Tieto stránky sú dôkazom nerovného boja jednotlivca proti organizovanému hnutiu Skinhaeds,ktoré ešte v tomto období neoficiálne má podporu štátnych orgánov, politikov a občanov SR.
Médiá na Slovensku o Rómoch: Prípad Polichno
Slavo Ondrejovič
1. Úvod
Sotva sa dá pochybovať o tom, že obraz o Rómoch u majoritného obyvateľstva (v minimálnej
miere zrejme aj v rómskej spoločnosti) vytvárajú, resp. spoluvytvárajú aj médiá. O slovenskej
situácii možno na základe priebežnej excerpcie a analýzy vysloviť domnienku, že
v sledovanom období (rokov 1990-1995) rómska problematika nenašla v slovenských
médiách pre seba toľko miesta, koľko by sa vzhľadom na jej „brizantnosť” očakávalo.
Výrazne sa to prejaví najmä vtedy, keď sa jej prezentácia v slovenských médiách v danom
čase porovná s jej prezentáciou v českých médiách. Na druhej strane aj komparácia rómskej
témy s témami slovensko-českými a slovensko-maďarskými, t.j. s tým, aké miesto zaberajú v
médiách, odsúva rómsku problematiku dosť výrazne do úzadia. Odráža sa to určite aj v tom,
že v slovenských masmédiách (aspoň v sledovanom období rokov 1990-1995) sa takmer
nedá nájsť beseda venovaná rómskym problémom, ktorú by obyvatelia mohli sledovať napr.
ako televízni diváci, t. j. taký typ besedy, o ktorý diváci v českých médiách nemajú vôbec
núdzu. Česká mediálna scéna v tejto veci do istej miery „zastupuje” na Slovensku aj
slovenskú mediálnu scénu, aspoň pokiaľ ide o televíznych divákov, lebo na veľkej časti
územia môžu obyvatelia na Slovensku sledovať viaceré české televízne stanice, najmä Novu,
ČT1 a ČT2. Táto situácia je o to paradoxnejšia, že ako sa niekedy prezentovalo „medzi
riadkami” napr. v Slovenskej televízii daného obdobia – skutočným problémom na Slovensku
sú len Rómovia, resp. rómska otázka. Problém Maďarov na Slovensku v skutočnosti podľa
týchto médií neexistuje, vyvolávajú a živia ho vlastne len neloajálni politickí predstavitelia
maďarskej menšiny na Slovensku, ktorí poukazovaním na diskrimináciu Maďarov na
Slovensku len zakrývajú svoje („iredentistické”) ciele a ambície. A problémom podľa týchto
médií nie je ani slovensko-české spolužitie, ako to ukázal napokon aj pokojný a kultivovaný
rozchod v r. 1993 (porov. napr. Boldišová, 1995, s. 2). Napriek tomu problematika slovensko-
česká a slovensko-maďarská v slovenských médiách – či už tlačových alebo elektronických –
rezonuje do tej miery, že aspoň v niektorých z nich sa dá hovoriť o záplave a zrejme už neraz
aj o „sprofanovaní” témy. Možno by sa dalo dokonca povedať, že rómske témy akoby už
potom nemali dostatok priestoru. Svoje tvrdenie opierame o svoju excerpčnú skúsenosť,
nakoľko zbieraniu materiálov o slovensko-českých a slovensko-maďarských vzťahoch a ich
prezentácii v médiách sa venujeme už po viac rokov.
Podobne ako Rómom sa väčší priestor okrem maďarskej menšiny nevenuje ani iným
menšinám na Slovensku. Určite to súvisí s tým, že slovenská spoločnosť si svoju identitu
vymedzuje a „vyjednáva” predovšetkým voči českému a maďarskému spoločenstvu a ostatné
spoločenstvá, s ktorými prichádza do styku, nemajú pre ňu túto váhu, nie sú pre ňu v tejto
pozícii.
Excerpcia vybraných rómskych tém po roku 1989 potvrdzuje našu pôvodnú hypotézu, že
články o Rómoch sú v slovenských médiách pomerne izolované a „atomizované” v tom
zmysle, že zvyčajne na seba nenadväzujú a neodkazujú. Dialogické siete (k pojmu porov.
Nekvapil, Leudar, 1998), sa vyskytujú len výnimočne. Niektoré udalosti, vyhlásenia politikov
alebo zástupcov miestnych samospráv generujú takéto siete. Ako príklad možno uviesť
149
diskusiu, ktorá sa rozprúdila po udalosti, keď starosta Spišského Podhradia a rovnako aj
primátor mesta Kežmarok dali mestskej polícii príkaz legitimovať „podozrivých” Rómov,
ktorých táto polícia mala právo pokutovať, ba i vyhostiť z mesta: Bude Kežmarok nasledovať
príklad Spišského Podhradia? (PR 29. 6. 1994. s. 7), Buďme objektívni (PR, 29. 6. 1994, s. 7),
Medailu starostovi? (PR 3. 8. 1994, s. 6), Inak z Bratislavy, inak zo Spiša (PR 3. 8. 1994, s.
6), Trieska v oku suseda (PR 3. 8. 1994, s. 6) a i., ktoré reagujú na seba). Iným typom
výrokov stimulujúcich „sieťovú” diskusiu boli napr. slová poslanca Národnej rady Slovenskej
republiky R. Hofbauera o rómskej kriminalite (SR 20. 6. 1995): „Našich občanov znepokojuje
hrozivá kriminalita Rómov proti Nerómom, ktorá už dávno-pradávno stratila charakter
sociálneho zúfalstva a ocitla sa v oblasti rasového lúpežníctva z roztopaše”.
O tomto výroku, v ktorom sa kriminalita Rómov preinterpretúva a prekvalifikúva
z páchania trestných činov „z nevyhnutnosti”, zo sociálnych príčin, ako sa to niekedy
vysvetľuje v zdôvodneniach predstaviteľov rómskych iniciatív, referovala agentúra SAIA,
rómska tlač i niektoré ďalšie médiá. Proti tomuto výroku priamo protestovala rómska tlač.
Časť majoritnej tlače s ním polemizovala poukazujúc na jeho neprimeranosť a „tvrdosť”.
Podobným príkladom je výrok J. Slotu, poslanca NR SR a predsedu Slovenskej národnej
strany, podľa ktorého „sedemdesiat percent Rómov sú kriminálne živly” (Sme 22. 6. 1993),
ako aj V. Mórica, ďalšieho poslanca NR SR, podľa ktorého treba jednoznačne obmedziť
sociálnu podporu Rómov (Kto nepracuje nech neje, Sme 24. 6. 1993). Rómska otázka sa takto
zapája do politického diskurzu a Rómom sa v ňom pripisujú ako typické činnosti a vlastnosti:
kriminalita, príživnícky spôsob života. V médiách sa teda pracuje s výrokmi politikov, ktorí
propagujú „tvrdé” či „rýchle riešenia”, resp. „tvrdé recepty” v riešení rómskej otázky.
Rómska problematika v tomto kontexte prestáva byť hlavnou témou príslušných príspevkov a
stávajú sa ňou skôr výroky politikov. Tieto výroky nie sú ojedinelé, ako o tom podáva doklad
správa TASR (29. 11. 1993): „Denník New York Times v závere cituje starostu Medzeva
Jozefa Pacala, ktorý položil na stôl pohárik s vodkou a povedal: “Jediným riešením je
všetkých vystrieľať”. Potom sa opravil, že nie všetkých, ale niektorých by bolo treba
zastreliť.”
Je pozoruhodné, že v agentúrnej správe sa v tomto prípade referuje o vyjadrení
komunálneho politika v neformálnej situácii, navyše reprodukovaného zo zahraničnej tlače.
Pre agentúrne správy to pôsobí dosť neobvykle. Ani pokus o rektifikáciu starostu neznižuje
v jeho výpovedi tvrdosť či kategorickosť navrhovaného riešenia. To, že sa takýto výrok
objaví bez komentára, je v súlade s názorom sformulovaným napr. M. Vašečkom v
prehľadovej správe o Rómoch na Slovensku za rok 1995 (Rómsky rok 1995 na Slovensku.
RNĽ, 1. 1. 1996, s. 2), podľa ktorého problémom dňa nie je miera rasizmu či atmosféra
xenofóbie vo vzťahu k Rómom na Slovensku, ale „slabý antirasizmus spoločenských a
kultúrnych autorít, štátnych predstaviteľov a inteligencie vo všeobecnosti”. Svedčí o tom aj
rubrika O Rómoch nahlas, O Rómoch znovu nahlas v Smene na nedeľu (15. 10., 17. 10,
29.10. 1993), kde sa hlas dáva čitateľom.
Česká situácia pôsobí veľmi výrazne ako referenčný rámec pri analýze udalostí na
Slovensku. Odkazovanie na situáciu v Čechách, kde podľa istej časti slovenskej tlače (najmä
Slovenská republika, Zmena, Slovenské národné noviny) bola a doteraz aj je situácia s
Rómami omnoho kontroverznejšia a zavrhnutiahodnejšia, a teda hodná omnoho väčšej kritiky
než na Slovensku, sa stalo od začiatku existencie samostatných štátov aj súčasťou vládnej
rétoriky i „vládnej” tlače (napr. SR, SP, R) na Slovensku. Poukazovalo sa najmä na to, že
Európska únia a Európska komisia a vôbec „zahraničie” (zahraničné médiá) neoprávnene
obracajú hrot svojej kritiky na Slovensko, zatiaľ čo by si ju omnoho skôr zaslúžila Česká
150
republika1. Je to známy postup a prostriedok na bagatelizovanie, zľahčovanie,
ospravedlňovanie a teda marginalizáciu „nepríjemných” udalostí, ktoré sa stali u nás, a
zároveň ich odsúvanie mimo našich hraníc (porov. napr. Wodak 1990).
