KNIHA - Náčrt dejín sociálnej práce (Mgr. Jana Levická) - 6. časť
8. Sociálne školstvo
Sociálne školstvo, čiže vzdelávanie sociálnych pracovníkov zamerané na ich profesionálnu prípravu, je výrazom formujúcej sa novej vednej oblasti - sociálnej práce. Vzniká ako reakcia na nevyhovujúci obsah vzdelávania, ktoiý sociálnym pracovníkom ponúkali iné vedné odbory.
Vo svojich začiatkov, adekvátne stupňu rozvoja vlastnej disciplíny ako vedy, sociálne školstvo je spojené s organizovaním krátkodobých kurzov. K prvým kurzom patril kurz poriadaný v r. 1889 v New Yorku. Ďalším v historických prameňoch zaznamenaným kurzom, je kurz poriadaný v Nemecku v r. 1899. Začiatkom 20. storočia sa uskutočnil v Prahe desaťdňový kurz, ktorého organizátorom bola Česká zemská péče o mládež. Tohto kurzu sa zúčastnilo vyše 60 žien, ktoré mali záujem pracovať v oblasti starostlivosti o deti a mládež. Boli medzi nimi predovšetkým učiteľky, členky rôznych spoločenských alebo dobrovoľníckych organizácií, ale tiež študentky a p.. Záujem pracovníčok o tieto kurzy podporil myšlienku na vytvorenie špeciálneho odborného systematického vzdelávania, ktoré by pripravovalo sociálne pracovníčky na výkon tohto náročného povolania. Toto úsilie napokon vyústilo v zakladanie prvých škôl pre sociálne pracovníčky.
Novotná - Schimmerlingová (1992, s. 117) uvádzajú, že prvá škola pre sociálnych pracovníkov bola zriadená ešte koncom 19. storočia v Amsterdame, bez bližšieho určenia roka a názvu školy.
Otúv slovník náuční (1934, d. 6, zv.2., s. 783) uvádza, že ako prvá vznikla School of Social Work, ktorá bola založená v r.
1904 v New Yorku.
Castle - Kanérová (1998, s. í 14) za prvú školu sociálnej práce pokladá školu založenú vo Francúzsku niekedy okolo r. 1905. Pramene s informáciami o existencii tejto školy sú však len nepriame, sprostredkované a navzájom si odporujúce. Niektoré pramene posúvajú vznik tejto školy až do r. 1910, ba i neskôr.
V každom prípade začiatkom 20. storočia už existovalo niekoľko škôl sociálnej práce .V r. 1908 bola otvorená Akadémia
sociálnej práce v Nemecku, zakladateľkou bola Alice Salomon
.
Vr. 1915 vznikli sociálne školy v Londýne a v New Yorku. Približne v rovnakom čase boli otvorené školy pre sociálnych pracovníkov v Číne, Japonsku, Indii i Austrálii. Zameranie jednotlivých škôl záviselo od orientácie ich zakladateľov, teda od toho, v ktorej oblasti sociálnej práce pracovali a či pôvodným vzdelaním boli orientovaný sociologicky, pedagogicky, psychologicky alebo to boli lekári a p..
V r. 1917 bola v Prahe otvorená „Ženská vyšší škola pro sociálni péči“ o otvorenie ktorej sa zaslúžila Česká zemská komise pro péči o mládež a Spolek pro zfízení a vydržování dívčího lýcea v Prahe. Pri otvorení tejto jednoročnej školy stáli Márie Berkovcová, Alice Masarykova a R. Pelantová.
Predovšetkým zásluhou Alice Masarykovej už v školskom
roku 1918/19 bola pôvodná škola osamostatnená a prišlo zároveň
aj k zmene jej názvu na Vyšší školu sociálni péče v Praze.
F. Rosypailová, jedna z prvých učiteliek tejto školy, odôvodňovala jej vznik v časopise „Sociálni služba (1923) nasledovne: „ Na dnešené úlohy, ktoré sociálna starostlivosť rieši, má ešte riešiť, nestačí iba dobré srdce a dobrá vôľa. Musí byť spojená s odbornou prípravou“.
