Najprv krátke rýýýchle „DEJEPISNÉ“
.....žžžžžžžžžžžžžžžžžžžžžžžžž

Ako sa to vlastne stalo že sa tí Rimania dostali až sem k nám...  Že v Gálii (dnešnom Francúzsku) robili rozprávkoví Asterix s Obelixom nervy Cézarovi vieš, no veľmi podobné aj keď nie kreslené to s Rimanmi bolo aj u nás.

V čase o ktorom budem písať žili na našom území keltské, ilirské a trochu na západ Germánske kmene, ktorým len pramálo vyhovovalo že sa tu čoraz viac objavujú Rimania. Obyvateľov dnešného Maďarska Rimania nazvali Panónci, a to čo bolo za Dunajom (myslím teda naše dnešné Slovensko) bolo v podstate pre nich len územie pralesov a divých kmeňov.  V roku 16 pred našim letopočtom sa tieto kmene proti Rimanom vzbúrili a vzbura bola potlačená až príchodom légií pod vedením budúceho cisára Tibéria. V roku 6 nášho letopočtu dorazili Rimania až k strednému Dunaju a už za krátky čas sa Dunaj stal pevnou hranicou Rímskej ríše. Od jeho premeňa v Čiernom lese (v dnešnom Nemecku) až po ústie pri Čiernom mori bol Dunaj tým čím neskôr Hadriánov val v Anglicku.  Tu ale nebolo treba stavať vysoký múr pretože rieka sama tvorila prirodzenú hradbu. Na pravom brehu rieky (čiže na území ríše) začali budovať sieť pevností, z ktorých nebolo ťažké zasiahnuť ak by nastalo nebezpečenstvo a postupne tu vyrástli dediny, mestečká ale aj skutočné rímske VEĽKOMESTÁ navzájom prepojené cestami, ktoré ako už isto vieš „všetky viedli do Ríma“ 

Aj tu, v novej rímskej provincii Panónia to bolo z počiatku o bojoch a ovládnutí územia. Je prirodzené že miestnym Ilircom a Keltom (teda hlavne náčelníkom) vadilo že sa im poza domy preháňajú rímske légie a už vôbec im nebolo po chuti že by sa mali vzdať svojej moci v prospech cudzincov.  Faktom však je, že po skončení bojov a (teda logicky) po víťazstve Rimanov (keďže ich sem dohrmela armáda akú tu ešte svet nevidel) nastal doslova zlatý vek Panónie. Stalo sa to isté čo v Británii (dnešnom Anglicku). Krajina pod správou Ríma zažila kultúrny ale aj hospodársky boom. Už to nebol svet malých kmeňov, ktoré spolu občas obchodovali a občas bojovali. Bol to svet, v ktorom žili v mieri (teda hlavne preto že samým Rimanom záležalo na bezpečí v provincii a keby vnikla potýčka medzi obyvateľmi asi by dostali po prilbách obe domáce znepriatelené strany).  

Viedla tadiaľto najdôležitejšia Európska obchodná cesta, ktorá začínala pri Jadranskom mori a končila na severe pri Baltickom mori. Tá tu bola odpradávna a vďaka jantáru z baltického mora sa volala jantárová. Teraz ale jej väčšia časť bola na území ríše, obklopená dedinami, veľkými mestami a strážnymi pevnosťami, ktoré z nej urobili bezpečné miesto. 

400 rokov trval čas Rimanov v Panónii. Príchodom Húnov do Európy Panónia prestala byť bezpečným miestom a potomkovia Rimanov napokon krajinu opustili.

Cisár MARCUS  AURELIUS 
pri Hrone

No vážne... nerobím si prču. Teda úplne až vo Valaskej nebol, ale Hron sa prvý raz dostal do dejín.

Nuž ale po poriadku... Bol to cisár, ktorý vládol v rokoch 161 až 180.  Germáni spolu s Markomanmi (pozor, nie narkomanmi) a Kvádmi prekročili Dunaj a táto obrovská armáda tiahla na Rím. Cisár, aby zachránil krajinu povolal z celej ríše každú voľnú jednotku a dokonca urobil vojakov aj z otrokov a gladiátorov. V roku 171 vytlačil útočníkov za Dunaj a v roku 172 vybojoval víťaznú bitku. Tá sa mimochodom odohrala neďaleko nášho Devína a zvečnená je na úžasnej pamiatke uprostred dnešného Ríma.

Na stĺpe Marca Aurelia sú výjavy z tejto dlhej no víťaznej vojny z rokov 166 až 180.  Je tu vytesaných 116 scén, ktoré boli v priebehu udalostí najdôležitejšie a jedna z nich (zázračný dážď sa odohrala rovnako v blízkosti dnešného Devína. V príbehu išlo o to že armáda Rimanov sa ocitla v mnohonásobnom obkľúčení nepriateľmi a zvíťazili napokon len vďaka zázračnému dažďu, ktorý podľa povesti privolali svojimi modlitbami Kresťania, ktorých už v tom čase bolo aj medzi vojakmi veľa.

