KNIHA - Náčrt dejín sociálnej práce (Mgr. Jana Levická) - 3. časť
3. 2. ROZVOJ ORGANIZOVANEJ SOCIÁLNEJ PRÁCE NA SLOVENSKU
Podobne, ako v ostatnej časti Európy, aj na Slovensku sa postupne začína vytvárať akási sieť zariadení poskytujúcich starostlivosť pre sociálne odkázaných. Tak ako aj v ostatných častiach strednej a západnej Európy, aj u nás sa táto činnosť zameriavala predovšetkým na najcitlivešie skupiny obyvateľstva a tými sú deti, zdravotne postihnutí, chorí, starí ľudia ako aj ľudia žijúci na okraji spoločnosti. 2. kapitola obsahuje niekoľko ilustratívnych príkladov na ozrejmenie európskeho vývoja v oblasti sociálnej práce. Na tomto mieste sa budme snažiť poukázať na jej rozvoj v rámci územia dnešného Slovenska v kontexte jeho historického vývoja.
3. 2. 1. Sociálna práca na úseku starostlivosti o zdravotne postihnutých občanov
Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa aj na Slovensku začína rozvíjať špecializovaná starostlivosť o ľudí so zdravotným postihnutím. Táto skupina obyvateľov, vrátane detí a starcov, bola predtým odkázaná na milosrdenstvo kláštorov, majetných jednotlivcov atď. Veľká časť z nich sa živila žobraním. Niektorí, mimoriadne ťažko postihnutí, sa živili ako živé atrakcie v kočovných cirkusových spoločnostiach, alebo v lepšom prípade žili na dvore šľachticov, ako ich módny doplnok. Z dejín je známych niekoľko prípadov, kedy práve ľudia s postihnutím boli upálení pre osočenie z bosoráctva. Ich telesné postihnutie malo byť dôkazom, že sa spojili s diablom. Ani Slovenska sa tieto tendencie nevyhli. Preto na otváranie špecializovaných zariadení pre ľudí s postihnutím môžeme pozerať aj ako na výraznú zmenu vo vedomí spoločnosti k tejto skupine občanov. Tieto zariadenia boli otvárané pre deti a mládež, ale aj pre dospelých. V rámci zariadení sa poskytovala sociálna starostlivosť, t.j. ubytovanie, ošatenie a strava deťom a mládeži. Tieto inštitúcie sa ako jediné podieľali aj na ich vzdelávaní. V zariadeniach určených dospelým sa vo väčšine ich vedenie usilovalo o pracovnú rehabilitáciu zdravotne postihnutých jednotlivcov. Zakladatelia týchto zariadení verili, že aj človek so zdravotným postihnutím môže byť svojou prácou spoločnosti užitočný. K najvýznamnejším zariadeniam, ktoré majú vzťah k dejinám
Slovenského ústavníctva patria:
r. 1786 - Praha - ústav pre hluchonemých
r. 1807 - Praha - - ústav pre slepých "Súkromný ústav pre vychovávanie a liečenie chudobných slepých detí a na oči chorých"
r. 1825 - Bratislava- súkromný ústav pre slepých, tento ústav sa o rok neskôr (1926) presťahoval do Budapešti. Ďaľší ústav
pre nevidiacich vznikol na Slovensku až v r. 1913-v Prešove, kedy bol otvorený Remeselný ústav pre slepcov,
r. 1922 - Levoča, otovrený Štátny ústav pre slepcov, ktorý existuje dodnes,
r. 1835 - Liptovský Mikuláš vzniká 1. slovenský ústav pre hluchonemých
r. 1836 - Bratislava- ústav pre hluchonemých
r. 1871 - Praha - Erncstínum- ústav pre slabomyseľných, ktorého zakladateľom bol Karel Slavomil Amerling
r. 1898 - v Plešivci založil S. Blum ústav pre slabomyseľných
r. 1901 - Jelšava - Ústav Andreja Chazára pre hluchonemých a slepých ako prvý verejný ústav, po ňom v r. 1903 sa otvorili
ústavy v Kreminici a v Bratislave. R. 1916 - bol založený Zemský spolok pre starostlivosť o hluchonemých v Prahe atď. .