Prvé tri roky bola škola otvorená iba pre ženské záujemkyne, až v r. 1921 sa stala koedukovaňou školou, ktorá mala rovnaké podmienky pre prijatie na štúdium pre ženy i mužov. Podmienkou prijatia bolo absolvovanie nižšej strednej Školy a vek minimálne 20 rokov. Uchádzači museli tiež predkladať lekárske potvrdenie o dobrom zdravotnom stave. V závažných prípadoch mohlo riaditeľstvo školy udeliť dišpens (výnimku), ktoiý sa však vzťahoval len na vzdelanie a nie na vek či zdravotný stav. Škola bola pod správou tzv. kuratória, ktorého členmi boli A. Masarykova, A. Tuma ( za ministerstvo sociálnej starostlivosti) a dr. Basika (za ministerstvo zdravotníctva). Členmi kuratória boli tiež členovia zemského správneho výboru, ústredného sociálneho úradu hlavného mesta Prahy, Masarykovej ligy proti TBC, Českej zemskej komisie pre starostlivosť o mládež a zástupcovia samotnej školy. Riaditeľkou školy bola Mária Slávikova. Pedagogickým dozorom nad školou bola poverená Alica Masarykova, jednak ako iniciátorka školy jednak z dôvodu, že v študovala v zahraničí organizáciu sociálnej práce. Od školského roku 1928/29 prešla škola pod správu Ústredí sociálnich a zdravotních spolku a zároveň sa predĺžilo štúdium na 4 semestre (2 roky). Organizačne sa členilo na teoretickú a praktickú časť štúdia.
Cieľom teoretickej časti bolo, aby absolventi získali prehľad a potrebné poznatky z práva, biológie, zdravotníctva, sociológie, pedopsychológie, hospodárskej politiky a pod. Teoretické prednášky boli zabezpečované univerzitnými profesormi, lekármi, pedagógmi a ako aj odborníkmi zo štátnych úradov a dobrovoľníckych organizácií a inštitúcií, ktorí sa zaoberali otázkami sociálnej starostlivosti. Študenti mali prístup aj k najnovším zahraničným teoretickým poznatkom a praktickým skúsenostiam. Praktická časť sa orientovala na návštevu sociálnych a zdravotníckych ústavov a na praktické cvičenia. V praktickej časti sa študenti oboznamovali s konkrétnymi postupmi sociálnej práce a vykonávali praktickú sociálnu prácu v rodinách.
V r. 1925 bola založená Štefánikova dvojročná škola pre sociálno-zdravotné pracovníčky v Turčianskom sv. Martine,
ktorá položila základy odborného sociálneho školstva na Slovensku. Dr. Masarykova vr. 1920 vyslovila požiadavku na založenie
školy pre sociálno-zdravotnú starostlivosť. Táto škola sa začala budovať vr. 1922 za finančnej pomoci americkej Slovenskej
ligy, Československého červeného kríža a čsl. štátu. Škola, ktorej názov bol „ÚSTAV M.R.ŠTEFÁNIKA", bola oficiálne otvorená 29. Augusta 1926. Na jej otvorení sa zúčastnil prezident T.G.Masaryk a jeho dcéra dr. Alice Masarykova(Matej, J.)
V tom istom roku bola pri Warszawskej univerzite otvorená prvá poľská škola pre sociálne pracovníčky, zakladateľkou ktorej
bola Halina Radlinská, na úrovni vysokoškolského vzdelávanie sociálnych pracovníčok. Oficiálny názov školy bol Oddelenie
sociálno-vzdelávacej práce a ako už z názvu školy vyplýva, toto štúdium bolo orientované sociálno-pedagogicky.
V r. 1927 bola otvorená v Brne Verejná dvouletá škola pro vzdelaní sociálních pracovníc pri II. mestské, odborné škole
pro ženská povolaní známej pod názvom VESNA. Podobné školy boli otvorené v Horiciach a vo Vysokom Mýte.
