KNIHA - Náčrt dejín sociálnej práce (Mgr. Jana Levická) - 4. časť
4. 3. VPLYV LEKÁRSKYCH VIED
Mnohí významní lekári začali upozorňovať na problémy chudoby, na možnosti šírenia infekčných chorôb ako TBC, za príčinu ktorej bola veľakrát označovaná extrémna chudoba. A patria sme už tiež spomínaní pediatri a chirurgovia, ktorí
ako prví upozorňovali už koncom 19. storočia na týranie a zneužívanie detí v rodinách, ktoré trvá niekoľko mesiacov, alebo aj
rokov. K prvým prácam, poukazujúcim na problematiku týrania detí v rodinách, patrí aj práca dr. Tardicua, ktorý už v r. 1860
„hovoril o existujúcom týraní dieťaťa, neraz ohrozujúcom jeho fyzickú existenciu“ (Vlčková, M. 1998). K ďalším zástancom
týraných detí patrili napr. Parisot, Caussad, ktorí spolu s mnohými ďalšími upozorňovali aj laickú verejnosť prostredníctvom
novinových článkov a svojimi vystúpeniami na zjazdoch lekárov (napr. v 1929, kde na túto tému vystúpilo päť lekárov) sa
snažili o zmenu v prístupe spoločnosti. Prelom nastal až po zverejnení prác F.N. Silvermana a CH. Kempeho, ktorý v
roku 1962 uverejnil stať „ The batered - Child syndróme“, kde podáva opis telesne týraného dieťaťa a na označenie všetkých znakov sprevádzajúcich takéto dieťa použil termín syndróm týraného dieťaťa, ktorý sa používa nielen v lekárskej, ale aj v pedagogickej, psychologickej a samozrejme v našej praxi. Pod vplyvom lekárskej praxe, zameranej na tzv. robotnícku klientelu, respektíve „klientelu chudoby“, k rozvoju ktorej prispeli už spomínané sociálne sestry, sa rozvinulo špeciálne od-vetvie medicíny tzv. sociálne lekárstvo, ktoré hľadalo priame prepojenie medzi vznikom choroby, zlyhávajúcou liečbou a sociálnou situáciou pacienta.
Sociálne lekárstvo, ktoré podľa Beniaka sa zaoberá skúmaním spoločenského zdravia, jeho determinantami a spoločenskými nástrojmi, ktoré ho ovplyvňujú a ono samotné sa tak venuje viac problematike zdravia spoločnosti (jeho optimalizácie a udržania) ako choroby (Beniak, M. 1987) má pre oblasť sociálnej práce veľký význam.
Do tejto kategórie patrí napr. Alice Salomon (Berlín 1872 - New York 1948), doktorka filozofie a medicíny. Aktívna sociálna
pracovníčka, ktorá pôsobila v oblasti sociálneho školstva, ako aj v oblasti teórie sociálnej práce. Je autorkou 30 odborných
publikácií z odboru sociálna práca a vyše 350 odborných článkov. V Nemecku stála v čele skupiny dievčat a žien, ktoré
sa venovali sociálnej práci. Alice Salomon bola zakladateľkou prvej nemeckej školy sociálnej práce, otvorenej v r. 1908.
Salomonová bola členkou národného koncilu žien, korešpodentkou medzinárodného koncilu žien, neskôr sa stala jeho
viceprezidentkou. Bola členkou Úradu národov v Ženeve. Bola tiež členkou nemeckej Asociácie pre verejnú a privátnu pomoc,
zakladateľkou a prezidentkou prvej národnej asociácie škôl pre sociálnych pracovníkov, zakladateľkou vyššieho vzdelávania v
sociálnej práci - Akadémie pre sociálnych pracovníkov.
Salomonová spolu s Radlinskou a Masarykovou patrila k organizátorkám medzinárodnej konferencie škôl pre sociálnych pracovníkov. K najdôležitejším odkazom Salomonovej teoretických prác, ale aj praktického pôsobenia, patria myšlienky o „zmenšovaní sa sveta“. Tým, že sa zväčšuje vzájomná prepojenosť medzi jednotlivými krajinami v oblasti ekonomickej, politickej, kultúrnej a pod., zväčšuje sa aj ich vzájomná závislosť jedna od druhej. Salomonová poukazovala na fakt, že možnosti vzájomnej spolupráce medzi jednotlivcami či štátmi sa vyrovnávajú možnostiam boja jeden proti druhému. Závisí teda na voľbe,
pre ktorú z možností sa rozhodnú ako jednotlivci, tak krajiny. Salomonová poukazuje na potrebu zjednotenia všetkých
síl v boji proti chorobám, extrémnej biede, nerovnosti a pod.. Každá krajina má záujem, podľa Salomonovej riešiť uvedené
problémy a preto podporuje rozvoj siete vlastnej sociálnej práce, ako aj medzinárodnú spoluprácu v tejto oblasti. Za hlavný
princíp sociálnej práce Salomonová pokladá prevzatie zodpovednosti za sociálnu nespravodlivosť a egoizmus. Štáty aj
jednotlivci sú povinní pokúsiť sa o odstránenie nežiadúcich javov, vyplývajúcich z už spomenutých problémov, nahradenie
spôsobených škôd a elimináciu utrpenia obetí. Štát, náboženské komunity, sociálne organizácie, jednotlivci, sa musia podľa
Alice Salomonovej zapájať do sociálnej pomoci nielen v rámcivlastného štátu, ale aj za jeho hranicami, lebo „doma aj za hranicami sú ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc“.