No a teraz ten Hron... V roku 172 urobil z pevnosti Brigetio (dnešné Komárno) vojenskú výpravu proti Kvádom, ktorí v tom čase táborili v okolí Hrona. O Marcovi je ešte dôležité povedať že sa cítil vždy viac filozofom než vojvodcom, no a na brehoch Hrona napísal prvú časť svojho najznámejšieho diela „HOVORY  K  SEBE“ 

Cisárovi sa nakoniec tento ďaleký sever stal osudným.  Plánoval veľké ťaženie, pri ktorom pre Rím získa aj lesnatú krajinu za Dunajom a dal jej pre istotu rovno aj meno MARKOMANIA (dnešné naše Slovensko) V roku 180 ale zomiera v meste VINDOBONA (dnešná Viedeň) a Rimania už nikdy hranicu svojej ríše ďalej na sever neposunuli.

MIESTA, KTORÉ BY SME MALI POZNAŤ

...teda aj ich poznáme... len pod iným názvom a mnohí ani len netušia aké úžasné a vzácne miesta na Slovensku a v blízkom okolí máme. Mnohí tiahnu do Ríma aby videli Rím a pritom Rím im spí za chalupou. ...fu :D 3x slovo Rím v jednej vete :D 

Pôjdeme pekne po prúde rieky Dunaj... teda občas trochu odbočíme napravo či naľavo ale táto rieka je ako už vieš v príbehu Rimanov u nás veľmi dôležitá.

VINDOBONA (dnes Viedeň v Rakúsku)

Bola to najznámejšia a najdôležitejšia rímska vojenská pevnosť v Panónii. Pri tak veľkej a dôležitej základni bolo logicky treba aj veľa remeselníkov, neskôr aj roľníkov.

Nemohlo sa vždy všetko iba dovážať a aj drobné opravy budov, zbraní či starostlivosť o kone a iné zvieratá vyžadovala čoraz viac „nevojakov“. No a samozrejme je dôležité povedať že prítomnosť tak veľkej pevnosti bola aj akousi zárukou bezpečia v tomto svete na hraniciach s Barbarikom.

Postupne tu vzniklo veľké mesto, ktoré v rôznych obmenách času pretrvalo dodnes. Tento istý scenár sa opakoval aj na iných miestach Panónie... Vojenský tábor, potom pevnosť, potom príchod remeselníkov a napokon vznik mesta.  Pamiatky na tieto časy sú popod celé staré mesto a aj keď už urobili archeológovia obrovský kus práce, dodnes sa pri každej stavbe nájde množstvo vecí od základov rímskych stavieb po mince, šperky no a predovšetkým celé tony keramiky.

CARNUNTUM 
(dnes Petronel  a mesto Bad Deutsch-Altenburg v Rakúsku)

Tak... a z tohto padne na zadok každý kto tam čo len raz v živote zavíta. Rovnako ako v prípade Vindobony aj tu vznikol najprv vojenský tábor, no v jeho okolí už za veľmi krátky čas vyrástlo skutočné rímske veľkomesto.

Stalo sa hlavným mestom provincie Horná Panónia, čo je vlastne dnešné Rakúsko a západná tretina Maďarska. Bolo tak veľké že prežilo o 400rokov ešte aj pád Rímskej ríše. Nebolo už potom tak dôležité ako za čias Ríma, a aj udržať jeho bezpečnosť bolo náročné keďže bolo príliš veľké, no ľudia tu žili až do čias vpádov Maďarov kedy mesto definitívne zaniklo. V podstate by sa dalo povedať, že v časoch Samovej ríše, a dokonca ešte aj za čias Veľkej Moravy to bolo ešte stále „rímske“ mesto, aj keď ho už obývali iné národy. Každopádne dva veľké amfiteátre, podobné Koloseu v Ríme, ohromné mestské hradby a celé ulice so stovkami domov postupne začali chátrať až napokon ostali v zabudnutí pohltené prírodou.

Archeológia ale aj tu urobila divy. Mimochodom tak veľkolepé že som až nechcel veriť, čo dokážu ľudia keď sa spoja pre dobrú vec. Vykopávky pokračujú neustále už desiatky rokov a aj tak je odkrytá len malá časť z toho čo všetko tu kedysi bolo. Dôležité ale je že v centrálnej časti niekdajšieho mesta urobili priamo na mieste dokonalú rekonštrukciu celej jednej štvrte. Prechádzate sa tu skutočnými ulicami rímskeho mesta, chodíš po skutočných kameňoch cesty, ktoré sem osadili Rimania pred 1900 rokmi, prechádzaš trhom, kde voňajú sušené ryby, môžeš vojsť do pekárne, kancelárie pisára či garbiara. Vrcholom prehliadky sú rímske kúpele zrekonštruované tak, že sú skutočne funkčné s vykurovaním v podlahe. Človek, ktorý má rád históriu a zavíta sem, zažije skutočné cestovanie v čase. Ocitne sa v starovekom Ríme...