V Karliné bola otvorená Jednoročná škola péstounská (v PraheII.) a boli tiež v Čechách otvorené školy pre pestúnky a vychovávateľky od 6. rokov.
Pri koncipovaní sociálneho školstva u nás sa prejavili najmä dva najvýraznejšie smery v sociálnej práce v tom čase u nás a
to:
1/ tzv. medicínsky smer, reprezentovaní lekármi, ktorí sa usilovali o vybudovanie zdravotno-sociálneho vzdelávania. Absolventky
takto orientovaného vzdelávania by boli sociálnymi pracovníčkami v zdravotníctve a podieľali by sa na riešení problémov
predovšetkým z oblasti sociálneho lekárstva
2. druhý smer, reprezentovaný sociológmi, pedagógmi, ale tiež aj lekármi, sa usiloval o vytvorenie samostatnej profesie
sociálneho pracovníka. Jeho profesijnú prípravu videli v osvojení si príbuzných spoločenskovedných disciplín a v rozviji
vlastnej sociálnej práce, ako špecifickej vednej disciplíny a oboznámenie sa s jej najnovšími poznatkami. K tomuto smeru
patrili predovšetkým Krakeš, Krakešová, Machotka, Bláha, Masarykova, Machačová a ďalší.
Skupina lekárov pod vedením dr. H. Pelceho predložila vláde ČSR návrh na zriadenie Masarykovej štátnej školy zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Vláda návrhu vyhovela a v školskom roku 1935/36 s finančnou podporou Rockefellerovej nadácie sa začalo vyučovnie na Masarykovej štátnej škole zdravotnej a sociálnej starostlivosti v Prahe, zároveň bola zrušená „Vyšší škola sociálni péče“.
Dekrétom č. 140/1945 bola po II. svetovej vojne v Prahe zriadená Vysoká škola politická a sociálna, ktorá okrem sociálnej fakulty v Prahe mala aj vysunuté oddelenie v Brne. Od školského roku 1947/48 sa pôvodne dvojročné akademické štúdium v Brne zmenilo na 8 semestrálne a v Brne vznikla samostatná Vysoká škola sociálna.
V roku 1949 prišlo k zrušeniu Masarykovej štátnej školy zdravotnej a sociálnej. Bližšie dôvody jej zrušenia nie su známe. Pravdepodobnou príčinou ich zrušenia bolo otvorenie už spomínaných dvoch typov vysokoškolského vzdelávania v sociálnej práci. V roku 1951 boli obidve vysoké školy zrušené. Vzdelávanie sociálnych pracovníkov sa v tomto období zredukovalo len na domaturitné, respektíve nadstavbové formy štúdia.
Uvedené príklady samozrejme nie sú vyčerpávajúcim súpisom existujúcich škôl sociálnej práce. Majú nám len naznačiť prudkosť
rozvoja sociálneho školstva, ktorý v Európe napokon vyústil niekedy koncom r. 1928 alebo začiatkom r. 1929 do založenia
Medzinárodnej asociácie škôl sociálnej práce (International Association of Schols of Social Work - IASSW). Vo svojich začiatkoch pracovala IASSW pod vedením A. Salomon, ktorá spolu s A. Masarykovou a H. Radlinskou patrili k jej zakladateľom. ISSW pracuje dodnes, pričom sa zameriava na organizovanie medzinárodných seminárov, konferencií a pod., sleduje úroveň vzdelávania na jednotlivých školách sociálnej práce, novovznikajúcim školám pomáha pri vypracovávaní učebných plánov atď.. Sídlom IASSW je Viedeň. Až po roku 1990 sa začali opätovne u nás rozvíjať rôzne formy vzdelávania sociálnych pracovníkov. V súčasnosti sú u nás dostupné jedno a viac dňové kurzy, školenia, stredné vzdelanie na úrovni vyučenia, stredné vzdelanie na úrovni maturity, stredné nadstavbové vzdelanie, ale tiež - vyššie odborné štúdium, bakalársky stupeň ako aj magisterský stupeň vysokoškolskej prípravy sociálnych pracovníkov s možnosťou pokračovať v rámci postgraduálneho štúdia.