Vplyv psychiatrie na sociálnu prácu zosilnel najmä v povojnovom období kedy (okolo r. 1919) boli psychiatri prizývaní k riešeniu sociálnych problémov vojnových invalidov, spojených častokrát so silnými traumatickými zážitkami. Neskôr začali spolupracovať aj v oblasti práce s mravne narušenými deťmi. Výsledkom tejto spolupráce v USA bolo otvorenie tzv. Chilclguidance
clinics, špeciálnych detských poradní, v ktorých psychiater a sociálny pracovník spolu hľadali riešenie pre problematického
detského klienta, súčasťou riešenia bola aj vhodne zvolená terapia. O posilnenie vplyvu psychiatrie na rozvoj teórie
sociálnej práce sa zaslúžili predovšetkým Bert C. Reynolds, Porte Lee a Maryon Kennworthy.
Ako uvádzajú Novotná a Schimmerlingová (1991), vplyv medicínskych disciplín na rozvoj teórie sociálnej práce je badateľný aj z prevzatia niektorých odborných termínov, ktoré sa v sociálnej práci udomácnili. K týmto termínom patria napr. sociálna anamnéza, sociálna diagnostika a diagnóza, sociálnaterapia a pod.. Zásluhou takých osobností ako bol R. C. Cabot, profesor harvardskej univerzity, ktorý do hlavnej bostonskej nemocnice nielenže zaviedol sociálnu prácu v zdravotníctve ako neodlučnú
súčasť, ale vypracoval aj prvú smernicu pre výkon tejto činnosti, sa sociálna práca v zdravotníctve rozrástla do značnej šírky. Na začiatku 20. storočia bežne pracovali sociálne pracovníčky nielen v nemocniciach, ale aj v poradniach pre matky a deti, spolupracovali so školskými lekármi a pod..
Vlastné teoretické práce
Patria sem práce, ktoré sa zaoberajú teóriou, metódami, formami sociálnej práce, ale tiež výskumom v sociálnej práci a prípravou profesionálov.
V 19. storočí sa postupne objavujú nové názory na príčiny hlbokej biedy, na problematiku osirelých detí, na bytové a zdravotné problémy pracujúcich, na starostlivosť o starých, chorých, na pomoc ľuďom žijúcim na okraji spoločnosti. Tieto názory postupne prestávajú mať za základ len myšlienky kresťanstva, alebo charitatívnej činnosti. Do oblasti sociálnej práce prichádzajú nielen nové myšlienkové prúdy, ale prichádza predovšetkým cielený výskum v oblasti sociálnej práce. Nový prístup k sociálnej práci priniesol začiatkom 19. stor. Thomas CHALMERS, ktorý sa zaoberal šetrením pomerov chudobných obyvateľov anglického mesta Glasgov, neskôr bol tento systém použitý tiež v Elberfelde a podľa tohto mesta bol tento spôsob šetrenia tiež nazvaný ako „elberfeldslý spôsob šetrenia“. Chalmersom prevádzané šetrenia boli jednostranne orientované na hospodárske pomery chudobných obyvateľov. Neprihliadalo sa v nich na možnosti pomoci inými spôsobmi ako napr. liečením, rehabilitáciou, získaním vzdelania a pod.. Napriek tomuto nedostatku sa Chalmersov spôsob šetrenia zapísal do dejín sociálnej práce ako prvá známa metóda, ktorá bola vypracovaná špeciálne už pre oblasť sociálnej práce. Jej kladom bol individuálny prístup k riešeniu jednotlivých prípadov biedy a núdze, ktorý Chalmers pri svojich šetreniach presadzoval, keď žiadal pomoc poskytovať individuálne, na základe zváženia individuálnych potrieb jednotlivcov. Hillová Octavia - (narodená v r. 1838 v Londýne), bola učiteľkou, ktorá študovala život anglických robotníkov po stránke hospodárskej i mravnej.