Postupne sa však v slovenských médiách, najmä v kultúrnych týždenníkoch, začal
v sledovanom období prezentovať komplexnejší prístup k rómskej otázke. Tá sa na Slovensku
rozčlenila na dve roviny, ktorými sú a) skutočne neutešený stav v riešení tejto otázky na
Slovensku a na b) poukazovanie na „propagandistické zneužívanie tejto situácie
v zahraničných médiách” (E. Boldišová: Rómska otázka – výkričník nacionalistického
Slovenska? NaNo 15. 2 1995, s. 1 – 2, A. Ferko: Rómsky holokaust, LT, 10. 4. 1995, s. 11 -
12). V tejto súvislosti sa hodí odcitovať pasáž z perexu článku I. Čičmanca Rómska otázka.
Stigmatizovaný národ (autor perexu B. Bodacz):
LT 13. 3. 1995, s. 11
Rómska otázka alebo Stigmatizovaný národ.
Rómska otázka je tu zasa, mimochodom, je tu stále, iba podľa nášho subjektívneho vnímania sa mení jej
intenzita a dôvod na ňu. V týchto týždňoch sa do popredia dostali útoky skínov na rómskych občanov. Aj keď
nedosahujú takú početnosť ako v okolitých krajinách, napr. v Česku, nie je to dôvod na zľahčovanie či
zapieranie neželanej situácie, a práve aj z tohto pohľadu sú nepodstatné dohady, či útoky skínov treba
kvalifikovať ako rasistické alebo nie. Navyše ak by sme použili rovnaké meradlo aj na oveľa početnejšie útoky
opačné, rómske, mali by sme razom na Slovensku rasistov, že by sme ich – ako možno tých dnešných – už na
jednej ruke nezrátali.
Mimochodom pojem „iný meter” je obľúbeným výrazovým prostriedkom časti
slovenskej tlače toho obdobia. V Republike v článku Na našu krajinu majú v EK iný meter
ako na ostatné (R 25. 4. 1995, s. 10) sa pripomína, že „v Českej republike rukami skínov
prišlo o život 40 Rómov, kým na Slovensku takto zahynuli traja alebo štyria”. Podobne je to
vo veľkoplošnom rozhovore s E. Garajovou, poslankyňou NR SR za HZDS a členkou
Parlamentného výboru Rady Európy, s titulkom Problém s Rómami je v Čechách väčší, no
Slovensko je hodnotené negatívne (SR 18. 9. 1995).
Denníky uverejňujú materiály, najčastejšie rozhovory, v ktorých sa „potvrdzuje”, že
situácia Rómov na Slovensku je lepšia ako v Čechách. Napr. v rozhovore s predsedom
Spoločenstva Rómov na Morave Karlom Holomkom sa na otázku o situácii Rómov
v Čechách, na Morave a na Slovensku, odpovedá:
PR 6. 8. 1995
Rómom je u vás lepšie
Pokiaľ ide o sociálny aspekt, životnú úroveň, v ČR je na slušnej úrovni. Lenže z pohľadu prijímania Rómov,
ako výraznej menšiny spoločnosťou, situácia na Slovensku je omnoho lepšia. Vy ich totiž vnímate ako súčasť
spoločnosti.
Podobne je to v inom rozhovore s predsedom Rómskej občianskej iniciatívy Emilom
Ščukom, kde sa na otázku, či existuje rozdiel medzi rasizmom v Čechách a na Slovensku,
odpovedá:
Povšimnutiahodné je, že v slovenských médiách sa pritom neodkazuje na situáciu Rómov v Maďarsku. Hoci
v niektorých prípadoch sa v agentúrnych správach objaví občas aj informácia o rómskom probléme v Maďarsku
(TASR, 12. 2. 1994, 16. 4. 1995), nenašli sme rozvinutie týchto správ v nijakom inom žánri.
151
PR 12. 2. 1996
Bojovať proti predsudkom
Určite. Česi sú oveľa väčší rasisti ako Slováci. U Slovákov prevláda skôr strach z Rómov a ich predsudky sú
celkom iného charakteru. Rómovia tam odjakživa žili v biede za mestami, oddelene a niekde to tak aj zostalo.
Predsudky sa vytvorili hranicou. V súčasnosti tam žije 500-tisíc Rómov a prístup k nim je celkom iný. Viem, o
čom hovorím. Žil som tam dvadsať rokov. Mám tam rodinu. Prístup obyčajného Slováka k Rómovi sa výrazne
odlišuje od prístupu obyčajného Čecha. Čech nikdy nedokázal rešpektovať národnosti tak ako Slovák.
Nemyslím Maďarov, to je politická karta. Medziľudské vzťahy na Slovensku a v Čechách sú veľmi rozdielne.
Odkazuje sa tu na kategóriu obyčajný Slovák, obyčajný Čech, na osobnú skúsenosť a
zdôrazňuje sa diferencia medzi slovenským a českým prístupom k Rómom. Táto rozdielnosť
však nie je jasne definovaná. Protiklad sa buduje len na tom, že predsudky voči Rómom na
slovenskej strane vznikajú z niekdajšieho a sčasti i dnešného segregačného spôsobu života,
zo strachu z neznámeho, príp. aj zo sociálnej nerovnosti, kým česká strana sa obviňuje
z neschopnosti rešpektovať iné národnosti vôbec.
V závere sledovaného obdobia médiá hojne informujú aj o pozitívnych stránkach
spolužitia Rómov s väčšinovým obyvateľstvom na Slovensku (Príklad pre ďalších, P 19. 1.
1995, s. 3; O Rómoch a pre Rómov, SNN 25. 10. 1996). Jednotlivé články sa pokúšajú o
empatizáciu a prorómsku perspektivizáciu. Paradoxne však nemajú pritom za následok
korekciu bežného vedomia, ale neraz tradované predsudky naopak potvrdzujú (motív
výnimočnosti). Článok Rómovia určujú tempo, ktorý bol uverejnený 18. 8. 1995 v Pravde, má
nadtitulok Malý životnodvorský zázrak. Píše sa tu o Rómoch patriacich v Žitavských dvoroch
medzi najlepších pracovníkov cestárov, ktorí dokonca určujú aj tempo cestných prác. Tento
fakt sa však prezentuje ako niečo výnimočné a nečakané, ako „zázrak”. Bežné vedomie
hovorí, že Rómovia sú leniví, parazitujú na „našej” práci, a to sa prezentuje aj v médiách.
Uvedená pozitívna prezentácia obrazu Rómov nemá preto zväčša za následok korekciu tohto
obrazu, ale tradované predstavy sa ňou skôr posilňujú.
Potvrdzuje to aj spomínaný Príklad pre ďalších (PR 19. 1. 1994, s. 3), v ktorom sa dáva
ostatným (Rómom) za vzor Róm Gejza Ištočák v tom, ako sa postaviť k problému rómskeho
bývania. Skúsenosti sú také, že Rómovia devastujú svoje obydlia, ktoré dostanú od
majoritného obyvateľstva. Tu ide o prípad opačný. Zdevastovaný priestor sa zmenil zásluhou
Róma na obývateľný a obývaný. Za pomoci magistrátu mesta si Róm G. Ištočák zrenovoval
devastovaný priestor pre svojich šesť detí a manželku. Hlas magistrátu to komentuje takto:
„Byt, ktorý sme mu našli, bol naozaj v dezolátnom stave, ale on sa nebál práce. Je naozaj
svetlou výnimkou. Ostatní čakajú, že magistrát všetko za nich vyrieši a sami sa o nič
nepričinia.” Tu sa teda motív výnimočnosti aj explicitne vyjadruje. Ostatní podľa očakávania
nepriložia ruku k dielu, pasívne čakajú, kým sa majoritné obyvateľstvo o nich postará.
Podobne vyznieva článok, v ktorom sa opisuje situácia v obci Šárovce so 45 % Rómov:
R 20. 5. 1995
V dedine je takmer polovica Rómov, ale problémy s nimi nie sú
Žijú tu už dlhé roky a viacerým z vás iste napadne myšlienka: “Tam by som žiť určite nechcel”. Pri dnešnej
kriminalite, na ktorej majú veľký podiel aj naši rómski spoluobčania, by sa vám nikto ani nečudoval, nikto vás
neodsúdil ... Napriek tomu, že v obci je takmer polovica Rómov, a kde sú Rómovia, tam sú aj problémy,
s týmito nie sú nijaké problémy.
