O čo vlastne ide...

Keď sa chceš do niečoho pustiť ...niečo vytvoriť, je dobré mať plán... akú takú predstavu či myšlienku čo by to malo byť. Potrebuješ mať KONCEPT.

Od šesťdesiatych rokov 20.storočia sa postupne rodí druh umenia, ktoré ale už nemalo za cieľ dotiahnuť vec do konca a v podstate by sa dalo povedať že hlavnou ideou bolo DIELO NEVYTVORIŤ...  Dať dohromady podklady k nápadu či myšlienke a tie ponúknuť divákovi aby si on sám vo svojej mysli poskladal myšlienku, ktorú mu chcel umelec sprostredkovať. Toto je presne ten moment (ako v prípade Kinetického umenia) kedy už umelecké dielo prestáva byť sochou a skôr sa mu hodí pomenovanie OBJEKT alebo INŠTALÁCIA. Už totiž nejde o reálnu sochu s názvom ale viac o umiestnenie predmetov v priestore tak, aby ti navodili myšlienku, ktorá ťaží alebo niekedy aj zabáva umelca.

Napríklad taká téma že „Zachráňme pralesy, zachránime zem“...umelec-realistik by možno namaľoval vyrúbané stromy. Surrealista by to možno namaľoval tak akoby strom umieral a trpel so slzami v očiach... proste by ho zosobnil, aby sme sa vedeli vcítiť do stromu.

Umelec konceptualista by tému mohol urobiť nasledovne:

1.-mohol by vziať mŕtvy peň, preniesť ho do galérie a červenou farbou po dlážke urobiť pramienky a kaluže krvi, ktoré by návštevníci chtiac-nechtiac roznášali na topánkach.

2.-mohol by urobiť maketu planéty a rozpučenú ju pribiť klincami o stenu galérie.

3.-mohol by tú maketu nechať obhorieť, alebo ináč poničiť.

4.-mohol by vedľa seba položiť peň stromu a figurínu človeka a urobiť inštaláciu že zo stromu ide k ústam človeka dýchacia maska s kyslíkom zatiaľ čo človek drží v ruke pílu.

5.-alebo by mohol do úplne prázdnej miestnosti s čistými stenami do stredu položiť kyslíkovú masku s rozbitou kyslíkovou fľašou (bombou) aby tak upozornil na to, že bez stromov by na zemi nebol kyslík a tým by sme za krátko neboli ani my.

Jednoducho by urobil INŠTALÁCIU... Ide v podstate o to, že z toho čo vidíš v tej miestnosti, pochopíš koncept... myšlienku a zámer umelca. Už nejde o to že uvidíš pekný obraz v galérii, ktorý si cvakneš do mobilu a pridáš do storky na FB.  Ty tam prídeš do priestoru, v ktorom je pre teba odkaz...pravda o svete... myšlienka.

Dalo by sa povedať, že vo svete konceptuálneho umenia by mohlo byť umením s hlbokou myšlienkou aj položenie kozieho bobku do stredu tej miestnosti a nemyslím to vôbec srandisticky...

Čokoľvek hmotné, či dokonca len napísané na kuse starého trička môže byť nositeľom odkazu a myšlienky. Ku všetkému, čo totiž denne vídame, máme nejaké asociácie a keďže mnohé máme spoločné, umelec môže použiť rozostavenie niekoľkých predmetov a vie že divák to pochopí. Samozrejme že to u autora vyžaduje veľkú mieru poznania myslenia ľudí.  Autor je vo svojej tvorbe úplne slobodný, no zároveň musí hľadať také prostriedky aby to divák pochopil. Musí poznať myslenie diváka.

Začalo to pisoárom J

No fakt ... bol kedysi dávno istý Marcel Duchamp a ty ho už určite poznáš z kapitolky o Kubistoch a Futuristoch. Okrem toho že to bol geniálny maliar svojej doby, rád experimentoval. Keď v roku 1917 predložil svoje „hotové“ dielo „Fontána“ na vystavenie v Grand Central Palace v New Yorku spôsobil veľký rozruch. Bol to pisoár, ktorý umiestnil na podstavci „poležiačky“. Bola to v podstate slovná aj myšlienková hračka, kde na stvárnenie jednej veci použil inú, bez akýchkoľvek úprav. Dielo bolo z výstavy stiahnuté. Fotograf  Alfred Stieglitz ho ešte stihol odfotiť a následne sa bez stopy stratilo.

