Na úvod... preletíme storočím...

Čím som predchádzajúcu kapitolu skončil, tým túto asi aj začnem. Devätnáste storočie nebolo len obdobím návratov k Antike a ideálom starého Grécka a Ríma. Bolo aj o návratoch do iných období a zároveň časom úžasných objavov.

Najprv že ...prečo vlastne tie návraty? Prečo sa človek 19.storočia potreboval vracať späť? V prvom rade to bolo storočie, v ktorom sa všetko neuveriteľne zrýchlilo. To storočie voláme aj STOROČIE PARY.

Človek skutočne začal žiť v modernej dobe a to pomerne veľkým skokom. Koče nahradili vlaky, lode sa postupne z plachetníc menili na parníky a svet, pred tým tak obrovský sa tým akoby zmenšil.

V mestách začali vznikať obrovské fabriky, a v nich bolo treba k strojom poháňaným parou veľa ľudí. Tí ľudia samozrejme potrebovali niekde bývať a mestá začali rásť dovtedy nevídanou rýchlosťou. Napríklad z dreveného mestečka pri bývalej pevnosti Nový York za to storočie vyrástlo mega mesto ktoré by si krížom neprešiel ani za tri dni.  Na začiatku 20.storočia to už bolo mesto mrakodrapov ktoré určite poznáš  ...New York.

Človek bol zrazu obklopený tak obrovským množstvom techniky že potreboval akoby uniknúť do čias, ktoré boli pokojnejšie... krajšie.

Zároveň to bolo storočie, v ktorom si mnohé národy začali o niečo viac uvedomovať samy seba... svoju kultúru, svoju minulosť... históriu ale aj svoje miesto medzi inými národmi. Angličania napríklad našli obrovské zaľúbenie v Romantických príbehoch z dávnych čias o bájnom kráľovi Artušovi,

Nemci si spomenuli na svoju germánsku minulosť z čias Ríma, na fascinujúce báje o prvých kráľoch a cisároch. Určite treba spomenúť PIESEŇ O NIBELUNGOCH“, príbeh o veľkej láske, zrade, tajuplnom národe z podzemia a prekliatom poklade, ktorý strážil drak.

V podstate každý národ zrazu videl vo svojej minulosti, bájnej či skutočnej niečo na čo by bola škoda zabudnúť, niečo, na čo by národ mal byť hrdý. U nás napríklad to bol Jánošík, kráľ Svätopluk či Solúnski bratia Cyril a Metod, ktorí nám v roku 863 priniesli písmo. Zrazu sme aj my Slováci mali byť na koho hrdí. Samozrejme že v prvom rade sa príbehy oživili ako PRÍBEHY. V knihách alebo divadelných hrách ľudia spoznávali svoju minulosť. Dôležité ale je, že príbehy o hrdinoch sa postupne dostávali aj na plátno. Pre maliarov prestali byť až tak zaujímaví hrdinovia gréckych a rímskych príbehov. Zaujímali ich postavy z ich vlastných dejín a mýtov. V maliarstve ale aj v literatúre a hudbe toto obdobie voláme ROMANTIZMUS.

„NEO ...NEO ...NEO“

Teraz znovu trošku skočíme do architektúry. Predstav si mesto... moderné mesto v ktorom vyrastajú ako huby po daždi fabriky a strohé tehlové domy. Ľudia v tom starom začali vidieť krásne a tak sa aj architekti začali vracať do dávnych čias. Mnohé kostoly v tom čase napríklad stavali, akoby boli gotické. Dokonca v New Yorku a v podstate po celej Amerike nájdeš kostoly, ktoré pôsobia akoby boli postavené v časoch Gotiky čiže niekedy v 13.storočí. Z dejepisu ale vieš, že tam doplával Kolumbus až v roku 1492, čiže v období Gotiky tam mohli stáť akurát tak Indiánske stany.

Aj na Slovensku nájdeš mnoho kostolov, ktoré keď vidíš, máš pocit že sú starobylé ... gotické... Lomený oblúk, štíhla veža, veľké okná s nádhernými vitrážami a ono to postavili tí beťári v 19.storočí. Takto bol napríklad postavený kostol v Černovej

a napríklad aj kostol v Podbrezovej (blízko nás)

Samozrejme že nielen kostoly sa v tom čase u nás stavali. Zámok v Rusovciach napríklad tiež pôsobí ako gotický

a napríklad aj to ako poznáš Bojnický zámok je tým ako si ho vtedajší majitelia Pálffyovci prestavali.

Poučka: : Ak sa nejaký kostol či kaštieľ tvári ako gotický a postavený bol v 19. alebo 20.storočí,  je to NEOGOTIKA . Ak sa tvári ako barokový alebo románsky je NEOBAROKOVÝ alebo NEOROMÁNSKY.