152
Autor článku pri opise bežného vedomia použil exkluzív („viacerým z vás iste napadne
myšlienka”), čim sa sám vyčleňuje spomedzi týchto „viacerých”. Z druhej strany médiá
kreslia aj, a vo väčšej miere, výrazne negatívne obrazy Rómov na Slovensku, ako sa to
zrkadlí už i v titulkoch článkov Rómske peklo v Slovenskom raji (Život 22. 8. 1994, s. 11-12),
Pomôž a potom ťa vybijú (PR 30. 7. 1995), Strach denným hosťom. Plavé Vozokany ako
z akčného filmu (PR 12. 2.1995), Rómovia spejú k horšiemu. Môžu byť nielen bremenom, ale
aj hrozbou (Práca 16. 5. 1995), Tiene nad Kostiviarskou (PR 18. 2. 1995, s. 1-3), často
majúcich ironický nádych: Už sa nekradne, iba „odváža” (PR 1. 10. 1994), Demokracia po
cigánsky (Slobodný piatok 31. 5. 1991, s. 5), v ktorých sa používajú neraz okazionalizmy
(Rómobyty, PR 22. 4. 1995, s. 6), Domobrana či Rómobrana? (SR 14. 6. 1994) atď.
Vo viacerých článkoch sa objavuje poukaz na niektoré spoločné črty Slovákov
a Rómov, vytvára sa dokonca spoločná kolekcia etnických kategórií „Rómovia a Slováci”,
lebo „a) tak rómska, ako aj slovenská societa pociťuje nedostatok rovnoprávnosti
v medializácii celého radu udalostí ľuďmi „zvonka”, b) obe etniká sú, alebo aspoň boli,
terčom asimilačných plánov svojich silnejších susedov, c) obe society hľadali a hľadajú viac
slobody vo vynútenej zvýšenej miere (e)migrácie, d) za obe etniká sa ešte vždy pokúšajú na
rôznych fórach hovoriť samozvaní hovorcovia” (A. Ferko: Rómsky holokaust, LT 1995). Aj
to možno chápať jako marginalizáciu rómskeho problému.
Prípady jednotlivých strát na životoch, ku ktorým došlo pri strete rómskeho a nerómskeho
obyvateľstva, resp. skínov a Rómov na Slovensku, sa, pravdaže, medializujú v rôznej miere.
Spomeňme napr. prípad, ktorý sa odohral v Žiari nad Hronom, kde 21. júna 1995 príslušníci
hnutia skinheads zbili, poliali horľavinou a zapálili 18-ročného Róma Mária Gorala, ktorý na
následky zranení zomrel, či iný prípad z 24. augusta 1995, ktorý sa odohral v Prievidzi, kde
vtedy zasa zahynul skín rukou Róma. O týchto prípadoch možno povedať, že na slovenské
pomery mali širokú publicitu. Médiá informovali v tejto súvislosti okrem iného aj o
vyjadreniach politikov a zástupcov rozmanitých inštitúcií k danej udalosti. Iné udalosti aj so
smrteľnými následkami prebehli však akoby za menšej účasti obecenstva, niektoré zostávajú
akoby „utajené” či aspoň „poloutajené”. Zaujali menší počet médií, resp. žurnalistov. K nim
patrí napr. prípad “vybuchujúcich rádií” v Rimavskej Sobote (Smrtonosné rádio, Plus 7 dní 3.
5. 1995, s. 14-15) a takisto aj prípad tzv. polichnianskej tragédie. Vzhľadom na svoju
výnimočnosť si táto udalosť zaslúži podrobnejšiu pozornosť.
Udalosť v Polichne je výnimočná iste najmä tým, že na jej konci ostali štyri obete na životoch
(obete boli z radov Rómov2, pričom páchateľom bol Neróm). Vyhľadávaním materiálov v
ústredných denníkoch (Pravda, Práca, Nový čas, Slovenská republika, Sme), ale aj v
regionálnej tlači príslušnej stredoslovenskej oblasti (najmä Novohradské noviny, Smer) i
etnickej tlače (Romano (nevo) ľiľ) a v agentúrnych správach (TASR, SITA) za roky 1990 –
1995, sme zistili 43 materiálov rôzneho žánru (z toho 7 českých) venovaných tomuto prípadu.
Z elektronických médií sme zistili jedinú zmienku o udalosti, a to odvysielanie televízneho
Takto sa to uvádza vo všetkých materiáloch. Iba v minimálnom počte materiálov sa spresňuje, že jeden zo
štvorice obetí nebol Rómom. V tomto prípade ide o “spochybnenie” kategoriálnych vlastností etnickej kategórie
Róma (porov. k tomu J. Homoláč v tomto sborníku).
153
šotu po večerných správach dňa 25. septembra 1990, venovaného streľbe v Polichne, čiže ide
o materiál z počiatku prípadu.
„Prípad” má takúto chronológiu: samotná udalosť (18. septembra 1990) – pohreb (19.
septembra 1990) – pojednávanie na súde, oslobodzujúci rozsudok (28. augusta 1992) –
odvolanie sa prokurátoru voči oslobodzujúcemu rozsudku, zamietnutie odvolania prokurátora
najvyšším súdom (3. marca 1994) – páchateľ J. T. sa stáva starostom obce Polichno
(26. februára 1995).
Z uvedeného počtu sa desať, resp. dvanásť materiálov dotýka hlavne udalosti z r. 1990,
pätnásť referuje o oslobodzujúcom rozsudku, resp. komentuje túto udalosť, dva možno
označiť za úvahové interlúdiá (vyšli v r. 1993), dva sa zaoberajú zamietnutím odvolania
prokurátora a v jednom, resp. v dvoch sa spomína aj inštalácia J. T. za starostu obce. Aj z
tohto zoznamu jasne vidieť, že daný prípad nezaujal žurnalistov z hľadiska celkovej
„výstavby” udalosti. Po oslobodzujúcom rozsudku záujem takmer úplne pohasol, nevenovala
sa mu tlač väčšinová, ani menšinová.
V jednotlivých materiáloch sa autori angažujú v nerovnakej miere. Niektoré (najmä
agentúrne) správy sa usilujú o čo najvyššiu možnú mieru vyváženosti, sú podľa očakávania
neosobné a neutrálne, niektoré predstavujú akoby “odpis” súdnej správy. Príkladom na to je
správa o udalosti, ktorá vyšla v Práci 30. septembra 1992 s titulkami Strieľal v sebaobrane,
Súd rozhodol: J. T. nespáchal trestný čin (uvádzame ho v úplnom znení):
Práca 30. 9. 1992
Strieľal v sebaobrane, Súd rozhodol: J. T. nespáchal trestný čin
Vynesením oslobodzujúceho rozsudku a rozhodnutím o prepustení z vyšetrovacej väzby sa včera skončilo na
Krajskom súde v Banskej Bystrici hlavné pojednávanie s obžalovaným J. T., nar. 1956, z Polichna v okrese
Lučenec. Obžalovaný 16. 9. 1990 vo večerných hodinách po predchádzajúcich konfliktoch s rómskymi
občanmi, výstrelmi s loveckej pušky usmrtil na dvore svojich rodičov 4 Rómov a jedného ťažko zranil. Krajský
prokurátor ho obžaloval z trestného činu vraždy Jána Oláha ml. podľa & 219 odst. Trestného zákona.
Po vypočutí svedkov a znalcov z odboru psychiatrie, súdneho lekárstva a balistiky súd dospel k záveru, že
trestný čin, z ktorého bol J. T. obvinený, nie je trestným činom. Potvrdilo sa, že na Jána Oláha vystrelil na
schodišti domu rodičov (s ktorými býval) potom, keď tento spolu s ďalšími Rómami násilne a neoprávnene
vnikol na ich slabo osvetlený dvor. J. T. ohrozovaný a prenasledovaný a v obave o svoj život (i rodičov) použil
po varovaní zbraň.
V našom súdnictve, ako odznelo na súde, je prípad prelomovým. Obrana J. T. bola nutná a primeraná, s
dôrazom na zachovanie domovej slobody. Súd nenašiel žiadny argument, ktorý by spochybnil výsledok
vyšetrovania a výroky znalcov. Teda ani tie, že pri ostatných výstreloch, ktorými usmrtil troch Rómov a jedného
ťažko zranil, bol už v nepríčetnom stave. Proti rozsudku možno podať odvolanie na Krajskom súde v Banskej
Bystrici do 8 dní po jeho doručenia. Proti uzneseniu môžu oprávnené osoby podať odvolanie do 3 dní od jeho
vyhlásenia.
Krajský prokurátor sa proti oslobodzujúcemu rozsudku odvolal a podal sťažnosť na prepustenie J. T. z väzby.
Porovnanie tejto správy zo správou TASR, ktorá vyšla 28. septembra, čiže deň
predtým, je zrejmé, že až na niektoré menšie úpravy (vynechanie údaju, že páchateľ strieľal
bez mierenia, zamenenie výrazu „ťažké psychické rozpoloženie” za „nepríčetný stav” a ešte
niekoľko čisto štylistických drobností) je správa takmer identická. Silne od predlohy sú
závislé, aj keď komprimovanejšie s viacerými vynechávkami, aj viaceré ďalšie správy o
154
udalosti, napr. Polichnianska tragédia pred súdom, pred ktorú sa však predsúva trochu
beletrizujúca úvodná pasáž:
SM 30. 9. 1992
Polichnianska tragédia pred súdom
Dnes už 36-ročný J. T. z Polichna v snahe uchrániť rodičov od stretu s miestnymi Rómami, ktorí sa jemu aj im
vyhrážali tým najhorším, a napriek zatvorenej bráne vnikli na dvor, zobral loveckú pušku a ... (bodky používa
autorka článku, S. O.) štyroch z nich usmrtil a ďalšieho ťažko zranil. Polichnianska tragédia obletela nielen celý
Lučenský okres, ale aj Slovensko.
