KNIHA - Náčrt dejín sociálnej práce (Mgr. Jana Levická) - 5. časť
6. 3. SOCIÁLNA PRÁCA NA ÚSEKU STAROSTLIVOSTI O NEZAMESTNANÝCH
Československo, na čele T.G. Masarykom, ktorý bol známy ako sociálny reformátor, malo jedno z najprogresívnejších sociálnych záknodarstiev.
V prvých rokoch svojej existencie prijalo zákony o podpore v nezamestnanosti, o osemhodinovom pracovnom čase (na podpísaní zákona o 8 - hodinovom pracovnom čase mal veľkú zásluhu bývalý minister sociálnej starostlivosti - dr. Lev Winter), o vyplácaní dôchodkov pre vojnových invalidov, malo Ministerstvo sociálnej starostlivosti, Ústrednú sociálnu poisťovňu. Reformou nemocenského poistenia z r. 1924 sa u nás zaviedlo invalidné a starobné poistenie pre pracujúcich v súkromnom sektore, toto poistenie zakladalo nárok napr. aj na vdovský, vdovecký a sirotský dôchodok .Od r. 1925 mali zákonný nárok na platenú dovolenku okrem úradníkov i všetci robotníci. Negatívny vplyv na sociálne reformy v Československu mala veľká hospodárska kríza.
Ako uvádza Jirman (1923), celosvetové štatistiky vykazovali už koncom roku 1922 vyše 10.000.000 evidovaných nezamestnaných, čiže desať miliónov uchádzačov o akúkoľvek prácu. Na takomto vysokom počte nazamestnaných sa samozrejme výrazne podielala aj prvá svetová vojna, ktorej výsledkom bolo aj zničenie tovární a pod.. Štatistiky z obdobia pred I. svetovou vojnou uvádzali počty nezamestaných v rozmedzí 1-2 milióny. Nielen Jirman, ale aj viacerí autori, ktorí sa začiatkom 30. rokov nášho storočia venovali problému nezamestnanosti poukazovali na nárast počtu nezamestnaných vo vzťahu k technike a požadovali od štátu, aby sa pripravil na riešenie problematiky nezamestnanosti, ktorá bude mať v budúcnosti charakter dlhodobej až trvalej straty zamestnania. Ako poukazoval Fr. R. Jírman (1923, s. 70) „nezaméstnanost trvalá nadobude v daleké budoucnosti značného vzestupu vzestupem technické kultúry“. Od štátu a jeho sociálnych pracovníkov žiadal aby sa týmto problémom vážne zaoberali už začiatkom 30. rokov,lebo „nebude možné uspokojiť sa s prechodným riešením vo forme vyplácania podpor v nezamestnanosti“ (Jirman, 1923, s. 70.).
Na akútny problém nezamestanosti poukazoval aj Medzinárodný zjazd sociálnej politiky, ktorý sa uskutočnil v Prahe v čase od 2. - 6. 10. 1924 , predsedom ktorého bol A. Thomas, riaditeľ medzinárodného úradu práce. Výsledkom zjazdu bolo prijatie troch rezolúcií a to:
1. rezolúcie o 8-hodinovej pracovnej dobe, účastníci požadovali okamžitú a bezvýhradnú ratifikáciu tzv. washingtonskej
zmluvy (na základe ktorej bol 8 -hodinový pracovný čas uzákonený v niektorých krajinách, vrátane ČSR, ešte pred zjazdom),
všetkými členskými štátmi Medzinárodnej organizácie práce,
2. rezolúcie o závodných radách,
3. rezolúcie o potlačovaní nezamestnanosti, ktorá okrem žiadosti o pokračovanie boja s rastúcou nezamestnanosťou vyzývala
vlády a "prívržencov sociálneho pokroku, vo všetkých krajinách, aby sa usilovali o zabránenie vzniku krízy nezamestnanosti"
(Medzinárodní sjezd..., 1924 s. 131).
Pražský zjazd naznačil nové vývojové línie v oblasti medzinárodnej sociálnej politiky. Svojím významom bol porovnávaný so zjazdom z r. 1897 v Zurichu, iniciátorom ktorého bol Greulich.