3. 2. 2. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti o chorých a umierajúcich
Starostlivosť o chorých a umierajúcich v rámci Slovenska sa v minulosti odohrávala bud‘to priamo v rodinách, alebo v zariadeniach, ktoré začali vznikať z podnetu miest, alebo významných jednotlivcov pre ľudí bez domova, opustených a chorých. Postupne začali vznikať rôzne útulne, chudobince, lazarety, špitály a pod. K najstarším z nich patria:
Pravdepodobne prvá nemocnica na území Slovenska, ktorú v
r. 1095 v Bratislave založili antoniti (Bošmanský, 1997).
Antoniti prišli na Slovensko na pozvanie kráľa Ladislava (1040-1095). Vr. 1192 bola nemocnica zasvätená sv. Ladislavovi. Stavba slúžila svojmu účelu až do r. 1830, kedy prišlo k výstavbe novej nemocnice sv. Ladislava. Nemocnica sv. Ladi- \ sláva až do 17. stor. bola jediným „ špitálom“ na území mesta Bratislavy.
Ďalšou zaujímavou inštitúciou bola už spomínaná trnavská Útulňa pre práce neschopných starcov, založená okolo r.
1363, ktorá pravdepodobne patrí k najstarším mestským útulniam svojho druhu na Slovensku. V útulni mohli opustení chorí, alebo starí obyvatelia mesta dôstojne dožiť svoj život. Služby v nej sa poskytovali na základe tzv. domovského práva. , V 15. - 17. storočí začali väčšie mestá na Slovensku zriaďovať vlastné špitály a lazarety. Špitál bol svojím zameraním určený j pre širšiu skupinu - pre siroty, vdovy, starých, žobrákov a pod.. i Lazarety, ktoré boli v podstate predchodcovia dnešných ne- | mocnie, boli určené predovšetkým pre chorých.
3. 2. 3. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti o chudobných
Z histórie poznáme vzťah spoločnosti k „žobrákom“, zlodejom a pod.. Menšie mestá a obce, kde bol počet žobrákov, alebo na pomoc obce odkázaných občanov zanedbateľný, zvyčajne išlo o 2-3 občanov, maximálne o jednu rodinu, mali za týmto účelom vyhradené tzv.“obecné domce“, čo boli najnúdznejšie chalúpky v obci a zároveň mali aj prácu, ktorú títo ľudia mohli za stravu ( v prípade, že malo mesto finančné prostriedky aj za peňažnú odmenu) vykonávať. Z obecných kroník vieme, že títo tzv. „obecní chudobní“ sa stravovali počas týždňa striedavo u najbohatších občanov mesta alebo obce. Väčšie mestá, kde bol počet takýchto občanov vyšší a kde bolo teda aj viacej žobrákov, viedli evidenciu vlastných, teda mestských žobrákov. V týchto mestách ku ktorým u nás patrila napr. Bratislava, Nitra, Trnava, Trenčín, Žilina a pod., mohli žobrať len tí žobráci, ktorí tu malí tzv. domovské právo.
3. 2. 4. Dejiny sociálnej práce na úseku penitencionárnej a postepenitencionárnej starostlivosti
Prvou väznicou na území Slovenska bola krajinská väznica v Senci, tzv. Domus corectoria, ktorú v r. 1772 založil gróf František Esterházy (Fábry, A., 1997). Táto väznica slúžila na výkon trestu odňatia slobody dlhší ako jeden rok. Väzni sa museli podieľať na pradiarenských, krajčírskych, stolárskych a iných prácach. A ako uvádza Fábry, teplé jedlo dostávali tri razy týždenne, inak ich stravu tvorila voda a chlieb. Ilavská trestnica, ktorá vznikla v r. 1856, patrila k najťažším trestniciam v Uhorsku. Modernejšie väznice sa na Slovensku začali budovať koncom 19. storočia. Napr. v r. 1876 vznikla väznica v Košiciach, v r. 1898 v Banskej Bystrici, v r. 1904 v Nitre a podobne.