Vzápätí sa pokračuje v dokumentačnom tóne súdnej správy. Posledná veta uvedeného
úryvku síce tvrdí, že prípad bol široko publikovaný, ale excerpcia to spochybňuje. Sčasti to
však naozaj platí, ak sa uvedené tvrdenie týka len informácie o samotnej udalosti. Podobne
(neutrálne i angažovane) sú štrukturované aj ďalšie správy Štvornásobná vražda (SM 18. 9.
1990, s. 2), Oslobodzujúci rozsudok. Štyria mŕtvi v Polichne (NO 29. 9. 1992), Strelec z
Polichna na slobode (Smer 3. 11. 1992), Potvrdili rozsudok. Polichniansky prípad definitívne
uzavreli (PR 5. 3. 1994), ktoré sú z tohoto pohľadu hybridné. Prerozprávanie udalosti výlučne
so zameraním na fakty predstavuje aj česká správa Krveprolití v Polichně (Rudé právo 13. 9.
1990). Všetky spomínané správy sa usilujú napriek svojej štýlovej hybridnosti o čo najväčšiu
objektivitu. Čo sa týka agentúrnych správ, sú dobrým príkladom na to, že sa v nich len
výnimočne vyskytnú expresívne prostriedky.
K iným materiálom, ktorých autori sa usilujú takisto neodkláňať od faktov, no vnášajú
do opisu udalosti svoje osobné zaujatie, stranenie a účasť a ktoré rozvíjajú niektoré fakty a
motívy, patrí napr. článok Odvolanie prokurátora zamietli. Najvyšší súd potvrdil slobodu pre
Jána T. z Polichna:
Práca 3. 3. 1994
Odvolanie prokurátora zamietli. Najvyšší súd potvrdil slobodu pre Jána T. z Polichna
Je to už takmer štyri roky. Keď sa vo dvore rodinného domu v Polichne, okres Lučenec odohrala dráma. Jej
nechceným hlavným predstaviteľom bol vtedy tridsaťjedenročný Ján T.
Ján T., starý mládenec, mal v obci povesť dobráka. Náruživý poľovník, ktorý chýbal pri máloktorej spoločnej
dobrovoľnej práci v dedine. S nikým nemal konflikty. A predsa. Stalo sa to 18. septembra.
Nasleduje podrobný opis priebehu udalosti. Vykresľuje sa tu teda vysoko pozitívny
obraz páchateľa ako nekonfliktného dobráka, ochotného kedykoľvek pomôcť. Ako niekoho,
kto nemyslí len na seba, ale aj na iných. Ako niekoho, kto nie je schopný ublíženia na zdraví,
ak k tomu nie je prinútený okolnosťami. Autor sa však nevenuje už eventuálnej
charakterizácii či vypočítaní pozitívnych čŕt obetí. Celkom extrémne sa táto perspektíva
podáva v článku Stratené dva roky života už nikto nevráti. Hovorí sa tu o „stratených dvoch
rokoch života a modrinách na duši” (samozrejme u J. T.) Z páchateľa sa urobila obeť.
V článku nadpísanom formou priamej reči Janko Turčan: “Nemal som iné východisko”
autor hodnotí pocity J. T.: „Aj keď je omilostený, trápi ho to”. V tomto materiáli sa však
zároveň zdôvodňuje nevyhnutnosť počínania J. T. poukazom na nebezpečných Rómov:
„Každý, kto čo len raz v živote zažil alebo aspoň videl správanie sa potúžených Rómov by iste
nezaváhal, najmä ak by útočníkov bolo 10-11 a na zemi by videl zbitých vlastných rodičov.”
155
Autor vyčíta novinárom, že to nepochopili a zapojili nevhodne do rasistického kontextu:
„Napriek tomu sa v mnohých novinách písalo o vražde a, samozrejme, objavilo sa aj
osvedčené tvrdenie o prebúdzajúcom sa rasizme na Slovensku. Je pravda, že verejnosť, aspoň
jej drvivá väčšina, nešetrila prejavmi sympatií, mnohí pripomenuli (v tomto prípade svetlý)
americký vzor.”
Na špecifické detaily sa upriamujú články z českej tlače Kauce pro vraha? Záplava
anonymů na prokuratuře (Mladá fronta 5. 10. 1990), Polichno ve stavu obležení. Vyšetřování
čtyřnásobné vraždy pokročilo vpřed (Práce 20. 9. 1990), Dědina se třese (Mladá fronta 19. 9.
1990). V každom z nich sa spomína motív kaucie. T. j. informuje sa o tom, že celkom
spontánne vznikol fond na podporu J. T. medzi obyvateľmi, a to nielen na Slovensku, ale aj
v Čechách.
Ďalší autori postavili svoju tému viditeľne „deliberačne”, ba akosi „susedsky”
v maximálnej snahe o vyváženosť pohľadu na prípad. Takým je napr. článok Dve strany
jednej mince. Na margo polichnianskeho prípadu (Koridor 10. 12. 1992), ako o tom hovorí už
aj sám titulok. Autorka v ňom stavia do protikladu „skupinu ľudí, ktorí nemajú ďaleko od
rasizmu”, ktorých postoje ilustruje konkrétnym príkladom anonymného reprezentanta tejto
skupiny, „výpoveďou známeho, ktorého nebudem menovať”. Jeho výrok, ktorý autorka
reprodukuje, znie takto: „Oslobodili ho? No výborne. No ja by som mu predsa len nejaký trest
naparil za to, že ich nezlikvidoval viac”. Oproti tomu kladie autorka skupinu, ktorú nazýva
„druhá časť verejnosti”, skupinu uvedomujúcu si, že „štyri ľudské životy ostanú štyrmi
zmarenými ľudskými životmi bez ohľadu na to, kto to bol”. Autorka si kladie aj ťažko
zodpovedateľnú otázku „Má občan právo brániť svoj život a majetok takýmto spôsobom?”,
k čomu kladie aj hypotetickú kontraotázku: „Čo by sa stalo, keby Ján Turčan nebol použil
zbraň, ako ďaleko by so svojím počínaním bola zašla druhá strana?” Je to všeobecnejší
diskurz o vzťahu života, smrti a majetku, ktoré sa zmiešavajú dohromady a uvažuje sa vlastne
o legalite kauzálnych vzťahov medzi nimi.
Do protikladu k prvej skupine sa opakovane stavia „druhá časť verejnosti”, ktorá je
kategóriou nerozčlenenou na rómsku a nerómsku časť verejnosti. V pokračovaní tohto textu
sa však uvedené kategórie konkretizujú a do protikladu sa dostáva rodina Turčanovcov a
Oláhovcov, dva znepriatelené rody, čím etnická kategória Rómov a Nerómov neustupuje
celkom do úzadia, len sa referenčne zužuje.
Hlasy v jednotlivých materiáloch najčastejšie dostávajú zástupcovia majority. Páchateľ,
jeho rodičia, nerómska časť obyvateľov Polichna, úradné osoby nerómskeho pôvodu. Na
získanie vyváženého obrazu novinári inokedy dávajú hlas rozličným stranám, ako je to napr.
v článku J. Floriana Vražda nebo obrana? Políchenská tragédie má řadu otazníků (SS 16. 11.
1990), hoci aj tu sa najviac priestoru dáva predsedovi MNV a vyšetrovateľovi prípadu.
Osobitý v tomto zmysle je článok Š. Katiho Boli vrahovia dvaja? Tragédia v Polichne z
pohľadu druhej strany (Smer 2. 10. 1990). Po stručnej rekapitulácii udalosti sa poskytuje
slovo výlučne „poškodeným”. Sú tu výpovede otca, matky, sestry i švagra dvoch z obetí a ich
bratov. Ich svedectvá sú orámcované poznámkou, že sa výpovede uvádzajú tak, ako boli
zaznamenané na magnetofónovú pásku len s malými štylistickými úpravami, čo sa pripomína
nielen na začiatku, ale aj na konci v redakčnej poznámke.
156
Smer 2. 10. 1990
Boli vrahovia dvaja? Tragédia v Polichne z pohľadu druhej strany
„Redakcia si dovolí pripomenúť čitateľom, že všetky fakty uverejnené v článku vyjadrujú subjektívne
stanoviská respondentov - účastníkov tragédie v Polichne. Overenie si ich pravdivosti je vecou orgánov činných
v trestnom konaní”.
V rozhodnutí poskytnúť hlas „poškodeným” bez komentára a bez interpretujúcich
vsuviek by sa dala vidieť istá „ústretovosť” „majoritnej strany” voči Rómom, o to skôr, že
výpovede týchto svedkov, najmä matky, o udalosti sa diametrálne líšia od „oficiálnej verzie”.
„Rambovské” líčenia príbehu niektorých z nich však nepridáva na dôveryhodnosti a
pravdivosti líčenia udalosti týchto svedkov. Výpoveď matky bola zaznamenaná takto:
Smer 2. 10. 1990
Videla som ich mŕtvych oboch mojich synov. Odtiahla som si sveter a povedala mu – Strieľaj aj do mňa,
nenechaj ma žiť, keď si mi ich zobral! On na mňa normálne namieril. Ale jeho matka, tiež dojička, s ktorou si
v robote pomáhame, mu stiahla hlaveň ... Obrátila som sa na tajomníka (Miestneho národného výboru., t. j. otca
J. T.) a prosila som ho – Prosím vás zavolajte sanitku, oni žijú. A on mi na to zavolal: -- Načo? -- V tom jeho
syn znovu na mňa namieril a otec mu zakričal: Strieľaj! Stála som celá zľaknutá uprostred cesty. Ale jeho mater
mu opäť stiahla pušku. Mieril na mňa aj keď som odchádzala volať sanitku, ale nemohol poriadne zacieliť, lebo
mu zakrýval orgován. Potom som sa skryla za Števovu embéčku, ktorú odstavil na mostíku, a to ma zachránilo.