V čase veľkej hospodárskej krízy sa ČSR usilovala aspoň čiastočne riešiť problematiku nezamestnanosti zadávaním štátnych úloh, výstavbou ciest, sociálnych zariadení a pod.. Tento spôsob by mohol byť účinný, ak by sa problematika hospodárskej krízy dotýkala jedného alebo dvoch či troch štátov. A tak niekoľko rokov po uverejnení Jirmanových článkov o dlhodobej či trvalej nezamestnanosti a jej hrozbe pre štát, sa Jirman dožil potvrdenia svojej teórie v praxi. Pracovné úrady, sprostredkovne práce a iné ínštituúcie ktoré sprostredkovávali prácu boli preplnené nielen u nás, ale aj v Európe, či USA.
6. 4. SOCIÁLNA PRÁCA V ZDRAVOTNÍCTVE
Sociálna práca s vojnovými invalidmi, deťmi a mládežou či nezamestnanými nevyčerapala ani zďaleka celý rozsah sociálnej práce v medzivojnovom období u nás. Jedným z veľmi rýchlo sa rozvíjajúcich úsekov sociálnej práce u nás v sledovanom období bola aj sociálna práca v zdravotníctve. V našich (čiže v tom čase československých) dejinách máme záznamy o pôsobení sociálnych sestier až z r. 1938, kedy pracovali v pražských nemocniciach. Avšak už v r. 1908 v Prahe, ešte počas Rakúsko-Uhorska, bola založená sekcia sociálneho lekárstva.
Napriek tomu, že nám chýbajú oficiálne záznamy, môžeme sa oprávnene domnievať, že celý rad zdravotných sestier, ktoré sa podieľali priamo na ošetrovaní ranených počas vojny, ale aj na ich ďalšom doliečovaní, rehabilitácii či resocializácii si popri svojich zdravotníckych povinnostiach pribralo aj úlohy sociálne - udržiavanie kontaktu s rodinou, vyhľadávania príbuzných, či pozostalých, vybavovanie dôchodkov a podobne. Lekári, sestry a iní zdravotnícky personál však v oblasti sociálnej práce nepôsobil len na svojich pracoviskách. Zapájali sa do rôznych dobrovoľníckych organizácii ako napr. Červený kríž, Masarykova liga proti TBC, Živena a pod. Ako uvádza Tramer, východiskom zo zlej situácie na Slovensku v medzivojnovom období mali rôzne druhy poradní, ako napr. predovšetkým poradne pre matky a kojencov. Podľa Tramera (1935) tieto poradne informujú nielen o zdravotných problémoch, ale matka tu dostala tiež rady z oblasti hygieny, zdravej výživy a pod.. Popri lekárovi v poradni pracovala tiež sociálna pracovníčka, ktorá mala v poradni najdôležitejšie postavenie (podľa Tramera, 1935) .Ona totiž rozhodovala o tom, či získa alebo nezíska matku pre spoluprácu s poradňou. Podobne ako vo svete, tak i v Českolosvensku ako prví na problém týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa upozornili práve lekári, predovšetkým pediatri a sociálne sestry. A venujú sa tejto problematike dodnes. K Významným osobnostia v tejto oblasti u nás patrili až do rozdelenia Československa predovšetkým českí lekári ako napr. Dunovský, Matéjíček. Ale tiež napr. Seréna Hermanová, ktorá ako sociálna sestra sa tejto problematike venuje vyše 30 rokov.
7. Rozvoj českolsovenskej teórie sociálnej práce
Československá republika, ktorá nadviazala v sociálnej oblasti na legislatívu a sociálnu politiku Rakúsko-Uhorska, sa po svojom vzniku venovala pomerne širokej škále sociálnych problémov. Riešila teoretické otázky sociálnej práce spojené s otázkami poistenectva (nemocenské, dôchodkové, úrazové, nároky na sociálne dávky a pod.) s otázkami zdravotno - sociálnymi (najmä problematiku TBC, infekčných ochorení, predovšetkým pohlavne prenosných chorôb, alkoholizmu, otázky starostlivosti o tehotné ženy, pôrodnícko - novorodeneckú starostlivosť, hygienické problémy atď.), s problematikou starostlivosti o vojnových invalidov, so starostlivosťou o opustené či problematické deti a mládež atď..
Všetky tieto praktické aktivity sa odrazili aj v teoretickej oblasti. Popri prácach Krakešovej a Túmu, ktorí patria k najznámejším osobnostiam z medzivojnového obdobia, sa otázkami súvisejúcimi s rozvojom teórie sociálnej práce zaoberali napr.