Pomery vo väzenských zariadeniach v Rakúsku-Uhorsku boli obdobné ako v ostatnej časti Európy. Čiastočné zlepšenie v penitencionárnej starostlivosti nastalo po medzinárodných kongresoch v Berme (1868) a v Londýne (1872). Väzenská reforma, ktorá prebiehala v Európe v druhej polovici 19. stor. bola na Slovensku reprezentovaná najmä Emilom Tauffnerom, zásluhou ktorého bol v r. 1870 prijatý väzenský poriadok, ktorý bol platný v celom Uhorsku a ako uvádza Fábry, tento poriadok bol platný na Slovensku až do 30. rokov nášho storočia. Tauffner presadil, že do väzenského poriadku sa ako súčasť starostlivosti o odsúdených dostáva vzdelávanie a podmienečné prepustenie do tzv. prechodného ústavu. Z hľadiska sociálnej práce s odsúdenými je dôležité zavedenie vonkajšej diferenciácie (r. 1965) ako aj vybudovanie samostatného nápravonovýchovného zariadenia pre mladistvých.
Prelom v slovenskej penitencionáraej starostlivosti znamenal rok 1963, kedy začali do väzníc prichádzať vysokoškolsky vzdelaní odborníci - pedagógovia, psychológovia a aj sociológovia. Sociálna práca s odsúdenými sa rozvíja na kvalitatívne vyššej úrovni. Výrazne sa skvalitnila spolupráca sociálnych pracovníkov pracujúcich vo väzniciach s kurátormi pre dospelých, čím sa vlastne rozvinul nový druh postpenitencionárnej starostlivosti u nás. Občan po ukončení výkonu trestu odňatia slobody bol „posúvaný“ ku kurátorovi pre dospelých, ktorý potom preberal zodpovednosť za zabezpečenie ubytovania, pracovného miesta a pod.. V praxi to viedlo napokon k tomu, že osoby viackrát súdne trestané, sa spoliehali na kurátora, ktorý im v priebehu niekoľkých dní zabezpečil všetko. Poskytnutím finančnej dávky začínajúc, cez vybavenie osobných dokladov, až po pracovné zaradenie a zabepčenie ubytovania. Napriek tejto „luxusnej“ postpentencionárnej sociálnej práci, títo občania zostávali pre ďalšie obdobie opustení. Ich ďalšie problémy (ako napr. vyrovnanie sa so spoločenskými následkami výkonu trestu odňatia slobody, stratou rodinných väzieb a pod.) sa vlastne už nestali predmetom záujmu sociálneho kurátora na okresnom národnom výbore. V bývalom Československu sa nám z postpenitencionárnej sociálnej práce stratili dobrovoľníci, aktivisti, cirkev, občianske združenia atď.. Napriek nárastu kultúrnych, vzdelávacích a športových aktivít počas výkonu trestu odňatia slobody, takto chápaná sociálna práca s väzňami vo väzniciach, ako aj po ich prepustení do civilného života vlastne znamenala krok späť. Úradnícky prístup k ľuďom po výkone trestu, nemohol v rovnakej miere nahradiť prácu dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní venovať maximum zo svojho času na nápravu týchto občanov.
3. 2. 5. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti o deti, mládež a rodinu.
V Rakúsko - Uhorsku a konkrétne v neskoršom ČSR bol vývoj starostlivosti o problémovú alebo tiež nazývanú delikventnú mládež v podstate podobný ako v ostatných častiach Európy o čom svedčia aj nasledovné informácie:
r. 1883 - otvorená prvá polepšovňa v Prahe - Libni
r. 1885 - polepšovňa v Kostolomatoch, potom nasledovali
r. 1889-Nový Jičín
r. 1890 - Brno
r. 1903 - Košická kráľovská polepšovňa na prevýchovu odsúdených, zanedbaných i mravne narušených mladistvých. Dnes
táto inštitúcia pod názvom "Reedukačný domov pre mládež " pôsobí v Hlohovci.
r. 1907 - Slávnica tzv. Szilányiho domov, ktorý bol podobného charakteru ako košická polepšovňa
r. 1908 - vznikla v Čechách dobrovoľnícka organizácia pod názvom Česká zemská komise pro péči o mládež atď. .