Zaoberala sa najmä bytovými problémami robotníkov, ktoré sa rozhodla aj prakticky riešiť stavbou a prestavbou robotníckych domov. Pri otázke riešenia bytových problémov robotníkov hľadala východisko predovšetkým v komunitnom systéme života. Usilovala o zriaďovanie dielní, j klubov a detských ihrísk. Snažila sa svojím pôsobením prej svedčiť vedenie obce a občanov, ktorí chceli a mohli pomôcť, \ že chudobní nepotrebujú almužnu, ale priateľskú podporu a vytváranie príležitostí, aby sa mohli stať plnohodnotnými obj čanmi. Aby sa chudobní z pozície závislosti od almužny pre-| pracovali k sebestačnosti a v konečnom dôsledku k ich celoí spoločenskej prospešnosti. Hillovej práce z r. 1875 Homes of | the London Poor (Byty londýnskej chudoby) a v r. 1878 - Our j common land and other essays, patria k prvým teoretickým dielam sociálnej práce. Ako uvádza M. Nečasová - Poubová (1928) hlavným prínosom Octavie Hillovej bolo, že za základ modernej sociálnej práce na zasadaní Social Science Association v r. 1869 označila človeka ako celok, po všetkých stránkach pričom vyzdvihla najmä vplyv prostredia na sociálne problémy jednotlivca.
Hillová už v .1869 tvrdila, že : „ K poznaniu človeka je treba vedieť o ňom viac, ako iba to, že je opilec alebo prostitútka. Spoznať jeho povahu možno iba vtedy, ak poznáme históriu jeho života a utrpenia, ak poznáme aj jeho nádeje, ak vieme kde ho čaká nebezpečenstvo, ak vieme aké si robil kedysi životné plány, alebo aké by si ich bol robil, keby sa mu dostalo povzbudenia. Naše spomienky a nádeje sú v našom živote často dôležitejším činiteľom, ako si myslíme“ (Nečasová-Poubová, M. 1928, s. 100). Hillová tak svojím prístupom k riešeniu problémov jednotlivca napomohla úsiliu, ktoré sa začalo presadzovať v tomto období v národných korporáciách sociálnej práce (napr. Anglicka, Nemecka, ale aj v USA), o zmenu prístupu k samotnej sociálnej práci. Sociálna práca prestáva byť aktom súcitu, zmilovania, ktoré sa kvalifikuje ako dobrý čin (Nečasová-Poubová,M. 1928 s. 99), ale začína sa presadzovať ako nový prístup, nová metóda práce, úlohou ktorej je vyviesť jednotlivca z biedy.
Základ sociálnej práce tak už netvorí milosrdenstvo, ale solidarita a vzájomná pomoc, ktoré posúvajú sociálnu
prácu z pozície milosrdného skutku do pozície povinnosti a právneho nároku. Podľa Nečasovej - Poubovej sa v sociálnej
práci „Pristupuje k jednotlivcovi ako k oprávnenému členovi spoločnosti so starostlivým zreteľom k jeho ľudskej dôstojnosti, ponížene prosiaci je tak dôkazom zlého systému alebo vlastností, ktoré v ňom systém od začiatku potláča“ (1928, s. 99).
Hillovej prístup k sociálnej práci poukázal na dva nevyhnutné predpoklady. Jedným z nich je vzájomná dôvera medzi sociálnym pracovníkom a tým, komu pomáha, teda klientom. Druhým predpokladom je odborná, profesionálna príprava. Snahy o jej zavedenie sprevádzajú celý koniec 19. storočia a začiatok storočia 20..
Medzi priekopníkmi sociálnej práce sú ďalej uvádzané mená ako: - Elizabeth Fryová 1780-1845, ktorá sa venovala problematike
odsúdených žien, vzdelávaniu ich detí a penitencionárnej starostlivosti o ženy v londýnskych väzniciach,
Jane Addamsová 1860-1935, štát Illinois, USA, ktorá študovala v Európe predovšetkým politické vedy a sociológiu. V r. 1889 založila v Chicagu známy Hull House - azylový dom pre bezdomovcov, siroty a opustené ženy, z ktorého sa postupne vytvoril sociálny ústav, ktorý poskytoval pomoc aj prisťahovalcom. Addamsová bola presvedčená, že predovšetkým ženy, ktoré
stratili synov a manželov vo vojne, sú schopné zabrániť novým vojnovým konfliktom. V roku 1915 založila Women s Peace
Party (Ženskú mierovú stranu), ktorá okrem požiadaviek nového usporiadania sveta, kontrole medzinárodného zbrojenia a
demokratizácie zahraničnej politiky USA požadovala aj volebné právo pre ženy.
