„Takže... práve si sa dostala na školu duševných bojov. Cestujeme tam loďou, pretože je to uprostred Antarktídy,“ povedala Alexxis.
„A-A-A-A-ANTARKTÍDA?!?! Prečo je to uprostred Antarktídy?“ spýtala som sa. Nenávidím zimu, sneh a vôbec všetko, čo s tým, čo i len okrajovo súvisí... Ako som sa sem sakra dostala? Čo je to za nelogické riešenie?!?!
„Kvôli utajeniu. Musíš uznať, že do Antarktídy sa ľudia zrovna nehrnú. Škola je ukrytá v snehovej búrke a neustále sa presúva. Kvôli utajeniu tiež musíme príbuzným a priateľom vravieť, že chodíme na zdravotnícku školu, v prípade, že sme ľudia. Ale tých tu veľa nie je.“
„Eeee.... To nie je normálne...“
„Mohla si si uvedomiť už skôr, že akonáhle nastúpiš na tento parník, hranice normálnosti sa posunú... a to o dosť,“ pozrela na mňa zalievajúc čaj.
„Jéééj... čaj je uvarený! Kde sú citróny?“ vyskočila kučeravá Lisa.
„Asi v tamtej chladničke...“ mávla rukou Alexxis. „Na tej škole kam ideme, ťa budú učiť bojovať.“
„BOJOVAŤ?!“ vyplašila som sa. Náhle sa mi zatočila hlava, cúvla som a hodila som sa na najbližšiu stoličku. Bolo toho všetkého priveľa naraz. Antarktída, kam sme smerovali, všetky tie zvláštne bytosti okolo mňa, Matt, parník, proste všetko...
V miestnosti nastalo ticho. Len Lisa, ktorá už našla citróny (a zobrala si dva najväčšie), si pritiahla stoličku ku kuchynskej linke, rozkrojila si citróny a začala si ich vytláčať do svojej šálky.
„Neboj sa, nemusíš sa učiť bojovať s každou vecou, ktorú chytíš do ruky... len... no... stačí jedna...“
„Kde je citrodeko?“ otočila sa na nás Lisa.
„Pozri sa v tamtej skrinke,“ povedala Alexxis. „Kelly... Na to si zvykneš...“
„Tak to mi bude pekne dlho trvať. Vrátim sa ešte vôbec niekedy domov?“
„Ale jasné. Pozri, spoznáš nových ľudí aj iné bytosti, nájdeš si nových priateľov a možno sa ti tam nakoniec začne aj páčiť.“
„To si nemyslím...“ vydýchla som. „Ako dlho tam budem musieť chodiť?“
„Päť rokov?“ pípla Alexxis neisto.
„Kto si dá?“ zdvihla Lisa do vzduchu svoju šálku čaju.
„Vymačkala si do toho dva citróny a ešte si pridala citrodeko. Čo čakáš, že ti povieme?“
Lisa pokrčila plecami, zoskočila zo stoličky, čaj si preniesla na stôl a stoličku vrátila na miesto (keď Alexxis doniesla zvyšné dva čaje, zarazila ma rozličnosť ich farby od Lisinej- naše boli červenočierne, zatiaľ čo jej bol krikľavo červený). Vypila som naraz asi polovicu tej šálky, napočítala som pomaly do desať a zhlboka som sa nadýchla.
„Môžeš pokračovať,“ povedala som, keď som vstrebala všetky fakty, ktoré sa ku mne dostali.
„Vážne?“ spýtala sa Alexxis. Keď som prikývla, tak pokračovala. „No... takže. Sme prváci. To znamená, že po príchode budeme privítaní do školy a každý z nás dostane partnera.“
„Partnera?“
„Áno. Všetkých prvákov roztriedia do dvojíc. Vlastne, prváci sa roztriedia sami.“
„Čože?“
„No...každý má akúsi vlnovú dĺžku. Tá závisí od toho, ako sa správaš, čo máš rada a tak podobne. Neexistujú dve osoby s rovnakou vlnovou dĺžkou.“
„Tak potom podľa čoho si mám nájsť toho partnera? A keď ani nepoznám tú svoju vlnovú dĺžku?“
„Počkaj, počkaj, všetko ti vysvetlím. Takže... vlnovú dĺžku nemáš s nikým rovnakú, to znamená, že musíš hľadať niekoho, kto ju má najbližšiu k tej tvojej. A nájdeš ho tak, že...“
„Dáte si cukrík?“ v prvom momente som si myslela, že to povedala Lisa, ale keď som sa obzrela, ruku so svetlozelenými cukríkmi mi ponúkal niekto úplne iný. Vedľa mňa stálo stredne vysoké dievča v hrubom zelenom svetri, rifliach, vysokých čižmách a s dlhočizným šálom okolo krku (mala ho omotaný okolo krku a aj tak jej siahal až po zem). Mala ofinu a dlhé blond vlasy. A žiarivo sa na nás usmievala.