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia vzniklo niekoľko zariadení cirkevných i verejných ústavov, pre morálne narušenú mládež, ktoré mali prevažne zaopatrovací charakter, boli teda viac sociálne orientované, aj keď v nich prebiehalo aj vzdelávanie. Štátna starostlivosť o túto skupinu mládeže sa prevažne obmedzovala len na poskytovanie podpory pre ústavy . Významnú úlohu pri rozvoji organizovanej starostlivosti o mládež zohrala už spomínaná Česká zemská komise pro péči o mládež.
3. 2. 6. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti o pracujúcich ako aj nezamestnaných .....
alebo tiež podniková sociálna práca sa začína rozvíjať až v 19. storočí a svojím charakterom patrí už viac do teoretickej oblasti [sociálnej práce a to z toho dôvodu, že prevažná väčšina tejto starostlivosti vychádza z teoretických prác o postavení pracujúcich v spoločnosti, o ekonomických vzťahov v spoločnosti a jej praktická realizácia (napr. stanovenie 42 hod. pracovného týždňa, poistenie ap.) si vyžadovala zakaždým legislatívnu úpravu -čiže prijatie zákona, resp. vládneho nariadenia. Preto sa touto oblasťou sociálnej práce budeme v našej štúdii zaoberať neskôr.
3. 2. 7. Dejiny sociálnej práce na úseku starostlivosti o utečencov
Sociálna práca na tomto úseku sa na Slovensku prakticky nerozvíjala. Z histórie síce vieme, že na našom území našlo svoj nový domov niekoľko významných osobností ako napr. Ján Amos Komenský, ktorý sa na našom území zdržiaval síce pomerne krátko, ale predsa len tu našiel útočisko. Slovensko, ktoré bolo v rámci Európy akýmsi zabudnutým kútom, malo prirodzené predpoklady pre neorganizovanú, skôr tajenú pomoc cudzincom.
V našich dejinách by sme našli skôr príklady o emigrácii Slovákov do zahraničia z dôvodov predovšetkým ekonomických, ale krátko po ukončení I. sv. vojny a predovšetkým v 50. rokov 20. stor. aj z dôvodov politických.
Bez nadsádzky môžeme povedať, že sociálna práca s utečencami sa u nás začala rozvíjať až po roku 1989.
Rozvoj teórie sociálnej práce
V úvode našej práce, keď sme hovorili o praktickej sociálnej práci a ojej teoretickej súčasti, ktorá v 20. stor. postupne prerastá do samostatnej vednej disciplíny, sme naznačili tri najzávažnejšie zdroje, resp. pramene, z ktorých sociálna práca vo svojich začiatkoch vychádzala a z ktorých čerpá aj dnešná teória sociálnej práce. Za tieto tri zdroje sme označili:
1. spoločenské téorie, filozofické a ekonomické práce,
právne normy,
2. sociologické, psychologické a pedagogické teórie,
3. práce z oblastí medicíny
4.1. SPOLOČENSKÉ TEÓRIE, FILOZOFICKÉ A EKONOMICKÉ PRÁCE, PRÁVNE NORMY
Do tejto kategórie patria predovšetkým všetky legislatívne normy, t.j. zákony, vyhlášky, nariadenia a pod., ktoré sa nejakým spôsobm dotýkajú sociálnej problematiky obyvateľstva. Tento prameň je priveľmi rozsiahli na to, aby sme sa čo len pokúsili o jeho úplné vyčerpanie v rámci jednej práce. Preto sa pokúsime na niekoľkých príkladov poukázať na možnosti teoretických zdrojov pre oblasť teórie sociálnej práce .