Počula som J. T. ako hovorí – Mamo, vyneste mi von jedno pivo! -- Nie netreba ti – odpovedala mu – Povedal
som, dajte! Ja už šancu nemám. Pár ich odbachnem a posledná je moja! ...
Na pozadí informácií o priebehu udalosti (bola podrobená rekonštrukcii), o povahe
páchateľa, ktoré priniesli ostatné médiá, vyznieva toto líčenie prinajmenšom ako účelové,
ktoré malo poškodiť páchateľovi, ale aj jeho otcovi (“tajomníkovi”) a rozprávačka pôsobí ako
osoba s príliš živou obrazotvornosťou, ktorá je taká charakteristická pre prírodné národy.
Jedinou pozitívnou postavou, ktorá vystupuje v tejto dráme, je páchateľova matka,
spolupracovníčka matky obetí pri dojení kráv. Aj sama redakcia však priniesla svoju “trošku
do mlyna”, keď citovala hlas spolupracovníka J. T., trochu kaziaci obraz o tichej a dobrotivej
povahe páchateľa. Znovu sa však problém, zistenie pravdivosti tvrdení, presúva na plecia
orgánov činných v trestnom konaní.
Ak sa v uvedenom článku odtláčajú subjektívne výpovede, rovnaký, pravda, v
opačnom garde, je aj príspevok Janko Turčan: „Nemal som iné východisko". Polichnianska
tragédia z iného pohľadu (Smena 4. 2. 1993). Autor, podpísaný ako Ján Vesteg, rodák z
Polichna, vykresľuje situáciu v dedine a rekonštruuje jej „zlatý vek”, keď miestni „ľudia si
žili pokojne” až do tej chvíle: „(…) kým JRD nedalo do novín inzerát, že hľadajú 3-4
pastierov aj s rodinami. A to nemali urobiť. Prihlásili sa Cigáni, vtedy to ešte neboli
Rómovia. Ľudia sa s nimi spriatelili, nedali im vôbec pocítiť, že sú tmavšej pleti. Trvalo to
dosť dlho, ale keď...”
V ďalšom nasleduje generalizácia vo veci viny: „Celá dedina bola svedkom tej krvavej
udalosti (...) Všetci dali za pravdu Jankovi Turčanovi.“ Takto jednoznačne sa veci stavajú aj v
článku Stratené dva roky života už nikto nevráti (Zmena 5. 2. 1995, s. 7 - 8) a Ako sa mu
bude žiť? (Práca 5. 11. 1994), písané v starosti o osud páchateľa.
157
Aby sme získali vyvážený obraz o referovaní v tlači o tejto udalosti, medzi excerpované
denníky, resp. týždenníky sme zaradili aj jediné rómske noviny vychádzajúce na Slovensku (v
Prešove) Romano nevo ľiľ, ktoré sa označujú ako Romský list – nezávislý kultúrno-
spoločenský týždenník Romov v ČSFR, neskoršie – nezávislý kultúrno-spoločenský týždenník
Romov na Slovensku (články v nich vychádzajú v slovenčine, ale niektoré materiály sú v
rómčine, češtine i maďarčine). Predpokladali sme, že práve tento týždenník bude sledovať
polichniansky prípad, a to z perpektívy Rómov. Prezreli sme všetky ročníky novín, no zistili
sme len jeden jediný materiál k téme s názvom Prípad sa skončil, umyme si ruky! alebo Zabil
– no je nevinný? (RNĽ 1992, č. 60 (7) - 61 (8), s. 3). Ani tieto noviny teda nevenovali prípadu
systematickejšiu pozornosť.
Článok H. Šúrovej v Romano nevo ľiľ sa vyznačuje tým, že je písaný s „chladnou
hlavou”, neexpresívne, drží sa témy, často cituje slová súdu, najmä predsedu senátu.
Pripomína, že tento prípad bol označený ako „prelomový” pre naše súdnictvo, keď ako jeden
z dôvodov oslobodzujúceho rozsudku sa „popri nutnej sebaobrane uvádza ako argument aj
zvýšená spoločenská potreba chrániť nedotknuteľnosť domovej slobody”. Citujú sa aj
výpovede rómskych svedkov, ktoré však vo väčšine prípadov vyšetrovanie nepotvrdilo alebo
vyvrátilo, čo sa v komentujúcich častiach vždy pripomína. Autorka však pridáva niektoré
fakty „na zamyslenie”, napr. že „názory niektorých Polichňanov nie sú až také jednoznačné”
(spochybňuje teda vysoko pozitívny obraz, ktorý prezentovali „miestne zastupiteľské úrady”,
ale ktoré pomohli „spoluvytvoriť” aj, resp. najmä médiá). Uvádza sa, že „zatiaľ čo J. T.
bezprostredne po čine prejavoval veľkú ľútosť a výčitky svedomia, postupom času sa začal
cítiť akoby bol spáchal nejaký hrdinský skutok” (citovaná poznámka predsedu senátu o
správaní obžalovaného). Pre autorku je to rámec na to, aby tému „zabitie Rómov pri obrane
majetku a v sebaobrane – hrdinský čin” preniesla z individuálnej sféry do omnoho širšieho
rámca: „Tento postoj k tragickej udalosti je, žiaľ, frekventovaný u značnej časti nerómskej
verejnosti a mal by byť varovaním. Niektorí ľudia napríklad veľmi vehementne tvrdia, že
´takýto prípad by sa v Amerike nedostal ani pred súd´”.
V tejto pasáži sa používa kvantitatívny výraz „v značnej časti” (nerómskej verejnosti),
ktorý je trochu neurčitý, ale znamená najskôr „vo veľkej časti”, resp. „v dosť veľkej časti”
(Slovník slovenského jazyka 5., 1965, s. 660). Tento postoj je zrejme prítomný skôr latentne,
lebo explicitne ho vyjadrujú napr. tvrdením, že takýto prípad by sa v Amerike ani nedostal
pred súd, „len niektorí ľudia”, čím sa označuje menší počet jednotlivcov. Je však zrejmé, že
pojem „niektorí ľudia” treba chápať v rámci predchádzajúcej kategorizácie, t.j. v rámci
nerómskej časti populácie.
Dištančný pomer k onému výroku sa vyjadruje mierne, takmer pacifisticky, v súlade s
celkovým „neemocionálnym” vyznením článku. Nediskutuje sa s týmto výrokom, len sa
spochybňuje: „Nepoznám americké zákony, ale nezdá sa mi to pravdepodobné”.
V celom článku sa teda nevedie diskusia (aspoň nie explicitne) ani s výrokmi súdu, ani
s vyšetrovaním, s jeho výsledkami, s postupom súdu, ale dokonca ani s oslobodzujúcim
rozsudkom. Ak áno, tak len v interrogatívnej forme (porov. Zabil - no je nevinný? v titule). V
poslednej časti nazvanej medzititulkom Z cudzieho krv netečie sa však kritika obracia do
vlastných radov: „Na celej veci je však zarážajúci najmä fakt, že o prípad neprejavila počas
súdneho procesu ani minimálny záujem rómska verejnosť. Okrem svedkov obžaloby a súčasne
najbližších príbuzných obetí sa síce v pojednávacej sieni objavili sporadicky na chvíľu -- asi
traja-štyria Rómovia, ale to je všetko (…) Nuž páni Rómovia - funkcionári, právnici,
podnikatelia, vy, ktorí sa radi staviate do pozície odporcov (má byť obhajcov! – S.O.)
158
biednych, nemyslíte, že tieto výčitky sú adresované predovšetkým vám? Nie v sporoch o
výhodné postavenie, v honbe za kšeftami, ale tu, kde to síce „nesype”, ale zato potrebujú vašu
pomoc alebo aspoň morálnu podporu, dokazujte, že vám skutočne záleží na Rómoch.”
Medzi uvedené dva odseky je vložená pasáž, v ktorej sa líči „žalostný pohľad” na
„bezmocne sa obzerajúcich Oláhovcov”, keď po skončení pojednávania „nastalo radostné
vzrušenie medzi priaznivcami oslobodeného J. T.”, a pridávajú sa trochu beletrizujúco, až
baladizujúco vyznievajúce dialógy: „´Zabili Cigánov, a to nie je trestné´ - zatrpknuto preťal
mlčanie Ján Oláh. ´Všetci ani neboli Cigáni, ten posledný bol sedliak, biely´- odtušil zať.
Žena iba odovzdane vzdychla: ´Zase sme len zostali všetkým na posmech …´”
Pracuje sa tu s etnickou kategóriou Cigáni, ktorá by mohla odkazovať na minulé
obdobie, keď sa ešte používalo len pomenovanie Cigáni (a nie Rómovia) a keď túto etnickú
skupinu charakterizovala výrazná periférnosť, lokalizovanosť na periférii spoločnosti. V tejto
časti sa síce zároveň ozýva najmä kritika vlastných „úspešných” a „bohatých”, ktorým chýba
solidarita s Rómami „biednymi”. Je tu vykreslený obraz silnejšej väčšiny, ktorú zahŕňa
rómske i nerómske obyvateľstvo, a slabšej menšiny (tých ostatných Rómov), ktorých šance
nie sú zo sociálnych dôvodov rovnaké.