Následne bolo o pár rokov podľa fotografie vyrobených šesť kópií (vrátane nápisu R.Mutt1917) a presne 33 rokov po vytvorení originálu sa v roku 1950 v galérii ocitlo znovu... tentoraz už s uznaním že to bola predzvesť Konceptuálneho umenia, v ktorom nezáleží na použitej forme ale na obsahu... myšlienke.

V podstate aj Akčné umenie (to sú Happening a Performance, ktoré už poznáš) sú tiež súčasťou Konceptuálneho umenia. Tiež tam ide o myšlienku, ktorú účastníci príjmu a vlastne priamo zažijú, keďže sa toho priamo zúčastnia.

Ono už v Surrealizme sa Konceptuálne umenie chvíľami objavovalo. Rene Magritte napríklad namaľoval desiatky rokov pred Konceptualistami obraz s názvom „TOTO NIE JE FAJKA“ a v podstate tým urobil veľmi milú slovnú hračku, pretože to čo návštevník galérie vidí naozaj v skutočnosti NIE JE fajka ale iba jej obraz.

Iný umelec pre zmenu spojil veľmi staré s veľmi novým a divákovi ponúkol starovekú grécku nádobu s nápisom Cocacola.

Inokedy je to len jeden veľký nápis, ktorý vytvára priestor na rozmýšľanie...

Alebo je to celá zostava poznámok, nákresov a fotiek, akoby sme čítali denník s tajuplným odkazom. To je potom stena, pred ktorou sa dá stáť aj hodinu, pretože rozmýšľaš nad myšlienkami vlastníka poznámok a v podstate sa s ním stotožníš a stávaš sa na moment ním.

Ono to v podstate môže byť spojené s čímkoľvek, čo dokáže podať človeku informáciu... čiže totálne úúúplne s čímkoľvek. Využíva sa hudba, rôzne zvuky, ktoré navodzujú zvláštnu atmosféru, videozáznam ale aj online-prenos z jedného miesta na iné.

Zopár mien vďaka ktorým pochopíš

Koncept-art

Genc Gulan (nar.1969) sa napríklad hral s interpretáciami antických sôch. Vznikla mu tak veľmi vtipná séria diel, kde z gréckej Venuši urobil dnešný ideál krásy BARBIE, z rímskeho cisára urobil Dart Weidra z hviezdnych vojen a ďalšej fešande zo starého Ríma dal do ruky mobil aby si mohla po vzore dnešných slečien urobiť selfíííčko J

Joseph  Kosuth (nar.1965) predstavil stoličku v troch rôznych formách. Originál stoličky, jej fotografiu a slovníkovú definíciu pojmu „stolička“ V podstate chcel ukázať niekoľko právd...

1.-objekt, jeho obraz a slová o ňom sú to isté a predsa niečo úplne iné. Tá stolička je tam v podstate 3x ale skús si sadnúť na fotografiu stoličky alebo na jej opis v slovníku.

2.-Myšlienka môže existovať úplne nezávisle od objektu. Fotografia stoličky a aj jej opis v slovníku by naďalej existovali aj keby sme stoličku rozrúbali na cimpr-campr a triesky poslali poštou na štyridsať adries.

Felix Gonzales-Torres (1957-1996) napríklad ukázal že v Konceptuálnom umení už nejde ani o to aby Autor svoje dielo sám dotiahol do finálnej podoby. Zapojil priamo návštevníkov galérie, ktorí postupne menili dielo a tým vlastne plnili autorovu myšlienku. Išlo o to že blízky človek v jeho živote trpel ochorením HIV, ktoré v tom čase znamenalo že skôr či neskôr zomrie.

Umelec zozbieral 80kg farebných cukríkov (toľko vážil jeho známy) a vysypal ich do rohu miestnosti. Návštevníci si mohli vziať koľko chceli a tak z kopy postupne ubúdalo až nakoniec po pár týždňoch nebola. Symbolizovalo to nielen fakt, že kvôli chorobe postupne stráca váhu ale že sa doslova stráca pred očami svojich blízkych.

Koncept (čiže nápad) v Street-arte

Ako už isto vieš z predchádzajúcich kapitol Street-art je umenie na ulici, pri ktorom autori využívajú práve Expresiu (výraz) na vyjadrenie posolstva, ktoré chcú ľuďom povedať.