4.1. 2. Právne normy:
Zákony Chamurapiho (vládcu Asýrie v období 1792-1750 p.n.l.), ktoré patria nielen k najstarším zachovaným zákonom, ale obsahujú aj informácie o úsilí kráľa Chamurapiho zlepšiť postavenie najchudobnejších vrstiev slobodného obyvateľstva Asýrie. Tieto zákony sa snažili o ochranu dlžníkov, snažili sa ochraňovať svojich občanov pred bitím a trýznenim, upravovali život chudoby, ktorá sa živila námedznou prácou a pod.. Lykurkove zákony (Sparta) by pre oblasť sociálnej práce mohli byť zaujímavé aj preto, že obsahujú state o zaobchádzaní so zdravotne postihnutými členmi spoločnosti. Podľa týchto zákonov mohli byť novorodenci, ktorí sa narodili ako zdravotne postihnutí, alebo sa u nich prejavili známky choroby, usmrtení. Zabíjanie postihnutých novorodencov tolerovali aj rímske zákony, ktoré nechávali na rozhodnutie otca, čo sa stane s nechceným dieťaťom. Rímske zákonodarstvo v určitom období dokonca tolerovalo aj usmrcovanie, resp. pohodeníe dieťaťa - dcéry. Podobne aj stará Sparta. Lykurkove zákony obsahujú aj informácie o výchove detí a mládeže tak, aby z nich mala prospech spoločnosť. Mohli by sme povedať, že sú predchodcami sociálnej pedagogiky, ktorá je v niektorých európskych krajinách chápaná ako súčasť sociálnej práce. Platónova Ústava - sa mimo iné zaoberá problémami vyplývajúcimi z extrémnych rozporov medzi bohatými a chudobnými. Podľa Platóna štát musí dohliadať na to, aby boli splnené jeho tri najzákladnejšie funkcie:
1. uspokojovanie základných fyzických potrieb - potrava,odev, bývanie
2. chrániť svojich obyvateľov pred útokom iného štátu, resp. mesta,
3. štát musí predstavovať organizáciu, t.j. riadenie a vládu
Platónova Ústava by bola zaujímavým štúdiom najmä vo vzťahu k sociálnej politike štátu v našom chápaní. Ale patrí sem aj tá časť rímskeho práva, ktorou sa v r. 374 n.l. vyhlásilo zabitie dieťaťa za vraždu.
4.1. 2.1. Sociálne zákony ako špecifická oblasť sociálnej práce
Základné právne normy štátu ako aj medzinárodné právne normy sú častokrát zabúdanou súčasťou sociálnej práce. Samotný proces tvorby sociálneho zákonodarstva z jeho vývojového hľadiska tvorí zaujímavú oblasť histórie sociálnej práce, do ktorej patrí obrovské množstvo právnych noriem od ochrany života jednotlivca až po možnosti jeho dôstojného prežitia v starobe či chorobe a pod..
Samozrejmou a veľmi zaujímavou súčasťou je formovanie ľudských práv, práv dieťaťa, práv zdravotne handicapovaných, chorých či starých ľudí. Oblasť sociálnych práv, medzinárodné dohovory či konvencie a pod..
Vzhľadom na obmedzený rozsah tejto práce sa zmeriame len na úzky okruh vývoja ochrany pracujúcich, ktorý predchádzal vzniku sociálneho zákonodarstva v dnešnom chápaní. K týmto zákonným normám nesporne patria napr. nasledovné zákony:
r.
r. 1833 - Veľká Británia prijala zákon obmedzujúci prácu detí, tzv. továrenský zákon,
r. 1848 - Veľká Británia prijala zákony o verejnom zdraví, tzv. továrenské zákony.
Pod vplyvom týchto zmien v r. 1848 sa francúzsky továrnik D. Lcgrantl obrátil na francúzsku vládu s požiadavkou aby v spolupráci s vládami ostatných krajín pristúpili k vytvoreniu medzinárodnej úpravy ochrany pracujúcich. Legrand sa ešte v priebehu nasledujúcich rokov postupne obrátil aj na vlády Nemecka, Rakúska a Talianska. Npariek tomu, že vo svojom úsilí o vytvorenie medzinárodnej ochrany pracujúcich Legrand úspešný nebol, bol to práve on, kto sa zaslúžil o vypracovanie francúzskeho zákona o detskej práci v továrniach. V r. 1877 - 1880 švajčiarsky národný rada Feci, autor tzv. „prísažníckeho zákona“, ktorý bol prijatý v niekoľkých švajčiarskych kantónoch, prišiel opätovne s výzvou na medzinárodnú ochranu pracujúcich. Švajčiarska vláda na Feciho naliehanie predložila návrh jeho zákona vládam Anglicka, Belgicka, Francúzska, Talianska, Rakúsko-Uhorska a Nemecka, s cieľom vytvoriť medzinárodný továrenský zákon na ochranu pracujúcich. Tento pokus bol taktiež neúspešný.