Devín

...Tak ten bol dôležitý od praveku. Vždy si ho ľudia vyberali ako bezpečné sídlo, keďže je to z každej strany chránené miesto. Strmé skaly, rieky Dunaj a Morava a výhľad doďaleka, vďaka ktorému mali obyvatelia prehľad o okolí. Bývali tu Kelti, po nich Germáni

Toto miesto bolo síce doslova „tesne za hranicami ríše...pár metrov teda, keďže hranicou bol Dunaj, no Rimania ho obsadili práve preto. Potrebovali chrániť klenot severu –Carnuntum a tak budovali predsunuté tábory za hranicami, z ktorých bolo možné okamžite zasiahnuť ak by hrozilo nebezpečenstvo.

Rímske kúpele v Dúbravke.

Tak to je príbeh celkom osobitný. Ako som už písal Rimania si na území nepriateľov stavali predsunuté pevnosti... ale KÚPELE?... nuž hej... Treba sa ale vžiť do tej doby. Nebol to len čas vojen a nepretržitých útokov. Boli desaťdočia, kedy na hraniciach ríše panoval mier a čulý obchodný ruch. Panónia mohla prosperovať a rásť len ak žila v mieri s okolím a Rimania to vedeli veľmi dobre. Rimania sami mali veľmi radi kúpele a stavali si ich doslova všade kam sa čo lenšuchli.

Tu ale podľa všetkého nebývali. Vyzerá to tak, že ich postavili (mimochodom v treťom storočí) ako dar, alebo službu spriatelenému náčelníkovi za hranicami, ktorý s Rímom nielen žil v mieri ale aj sám žil „moderne“ ako Rimania. Budova je každopádne dôkazom toho, že to tu s tými Rimanmi nebolo len o mastení mečmi ale aj o kultúrnych spojeniach. 

Stanica v Stupave 
(pozor... nie vlaková :D ) 

Ďalším dôkazom toho že boli aj mierové časy je Rímska stanica pre ľudí cestujúcich po Jantárovej ceste. Bola tu stála Rímska posádka, keďže to bolo hlboko na území Barbarika no nebola to pevnosť.

Odohrával sa tu bežný život a dokonca v okolí sa našli dôkazy toho že sami Germáni si v jej okolí budovali remeselné osady.  Podobných miest bolo hlavne v okolí Jantárovej cesty veľa a aj v Bratislave sa našlo mnoho z čias mierového spolužitia na hraniciach ríše.

LAUGARICIO (dnes Trenčín)

Tak to vám je príbeh doslova dobrodružný... Bola doba Markomanských vojen (to bol ten malér čo riešil aj cisár Marcus Aurelius) Na jednej strane bolo najprv dôležité vyhnať nepriateľov z krajiny aby sa život v Panónii mohol vrátiť do starých koľají, no bolo treba aj zabezpečiť aby už nikdy žiadne útoky neboli. Rimania prenikali hlboko na územie nepriateľa a snažili sa ho poraziť na jeho území. V roku 179 sa špeciálna jednotka Rimanov dostala do blízkosti germánskej osady Luugaricio. Prezimovali tu a v roku 180 pri svojom odchode zanechali po sebe pamätný nápis na skale.  

Rimania odtiahli, Germáni o dva storočia neskôr odišli tiež, v piatom storočí sem prišli Slovania, na skale postupne vyrástol hrad a pod ním najprv dedinka a ešte neskôr veľké mesto. Vznikla Veľká Morava a zanikla, vzniklo Uhorsko a zaniklo, prišli Mongoli, zničili čo sa dalo a zmizli, prišiel Matúš Čák a už ho niet, prišli Turci a dostali na frak, prišiel Omar aby od hradného pána vyslobodil zajatú Fatimu a...tiež spolu odišli do povesti o kopaní studni. Nuž a pomedzi to sa všetko menilo. Domy rástli a rúcali sa, aby vyrástli ďalšie. Celý okolitý svet sa menil a zmenil no nápis na skale ostal. Mimochodom ak by sme ho chceli dnes vidieť, musíme vojsť do hotela Tatra pod hradným vrchom, vyjsť na druhé poschodie a kuknúť z okna balkóna.

GERULATA (dnes Rusovce)

Bola významný vojenský tábor. Dnes tu nájdete múzeum, v ktorom môžete vidieť množstvo úžasných nálezov z čias Ríma. Bol to tábor jazdeckej jednotky.

