Slová
Život je ako hojdačka, raz si hore, potom zas dole. Niekedy lietame privysoko a pád býva tvrdý. Načo písať, ak nemám čo dať na papier? Filozofia vznikla pretože ľudia sú ukecaní a aby sa nestratili v mori slov vytvorili matematiku, hoci ja si myslím, že to bolo naopak. Na počiatku bola matematika, ale keďže jej jazyku neboli schopní rozumieť všetci, vytvorili slová. Pyšné slovesá, náladové prídavné mená, zbabelé podstatné mená, alebo rozmaznané predložky. Pýtam sa znova, načo písať, keď slovám chýba význam?
Konečne vyšlo slnko, ktoré ale hneď zapadne. Ak položíme ruku na rozžeravenú pec, sekunda sa javí ako hodina. Ak si krásne dievča sadne vedľa chlapca, preňho je hodina sekundou. Na niektoré otázky niet odpovede, niekedy je zas chyba v otázke. Keď fénix zvlietne, už sa nikdy neuspokojí len s cupkaním po zemi. Mám o čom premýšľať...
Dnes som tam stála. Na javisku, sama. Dívala som sa do prázdneho hľadiska a predstavovala si tváre, tváre na ktoré sa dívam keď hrám. Nie vždy viem, pre koho je hra. V žiare svetla často nedovidieť ďalej než do druhého radu, som tam, len ja, presne ako som bola dnes. Kráčala po doskách, ktoré znamenajú svet a premýšľala. Odôvodňovala a vysvetlovala. Prešla z jedného konca na druhý a bez rozmýšľania otočila sa správnym smerom. Nie je to totiž jedno. Na javisku existujú pravidlá, niektoré sa musíme naučiť aby sme ich neskôr mohli porušiť, iné sú zas neporušiteľné. Potom som si sadla, sedela som v strede svojho vesmíru. A uvažovala nad týmito slovami: "jediné čo má význam je úspech a cesta k úspechu vedie cez rozum, nie cez city, lebo ak láska vnikne do povolania nejakého človeka, popletie jeho schopnosti uvažovať a urobí z neho bytosť, ktorá úplne stratí zo zreteľa svoje ciele." Dávno som to tušila, dávno som vedela, že na tom niečo bude. Lenže, naopak čo ak ide rozum cez city? Mám to v krvi, znamená mám to v srdci. Robím tak, pretože to nadovšetko milujem. To jest emócie, vášeň, nadšenie, ale na druhej strane každý, hoci aj menší neúspech je veľkou chybou a malé zakopnutie mení sa vo veľký pád. Všetko je o prístupe, viere a tvrdej práci. Nejde o to chcieť byť raz elitou, alebo hviezdou. Ale správať sa k sebe ako k hviezde alebo elite. Pracovať ako elita. Vždy je čo zlepšovať, dokonalosť neexistuje, sú len ľudia, ktorí sú blízko k dokonalosti.
Motýľ si želá aby aspoň jedna jeho realita bola dokonalá. Lenže táto realita je premenlivá a netrvá večne. Pravidelne o ňu prichádza, stráca sa motivácia, stráca sa viera, stráca sa nadšenie. Nechcem písať, keď moje slová nemajú zmysel, keď tie slová nie som ja. Nemá to zmysel, lenže v živote veľa vecí nemá zmysel. Vykurčulovať z bludiska povinností a minulosti...ach, dá sa to vôbec? Kto mi poskytne odpoveď?
Ak to, čo robím neviem doviesť do dokonalosti aký to má zmysel? Kto mi to povie? Neúmerné reakcie na vlastné chyby, bla, bla, bla. Jedno je čítať napísané čierne na bielom, druhé je to zažiť. To sú dve úplne odlišné veci.
Motýľ tvrdí, je to za mnou, ale musí sa postaviť strachu. Najprv je to neskutočný šok, absolútne odzbrojenie. Nedokáže písať, nedokáže plakať, len sedí a krúti hlavou. Ako mohol? Potom sa to snaží ignorovať, proste nič sa nestalo a hotovo, ale BUM! Príde čas, keď to má na mysli, neustále, 24 hodín denne, flashbacky, úzkosť, búrka, niet pokojného spánku. Potom príde pocit zmätenosti, jediné v čom si je istá, je nenávisť, sebanenávisť, sebaobviňovanie, až nakoniec tu máme hnev. Keď sa dostaví hnev, znamená to, že je lepšie. Chce hovoriť, chce satisfakciu, ale nedočká sa, môže písať, ale to slovo nevysloví, nejde to. Uvedomuje si, že žiadna stigma nie je, žiadna nálepka, že to naozaj nie je vidieť, že nikto nezbadal tú zmenu. Niet slov, pretože niet ľudí, ktorí by im uverili. Prichádza pokoj, na chvíľu. Pred obdomím strachu, keď na štyri mesiace príde o svoj svet a bude vydaná na milosť-nemilosť toho, kto to spôsobil, tak sa pýta, kto mu zabráni spraviť to znova?
Kto mi na toto odpovie?