Jane Addamsová sa venovala sociálnym problémom prisťahovalcov, bola významnou postavou amerického ženského hnutia,
aktívne sa zapájala do boja proti TBC, prostitúcii, angažovala sa pri tvorbe nového sociálneho zákonodarstva. V teoretickej
oblasti prispela k rozvoju sociálnej práce predovšetkým knihami Dvadsať rokov ženskej sociálnej práce“ a „Demokracia a sociálna etika“. Addamsová za svoju prácu v sociálnej oblasti ako aj za jej mierové snahy obdržala v r. 1931 Nobelovu cenu mieru.
Karí Gunnar Myrdal (1898-1987), ktorý sa vo svojich prácach zameriaval predovšetkým na oblasť vzťahu hodnôt a sociálnych teórií, koncepciou štátnej verejnej sociálnej služby. Z jeho diela k rozvoju teórie sociálnej práce patria napr.: Hodnota v sociálnej teórii a Za štátom verejných sociálnych služieb.
Myrdal, ktorý prednášal na Štokliolmeskej univerzite a pôsobil ako minister švédskej vlády patrí k najvýznamnejším postavám švédskej sociálnej politickej scény. Do oblasti sociálnej práce výrazne zasiahla aj jeho manželka - Alva Myrdalová (1902-1986), ktorá sa venovala predovšetkým bytovej a školskej problematike, v r. 1949-50 bola predsedníčkou sekcie pre otázky sociálnej starostlivosti pri OSN.
Mary Richmondová - ktorá pracovala na úseku starostlivosti o mládež, sa usilovala o stanovenie spoločného základného postupu pri určovaní sociálnej diagnózy a vytvorenie základného metodického postavenia v prípadovej práci, čiže o vypracovanie jednej z prvých vedeckých metód sociálnej práce. Svoje praktické skúsenosti aj teoretické vedomosti zhrnula v knihe Social Diagnosis (Sociálna diagnóza), ktorá vyšla v New Yorku vr. 1917. Richmondová svojou prácou obohatila teóriu sociálnej práce nielen o popis metódy sociálnej práce, ale tiež zavádza do teórie sociálnej práce pojem „sociálny prípad“, ktorý tvorí podľa Richmondovej predmet sociálnej práce. Za tento predmet pokladá Richmondová človeka v zmysle širšieho chápania indivídua, teda aj so vzťahom k jeho okoliu, v závislosti na svojom okolí, na sociálnych zariadeniach a pod.. Richmondová sa usilovala o spravodlivé a predovšetkým objektívne posudzovanie jednotlivých sociálnych prípadoch .V knihe sa vyvážene venuje problematike techniky sociálnej evidencie, procesom vedúcim ku stanoveniu sociálnej diagnózy a jednotlivým typom sociálnej práce. Sociálnu diagnózu Richmondová chápe ako „pokus o pokiaľ možno exaktnú definíciu nielen osobnosti človeka, ktorý potrebuje pomoc, ale i jeho sociálnu situáciu, v ktorej sa nachádza.“ (Krakešová-Došková, M. 1946 s. 14) Napriek tomu, že Richmondová poukazuje na veľký prínos psychológie pre oblasť sociálnej práce, pri snahe o profesionálne pochopenie osobnosti jednotlivca poukazuje na nutnosť chápať ľudskú osobnosť v sociologickom zmysle, čiže v zmysle previazanosti jednotlivca so svojím okolím. Richmondová v jej sociologickej orientácii za východisko v sociálnej práci považuje rodinu, klient ju zaujíma ako člen rodiny, určitého funkčného alebo nefunkčného spoločenstva, a ako takého ho aj rieši. Poznanie a pochopenie osobnosti, ako uvádza Krakešová-Došková (1946), nieje pre Richmondovú cieľom, ale iba dokreslením a objasnením situácie, v ktorej sa klient s rodinou ocitol a ktorú je potrebné diagnosticky zhodnotiť. Ako uvádzala neskôr Virginia Robinsonová, ktorá patrila k pokračovateľkám Richmondovej práce, Richmondová sa usilovala postaviť sociálnu diagnózu, ako základnú metódu sociálnej práce, na vedeckom základe tým, že vytvorila diagnostický súhrn, ktorý tvorili definovateľné obtiaže, príčinné faktory, kladné a záporné stránky diagnostikovaného jednotlivca. Robinsonová podrobila túto časť Richmondovej práce kritike, lebo ako tvrdila, je príliš jednostrane závislá od analytických schopností sociálneho pracovníka.