„Jasné, ďakujem,“ usmiala sa Alexxis a zobrala si jeden z cukríkov. Ja som vyvaľovala oči. Ako si mohla niečo zobrať od úplne cudzieho človeka?
„Kto si?“ opýtala som sa nedôverčivo.
„Carmen Marihuana! A ty? Dáš si cukrík?“ usmiala sa ešte viac. Carmen Marihuana? Čo je to za meno? Je naozaj v poriadku veriť jej? Čo je zač?
„Som Kelly Swannsová a... nie, ďakujem, nemám chuť...“
Carmen pokrčila plecami a sama si jeden otvorila a zjedla. Ostatné si napchala do vrecka nohavíc.
„Kde máš uniformu?“ pozrela znova na mňa.
„Č-čo?“
„Uniformu... akože... sukňa, košeľa... kravata a tak podobne.“
„Eeee... nemám?“ pozrela som spýtavo.
„Musíš mať, každý má. Asi si ju ešte nahľadala v skrini...“ pokrčila plecami a pozrela na Lisu. „Jéééj, prečo ste ma nezavolali? Môžem sa napiť?“ spýtala sa už mala Lisin citrón s čajom v rukách a pila z neho. „Mňam...“ uzavrela debatu a odišla.
„Panebože... čo to bolo?“
„Myslím, že s tou uniformou mala pravdu... poď!“ Alexxis položila prázdne šálky do dresu a ťahala ma späť do našej kajuty. Keď sme tam prišli, zadychčaná som si sadla na posteľ, kým Alexxis otvorila skriňu a začala z nej vyťahovať časti školskej uniformy.
„Tak,“ pozrela spokojne na mňa, keď už som uniformu mala na sebe. Tvorila ju krátka fialová skladaná sukňa, košeľa s krátkym rukávom a fialovým okrajom a fialová kravata. To všetko mi Alexxis doplnila o fialové pančuchy siahajúce kúsok nad kolená. „Vyzeráš celkom k svetu...“
„Vyzerá úžasne!“ hodila sa mi okolo krku blonďavá Sarrah, ktorá už svoju uniformu doplnila o nejaké drobné ozdoby.
„Verte mi, to je to posledné, čo ma teraz tráÁÁÁÁÁ!!!!“ zakričala som, pretože sa práve ozval hlasný dunivý zvuk ohlasujúci odchod parníka z prístavu v podzemí. „Hm... A v tomto mám chodiť po Antarktíde?“ pokračovala som, keď som sa znova upokojila. Stále neverím, že ideme na ten príšerný škaredý zasnežený kontinent...
„Neboj, do Antarktídy máš iné oblečenie, ale ideme loďou cez rovník a tam ti teplé oblečenie moc nepomôže.“
„Potrebujem si to všetko nechať trochu uležať v hlave...“ vzdychla som a vybrala som sa ku dverám. „Idem sa trochu prejsť, potom sa vrátim.“
„Počkaj, Kelly!“ zakričala Lisa, ktorá sa už dopotkýnala do našej kajuty. „Nezablúdiš cestou naspäť?“
„Ale nie, to bude v pohode,“ mávla som rukou, zavrela som za sebou dvere a konečne som si vydýchla. Vybrala som sa po úzkej chodbe, až som sa nakoniec nejakým zázrakom dostala na hornú palubu parníka. Oprela som sa o zábradlie a sledovala som vzďaľujúci sa útes s jaskyňou, z ktorého sme pravdepodobne vyplávali. Tak... a ktovie kedy najbližšie uvidím svojich príbuzných. Čo keď sa im dovtedy niečo stane? A ja tam nebudem aby som im pomohla...