Ďalším dôležitým krokom vo vývoji sociálneho zákonodarstva bol vznik Úradu pre sociálnu politiku v r. 1870 v Nemecku. Na tieto postupné kroky nadviazal svojou prácou Otto von Bismarck, zásluhou ktorého bolo v r. 1883 až 1889 uzákonené poistenie pre prípad choroby, pracovného úrazu, invalitidity a staroby. Neskôr boli tieto zákonné poistenia postupne zavádzané vo všetkých európskych štátoch.
Tzv. Bismarckov výnos zo 4. februára 1890, zaväzoval nemeckého cisára prispieť k zlepšeniu sociálneho postavenia robotníctva,
pričom Bismarckov výnos, ako uvádza Hegner (1923, s. 114) obsahuje presvedčenie, že: „obtiaže, vyskytujúce sa pri tejto úprave môžu byť odstránené, alebo aspoň oslabené jedine medzinárodným dorozumením štátov, ovládajúcich svetový trh“.
Koncom 19. storočia sa do dvojstranných obchodných zmlúv uzavretých medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, ako aj Talianskom a Švajčiarskom, zakomponovali sociálno-politické klauzuly so zameraním na poistenie robotníkov. Po týchto zmluvách sa veľmi rýchle rozšírilo uzákonenie sociálneho poistenia, najmä povinného úrazového poistenia robotníkov. K najvýznamnejším krokom z tohto obdobia patria:
- r. 1884 Nemecko prijalo zákon o úrazovom poistení, ktorý
v r. 1887 prijalo tiež Rakúsko a v r. 1902 ho prijalo i Grécko ,Uhorsko prijalo zákon o úrazovom poistení až v r. 1907,
- r. 1888 Nemecko zavádza povinné nemocenské poistenie, ktoré v r. 1891 uzákoňuje aj Uhorsko a v r. 1911 Anglicko a
Nórsko atď.,
- v. 1902 - Švédsko prijalo zákon o starostlivosti o deti,
- r. 1919 - Švédsko prijalo zákon o osemhodinovej pracovnej dobe.
4. 1. 3. Spoločenské teórie
Ide predovšetkým o teórie, ktoré sa zaoberajú životom spoločnosti, jej rozdelením na triedy, vplyvom bohatstva, postavením chudoby, zodpovednosťou štátu za svojich občanov, občianskymi a ľudskými právami a pod.. Takéto práce môžeme nájsť prvý raz v ucelenej forme už v antickom Grécku. V ich vývoji je možné sledovať vplyv náboženstiev, rozvíjajúcej sa ekonomiky, humanstických tendencií a pod. na vznik a rozvoj spoločenských teórií a tým aj na postavenie jednotlivcov, rodín, skupín v spoločnosti.
Z nášho pohľadu sú zaujímavé napríklad teórie predstaviteľov anglickej buržoáznej revolúcie ku ktorým patrili napr. Sydney
Algernon, John Locke, francúzski encyklopedisti, ktorí vytvorili filozofický základ demokracie, priniesli myšlienky o rovnosti
práv všetkých ľudí a pod.. Plodom francúzskej revolúcie je aj„Deklarácia práv človeka a občana“ (26.8.1789), ktorá hlása, že „ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovní podľa práva“.
Deklarácia priniesla myšlienky o slobode osobnosti, slobode slova, svedomia, o práve na odpor voči útlaku a pod.. Myšlienky anglickej a francúzskej buržoáznej revolúcie našli pokračo-vanie v amerických spoločenských teóriách. Praktickú realizáciu našli tiež v USA.