Sú ale aj iní umelci ulice a tí pre zmenu čerpajú z Konceptuálneho umenia.  Tu už ale nejde o ťažkú filozofickú meditáciu nad ružovou kockou cukru uprostred stola. Je to umenie, ktoré opustilo galériu a stalo sa súčasťou ulice. Je to druh umenia, ktorý veľmi zábavným spôsobom reaguje na reálne predmety alebo javy, ktoré nás obklopujú. V podstate je to slovná a obrazová hra s pojmami a tvarmi a pre diváka je to veľmi príťažlivé, lebo mu to otvára nový pohľad ne veci, ktoré ho obklopujú. Nuž a netreba zabúdať, že nápadom a často aj vtipnosťou doslova vedia urobiť okoloidúcemu divákovi pekný deň... Dobre si na fotkách všimni, čo bolo základom nápadu a ako to umelci využili.

Tu je ešte dôležité povedať, že je to v podstate prvé umenie, ktoré ku svojej existencii vyslovene potrebuje sociálne siete ako Facebook alebo Instagram. Pokiaľ má totiž nápad nejaký výtvarník a zrealizuje ho, vidia to iba tí okoloidúci, ktorí idú tým miestom a zároveň pri chôdzi namiesto čučania do mobilu pozerajú okolo seba. Tých ľudí ale veľa nie je a navyše dielo samotné časom zanikne. Fotografia a zverejnenie diela na nete ho ale urobí nielen viditeľným pre milióny divákov ale zároveň doslova večným a nesmrteľným.

Tie dve krabice na rozvod elektriny, ktoré niekto veľmi jednoducho, no zároveň veľmi milo dotvoril raz určite niekto pretrie farbou. A možno ich už ani nebude treba a jednoducho ich zbúrajú. Tá fotka ale dielo určite prežije a možno o 270 alebo 500 rokov nejaký človiečik na Marse, či na vesmírnej stanici krúžiacej nad Jupiterom bude mať túto fotku uloženú v mobile... ak teda ešte mobily budú.

Land-art

Najprv že čo je to zase za čudo... Názov vznikol v Angličtine (Land –krajina, Art –umenie). Vlastne by sme to voľne mohli preložiť ako  umenie krajiny, krajinné umenie alebo umenie v krajine.

Ono...jasné... v podstate od kedy je človek tvorcom, tvorí v krajine a mení ju. Od pravekého Stonehenge (dúúfam že poznáš)  cez Pyramídy až po mrakodrapy v New Yorku, vždy to bolo dielo človeka ktoré menilo krajinu. Boli to ale vždy projekty za konkrétnym účelom... na obrady, bývanie či cestu faraóna na druhý svet v súhvezdí Orion.

Land-art je ale umenie v ktorom vznikali zaujímavé inštalácie v krajine, no účelom bola len čisto Estetika alebo MYŠLIENKA, ktorú chcel umelec sprostredkovať divákovi.

ÁNO –JE TO DRUH KONCEPTUÁLNEHO UMENIA. V podstate bolo základnou ideou že človek zanecháva v krajine stopu nielen po svojej existencii ako v prípade domov či ciest, ale stopu po svojich myšlienkach, ktoré odovzdáva divákovi.

Nejdeme sa zavaliť desiatkami mien, no pár géniov Land-artu určite treba spomenúť.

Andy Goldsworthy (nar.1964) je Anglický fotograf, sochár aaa predovšetkým ENVIROMENTALISTA (vedec zaoberajúci sa prírodou, jej fungovaním a ochranou) Svoje diela umiestňoval aj v mestskom prostredí no predovšetkým v prirodzenom prostredí prírody.  Reaguje v nich na dianie v prírode, prírodné zákonitosti ale napríklad  aj na princíp života, ktorý sa vyvíja.

Často napríklad používa tvar špirály a kruhu, ktoré sú základným tvarom v prírode.

A teraz jeden kápo, od ktorého môžeš vidieť MEGA vec aj na Slovensku. Spišský hrad nebol len stredovekým hradom. Dávno pred tým tam bolo keltské hradisko, nuž a o nich už isto z kapitolky o Grécku vieš že razili vlastné mince. Pár takých sa našlo aj v okolí hradu. Je na nich... ako ináč u Keltov... KONÍK.

Umelec Andrew Rogers sa venuje umeniu, ktoré voláme GEOGLYFY... čiže kresby v krajine postavené z kameňov. Predovšetkým vychádza z pravekého umenia, v ktorom boli Geoglyfy často používané ako komunikácia s nadprirodzeným svetom.

Jeho práce sú tak veľké, že ak si ich chceš kuknúť, potrebuješ na to balón alebo vrtuľník. No a tento chlapík pod našim Spišským hradom vytvoril dielo inšpirované práve Keltmi a ich dávnou kultúrou z počiatku našich dejín. A čo iné... samozrejme koník sa tam ocitol, pretože pre Keltov bol tak dôležitý že pre nás ľudí dneška sa stal doslova ich symbolom.