„To je to najmenej, čo ťa trápi?“ ozval sa hlboký hlas za mnou. Keď som sa obzrela, stál za mnou asi o hlavu vyšší chalan s vlasmi po plecia, ale zviazanými v gumičke a tmavými očami.
„ČO!?“ vykríkla som vystrašene. Vie čítať myšlienky? No výborne, teraz už môj mozog môže rovno vypovedať službu a odísť na dovolenku na Tahiti.
„Áno, viem. Pozri, ak ťa trápi len to, tak môžeš absolútne pokojná. Inak si to tu neužiješ,“ povedal, otočil sa chrbtom, odchádzajúc mi ešte mávol rukou a už ho nebolo.
Čo to bolo sakra za týpka? A ak mi čítaš myšlienky, tak s tým okamžite prestaň, lebo si ťa nájdem a prehodím ťa cez to zábradlie! Uf... čo keď som len paranoidná... Vážne. Ak prežijem v tej škole aspoň jeden rok bez ujmy na psychickom a fyzickom zdraví, tak to bude zázrak. Otočila som sa naspäť na more. Pevninu už nebolo vôbec vidieť. Páni... tá loď ide akosi rýchlejšie než ostatné. Stále mi to všetko neliezlo do hlavy. Alexxis hovorila, že sa idem učiť do školy, kde je úplne bežné stretnúť neobyčajnú... rozprávkovú bytosť, preto som nevedela pochopiť, načo tam teda potrebujú aj ľudí ako ja. A stále mi nepovedala, ako nájdem toho partnera, vôbec som netušila, akú vlnovú dĺžku to Alexxis spomínala ani... proste nič. Asi si budem musieť proste zvyknúť. Aj keď to bude ťažké. A ešte ťažšie bude klamať príbuzným, keď sa vrátim domov. Našťastie to teraz riešiť nemusím. Zato je to kopa iných vecí... Sakra! Stále sa pohybujem v jednom kruhu otázok... Skryla som si tvár do dlaní. Navyše tu nie je nikto, koho poznám, komu by som mohla dôverovať- všetci ostali tam doma. Sadla som si na drevenú podlahu paluby a oprela som sa o zábradlie. Neviem, čo mám robiť...
Nevedela som, ako dlho som tam sedela, ani kto všetko prešiel okolo, len som si zrazu uvedomila, ako na mňa volá nejaký hlas.
„Hej, Kelly... Kelly! Počuješ ma?“
„Hm?“ zamrmlala som.
„Všetci ťa hľadajú! Vieš aký je ten parník veľký? Mohli sme ťa nájsť až zajtra! Poď! Už sa podáva večera!“ usmiala sa Carmen, ktorá kľačala predo mnou.
„Á! To si ty!“ vykríkla som, keď som si uvedomila, kdeže som ju to vlastne videla.
„Nie, trpaslík z červeného autíčka! Jasné, že som to ja! Tak poď, lebo ti Lisa zje večeru,“ vyhlásila a už ma ťahala za rukáv do jedálne. Tam mi dala na tanier kuracie mäso s ryžou, do misky šalát, do pohára vodu a všetko to doniesla na stôl, kde už sedeli moje spolubývajúce.
„Nevuaveua fi, ve nevabvúvif?“ zamumlala Lisa s plnými ústami.
„Nezablúdila som. Mimochodom, tiež ťa rada vidím. A dobrú chuť,“ odpovedala som jej, keďže na rozprávanie s plnými ústami som bola zvyknutá od staršieho brata.
„V pohode?“ opýtala sa Sarrah. Prikývla som a pustila som sa do večere, počas ktorej som skoro nič nepovedala, ale vyzeralo to, že všetci ostatní si docela dobre rozumejú. Keď som dojedla, vyšla som znova von (kde bolo až prekvapujúco teplo) s úmyslom sadnúť si ešte na chvíľu tam, kde som sedela, ale niekto ma už predbehol- vysoký chalan s tmavými vlasmi stál opretý o zábradlie a pozoroval zapadajúce slnko. Keď som prišla bližšie, všimla som si, že ten chalan je nielen vysoký, on bol VYSOKÝ! S gigantickým „V“. Trochu som sa ho zľakla, ale ja tak som prišla bližšie.