9. Súčasný stav v oblasti teórie sociálnej práce.
Po počiatočnom nadšení, ktoré sa vzťahuje na medzivojnové roky, sa odborných prác, zaoberajúcich sa sociálnou prácou ako celkom, objavuje už po menej. Skôr sa začínajú teoreticky rozpracovávať špeciálne úseky sociálnej práce ako napr. poradenstvo v sociálnej práci, kumunitná sociálna práca, sociálna práca s rizikovými skupinami. Príkladov by sme našli v odbornej literatúre viacero.
Môžeme konštatovať, že povojnové obdobie, kedy už v zahraniční začalo cielené formovanie sociálnej práce ako vednej
disciplíny, prinieslo so sebou niekoľko noviniek aj v oblasti teórie sociálnej práce. Popri individuálnom prístupe ku klientovi
sa nám už v 40. rokoch do teórie sociálnej práce dostávajú názory na čiastočnú oklieštenosť problematiky. Sociálna práca
opätovne nastoluje požiadavku skúmania rodiny klienta, ako možno skrytej primárnej príčiny klientovho zlyhania. K osobnostiam
ako John Dewey, William Thomas, William Healy postupne pribudli Ackerman, Bowen, Wyne, Lidz, Lange, Hart ale
tiež Rogers, Satirová a mnohí ďalší, ktorí ovplyvnili novú orientáciu v oblasti teórie sociálnej práce a to predovšetkým prácu s rodinou a sociálne poradenstvo.
V medzivojnovom období boli dobudované národné siete sociálneho školstva na rôznych úrovniach. Vytvorili sa medzinárodné pracovné tímy, ktoré rozvíjajú nielen teóriu sociálnej práce, ale riešia aj celý rad vedecko-výskumných úloh. Posledné roky sa značné úsilie sociálnych pracovníkov sústreďuje na hľadanie riešení v oblasti drogových závislostí, gaemblerstva, detských suicíd, problémy populácie vyššieho veku, problematike integrácie zdravotne postihnutých a etnických menšín do spoločnosti.
Sociálni pracovníci sa podieľajú v rámci OSN na mnohých konkrétnych aktivitách ako je boj s hladomorom, epidémiami, aktívne vystupujú na obranu detí a žien, bojujú proti vojnovému šialenstvu, proti rasovej či náboženskej diskriminácii, zasadzujú sa za dodržiavanie ľudských práv.
V posledných desaťročiach práve sociálni pracovníci nanovo otvorili problematiku domáceho násilia, násilia páchaného na ženách, deťoch a starých ľuďoch.
Sociálni pracovníci sú prví, ktorí budujú azylové ubytovne pre bezdomovcov, pracujú s narkomanmi, prostitútkami, ale tiež s chorými na AIDS.
Ich cieľ je vždy rovnaký - pomôcť tam, kde je to potrebné. Sociálna práca, či už ako praktická činnosť, alebo ako vedná dicsciplína, skúmajúca príčiny vzniku všetkých negatívnych spoločenských javov, ktoré sú tu naznačené a zároveň hľadajúca možnosti ich riešenia, priniesla do tejto oblasti nielen rad teoretických publikácii, ale priniesla tiež rozpracovanie niektorých nových metód, metodík a techník práce.
Profesionalizácii práce sociálneho pracovníka napomohlo aj priatie Etického kódexu sociálneho pracovníka v r. 1988, ako aj vypracovanie minimálnych štandardov pre oblasť sociálnej práce.
Medzinárodné organizácie a zväzy pôsobiace v oblasti sociálnej práce sa usilujú povzbudzovať svojich členov prostredníctvom pravidelne organizovaných seminárov, konferencii či sympózií.