Nešťastný romantik ĽUDOVÍT II.

V Bavorskom kráľovstve vládla veľmi starobylá dynastia, ktorej dejiny siahajú až do čias počiatkov stredoveku. Bol to rod cisárov, kráľov, rytierov bojujúcich v križiackych výpravách, ľudí ktorí v dávnych časoch vládli takmer celej Európe. V roku 1864 zomrel kráľ Maximilián a na trón Bavorského kráľovstva usadol jeho osemnásťročný syn Ľudovít.

So svojim bratom Ottom vyrastal na rodovom hrade Hohenschwangau, ktorého múry si pamätali mnohé významné hrdinské udalosti pradávnych rytierskych čias. Možno tam pramenila aj jeho túžba žiť v tých romantických časoch hrdinov v lesklej zbroji.

Nuž... čo si budeme.. Nebol úplne v poriadku. Svoj detský sen si totiž preniesol do dospelosti a nechal sa ním úplne ovládnuť. Do dejín sa zapísal ako nesmierny ctiteľ umenia a jeho obrovský podporovateľ. Obdivoval a všemožne podporoval hudobného skladateľa Richarda Wagnera, ktorý mnohé svoje diela venoval práve dávnym časom rytierov. Vyznal sa v dejinách umenia a zvlášť architektúru priam miloval. Obklopil sa nejlepšími architektmi svojej doby a spolu s nimi začal tvoriť štyri megalomanské projekty, ktoré sú dnes pokladom Bavorska, no v jeho živote zohrali úplne inú úlohu. Mali byť jeho splneným snom, no nakoniec sa stali jeho obrovským nešťastím. Prvým bola prestavba rodového zámku HOHENSCHWANGAU, ktorý tak dodnes pôsobí ako gotický hrad rytierov.

Druhým bol lovecký zámoček LINDERHOF, do ktorého keď prišiel, mohol sa cítiť ako francúzsky kráľ z čias Baroka.

Megalomanskou stavbou bol jazerný palác HERRENCHIEMSSE, ktorý mal byť rovnako veľký a pompézny ako barokový palác francúzskeho kráľa vo Versailes.

No a samozrejme zo všetkého najznámejší zámok NEUSCHWANSTEIN. Priam rozprávkový hrad v duchu románskej architektúry.

Pri všetkých stavbách osobne dozeral z čoho mali teda architekti občas aj nervy, pretože neustále niečo menil. Najväčším problémom ale bolo že to všetko stálo Bavorsko nesmierne veľa peňazí. Ľudovít čím ďalej tým viac uzavretý vo svojich rytierskych snoch nevidel a možno ani nechcel vidieť reálny svet. Ten ho nakoniec dobehol sám a jeho život v snoch skončil veľmi smutne. Krajina sa kvôli jeho snom dostala na pokraj bankrotu. Niečo ako keď nemáš ani na zaplatenie paušálu na mobile a ty si požičiaš a minieš na trojmetrovú telku. Kráľa Ľudovíta vyhlásili za duševne chorého a v sprievode doktorov ho zo zámku Neuschwanstein odviedli do sanatória pri Wurmskom jazere kde v roku 1886 záhadne zomrel spolu so svojim ošetrujúcim doktorom.

Návraty v Londýne, Budapešti či Paríži

Ono tie návraty sa v podstate odohrávali po celom svete. V Londýne postavili TOWERBRIDGE, most cez rieku Temžu ktorý je výnimočný nielen tým že je postavený ako NEOGOTICKÝ, ale predovšetkým tým, že je to technický zázrak svojej doby.  Dokázali postaviť gigantický most, ktorý prechádzajúce lode púšťa tým že sa zdvihne ...otvorí ako brána.

Budapešť bola v 19.storočí v podstate postavená úúúúúplne celá.  Ak sa tam niekedy vyberieš, nájdeš neorománske, neorenesančné, neogotické takmer na každom rohu. Určite stojí za fotku napríklad maďarský PARLAMENT, ktorý je po vzore toho v Londýne postavený ako neogotický. Na ňom taká jedna pikoška: vraj aby stavitelia v hanbe neostali postavili ho o 50 centimetrov dlhší ako ten v Londýne.

V Paríži sa v 19.storočí tiež stavalo vo veľkom. Z predchádzajúcej kapitoly vieš, že mnohá stavby tam vznikli v Klasicizme. Chrám Sacré Coaur (Svätého srdca) postavili pre zmenu ako NEOROMÁNSKY a neobyzantský. Postavili ho na kopci Montmartre a keďže je to najvyššie položené miesto v Paríži, vidno ho z celého mesta a z jeho kupoly je výhľad na ktorý sa nezabúda.