Nepotvrzuje sa teda predpoklad, že by hodnotenie prípadu vytváralo dva mediálne tábory
vzhľadom na to, či je tlač rómska alebo nerómska (porov. aj správy Rómovia protestujú,
Bratislavské noviny 6. 12. 1992) a Vrah je vždy vrahom (SM 2. 10. 1992) z väčšinovej tlače
s prorómskou perspektívou). Podľa analýzy však sluchu sa dostáva viac hlasom majoritného
obyvateľstva. Tým, ktorých sa to týka najviac, členov napadnutej rodiny, sa poskytuje hlas
iba v niektorých materiáloch. Vyskytujú sa tu rozmanité žánre, od sucho dokumentárnych
agentúrnych správ, ktoré sa usilujú o čo najobjektívnejšie a najvyváženejšie referovanie, až
po besednice, ktoré vyúsťujú do záveru o nepochopiteľnosti a nepredvídateľnosti, ba
“osudovosti” tragickej udalosti v Polichne. Tento motív zaznieva v rómskej i nerómskej tlači..
Z analýzy vyplýva, že Rómovia kategorizujú sami seba zvyčajne ako nerozčlenené rómske
etnikum. Všeobecná kategória Rómovia sa stavia do protikladu k „bielym”, t.j. k
väčšinovému obyvateľstvu. Možno si všimnúť, že Rómovia hovoria bežne o bielych, čím sa
sami seba vymedzujú voči väčšinovému obyvateľstvu. Keď sa však toto označenie vyskytuje
vo „väčšinovej” tlači, dáva sa do úvodzoviek, lebo pripomína výraz z rasistického diskurzu.
V takých prípadoch sa od výrazu vlastne vyjadruje „dištanc”, resp. jeho odmietnutie zo strany
väčšinového obyvateľstva3. Tam, kde sa hovorí o Rómoch a bielych, sa podčiarkuje etnický,
resp. rasový charakter stretu obyvateľstva.
Koridor 10. 12. 1992
Dve strany jednej mince 1992
Druhá strana, teda Oláhovci, sa cítia byť ukrivdení. Sú presvedčení, že proces bol vedený tendenčne a všetko by
bolo ináč, keby išlo o „bielych”
Výnimočne sa atribút biely dá nájsť aj vo väčšinovej tlači aj bez úvodzoviek. Je to však možné len ako citát
z rómskej výpovede
159
Kategória Rómov sa niekedy podáva rozčlenene. Rómovia sami hovoria o „dobrých”,
„slušných” a „zlých”, „tých iných” Rómoch:
Sme na nedeľu 14. 1. 1993
Popoludňajšie dialógy z Polichna
Otec dvoch zastrelených synov M. Oláh: “Po dedine také chýry kolujú, že všetkých Cigánov treba postrieľať.
No dobre, ja viem, že Cigáni narobia veľa zla, ale aj medzi bielymi sú takí. A veľmi veľa. Vy si myslíte, že sa
zato nehanbíme? Ale čo môžeme viac?”
M. Oláh vychádza v nich z obrannej pozície. Tu sa vlastne konštruuje nová kategória,
nový relačný pár: dobrí ľudia – zlí ľudia, ktorý ide naprieč etnickým párom Rómovia –
Nerómovia.
Rómovia sa kategorizujú aj iným spôsobom. Na Rómov domácich, usadlých a Rómov
„odinakiaľ”. Najmä tí druhí sú zdrojom konfliktov, čo sa neraz objavuje aj v nerómskej tlači
najmä od úradných osôb. Je tu členenie aj na mladých Rómov, ktorí sú ťažko zvládnuteľní a
sú takisto príčinou konfliktných situácií, na rozdiel od iných Rómov. Nechýba ani relačný pár
bohatí Romovia – chudobní Rómovia.
V materiáli Rómovia protestujú (Bratislavské noviny 6. 12. 1992) sa dáva hlas predsedovi
Rómskej jednoty Alojzovi Pompovi, ktorý v proteste proti súdnemu procesu hovorí: „Celý
prípad súdne orgány priam mafisticky manipulovali a hľadali cesty, ako obísť pravdu a
zakryť zločin (…). A Pompa vidí v oslobodzujúcom rozsudku prejav rasistického prístupu a
nie nájdenie objektívnej pravdy”. Švagor obetí J. Farkaš: „Po vynesení rozsudku sa švagor
obetí J. Farkaš vyjadril, že čo si zoderie nohy po kolená, postará sa o to, aby sa celý svet
dozvedel, akú skrivodlivosť pridal súd celému prípadu. Nuž ktovie, aké pokračovanie bude
mať polichniansky príklad” (Vrah je vždy vrahom, SM 2. 10. 1992). Otec dvoch obetí:
„Oslobodiť ho mohli len preto, že má peniaze. Nie je spravodlivosť” (Popoludňajšie dialógy
v Polichne, Sme na nedeľu 14. 1. 1993)
Tú istú tému nachádzame rozvedenú v článku Polichno očekává střelce (Mladá fronta
10.11.1992), kde sa v priamej reči cituje matka dvoch obetí: „Nevěřím v žádnou spravedlnost
ze strany soudu, už jednou nespravedlivě rozhodl, a rozhodl tak proto, že jsme cikáni (...) I
cizí lidi, které jsem nikdy neviděla, s osvobozením nesouhlasí”.
Súd sa tu obžalúva, vlastne majoritná spoločnosť, lebo súdy sú jej nástroje,
z nečistých pohnútok, z korupcie, zo stranenia nerómskemu obyvateľstvu, lebo len to si môže
dovoliť podplatiť ho. Konštruuje sa sociálny protiklad bohatí – chudobní, ktorá v tomto
prípade nahrádza etnickú kategóriu Nerómovia – Rómovia.
10.
Ako sme už uviedli, sedem materiálov spomedzi štyridsiatich dvoch napísali českí autori.
Čím sa líšia od slovenských? Už na prvý pohľad vidieť, že reportáže o udalosti od českých
autorov boli písané dynamickejšie (je v nich posilnená dialogická zložka), ale najmä
dramatickejšie. Hovoria o tom už aj názvy jednotlivých článkov: Krveprolití v Polichně,
160
Dědina se třese, Slzy ješté neoschly a už se připravuje (další?) vražda, Polichno ve stavu
obležení a i. O mieste udalosti sa hovorí ako o vzdialenej a malebnej lokalite. Pre českých
čitateľov, ktorí lokalitu nepoznajú, sa vo väčšine prípadov obec lokalizuje najčastejšie
statickým opisom. Typické je uvedenie v reportáži Vražda nebo obrana.
Svobodné slovo 16. 9. 1990
Vražda nebo obrana
Polichno ... Vesnička, kousek od Lučence, do Maďarska co by kamenem dohodil ... Vesnička byla až donedávna
známá snad jen díky slovenské spisovatelce Boženě Slančíkové, která se tady narodila. Říkali ji Timrava podle
potoka, který vesničkou protéká.
Je hodné pozornosti, že sa od slovenských materiálov líšia české aj expresívnejšou
lexikou. V českých článkoch sa pri opise udalosti vyskytuje neporovnateľne viac
„negatívnych” expresív: „vetřelec”, „zuřivci”, „trestná výprava”, „rozkurážení mstitelé” a
pod. ako výrazov pomenúvajúcich Rómov. Je takisto zaujímavé, že v slovenských
materiáloch sme sa nestretli ani raz s výrazom „gádžo”, resp. „gadžo”, ktorým by mali
Rómovia nazývať majoritné obyvateľstvo, zatiaľ čo v českých sa vyskytuje na viacerých
miestach, porov. napr. „V Polichně, kde žije kolem sta gádžů a přibližně 100 Romů” (Polichno
ve stavu obležení, Práce 20.9.90).
Domnievame sa, že tieto rozdielnosti (kompozičné, štylistické i žánrové)
v slovenských a českých materiáloch mohli vyplynúť zo skutočnosti, že českí autori sú pri
líčení udalosti slobodnejší, píšu o tom, čo sa stalo „kdesi” inde, kým slovenskí autori sú viac
„v tom”, udalosť sa ich dotýka bezprostrednejšie a bolestivejšie. Ako reprezentanti
príslušného majoritného obyvateľstva sú akoby zaťažení spoluvinou. Možno preto sa v tomto
prípade vyhýbajú pomenovaniam, ktoré Rómov charakterizujú odmietavo, možno preto
nepoužívajú ani výraz gadžo, ktorého použitie predpokladá istú mieru uvoľnenosti a odstupu.
Možno preto sa udalosť s výnimkou jedného materiálu nepodáva ako „krvák” a smeruje sa
skôr k molovým tónom a k líčeniu situácie ako „osudovej” udalosti.
11. Záver
Pre opis udalosti v Polichne je charakteristická pestrosť žánrov. Udalosť sa hodnotí ako
prekvapujúca, až neuveriteľná a vníma sa preto ako „osudová”. Pri referovaní o nej nestojí
proti sebe nerómska a rómska tlač. Je tu potlačený rasový motív. Na obidvoch stranách
možno sledovať pokus o kategorizácie, ale aj konštruovanie nových relačných párov na inom
než etnickom princípe.
