnosti sa ešte pokúsili získať spojenectvo so ZSSR, ale tieto snahy stroskotali. Namiesto toho sa Stalin a Hitler dohodli sami, 23. augusta 1939 bol v Moskve podpísaný „Pakt o neútočení“ medzi ZSSR a Nemeckom. Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vo východnej Európe. Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali. Premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain síce po návrate z Mníchovskej konferencie vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou. Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu Winston Churchill: „Mohli sme si vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali sme si hanbu, ale zožneme vojnu.“
Ešte na začiatku roka existovali v Európe (aj vo svete) tri bloky, ktoré už pomaly išli do vojny, a ktoré boli navzájom znepriatelené: Os a jej spojenecké krajiny, Francúzsko a Spojené kráľovstvo plus malé štáty pod ich ochranou a ZSSR, ktorý na prvý pohľad stál bokom. Ak sa vôbec očakávalo nejaké prekvapenie a zmena rovnováhy síl, tak sa hľadalo vo vzťahu medzi Francúzskom a ZSSR, pretože vzťahy medzi týmito štátmi sa zlepšovali a v občianskej vojne v Španielsku bojovali na rovnakej strane. Británia odmietla garantovať a podporovať Stalinovu tyraniu a ten dospel k záveru, že Nemecko mu môže ponúknuť viac. Novým ľudovým komisárom zahraničných vecí sa stal Viačeslav Michajlovič Molotov, ktorý neváhal verejne vyhlásiť, že najradšej rokuje s diktátormi, pretože tam je to vždy jednoduchšie. 23. augusta 1939 uzavrela Hitlerova Tretia ríša prostredníctvom svojho ministra zahraničia Joachima von Ribbentropa so Sovietskym zväzom (za ktorý sa podpísal Molotov) pakt o neútočení, známy pod názvom Pakt Ribbentrop-Molotov, ktorý celkom rozvrátil všetku rovnováhu v Európe a uvoľnil Hitlerovi aj Stalinovi ruky na začatie expanzie. A hoci už samotný pakt vydesil Britániu, Francúzsko aj ich spojencov, nebol ničím proti jeho tajnému dodatku, ktorý obsahoval presne vymedzené rozdelenie sféry vplyvu medzi ZSSR a Nemeckom a ktorý výslovne pripúšťal likvidáciu a rozdelenie Poľska. Cesta k vojne tým bola voľná.
Samotná vojna sa začala 1. septembra 1939 o 4:45 ráno, keď Nemecký krížnik zahájil paľbu na Gdansk (tento útok mal krycie meno Fall Weiss). Ako zámienku použili Nemci prepad vysielača v Gliwiciach. V skutočnosti išlo o zinscenovaný útok a údajní poľskí vojaci boli v skutočnosti príslušníci Waffen-SS preoblečení za poľských vojakov. Francúzsko a Británia mali s Poliakmi spojeneckú zmluvu a preto vyhlásili Nemecku vojnu - 3. septembra o 9. hodine Spojené kráľovstvo a spolu s ňou tak urobili aj najvýznamnejšie krajiny Commonwealthu – India, Austrália a Nový Zéland a o 12:20 tak urobilo aj Francúzsko. 4. septembra sa potopením britskej osobnej lode SS Athenia nemeckou ponorkou U 30 začala bitka o Atlantik. Spojené kráľovstvo a Francúzsko však pristupovali k vojne veľmi laxne a len vyčkávali na nemeckých hraniciach a nerobili nič, okrem niekoľko chabých náletov na Nemecko a malého útoku na Saarbruck - toto obdobie je známe ako tzv. „čudná vojna“.
baner
(www.vojna-2.estranky.sk, 10. 12. 2009 22:03)