Dievča stojí na okraji skaly a rozmýšľa, či má skočiť. Má skočit?
Skoč, rýchlo skoč, nech to máš za sebou. Nie nemôžem. Čo keď sa rozhodnem zle? Budem smrť ľutovať. Ale veď ti ublížil. Chceš ho mať na očiach? Nie nechcem. Tak skoč. Budeš na neho stále myslieť. Ale ja ho mám stále rda.. Ale on ťa zradil. Dá sa to napraviť. Pohovoríme si o tom. A stretneš ho s jeho novou babou, že? To by som neuniesla. No tak skoč! Nemôžem, čo moji rodičia? Keď sa zabiješ,budeš mať od všetkého pokoj. Nemôžem
Skoč, vykašli sa na ten blby život. Nemá cenu tužiť. Máš pre čo? Nemáš! Skoč!
Po chvíli zavládlo v údolí ticho…po chvíli bolo prerušené krikom…a zas zavládlo ticho je povšetkom. Dievča skončilo v útrobách údolia. Pohltená vnútorným hlasom a utrpením.
Iba čierne vrany poletovali nad týmto miestom a šírili túto správu ďalej a ďalej. Obloho po chvíli zakryli čierne mraky a začalo pršať. Vrany sa stihli schovať, ale telo ďalej bezvládne ležalo. Vlasy, spadnuté do tváre, pozvolna vlhly a na starom vytahaném tričku sa zvetšovali krvavé fľaky. A ona to videla. Stála, alebo sa skôr vznášela nad svojím telom, už nemala svoje telo, iba dušu. Ale není duša via ako telo?...cítila pocit prázdnoty, že už není vo svojom tele, môže kamkoľvek letieť. Ale čo robia príbuzní? Plačú? Vedia, že zomrela?...telo bez duše ďalej len tak ležalo…a duša sa stále vznášela…ďlej a ďalej. Nachvíľu zaváhala- Naozaj sa chce vzdialiť? Nechať svoje telo len tak ležať? Chcela plakať, bola zmätená, nevedela, čo chce….jej dušou prefukoval studený vietor…až teraz uvidela svoje telo v krvi a uvedomila si, že je mrtva….že už sa nikdy nevráti do svojho tela. Chcem späť! Ale to nepomohlo…je preč..navždy. Stálo to zato? Toto chcela? Jako si vlastne predstavovala smrť? Je to vyslobodenie? Utrpenie? Dostane sa do neba? Pekla? Začínala to ľutovať….začínala si uvedomovať, že jej bude chýbať rodina. Jej mamina, ktorá jej vždy pomohla, vždy poradila, niekedy vynadala, ale vždy mala pravdu…Ocino…moc si s ní, nerozumela, ale bude jej chýbať jeho zmysel pre humor…S bratom sa vždy hádala..ale teraz…cíti k nemu súrodeneckú lásku. Oči sa jej zaliali slzami…zavaloval ju ten pocit prázdnoty…je konec.
V diaľke sa ozvalo húkanie Ni-nom-ni-nom-ni-nom obzrela sa..uvidela sanitku, jako ide k jej telu. Zrazu sa ozval hlas:“máš možnosť vrátiť sa, musíš sa len včas vrátit k telu…“
Áno, áno…chcem
Skúšala sebou pohnut..nešlo to…fúkal veľmi silný vietor. Už bola při svojom tele….prekonala vietor…tešila sa na rodinu, jako všetkých obíme a povie im, jako ich má rada….ale uvidela ľudí zo záchranky, jako sa zdvihli a kráčali preč….
Nie, nestihla to, Mirčo ju odvialo preč od jej tela..plakala…už je neskoro na prehodnoťovanie svojej smrti…už nikdy neuvidí svoju rodinu… S touto myšlienkou sa nechala odniesť ľahkým vánkom….
....JE KONIEC….