Zoznam excerpovaných článkov
Zkratky
LT
Literárny týždenník
NaNo
Národnostné noviny
NO
Národná obroda
PR
Pravda
Republika
161
RNĽ
Romano nevo ľiľ
SITA
Slovenská informačná tlačová agentúra
SM
Smena
SNN
Slovenské národné noviny
Slobodný piatok
SR
Slovenská republika
TASR
Tlačová agentúra Slovenskej republiky
Klesnilová, A: Strach denným hosťom. Plavé Vozokany jako z akčného filmu. PR 22. 2. 1995.
Ferko, A.: Rómsky holokaust. LT 10. 4. 1995, s. 11-12.
Borovičková, A.: Rómska karta. PR 16. 3. 1996.
Bojovať proti predsudkom. Rozhovor s predsedom Rómskej iniciatívy Emilom Ščukom. PR 12. 2.
1996.
Bude Kežmarok nasledovať príklad Spišského Podhradia? PR 29. 6. 1994. s. 7.
Buďme objektívni. PR 29. 6. 1994, s. 7.
Hollý, E.: Domobrana či Rómobrana? PR 14. 6. 1994.
Boldišová, E.: Rómska otázka výkričník nacionalistického Slovenska? NaNo 15. 2. 1995, s. 1-2.
Mucha, F.: Demokracia po cigánsky. SP 31. 5. 1991.
Beer, G.: Početné starosti starostu. Obce s rómskou problematikou si samy nepomôžu, NO 10. 4.
1992, s. 7-8.
Inak z Bratislavy, inak zo Spiša. PR 3. 8. 1994, s. 6.
Čičmanec, I.: Rómska otázka alebo Stigmatizovaný národ. LT 13. 3. 1995, s. 11.
Greš, J.: Horor? Slabé slovo. SR 12. 4. 1994, s. 8.
Malecová, J: Eva Garajová, poslankyňa NR SR za HZDS, členka Parlamentného výboru Rady
Európy: Problém s Rómami je väčší, no Slovensko je hodnotené negatívne. SR 18. 9. 1995.
jc, mc: Tmavé mračná na obzore. Chystá sa vraj exodus Rómov z Čiech. PR 9. 12. 1994, s. 5.
jc.: Smutná rómska štatistika. Práca 3. 5. 1995, s. 4.
Tevec, J.: Rómobyty. PR 22. 4. 1995, s. 6.
Kto nepracuje nech neje, SM 24. 6. 1993.
Vašečka, M.: Rómsky rok 1995 na Slovensku. RNĽ, č. 205-208, 1. 1. 1996, s. 2.
Košťálová, M.: Gadžovia „vedia”, že Rómovia chcú podštandard. Sú novodobé getá za mestami
riešením rómskeho problému, alebo s požehnaním najvyšších úradov si kladieme ďalšie rozbušky. SP
26. 9. 1994, s. 16-17.
Angelovič, M.: Rómovia spejú k horšiemu. Môžu byť nielen bremenom, ale aj hrozbou. PR 18. 2.
1997.
Dudinský, M.: Hra s tragédiou. SR 17. 8. 1995, s. 2.
Medailu starostovi? PR 3. 8. 1994, s. 6.
Na našu krajinu majú EK iný meter ako na ostatné. SR 25. 4. 1995, s. 10.
162
Prekopová, O.: Pomôž a potom ťa vybijú. Drámy nás zomkýnajú aj odhaľujú až na dno duše. PR 30.
6. 1995, s. 4.
Vitko, P.: Tiene nad Kostiviarskou. PR 18. 2. 1995, s. 1, 3.
Ondera, P.: Už sa nekradne iba „odváža”. PR 1. 10. 1994.
Príklad pre ďalších. R 19. 1. 1995, s. 3.
R: Podľa Morica zo SNS treba zaviesť trest smrti a Rómom obmedziť sociálnu podporu. SR 31. 9.
1994, s. 7.
O Rómoch a pre Rómov. SNN 25. 10. 1994.
O Rómoch nahlas. SM na nedeľu, 15. 10., 17. 10. 29. 10. 1993.
Rómom je u vás lepšie. Rozhovor s predsedom Spoločenstva Rómov na Morave Karolom Holomkom.
PR 6. 8. 1997.
Rómovia proti výrokom J. Slotu a V. Mórica. SM 28. 10. 1994, s. 6.
Rómovia určujú tempo. Malý životnodvorský zázrak. R 18. 8. 1995.
Rómske peklo v Slovensko raji. Život 22. 8. 1994. 11-12.
Smrtonosné rádio. Plus 7 dní, 3. 5. 1995, s. 14 - 15.
Výhrady k českému prístupu voči Rómom. TASR 2. 2. 1994.
New York: Slovenské rómske getá úpenlivo prosia o prácu. TASR 22. 11. 1993.
Rómske strany protestujú proti výrokom J. Slotu. TASR 3. 8. 1995, s. 2.
Trieska v oku suseda. PR 3. 8. 1994, s. 6.
V dedine je takmer polovica Rómov, ale problémy s nimi nie sú. R 20. 5. 1995.
Výrok Hofbauera o „rasovom lúpežníctve z roztopaše” pobúril rómsku inteligenciu. SM 3. 7. 1995, s.
Polichno - vlastná téma (v chronologickom usporiadaní)
Trančíková, E.: Tvoje právo, moja reč. Roľnícke noviny 29. 9. 1990, s. 7.
Mikitová, E.: Polichnianska tragédia. Smena 5. 6. 1990, s. 8.
Kati, Š.: Boli vrahovia dvaja? Tragédia v Polichne z pohľadu druhej strany. Smer 12. 10. 1990.
ŠK-: Pochovali obete tragédie. Smer 22, 9. 1990, s. 4.
Č-: Štvornásobná vražda. SM 18. 9. 1990, s. 2.
Florian, J., Veselský, J.: Vražda nebo obrana? Polichenská tragédie má řadu otazníků. Svobodné slovo
16. 9. 1990.
SS -: Polichno ve stavu obležení. Vyšetřování čtyřnásobné vraždy pokročilo vpřed. Práce 20. 9. 1990.
Krveprolití v Polichně. Rudé právo 13. 9. 1990.
Fil-: Dědina se třese. Mladá fronta 19.9.1990.
Fil-: Kauce pro vraha? Záplava anonymů na prokuratuře. Mladá fronta. 5. 10. 1990.
Oslobodzujúci rozsudok. Štyria mŕtvy v Polichne. NO 29. 9. 1992.
Sch-: Prípad Polichno sa skončil. H. Stiffel: Ochrannú väzbu nepoznáme. NO 5. 11. 1992.
Bo-: „Poľovník” na slobode. Najvyšší súd odomkol väzenie. NO 4. 11. 1992.
163
Čomaj, J.: Stretnutie s J. T. z Polichna. Je nám súdené žiť spolu. Tragická udalosť v Timravinom
rodisku varuje. NO 3. 9. 1992, s. 1, 12.
Ako sa mu bude žiť. Obžalovaný z Polichna je už doma. Práca 5. 11. 1992, s. 3.
Vrb-: Na mieste polichnianskej drámy po dvoch rokoch a dni. Smer 19. 9. 1992.
Polichnianska tragédia pred súdom. SM 30. 9. 1992.
Vrah je vždy vrahom. SM 2. 10. 1992.
Mikitová, E.: Dve strany jednej mince. Na margo polichnianskeho prípadu. Koridor 10. 12. 1992.
Rozsudok. J. T. z Polichna oslobodený spod obžaloby. TK SR 28. 9. 1992.
Vrb: Strelec z Polichna na slobode. Smer 3. 11. 1992.
GB: Strieľal v sebaobrane. Súd rozhodol: J. T. nespáchal trestný čin. Práca 30. 9. 1992, s. 3.
Kati, Š.: Prelomový rozsudok. 33-ročný J. T. z Políchna – oslobodený! Novohradské noviny 6. 10.
1992, s. 1.
Šúrová, H.: Prípad sa skončil, umyme si ruky! alebo Zabil – no je nevinný? RNĽ 1992, č. 60 (7) - 61
(8), s. 3.
Lacko, T.: Ještě slzy neoschly a už se připravuje (další) vražda. Květy 17. 11. 1992, s. 4-7.
Slonková, S., Rýdl, J.: Polichno očekává střelce. Případ čtyř zastřelených Romů po dvoch letech.
Mladá fronta dnes, 10. 11. 1992.
TK SR: Rómovia protestujú. Bratislavské noviny 6. 12. 1994.
Mravec, J.: Popoludňajšie dialógy z Polichna. Sme na nedeľu 14. 1. 1993.
Vesteg, O.: Janko Turčan: „Nemal som iné východisko”. Polichnianska tragédia z iného pohľadu.
Smena 4. 2. 1993, s. 4.
Vrb: Odvolanie prokurátora zamietli. Najvyšší súd potvrdil slobodu pre Jána T. z Polichna. Smer dnes
8. 3. 1994.
Potvrdili rozsudok. Polichniansky prípad definitívne uzavreli. Pravda 5. 3. 1994.
Šášky, S.: Stratené dva roky života. U Rimanov zákony nemohli dôverovať otrokom, lebo otroci
nemohli dôverovať zákonom. Zmena 5. 2. 1995, s. 7-8.