Na prácu Richmondovej zareagovali ďalšie osobnosti, ktoré priniesli nové prístupy k sociálnej práci, vychádzajúce jednak z psychológie a jednak z psychiatrie. K takýmto výrazným osobnostiam americkej sociálnej práce patrí už spomínaná Virginia Robinsonová, ktorá sa zaoberala aj vývojom individuálnej sociálnej práce v USA , ktorý rozdelila do štyroch stupňov a to:
1./ za prvý stupeň pokladá spoločenské úsilie o zmenu sociálne
neprispôsobených (úchylných) jednotlivcov a to trestom alebo
násilím, odstránením alebo izoláciou od spoločnosti,
2 potreba vonkajšej klasifikácie sociálnych prípadov, úsilie rozdeliť jednotlivé „prípady“ na vdovy, siroty, zanedbané deti, opilcov a pod. a stanovenie špeciálneho spôsobu zaobchádzania s jednotlivými kategóriami,
3./ Vplyv Richmondovej práce „Sociálna diagnóza“ na pracovnú oblasť, analýza problémov jednotlivca na základe jeho vonkajších sociálnych pomerov, predovšetkým rodiny, 4./ zameranie sociálnych pracovníkov na hľadanie príčin problémov klienta vo vnútri klienta.
Zásluhou Virgínie Robinsonovej sa aj v sociálnej práci začína na klienta pozerať ako na individuálnu psychologickú jednotku. Príčiny sociálnych problémov klienta treba hľadať v jeho vlastnej životnej skúsenosti. Tento prístup odsunul sociologický prístup v prípadovej práci s klientom do úzadia a vo vývoji teórie sociálnej práce hovoríme o tzv. psychologickom stupni v práci s klientom. V 30. rokoch v sociálnej práci prevládalo presvedčenie, že kladný prístup pracovníka ku klientovi, alebo k sociálnej kauze, prinesie klientovi novú pozitívnu skúsenosť, výsledkom ktorej bude výchovná alebo liečebná zmena. II. svetová vojna na krátko prerušila rozvoj teoretickej časti sociálnej práce, o to intenzívnejšia bola v tom období praktická zložka sociálnej práce. Po jej skončení sa objavujú novšie defi- , nície sociálnej práce ako napr.: ; Pfaffenberger, H., ktorý kladie dôraz na zmenu kvalitatívneho prístupu k sociálnym problémom západnej spoločnosti. Ako uvádzajú Novotná - Schimmerlingová, Pfaffenberger: „Hovorí o posune ťažiska pomoci pri riešení problémov jednotlivcov a skupín. Z pôvodnej materiálnej pomoci vzniká psychocociálna pomoc, pretože sa zvyšujú psychické problémy človeka, konflikty, napätie a poruchy intra- a interindividuálnej rovnováhy“
(1992, s. 20). Pfaffenberger definuje sociálnu prácu ako psychosociálnu životnú pomoc pri sociálnej adaptácii, vývoji, výchove a dozrievaní indivídua a spoločenských skupín. Naproti tomu, Wendt R. chápe sociálnu prácu ako organizovanú a inštitucionalizovanú prax s cieľom pomôcť k lepšiemu ovládnutiu vlastného života.
V 90. rokoch prichádza B. Jordán zase s čiastočne iným chápaním sociálnej práce, ktorú definuje ako „pracovnú aktivitu, v ktorej osobné kvality pracovníka sú rovnako dôležité ako znalosti, ktoré ovláda. Spôsob, ako pracovník jedná, ako komunikuje, je rovnako významný, ako zámery a ciele činnosti v prospech klienta (Novotná, V. - Schimmerlingová, V. 1992, s. 20). Činnostný charakter sociálnej práce zdôrazňujú aj definnície Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov z r. 1988 ako aj slovenská definícia Asociácie vzdelávateľov sociálnej práce v SR z r. 1998, ktoré sú uvedené v prvej kapitole . Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov v 80. a 90. rokoch zdôrazňovala aj etické problémy spojené s výkonom profesie sociálneho pracovníka, výsledkom bolo prepracovanie Etického kódexu sociálneho pracovníka z r. 1976. Nová verzia z roku 1988, poslúžila na vypracovanie Deklarácie etických princípov sociálnej práce, ktoré sa začali pripravovať v poslednom desaťročí.
Povojnové roky nepriniesli len zmenu v obsahu definovania predmetu sociálnej práce, ale prinášajú tiež nové pracovné prístupy, metódy ako aj niektoré nové metodiky a techniky, ktoré sú odrazom meniaceho, rozširujúceho a prehlbujúceho sa obsahu teórie sociálnej práce. Jednou z týchto zmien je tzv. behaviorálna sociálna práca (behavioral social work), ktorá sa začína presadzovať v druhej polovici šesťdesiatich rokov, vychádza predovšetkým z behaviorálnej psychológie a pedagogiky. Základom behaviorálneho prístupu v sociálnej práci je terapia správaním (behavioral therapy) alebo úprava správania (behavior modification) klienta prostredníctvom kladne prijímaného správania prostredím klienta. Správanie, ktorým dosahuje jednotlivec uznanie, úspech, ocenenie a pod. posilňuje jeho vnútornú motiváciu k požadovanému spôsobu konania a naopak. Behaviorálna sociálna práca tak využíva pedagogické poznatky napr. z teórie operačného učenia, učenia pozorovaním. obj;ivncho učenia.