Machotka, Bláha , ktorí sú reprezentanti tzv. sociologického prístupu u nás. Psychologicko - psychiatrický prístup reprezentovali
už spomínaná dr. Krakešová, Kubálek , Stejskal, Ullrich. Otázkami sociálnej politiky sa zaoberali Edvard Hegner, dr. Josef Sahánek, ktorý sa venoval aj otázkam všeobecnej sociálnej starostlivosti a jej histórii, Lev Winter, počas
jeho pôsobenia na ministerstve sociálnej starostlivosti bol ratifikovaný aj v ČSR 8 hodinový pracovný čas. Problémom vojnových
invalidov sa venoval J.J.K. Skala, ktorý pôsobil aj vo funkcii riaditeľa Zemského úradu pre vojnových poškodencov
v Čechách, na Slovensku sa tejto problematike venoval Ladislav Štruc.
Všobecne sú za najvýznamnejšie osobnosti tohto obdobia považovaní dr. Krakešová a prof. Túma a predovšetkým dr. Alice Masarykova, dcéra prezidenta I. ČSR - T. G. Masaryka. Alica Masarykova sa narodila vo Viedni v r. 1879. Pod vplyvom otca sa venovala štúdiu filozofických a sociologických problémov spoločností na začiatku 20. storočia. Masarykova v roku 1903 získala doktorát v oblasti filozofie na pražskej Karlovej univerzite. Počas štúdia sociálnej práce v Chicagu, v rokoch 1904-1905 nadviazala osobné kontakty s G.H. Meadom a Jane Addamsovou. Pred prvou svetovou vojnou pracovala Masarykova ako učiteľka na dievčenských školách, spolupôsobila pri založení študentskej sociologickej sekcie na Karlovej univerzite v Prahe. Po vypuknutí I. svetovej vojny bola zatvorená za názory T. G. Masaryka, na spoločenský systém v Rakúsku-Uhorsku, ktoré v zahraničí verejne vyslovil. Po I. sv. vojne sa hneď púšťa do organizovania sociálnej pomoci predovšetkým pre vojnových invalidov, siroty a vdovy.
Spolu s Annou Berkovcovou v r. 1918 patrí k zakladateľom I. Českej akadémie pre sociálnu prácu. Masarykova bola aktívna doma ( v období rokov 1919 -1939 stála na čele Československého červeného kríža, pracovala aktívne tiež v Masarykovej lige proti TBC atď.) i v zahraničí (napr. bola spoluorganizátorkou L Medzinárodného kongresu sociálnej práce v Paríži, ktorému Masarykova predsedala). Po okupácii ČSR fašistickým Nemeckom emigrovala Alica Masarykova v r. 1939 do Chicaga, odkiaľ sa po ukončení II. svetovej vojny vrátila nakrátko naspäť, aby v r. 1950 opustila z politických dôvodov Československo definitívne. Zomrela v Chicagu v r. 1966.
V oblasti sociálnej teórie sa Masarykova zaoberala preoblematikou sociálnych agentúr, organizáciou verejného zdravotníctva v Prahe a pod.. V dobre organizovanom systéme zdravotníckej starostlivosti v štáte vidí Masarykova predpoklad zdravej populácie. Podobne ako Salomonová, aj Alica Masarykova vo svojich verejných vystúpeniach sa vyslovovala za demokratickú spoluprácu všetkých ľudí. Vyslovila požiadavku spolupráce a rešpektovania všetkých odlišností, každého indivídua, požadovala tiež potrebný sociálny rozvoj pre každého jednotlivca. Pri rešpektovaní týchto požiadaviek bude demokratický štát pre svojich občanov ekonomicky stabilnejší a politicky humánnejší. „ Bezhlavé naháňanie sa za profitom“ je nebezpečným produktom industrializovanej spoločnosti. Masarykova sa zaoberala aj problematikou vzťahu osobnej slobody a štátneho zákonodarstva, sociálnymi zákonmi a pod.. Rozvoj spoločnosti a jej napredovanie znamená rozvoj všetkých jej členov, aj robotníkov a chudobných. Alica Masarykova patrila k neúnavným organizátorom sociálnej práce u nás. Hneď po vojne sa usilovala o vybudovanie uceleného systému, ktorý by pokryl celú oblasť sociálnej práce. Patrí k zakladateľom sociálneho školstva u nás a v európskom kontexte spolu s Halinou Radlinskou a Alice Salomonovou k zakladateľom medzinárodnej spolupráce so zameraním na sociálnu prácu.