Spodniak, D.: Voľby do samospráv bez rušivých momentov. TASR 26. 2. 1995.
Televízny šot na STV1 24. septembra 1990.
Literatúra
Eglin, P, Hester, S. (1999). Moral order and the Montreal massacre: a story of membership
categorization analysis. In P. L. Jalbert (ed.) Media studies: ethnomethodological approaches.
Lanham, New York, Oxford: University Press of America, 195-230.
Nekvapil, J., Leudar, I. (1998). Masmediální utváření dialogických sítí a politické identity:
případ Demokratické strany Sudety. Slovo a slovesnost 59, 30-52.
Slovník slovenského jazyka. Red. Š. Peciar (1965). Bratislava: Vydavateľstvo SAV.
Wodak, R. (ed.) (1990). Wir sind unschuldige Täter. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
164
Summary
Slovak Mass Media on the Romanies: The Polichno Case
The analysis shows that the problems of the Romany during the period under
consideration (l990 - 1995) did not attract such attention as their particular nature
should have merited. There was no television discussion of problems and although
the Romany question was considered in several genres (mainly in news agency
reports, running commentaries, courtroom reports, interviews), individual
contributions were relatively isolated and “atomised”.
The situation in the Czech Republic exercised an influence on reporting on
the Romany in Slovakia, where there were references to the Romany situation in
the Czech Republic. During this period, some elements of the press
characteristically referred to the “paradoxical nature” of the situation in that the
situation of the Romany in the Czech Republic was considerably more
questionable, but that “foreign countries” only criticised Slovakia. These are
examples of the “trivialization”, “pushing off” and disparaging of awkward
situations, well known from the literature on prejudice. At the same time, there is a
typical set phrase "to use double standards" in evaluation. This is demonstrated by
excerpts from writings by authors (e.g. representatives of Romany initiatives in the
Czech Republic) who acknowledge the positive image of Slovakia in connection
with the Romany question, or at least prefer it to the Czech one.
Several other contributions aspire to a more balanced approach, outlining
two levels of the Romany question: a) the difficult situation in relation to solving
the Romany question in Slovakia, b) its misuse for propaganda (often in foreign
mass media). There is even a sporadic use of a common category of "Romanies and
Slovaks", mainly using historical connotations and analogies (both Romany society
and Slovak society had often been the object of attempts at assimilation, both
receive unequal media publicity, and are often looking for freedom to emigrate,
etc.).
The media offer a wealth of information on positive features of the
coexistence of Romanies with the majority population, quoting positive examples
and attempting to promote the Romany outlook. Paradoxically, these examples
often result not in altering the common consciousness, but, in more than one case,
in confirming traditional prejudices towards Romanies (the motive of singularity).
The largest part of media publicity is devoted to conflicts between the
Romany and non-Romany populations, with tragic consequences. A particular case
is the tragedy in Polichno where four lives were lost. The case has a special
diachronic view starting with the tragedy itself, continuing with the release of the
perpetrator and his inauguration as chairman of the parish council. Nevertheless,
journalists' interest in this special case has tended to decline.
The description of the incident in Polichno was characterised by the variety
of genres. The incident was described both as murder and as self-defence. There
was, however, no real conflict between comments on the incident in the Romany
and non-Romany press.
165
Nacionalizmus je celosvetový problém a je dostatočne financovaný a medzinárodne organizovaný často krát s tichím súhlasom vlád jednotlivých krajín sveta.Momentálne je aktuálne organizovanie akcií tajných služieb, politických strán, hnutí a združení zamerané na zvyšovanie nenávisti majoritne postavených občanov v jednotlivých štátoch proti národnostnej menšine Rómov tam žijúcich i Rómskych prisťahovalcov. Celý svet sa obáva a bráni tomu, aby sa Rómovia usídlovali práve v ich krajne a snažia sa Rómov rôznymi zastrašovacími aktivitami politického, azilového, sociálnoekonomického charakteru zabraňovať ich vstupu na jednotlivé územia. Aj preto sa potom dobre darí tým politickým stranám a jednotlivcom, ktorý touto kartov tromfujú a získavajú politicky významné posty. Napríklad v súčasnosti je v EU parlamente jedna tretina poslancov nacionálne orientovaných, to hovorí za všetko. ( Poznámka správcu tejto stránky Mareka Baláža )
Peticia proti poslancovi J. Slotovi
Romska inteligencia za spolunazivanie v SR a Fond na podporu nezavisleho myslenia organizuju peticnu akciu za zbavenie poslanca Jana Slotu /SNS/ poslaneckej imunity. Tak by bolo umoznene jeho vysetrovanie vo veci spachania trestneho cinu hanobenia rasy, naroda a podnecovania rasovej nenavisti. Peticne archy su k ispozicii na adrese: Marek Balaz, Stefanika 8/4, 971 01 Prievidza
Slovensko navštívil vodca francúzskych nacionalistov Le Pen, ktorého očakávalo niekoľko stoviek demonštrantov pred sídlom SNS. Na úvod aktivisti proti fašizmu zo strechy budovy rozvinuli plachtu s prečiarknutým hákovým krížom a nápisom: Preč zo Slovenska! Demonštráciu otvoril predseda hnutia Human Peter Mariánek. K protestu sa pripojil aj predseda občianskeho združenia Rómska samospráva v Prievidzi Marek Baláž, ktorý pre Slobodnú Európu povedal, že vládna strana si na Slovensko pozvala nacionalitu a fašistu a súčasná vládna koalícia na čele s HZDS proti tomu nič nerobí Pritom však polícia prenasleduje občanov, ktorí sú proti fašizmu. Ide o jednoznačné signály, že Slovensko smeruje k nacionalizmu, fašizmu a rasizmu, čo sa v nijakom prípade nesmie pripustiť. Na vlastnej koži majú Rómovia skúsenosti z rasizmom, odohralo sa už niekoľko rasovo motivovaných vrážd a prepadnutí, ktoré polícia nekvalifikovala ako rasové. Týmto spôsobom vlastne štát skrýva rasizmus. Na demonštrácii sa zúčastnil aj fotograf Karol Kálay, ktorý uviedol, že zažil veľa nešťastia, ktoré vyplynulo z myšlienok, aké hlása pán Le Pen. Pred sídlo SNS prišiel čestný predseda Víťazoslav Móric, ktorého demonštranti privítali pískaním a výkrikmi: Svine fašistické!. Pre Slobodnú Európu sa vyjadril: Je to ukážka tuposti. Tuposti časti bratislavských detí, ktoré do tohoto štvú prakticky niektorí skompromitovaní politici. Videl som tu viacerých a videl som tu dokonca aj pána Weissa. Víťazoslav Móric si nemyslí, že Le Penova strana je rasistická a nacionalistická, ako ani SNS, ktorá je podľa neho inteligentnou stranou robotných ľudí. Francúzsky nacionalista však do sídla SNS napokon neprišiel, ale rokoval v hoteli Fórum s predsedom SNS Jánom Slotom, ministrom obrany Jánom Sitekom, ministerkou školstva Evou Slavkovskou, podpredsedom NR SR Mariánom Andelom a ďalšími predstaviteľmi SNS. Róbert Žitňanský .
MESTO.SK - PRIEVIDZA - ÚRADY, INŠTITÚCIE - ČLÁNOK |
FIRMY | . | UBYTOVANIE | . | POŠTA A WEB |
SPRAVODAJSTVO | . | KAMVYRAZIT.SK | . | ŠPORT |
NA ZAČIATOK
|
|
15. marca 2004
Prievidzský aktivista žaluje vládu i ministerstvo vnútra
Jeden z najznámejších slovenských aktivistov, nespokojný invalidný baník a predseda rómskej samosprávy v Prievidzi Marek Baláž pripravuje spoločne s predsedom Ligy aktivistov pre ľudské práva na Slovensku Columbusom Ingbuoanusim návrh na žalobu slovenskej vlády a ministerstva vnútra SR.
Navrhovateľ je presvedčený, že nový zákon o sociálnej pomoci je diskriminačný voči státisícom občanov. Údajne diskriminuje invalidov, ktorí stratili zdravie v zamestnaní, zdravotne ťažko postihnutých občanov, početné skupiny dôchodcov a tiež ľudí v ťažkej hmotnej núdzi, ktorí sa do sociálnej siete neprepadli vlastným pričinením. Podľa Baláža ide asi o dvojmiliónovú vrstvu obyvateľstva, ktorej sociálna reforma podstatne znížila životnú úroveň.
„Už čoskoro v tejto vrstve ľudí nezostanú prostriedky na zaplatenie nájomného, energie, vodného a stočného, v dôsledku čoho hrozí, že prídu o všetko, čo si nadobudli poctivou prácou v minulosti“, tvrdí Baláž. Podľa neho ani aktivačné príspevky vo výške 1500 korún ako prilepšenie za odpracovanie niekoľkých hodín v rámci verejnoprospešných prác nemôžu skvalitniť úroveň života ľudí postihnutých hmotnou núdzou, a teda neprinášajú nič pozitívne.
K návrhu žaloby na vládu Slovenskej republiky pribudne tiež žaloba na niektoré slovenské printové a elektronické médiá. Tie aktivista z Prievidze obviňuje z podnecovania rasovej neznášanlivosti v súvislosti s nepokojmi na východnom a strednom Slovensku.
Jožo T.Schön