Rast problémov v spoločnostiach v celosvetovom rozmere napovedá, že aktuálnosť sociálnej práce vzrastá s približujúcim sa novým tisícročím. Je preto potrebné aj na medzinárodnej úrovni spolupracovať predovšetkým pri riešení niektorých vedecko - výskumných úloh (napr. rozvoj ekonomiky štátu a jeho vplyv na sociálne zabezpečenie obyvateľstva, či problematika novej vlny rasovej neznášanlivosti vo svete a pod.) a tiež v rámci výmeny učiteľov a študentov na vysokých školách a univerzitách. Tretie tisícročie bude pravdepodobne tisícročím starých ľudí, tisícročím integrácie postihnutých, ale tiež aj tisícročím chorých, drogovo závislých či opustených. So spoločenskými podmienkami sa menia nielen podmienky pre výkon praxe sociálneho pracovníka, ale aj očakávania kladené na túto prax. V oblasti ako teórie tak praxe sme už prekonali dve základné vývojové etapy v sociálnej práci a to:
· etapa poskytovania finančných a vecných dávok,
· etapa inštitucionálnej pomoci (bez zohľadnenia individuálnej vhodnosti).
Tretie tisícročie tak bude novou etapou sociálnej práce, kedy sa sociálny pracovník - byrokrat, či sociálny pracovník - organizátor z nášho života majú definitívne odstrániť. Má ich nahradiť nový typ sociálneho pracovníka a síce sociálny pracovník - sprievodca, ktorý má svojmu klientovi vedieť byť poradcom aj organizátorom, ale predovšetkým ho má akceptovať ako individualitu schopnú riešiť svoje problémy s minimálnou mierou pomoci z našej strany. V sociálnej práci prišlo v poslednom období k najzákladnejšej zmene a to, že už nechceme za klienta riešiť problémy, ani ponúkať naše rozhodnutia. Sociálny pracovník sa stáva nevtieravým, akceptujúcim sprievodcom na ceste, po ktorej sa jeho klient uberá a klient určuje aj mieru spolupráce, očakávaní aj kompetencie sociálneho pracovníka. Sociálny pracovník pracuje na požiadanie klienta a s jeho dovolením. Napriek tejto zmene musí byť pripravený riešiť problémy detí, nedospelej mládeže, zravotne postihnutých či starých a to v individuálnych prípadoch na základe oslovenia klientom a v globálnych prípadoch aj bez požiadania klienta. Sociálny pracovník musí totiž dnes viac ako kedykoľvek predtým aj predcházať vzniku pre klienta nepriaznivých životných situácií.
Záver
Spracovanie problematiky dejín sociálnej práce, aspoň ich krátkeho náčrtu bolo lákavou výzvou. Poodhalilo mnohé skryté súvislosti z hľadiska ktorých je možné pozerať na samotnú oblasť - sociálnu prácu pomerne kontraverzne. Napriek tomu, ako dlho sa vyvíjala, ešte stále ju u nás chápeme ako novú vednú disciplínu a nie sme doma jednotní ani v tom, či ide o vedu so všetkými jej atribútami (ktoré z pohľadu zahraničných autorov sociálna práca spĺňa), alebo či je to len špecifická aplikovaná vedecká oblasť. Vyše štyridsaťročné narušenie domáceho rozvoja sociálnej práce ako vednej oblasti zanechalo svoje kyslé ovocie nielen v nazeraní na sociálnu prácu ako určitú vedeckú oblasť, ale aj na samotnú profesiu sociálneho pracovníka. Prerušenie vývoja tejto oblasti u nás z hľadiska jej vývinu vo vyspelých krajinách sveta sa nám nepodarí preklenúť bez vynaloženia úsilia všetkých zainteresovaných.
Pre tých, ktorí sa ešte len chystajú na túto cestu vykročiť, by práve dejiny sociálnej práce mohli byť nielen zdrojom informácií, ale predovšetkým inšpiráciou.
Plne som si vedomá skutočnostou, že ani z hľadiska vecného, ani z hľadiska časového nie sú tieto dejiny vyčerpávajúcim spôsobom spracované. Vznikli ako reakcia na aktuálnu potrebu študentov s cieľom poukázať na možnosti ďalšieho rozvoja jednak spracovania samotného historického vývinu sociálnej práce ale tiež s cieľom doplniť u nás zatiaľ chýbajúcu súčasť systému sociálnej práce a tou sú dejiny sociálnej práce.