K prvým teoretickým prácam v tejto oblasti u nás patrí práca
dr. A. Túmu: „ Právne aspekty sociálnej starostlivosti o
mládež v republike československej „, ktorá bola označovaná ako „vzorová učebnica pre všetkých sociálnych pracovníkov“ a ako nevyhnutná pomôcka pre obecné úrady, inštitúcie pracujúce v oblasti starostlivosti o deti a mládež. Učebnica bola vydaná v r. 1925 a mala dva diely. Prvá časť sa zaoberá vymedzením pojmov a cieľov sociálnej práce, vzťahom sociálnej starostlivosti a sociálnej politiky, historickým vývojom sociálnej starostlivosti, významom štátnej a domovskej príslušnosti a pod.
Druhý diel sa zaoberá otázkami praxe sociálnej starostlivosti ako napr. starostlivosťou o mládež na základe občianskeho práva, starostlivosťou o osirelú a opustenú mládež, o matky a kojencov, otázkami sociálnoprávnej ochrany, bytovou problematikou atď..
A.I. Bláha priniesol do československej teórie sociálnej práce jednu z prvých ucelených definícií sociálnej práce u nás. Bláha chápal sociálnu prácu ako „nápravnú činnosť, ktorá buďto bráni vzniku sociálneho zla, alebo posiluje a rozvíja sociálne klady, či existujúce zlo odstraňuje“ (Novotná - Schimmerlingová, 1992, s. 18).
Arnošt I. Bláha ( 1879 - 1960), bol žiakom T. G. Masaryka a patril k hlavným reprezentantom tzv. brnenskej sociologickej školy a patrí k naším najvýznamnejším sociológom. Bláhove početné teoretické práce (ako napr. Mesto, Sociológia roľníka a robotníka, Sociológia detstva, Sociológia inteligencie, ale tiež práce ako Sociologická pedagogika, Mravná výchova ze stanoviska sociologického, Problémy ľudovej výchovy a pod.) ukazujú na jeho tvorivé teoretické schopnosti. Bláha si svojím dielom vyslúžil nielen označenie, že patrí k najvýznamnejším československým sociológom, ale je tiež jedným z priekopníkov nového chápania sociálnej práce a tiež patrí k zakladateľom sociálnej pedagogiky u nás. Márie Krakešová - Dosková, jedna z najvýznamnejších pedagógov „Vyšší školy sociálni péče“ a neskôr tiež Masarykovej školy zdravotnej a sociálnej v Prahe, sa spolu s Alicou Masarykovou zaslúžila o rozvoj československého sociálneho školstva, o spopularizovanie sociálnej práce medzi verejnosťou a o vypracovanie základov československej teórie sociálnej práce. Krakešovú-Doškovú výrazne ovplyvnili práce Richmondovej a Robinsonovej, ktoré chápali sociálnu prácu predovšetkým ako prácu individuálnu (social čase work). Vo svojom najvýznamnejšom diele „Psychogenese sociálních pŕipadu“ prináša k nám aj názory americkej sociálnej školy, ale tiež ponúka niektoré nové československé poznatky z tejto oblasti. Krakešová,zdôrazňuje najmä veľký význam výchovy na tvorbu „sociálne dospelého jednotlivca“ a zavádza do našej teórie nový pojem „sociálna dospelosť“ a poukazuje na prekážky, ktoré stoja jednotlivcovi v ceste pri jeho indiviuálnom sociálnom dozrievaní. Poukazuje na význam saturovania ľudských potrieb od najútlejšieho veku a citovú depriváciu ako aj socialnú nezrelosť‘jednotlivca označuje za výsledok dlhodobo pôsobiaceho stresu z nenapĺňania najzákladnejších ľudských potrieb jednotlivca.
K rozvoju teórie sociálnej práce v medzivojnovom období prispeli aj:
1./ činnosť Sociálneho ústavu československej republiky, ktorý sa podielal na domácej publikačnej, prekladateľskej a
vydavateľskej činnosti (napr."Sociální revue"), spolupracoval s medzinárodnými organizáciami ako boli napr. Medzinárodný
úrad práce v Ženeve, Medzinárodná asociácia pre sociálny pokrok, ktorej "národnou" (štátnou) jednotkou bola aj ČSR. Ústav
vyvíjal aj samostatnú výskumnú činnosť v sociálnej práci.