Na rozhraní medzi spoločenskými teóriami, ekonómiou a sociológiou sú práce skupiny britských sociológov z druhej polovice
19. storočia, ktorí sa snažili vysvetľovať sociálnu realitu na základe historického poznania s rešpekovaním ekonomických
zákonitostí vývoja spoločnosti. Britská sociologická škola sa v tomto období venovala štúdiu sociálnych otázok, sociálnemu
zákonodarstvu, foneménu chudoby, sociálnym triedam a pod.. Pričom vo svojich teoretických prácach vychádzali z rozsiahlych
prieskumov chudoby, životných a sociálnych podmienok jednotlivých spoločenských vrstiev atď.. Patria sme predovšetkým
autori ako Henry Mayhew, Joseph Fletcher, Walter Buchnan, Charles Booth a ďalší. Práce týchto osobností ovplyvnili výrazne rozvoj sociologických teórií zameraných na sociálne problémy chudoby, interakcie, sociálneho vývoja ľudstva a pod. v 20. storočí. Prakticky zamerané prieskumy, ktoré britskí sociológovia v niektorých prípadoch realizovali v časovom rozpätí dlhšom ako pol storočia (Musil, J., 1970), sú veľkým prínosom pre rozvoj teórie sociálnej práce. Z praktického poznania sociálnej reality potom v 20. storočí vznikajú teoretické práce, ktoré už tvoria základ novej vednej disciplíny, základ teórie sociálnej práce.
4.1.4. Filozofické a ekonomické teórie .
Do tejto kategórie patria napr. ekonomicko-politické diela takých autorov, ako Hobbes, Lorenzo von Stein, Hegel a mnohí ďalší. Pre ich veľký vplyv, najmä na naše dejiny a riešenie sociálnych problémov u nás, nemôžeme obísť ani práce Marxa, Engelsa a Lenina, ktoré na 40 rokov poznamenali rozvoj tejo oblasti - či už v našej praxi alebo teórii.
A samozrejme sem patria aj tzv. pápežské sociálne encykliky, z ktorých prvou je „Rerum novarum“ Leva XIII. z r. 1891 a po encyklikách Pia XI. a Pavla VI. pribudli aj tzv. sociálne encykliky Jána Pavla II., z ktorých najmä predposledná, „Sollicitudo rei socialis“ z decembra 1987, je zaujímavá vo vzťahu k štúdiu teórie sociálnej práce. Encykliky, ktoré sa nesnažia byť teóriou sociálnej práce, ale stavajú sa do úlohy akéhosi zrkadla spoločnosti, poukazujú na mnohé spoločenské problémy a nabádajú „zodpovedných sveta“ k ich riešeniu.
Ale patria sem tiež ekonomicko-politické práce, zaoberajúce sa vzťahom občan - štát a naopak , ku ktorým patria práce takých
autorov ako napr.: A. Smith, J. S. Milí, ale tiež napr. neomarxisti ako Gramsci, Miliband, K.G. Myrdal, lord W. Beveridge, ktorý ako prvý použil vo svojom diele „Sociálne poistenie a pripojené služby na označenie štátu so „sociálnou politikou, ekonomikou a hospodárstvom“ pojem welfare state, na označenie ktorého sa v slovenčine používa spojenie sociálny štát a ktorý je u nás chápaný ako štát „ktorého zákonodarstvo stanovuje, že sociálne podmienky, v ktorých ľudia žijú, nie sú len vecou jedincov a rodín, ale vecou verejnou. Každému občanovi či rodine sa dostáva koncepčnej sociálnej starostlivosti, sociálneho zabezpečenia a určitého uznaného minima“
(Strieženec, Š. 1996 s. 218).
4. 2. SOCIOLOGICKÉ, PSYCHOLOGICKÉ A PEDAGOGICKÉ TEÓRIE
Do tejto kategórie patria mnohé osobnosti, ktoré na rozhraní 19. a 20. storočia tvorili svoje „sociologické, pedagogické, či psychologické práce“, ale ktorých práce sú zároveň jedným z tých prvých stupienkov, na ktorých sa neskôr začína budovať nová oblasť vedeckého poznávania - sociálna práca. Patrí sem predovšetkým pomerne rozsiahla skupina sociológov, ktorá sa vo svojich prácach venovala otázkam sociálneho štátu, ktorý je založený na princípe určitej miery sociálnej solidarity, sociálnej súdržnosti v spoločnosti a predpokladá solidárne postoje a konania v prospech sociálne odkázaných občanov.
Otázky sociálneho štátu, čiže zjednodušene povedané akéhosi ideálneho štátu pre všetkých občanov, môžeme nájsť v
históri celého spoločenského poznania ľudstva. K najvýraznejším osobnostiam v tejto oblasti patria F.A. von Hayek, Thoenea,
G. Esping - Andersen.
Z poznatkov psychologických ovplyvnili rozvoj teórie a praxe sociálnej práce najmä nové poznatky o osobnosti, o motivácii, o vplyve skúseností a zážitkov z detstva na formovanie osobnosti, na delikventné chovanie, o teórii konfliktov a pod..