Rovnako tu bola veľká osada, kde kedysi prekvital život, a keďže je nablízku Duna, je celkom možné že mali aj vlastný prístav podobne ako v Carnunte či iných podobných miestach na rieke. Predsa len... v čase keď ešte nejazdila SADka bola práve rieka tou najrýchlejšou cestou po prúde.

Míľnik v Podunajských Biskupiciach

To vám je vec... Na území Barbarika, pomerne ďaleko za hranicami ríše Rimania osadili MÍLNIK. Teda najprv čo to je. My dnes máme metre kilometre a na ich pochopenie mapu pod pazuchou, alebo GPS-navigáciu.

V časoch Ríma túto úlohu hrali míľniky. Mapa nebola tak bežnou vecou ako dnes, no ľudia vedeli kam chcú ísť a mali tiež približne predstavu o tom ako sa tam dostať. Míľnik bol kamenný stĺp, ktorý nápisom informoval cestovateľa, koľko míľ (vtedajšia mierka vzdialenosti)  mu treba k najbližšiemu bodu ktorý pozná. Na tomto míľniku sa dočítal že do CARNUNTA mu ostáva ešte 16 míľ.

BRIGETIO (dnes mesto Komárom v Maďarsku) 

Brigetio bol ďalší významný vojenský tábor. Dnes jeho väčšiu časť nájdeš v Maďarsku v meste Komárom, no aj na slovenskes strane, v meste Komárno je čo obdivovať. 

Na oboch stranách rieky Dunaj boli aj stáročia po Rimanoch dôležité pevnosti. Sútok Váhu a Dunaja bolo v každej dobe veľmi dôležité chrániť a tak tu aj dnes návštevník nájde najväčší komplex pevností široko-ďaleko. Niektoré z nich sú múzeami o neskorších dobách, iné zatiaľ ešte chátrajú, no na slovenskej aj maďarskej strane v nich môžeš nájsť Lapidárium rímskych pamiatok.

KELEMANTIA (dnes Iža pri Komárne)

Bola o niečo menšia, no tiež veľmi dôležitá základňa. Bývať tam ale bolo trochu dobrodružnejšie než v Brigetiu, či Gerulate. Tie boli síce strážnymi pevnosťami na hranici, no stále ešte v relatívnom bezpečí... pred riekou.

Kelemantia bola vysunutá pevnosť Brigetia za hranicami. Keďže potrebovali zásobovanie, mali aj vlastný prístav, ktorým mali stále spojenie s Brigetiom. Pre zaujímavosť... mali tu aj kúpele, čo ukazuje na to aké pre nich boli dôležité. Podobných pevností, či už na území Slovenska (čiže v BARBARIKU) alebo na území dnešného Maďarska (čiže v provincii PANONIA)  by som sem ešte mohol pospomínať „namraky“.

Keby sme chceli urobiť výlet po stopách Rimanov, tak od Devína po Štúrovo by sme museli chodiť týždeň a aj tak by sme nevideli všetko čo sa vidieť dá.

RÍMSKE KÚPELE v Dudinciach

Toto konkrétne je dodnes tak trochu  veľká záhada a viac tu vieme z povestí, než nejakých písomných prameňov. Faktom je že hlboko za hranicami ríše, v dnešných Dudinciach „niekto“ objavil zázračne liečivú silu vody, ktorá tu vyviera z mnohých prameňov a ten niekto tu postavil kúpele. 

Na jednej vyvýšenine blízko dnešnej liečebni môžu návštevníci nájsť veľké obdĺžnikové kade, vytesané do skaly. Dodnes vidno veľmi dômyselný systém, kde  z jednej, vyššie položenej kade išla voda kanálikom do kade pod ňou. Ako toto miesto vyzeralo v oných časoch je záhada, rovnako je záhadou kto tu tieto kúpele postavil no jedna povesť hovorí o rímskom vojakovi, ktorému miestna zázračná voda zachránila život, vďaka čomu tu neskôr jeho spolubojovníci postavili kúpele a vyhĺbili kade.  Pravda ale ostane navždy záhadou, po ktorej ostali len tajuplné diery v skale.

AQUINCIUM (dnes Budapešť v Maďarsku)

No a veľkými mestami VINDOBONA a CARNUNTUM sme našu výpravu začali a ukončíme ju rovnako veľkým mestom AQUINCIUM. Veľkosťou a veľkoleposťou bolo porovnateľné s Carnuntom –hlavným mestom Hornej Panonie. Rovnako aj tu žili ľudia doslova v malom Ríme, kde nechýbalo nič z toho čo mohol zažiť obyvateľ hlavného mesta Rím. Boli tu kúpele, arény podobné tým v Carnunte, kde sa odohrávali napínavé zápasy gladiátorov,  no a bolo to predovšetkým hlavné mesto Dolnej Panonie.