„Ahoj,“ pípla som.
„Hm?“ otočil sa na mňa. „Ahoj.“
„Čo tu robíš tak sám?“ spýtala som sa snažiac sa nevnímať ten výškový rozdiel medzi nami.
„Nič... nemám s kým byť,“ povedal vyhýbavo a znova sa zahľadel na oblohu.
„Prečo?“ opýtala som sa tak trošku s malou dušičkou. Nechcela by som, aby sa na mňa naštval, hoci veľmi veľké svaly nemal.
„Ostatní sa ma boja,“ povedal. Prvé čo ma napadlo, bolo, že sa im ani nedivím, ale keď som sa naňho poriadne zahľadela, až taký hrozivý mi neprišiel. Ani sa nesprával nijako zle... „Lebo nie som takej rasy, akej by sa nebáli...“
„Aha...“
„Ty sa ma nebojíš?“ opýtal sa ma. Tá otázka ma najprv dosť zaskočila, ale nakoniec som dokázala odpovedať.
„Najprv som mala trošku strach, lebo som oproti tebe veľmi nízka, ale vôbec mi neprídeš nebezpečný. Navyše sa tu ešte veľmi dobre nevyznám, takže ani o tých rasách veľa ne-“
„Som obor,“ skočil mi do reči. To som nečakala. Myslela som, že obri bývajú oveľa väčší- skôr ako celá hora, ale predo mnou stál len veľmi vysoký človek. „Obri väčšinou chodievajú do vlastných škôl, aby sa necítili diskriminovaní, ale ja som bol vychovaný v pestúnskej rodine a rodičia ma poslali sem. A tu sa mi všetci vyhýbajú. Teraz sa ma bojíš?“
Nad jeho otázkou som sa zamyslela. Na odpoveď musel čakať o niečo dlhšie než predtým.
„Nemyslí, že by som sa ťa mala báť len preto, čím si. Nič si mi neurobil, ani si nespravil nič strašné pred mojimi očami, preto nevidím dôvod na strach. Ten kto sa ťa bojí, by mal poriadne zvážiť čo robí. Keby si dostal šancu, mohol by si podľa mňa dokázať, že nie si zlý. Mali by ti dať šancu. Držím palce,“ usmiala som sa a odišla som konečne späť na kajutu. Do pekla... už aj ja sa správam divne. Chudák, teraz sa musí báť on mňa...
„Jej, Kelly, čau!“
„Uhm... ahoj,“ pozdravila som spolubývajúce, ktoré zrovna vošli dnu a zakrútila som sa do periny už prezlečená do pyžama.
Ktovie ako dlho bude trvať cesta... dúfam, že nie dlho... A dúfam, že sa všetko čoskoro vysvetlí. Lebo to bude pre mňa dosť ťažké...
Poznámky autora: Konečne sa začínajú objavovať nejaké nové postavy. Keďže to nie sú čisto moje postavy, chcela by som týmto poďakovať ich tvorcom- Carmen,, Adele-chan aj všetkým ostatným, ktorí sem ešte nezablúdili. Druhá kapitola je ešte o niečo kratšia od prvej- nechápem prečo, pretože pôvodný úmysel bol predlžovať kapitoly. Nejako sa mi to ale nedarí... no, dúfajme aspoň, že ďalšia už bude o niečo dlhšia, zaujímavejšia a bude... no, stráviteľná XD
A čo v ďalšej kapitole? Cesta ubehne rýchlejšie, než Kelly čakala a ocitne sa uprostred zasneženej pustatiny. Spolu s ostatnými prejde veľký kus cesty a dorazí do školy. A potom...? Uvidíte sami =P
Som rada, že si myslíš, že je to lepšie a ďakujem za tvoj názor =D Ďalšia kapitola pribudne pravdepodobne budúci týždeň v nedeľu, pretože cez týždeň veľa času mať nebudem, ale budem sa snažiť!
P.S.: Na tento komentár neodpovedaj!
tato kapitola bola lepsia nez ta predtym...uz sa tesim ked napises novu kapitolu a ako to dopadne s Kelly ako si najde toho partnera atd....pls rychlo napis novu kapitolu! :D
Adela-chan
(Medusa, 1. 11. 2009 15:12)