Sociálnu prácu tak ovplyvnili Freudová, Adlerova, Mayerová.
Pedagogika prišla so staronovou myšlienkou individuálneho prístupu k vzdelávacím potrebám jednotlivcov, s myšlienkami integrovaného vzdelávania a povinnosti spoločnosti vytvoriť podmienky pre vzdelávanie všetkých, aj najťažšie handicapovaných detí a pre ich následné uplatnenie v praxi.
K najvýznamnejším osobnostiam tejto skupiny bezpochyby patrí Helena Radlinská (1879 Warszawa - 1954 Lodz), profesorka
sociálnej pedagogiky a vedecká pracovníčka v oblasti sociálnej práce. Radlinská je autorkou 79 kníh a viac ako 500 článkov, v ktorých spracovávala problematiku teórie sociálnej práce, histórie sociálnej práce a vzdelávania, tiež dejiny samoštúdia
a vzdelávania dospelých. Radlinská patrila k aktivistom boja za národnú nezávisloť, bola zakladateľkou vzdelávacieho
hnutia na poľskej dedine v r. 1918-1939. Bola zakladateľkou prvej poľskej sociálnej školy. V r. 1925 pri Slobodnej poľskej univerzite vo Warszawe vzniklo Oddelenie sociámo-vzdelávácej práce, pri zrode ktorého stála Radlinská, ktorá bola riaditeľkou Oddelenia od založenia až do r. 1944. Na Warszavskej univerzite získala Radlinská titul magistry v sociálnej práci. Od r. 1945 do roku 1952 stála v čele Oddelenia sociálnej pedagogiky na Univerzite v Lodzi, ktoré pomáhala založiť. V r. 1946-1952 pracovala aj ako riaditeľka Poľského inštitútu sociálnych služieb v Lodzi, ktorý bol prvou poľskou inštitúciou zaoberajúcou sa výskumom v oblasti sociálnej práce. Radlinská sa významnou mierou sama zaslúžila o jeho založenie. Helena Radlinská bola činná aj na medzinárodnom poli sociálnej práce. Zúčastňovala sa medzinárodných kongresov (napr.v Paríži, 1928), sympózií a pod. zameraných na vzdelávanie a sociálnu prácu. Radlinská, ktorá bola aj členkou Medzinárodného úradu vzdelávania v Londýne a v Ženeve, spolu s Alicou Salomanovou a Alicou Masarykovou patrí k najvýznamnejším osobnostiam v oblasti sociálneho školstva v
prvej polovici 20. storočia. Zaujímavé sú aj Radlinskej pedagogické názory. Radlinská chápala vzdelávanie ako súčasť kultúrnej tvorby, lepšie povedané ako jedno z jej odvetví. Poľský vzdelávací systém podrobila kritike a žiadala jeho prehodnotenie a zmenu. Podľa Radlinskej sa jednotlivec musí permanentne usilovať o harmonizáciu vlastnej osobnosti s rôznymi hodnotami, ktoré
pred neho predkladá spoločnosť. Napomôcť ovládať toto životné umenie to je úlohou vzdelávania. Vzdelávanie by malo
pružne prispôsobovať svoje ponuky realite a nielen sa strnulo držať zavedených pedagogických cieľov, vyjadrených príliš
široko. V oblasti vzdelávania sociálnych pracovníkov vyžaduje ich selekciu na základe už dosiahnutého vzdelania, úrovne ich
teoretických i praktických vedomostí, zručností a pod.. Radlinská chce, aby obsahom ich vzdelávania bolo aj vedenie k porozumeniu vzťahu človeka a spoločnosti v kontexte jeho konkrétnych tradícií, čo je podľa Radlinskej dôležité pre
osobnostný rozvoj sociálneho pracovníka. Popri Radlinskej sem patrí skupina sociálnych pedagógov, ktorí rozpracovali
špecifickú hraničnú disciplínu nachádzajúcu sa medzi pedagogikou, sociológiou a sociálnou prácou. Do tejto skupiny autorov
patrí napr. P. Natorp a iní.