2. pôsobenie sociálnych škôl
3. viaceré medzinárodné podujatia, ktoré sa konali v medzivojnovom období ako napr. Medzinárodný zjazd sociálnej
politiky, ktorý sa konal od 2.- 6. 10. 1924 v Prahe, Medzinárodný kongres sociálnych služieb uskutočnený v júli 1928 v
Paríži. V prípravnom výbore tohto prvého celosvetového kongresu v oblasti sociálnej služby za ČSR bola aj dr. Alica Masarykova.
4./ vydávanie odborných časopisov ako napr. Sociálni služba, Sociálni revue, Sociálni pracovnice, Sociálni zabezpečení,
Sociálne rozhľady atď..
5./ inštitúcie ako Masarykova akadémia práce zriadená na základe zákona č. 86/1920 Zb. z. a n., Ústredná poradňa povolaní
na Slovensku (vznikla v r. 1928), Ústav ľudskej práce, ktorý vznikol v r. 1939 v Prahe počas rozdelenia ČSR a v r. 1945 bol obnovený pre oblasť celého Československa pod názvom Československý ústav práce. Ústav sa zaoberal rozvojom
sociálneho poznávania a výskumom predovšetkým v oblasti pracovnej problematiky.
Pre oblasť Slovenska bol vytvorený
Oblastný ústav ČSÚP v Bratislave s pobočkou v Košiciach. V r. 1951 v dôsledku odsúdenia činnosti Ústavu ako buržoázneho prežitku prišlo k jeho zrušeniu. Neskôr na jeho tradície nadviazal Výskumný ústav práce, sociálnych vecí a rodiny. Povojnové roky boli pre rozvoj československej teórie sociálnej práce veľmi nepriaznivé, pretože demagogicky označili problematiku sociálnej práce za výsledok zlej sociálnej politiky kapitalizmu a za prežitok. Krajina, ktorá buduje socializmus, nebude mať v budúcnosti žiadne sociálne problémy. Aj napriek výraznému spomaleniu v rozvoji sociálnej práce, nemôžeme hovoriť o úplnej stagnácii, resp. o zániku teoretickej práce v oblasti sociálnej práce. Od 50. rokov až po r. 1989 vznikli nové práce, ktoré sa zaoberali teóriou sociálnej politiky, sociálnej pedagogiky, pokračovalo sa v rozvoji sociálneho lekárstva, sociálnej psychológie a pod.. Napriek presvedčeniu, že nová republika nepotrebuje túto „buržoáznu vedu“ vznikli také práce ako:
· Machačová,M.: Sociálno právna ochrana, metódy, zvláštna časť, ktorá sa zoberá problematikou vzniku rôznych porúch u jednotlivca, o úlohe štátnej sociálnej politiky a pod. Machačová v sedemdesiatich rokov prináša aj nové chápanie samotnej sociálnej práce, jej zmyslu a konkrétnej pracovnej náplne sociálneho pracovníka. Štát sa má podľa Machačovej „zúčastňovať na výkone starostlivosti o pracovníkov a pomáhať pri prekonávaní životných rozporov ľuďom starým, invalidným, chorým a defcktným preventívnymi a kuratívnymi prostriedkami“
(Novotná, V. - Schimmerlingová, V., 1992 s. 19). Toto tvorí náplň sociálnej starostlivosti o človeka a tak aj náplň samotnej sociálnej práce.
· Lamser, V.: Životní beh a sociálni situace človeka, ktorý bol zamestnancom MPSV ČSR a orientoval sa predovšetkým na problematiku výskumu v sociálnej oblasti.
· Pinč, K. - Tomeš, L: Úvahy o sociálni politice, ktoré vychádzali časopisecký v „Sociálním zabezpečení“ na jeseň v r.
1968 a ich obsah korešponduje s obdobím ich vzniku. -
Šmýd,B.: Služby sociálního zabezpečení,
· Dunovský, J. - Matéjček, Z. - Dytrych,Z.: Týrané, zneužívané a zanedbávané díté, zásluhou ktorých sa začalo o tejto tabuizovanej téme hovoriť aj v ČSFR a začali sa hľadať riešenia pomoci pre túto skupinu detskej klientely.
Po roku 1990, kedy prišlo k oživeniu v sociálnej práci sa začína postupne venovať aj väčšia pozornosť rozvoju teórie sociálnej
práce.