Z psychológie v nej nájdeme predo\ šcikym íôzuc diuiiy vvcviko\yeh programov. Vplyv psychológie ale predovšetkým psychiatrie napokon vyústil do realitnej terapie (reality therapy) v sociálnej práci, cieľom ktorej je viesť klientov k tomu, aby konali realisticky, zodpovedne a aby hodnotili vlastné správanie ako správne či nesprávne podľa súladu alebo nesúladu s platnými spoločenskými a právnymi normami. Realitná terapia si vyžaduje špeciálnu prípravu z oblasti psychoterapie, ktorú sociálny pracovník môže získať napr. formou postgraduálneho štúdia. Táto forma práce sa najviac využíva pri práci s alkoholikmi, narkomanmi, delikventami, mladistvými a pod..
6. Rozvoj sociálnej práce v rámci CSR
Československá republika pri svojom zrode bola poznamenaná práve skončenou I. svetovou vojnou a všetkými jej sprievodnými javmi - vojnovými invalidmi, sirotami, vdovami, chudobou a pod., čo v spoločnosti vyvolalo zvýšenú potrebu sociálnej práce.
Neutešená sociálna skutočnosť, nový štát, ktorý vychádzal z humanizmu prvého prezidenta T.G. Masaryka, to boli tie základné faktory, ktoré najvýraznejšie ovplvynili vznik a rozvoj rady dobrovoľných organizácií, súkromných inštitúcií, ale aj štátnej podpory pre oblasť sociálnej práce. V štátnej správe nadviazala Československá republika na existujúce orgány, zákony, inštitúcie, organizácie a tradície z bývalého Rakúsko-Uhorska. Prácu novej republiky sťažovala nejednostnoť štátnych zastupiteľských inštitúcií. V Čechách, na Morave a v Slezku to bola tzv. zemská správa a na Slovensku a Podkarpatskej Rusi župná správa. Rozdielov, ktoré sa nachádzali len v organizácii štátnej správy bolo veľa. Ďalšie rozdiely spočívali v nejednotnosti vybudovania sociálnych inštitúcií, v rozdielnej orientácie na sociálne problémy a podobne. Napriek týmto faktom, sa však ČSR ako mladý, humanisticky orientovaný štát, usilovala o naplnenie očakávaní obyvateľstva od nového štátu.
Rozvoj sociálnej práce, či už ako praktickej činnosti, alebo aj ako vednej disciplíny, bol výrazne ovplyvnený osobnosťou
T.G. Masaryka, ktorý očakával, že sociálna práca v ČSR sa bude rozvíjať v duchu „ozajstnej lásky k blížnemu, ktorá je
konečným zmyslom celého spoločenského života a nesmie byť iba hľadaním tejto lásky, ale účinnou prácou pre blaho vlastné
i blížnych“ (Kasney, A. 1929, s. 102).
6. 1. SOCIÁLNA PRÁCA NA ÚSEKU STAROSTLIVOSTI O VOJNOVÝCH INVALIDOV
Výsledkom I. sv. vojny bolo obrovské množstvo vojnových invalidov, alebo ako sa tiež nazývali „vojnových poškodencov“.
S problémom vojnových invalidov - ich liečby, štátnej podpory, zamestávania a podobne sa borila celá Európa. Na II. Medzinárodnej konferencii o problémoch vojnových poškodencov, ktorá sa uskutočnila v Ženeve od 31.7 do 2.8. 1923 z iniciatívy Medzinárodného úradu práce (ktorý viedol v tom čase Albert Thomas) sa uvádzalo číslo 10 miliónov vojnových invalidov, pričom toto číslo nebolo pokladané za konečné. Starostlivosť o vojnových invalidov v európskych krajinách bola rozdielna. Napr. v Anglicku (vrátane kolónií) sa uplatňoval systém tzv. „dobrovoľného umiestňovania“. T.j., že zamestnávatelia na báze „dobrovoľnosti“ zamestnávali, resp. nezamestnávali vojnových invalidov. Anglická vláda však formou štátnych objednávok podporovala podniky, ktoré realizovali zamestnávanie vojnových invalidov. Anglicko dosiahlo v oblasti zamestnanosti vojnových invalidov pomerne dobrých výsledkov. Zamestnávanie, ako aj dotačnú politiku, upravilo Anglicko takmer bezprostredne po skončení I. sv. vojny zákonom, ktorý bol v Anglicku prijatý už v r. 1919. Oproti tomu napr. Taliansko, Nemecko, Poľsko a Rakúsko pristúpilo k tzv. „nútenému systému“, čiže k zákonom stanovenej povinnosti zamestnávať vojnových invalidov. Nemecko a Rakúsko prijali zákon o zamestnávaní vojnových invalidov v r. 1920. Taliansko a Poľsko v r. 1921. V ČSR, ale tiež napr. vo Francúzsku, sa obdobný zákon prijal až v priebehu r. 1923 - 1925.
Na Slovensku bola starostlivosť o vojnových invalidov oveľa komplikovanejšia ako v Čechách. Vyplývalo to z dvoch skutočností
a to:
1./ v Čechách aj napriek väčšiemu počtu obyvateľstva bolo "zregrutovaných" menej vojakov ako na Slovensku. Slovensko
malo tým automaticky pri nižšom počte obyvateľstva, väčší počet mŕtvych vojakov a samozrejme aj pozostalých (vdovy a
siroty) a ako uvádza Šturc (1929) nielen väčší počet vojnových invalidov, ale aj invalidov s ťažšími zraneniami, poškodeniami.
2.1 nedostatok administratívnych pracovníkov, skúseností, zariadení a pod., ako výsledok budovania správneho systému
Uhorska.
Počas priebehu I. svetovej vojny celkovú starostlivosť o vojnových invalidov v rámci Uhorska zabezpečoval „Orságo Hadigondozó hivatal“, celouhorský úrad vojnovej starostlivosti,
ktorý podliehal priamo uhorskému ministerskému predsedníctvu. Na Slovensku boli vybudované len dve pobočky a to tzv. pobočné ústavy v Bratislave (ktorý bol otvorený 12. júla 1915) a Košiciach (otvorený 15. apríla 1916). Základ týchto pobočiek tvorili tzv. „doliečovne“, resp. doliečovacie ústavy, ktoré boli pôvodne zriaďované ako špeciálne chirurgické nemocnice. Už počas vojny sa pri týchto doliečovacích ústavoch zriaďovali cvičné dielne, ktoré boli nazývané tiež aj „invalidné školy“, v ktorých sa vyučovali vojnoví invalidi. Pripravovali sa na svoje pracovné pôsobenie po skončení liečenia. V mestách, kde boli otvorené doliečovacie ústavy sa zriaďovali tiež tzv. „protézové dieľne“. Protézy boli hradené prostredníctvom účtu vojenskej správy. Postupne boli otvorené štyri veľké špeciálne liečebne pre vojnových invalidov a to v Banskej Bystrici, Ružomberku, Smoklovci a v Korytnici.
V roku 1928 sa na Slovensku evidovalo 207808 vojnových invalidov, z ktorých ale iba 108839 malo vyplácaný dôchodok. Na Slovensku vznikli dva štátne domovy pre vojnových invalidov a to v Bojkovej (45 klientov) a v Kochanovciach (54 klientov) hoci pôvodne boli oba domovy plánované pre 30 imobilných vojnových invalidov. (Zhodou okolností v obidvoch je dnes domov sociálnych služieb pre mentálne handicapovaných občanov). Počas pobytu v týchto domovoch nepoberali klienti invalidný dôchodok, resp. poberali len jeho časť (pri vyššom výmere dôchodku).
Neoceniteľnou pomôckou pre sociálnych pracovníkov v tom čase sa stalo dielo Ondreja Kyprá - Péče o válečné poškozence
(príručka pro sociálni pracovníky), ktorá vyšla v lete 1920 ako prvý zväzok tzv. Knihovny „Sociálni služby“. Autor Ondrej Kypr, pracoval od r. 1908 ako štátny sociálny pracovník, po vzniku ČSR mal na starosti práve oblasť starostlivosti o vojnových invalidov.
6.2. SOCIÁLNA PRÁCA NA ÚSEKU STAROSTLIVOSTI O DETI A MLÁDEŽ
Starostlivosť o mládež v Československej republike zastrešovalo Ministerstvo sociálni péče (Ministerstvo sociálnej starostlivosti).
Úlohou ministerstva bolo:
- udelovanie štátnych subvencií na zabezpečenie úloh starostlivosti o mládež
- organizovanie a uskutočňovanie starostlivosti o opustenú mládež
- organizovanie verejnej, neštátnej starostlivosti o mládež V ČSR, ktoré sa územno-správne delilo na Čechy, Moravu a
Slezsko a na Slovensko a Podkarpatská Rus, sa starostlivosť o mládež realizovala jednak prostredníctvom samosprávnych
orgánov (čiže okresmi, obcami "zemémi"), ďalej dobrovoľníckymi organizáciami, ako aj neštátnymi inštitúciami.
K najvýznamnejším dobrovoľníckym inštitúciám patrili: Krajinské (zemské) ústredie pre starostlivosť o mládež, ďalej
okresná starostlivosť o mládež, Československý Červený kríž, Československá ochrana matek a detí, ktorá vznikla v
r. 1916a zriadila útulok pre tehotné ženy bez ohľadu na to, či je žena vydatá, alebo slobodná. Významnú úlohu tu zohral
MUDr. Chvojka, ktorý patril k priekopníkom zdravotníckej pôrodníckej starostlivosti, autor diela "Význam Českolsovenskej
ochrany matiek a detí. K ďalším organizáciám patrili YMCA a YWCA, ktoré sa zameriavali na poradenstvo pre
voľbu povolania, ale tiež sa zaoberali prácou s delikventnou mádežou, zakladali odbory starostlivosti o mladistvých previnilcov
pri okresnej starostlivosti o mládež a iné.
Napr. v oblasti starostlivosti o siroty pri obciach pracovali tzv. sirotčie rady, ktoré boli pomocným orgánom obce. Ich úlohou bolo podporovať tzv. „ poručnícke súdy“ pri výkone poručníckej a opatrovníckej právomoci súdov. Sirotská rada bola preto nazývaná aj ako poručnícka rada. Tvorili ju zvyčajne duchovný (farár a jeho zástupca), riaditeľ národnej školy a určitý počet členov obecného zastupiteľstva a občanov, ktorí boli volení obecným zastupiteľstvom.
Sirotská rada podávala poručníckemu súdu správy a vysvetlenia, upozorňovala na prípady, v ktorých by mal byť menovaný poručník alebo opatrovník, navrhovala vhodné osoby za poručníkov alebo opatrovníkov.
V ČSR túto úlohu prevzali buďto tzv. okresná starostlivosť o mládež, alebo pomocné komisie, ktoré pre tento účel menoval „dozorčí úrad“ resp. „poručnícky úrad L stolice“ z radov sociálnych pracovníkov. Priamy dozor nad deťmi v cudzej starostlivosti vykonávali tzv. dozorčí dôverníci.
Prácu sirotských úradov legislatívne upravoval zák. č. 256/1922 Sb. z.a n., na základe ktorých mal sirotský úrad právomoc vo veciach poručníckych a vykonával dozor nad deťmi v cudzej starostlivosti až do 14 roku.
V Čechách a na Morave bol poručenským úradom príslušný poručnícky súd.
Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi ním bol poručnícky úrad I. stolice, príslušný podľa miesta bydliska dieťaťa .
V r. 1908 vznikla v Čechách dobrovoľná starostlivosť o mládež pod názvom Česká zemská komise pro péči o mládež, ktorá
vznikla ako reakcia na nedostatočne organizovanú starostlivosť o osamelú mládež, ktorá bola v tom čase len čiastočne chránená tzv. „chudinským“ zákonom. Česká zemská komise vytvorila rad okresných komisií, z ktorých neskôr vznikli oddelenia pracoviska Okresnej starostlivosti, zakladala ústavy ako napr. detské útulky, útulky pre dievčatá, pre mravne narušenú mládež, učňovské útulky , študentské útulky, detské domovy, tzv.“výchovne“, ozdravovne, tzv. kolónie a pod.. Česká zemská komise v podstate vytvorila základy organizovanej ochrany mládeže v Československu.
Pozitívnu úlohu v rozvoji starostlivosti sociálno-právnej ochrany o deti a mládež v ČSR zohralo aj Oddelení pro sociálni péči pri pražskom policajnom riaditeľstve, ktoré bolo otvorené v r. 1919 a správou ktorého bol poverený policajný radca Schneider. Oddelenie malo 3 úradníkov a 20 civilných agentov. Agenti vykonávali dohľad v uliciach, na staniciach, v kinách, v podchodoch a pod., čiže všade tam, kde sa mohli vyskytnúť túlavé, žobravé a k páchaniu trestnej činnosti ľahko náchylné deti. Toto oddelenie prejednávalo všetky prípady detí zadržaných na ulici a pod., u ktorých bolo potrebné pristúpiť k preventívnym výchovným opatreniam. Oddelenie sa zaoberalo aj rodinnými pomeranú zadržaných detí, spolupracovalo s po-ručníckym súdom, príslušnou okresnou komisiou, školami. K aktivitám oddelenia patril aj dozor nad dospievajúcimi deťmi (po dosiahnutí 14. roku dieťaťa sa zaujímali o to, či dieťa pracuje, alebo nastúpilo do učenia) vykonávalo dozor nad dievčatami do 18. roku atď.