V prúde čias

Slovensko bolo súčasťou sveta odjakživa... a to sa ešte ani Slovenskom nevolalo. Všetko čo sa dialo vo svete sa dialo aj u nás.  Niekto v Mezopotámii vymyslel koleso a za chvíľu sa gúľalo aj u nás. V Grécku Filip Macedónsky začal raziť mince so svojim portrétom a koníkom a za pár rokov to u nás zopakoval nejaký čávo, čo sa volal Biatec a rovnako neskôr jeho kámoši, náčelníci Nonnos, Covnos alebo Evoivrix.

Rimania si postavili Rím, a za nejaký čas už cupitali okolo Hrona.  Románske umenie, Gotické, Renesancia... to všetko sa dialo vo svete ale aj u nás...možno práve preto, že my sme svet. Sme jeho súčasťou.  Mená našich pradávnych umelcov poznáme len veľmi málo. Z kapitolky o Gotickom umení vieš, že u nás urobil dieru do sveta napríklad Majster Pavol z Levoče, sochár, ktorý bol svojho času známy v celom svete.

V Gotike a Renesancii napríklad bolo zvykom pozívať Nemeckých architektov a sochárov a na maľbu fresiek majstrov až z Talianska. Tak to bolo podľa všetkého napríklad aj v prípade kostolíka v dedinke Poniky pri Banskej Bystrici.

V každej kapitolke od praveku po súčasnosť sme zároveň trošku zabočili aj na to naše Slovensko a ukázali sme si že sme vždy „išli s dobou“ a nikdy sme v ničom nezaostali. Nasledujúce tri kapitolky budeme venovať našim Slovenským majstrom štetca, dláta a kadečoho iného...

Obdobie Baroka...

a Ján Kupecký (1666-1740)

To bolo to obdobie kudrliniek ak si spomínaš. Ján Kupecký sa narodil v Pezinku a keby raz o ňom natočili film, bol by to dobrodružný trhák o tom, čo môže človek dosiahnuť ak na sebe pracuje.

Jeho rodičia pochádzali z Čiech, no kvôli vierovyznaniu museli odísť a usadili sa v Uhorsku.  Ono to u nás celkovo boli dosť nepokojné časy... stavovské povstania proti panovníkovi, boj s Osmanskou ríšou a kopa ďalších vecí robili v tej dobe život dosť zložitým.  Z malého Jančiho mal vyrásť veľký tkáč (výrobca látok) čo sa ale pätnásťročnému zasnenému chalanovi len pramálo pozdávalo. Ušiel preto z domu a náhoda ho zaviedla k neďalekému zámku v Holíči.

V duchu barokovej architektúry ho práve prerábali a prác sa zúčastňoval  aj maliar Benedikt Claus zo Švajčiarskeho Luzernu.  Gróf Czobor a umelec Claus jedného dňa videli chlapcove kresby uhlíkom a veľký talent bol objavený. Gróf Czobor dal Clausovi 100 toliarov, ktoré mali slúžiť na chlapcove vzdelanie. Po skončení prác na zámku v Holíči spolu odišli do Viedne, kde sa Claus stal jeho prvým učiteľom.

Tam ale jeho cesta nekončí. Rozhodol sa, že osloví ďalšieho umelca, pôsobiaceho v Benátkach aby uňho pokračoval v štúdiu. Ten ho však neprijal a tak tento náš dobrodruh precestoval bez akýchkoľvek znalostí taliančiny celé Taliansko až sa v roku 1687 dostal do Ríma. Našiel si prácu ako portrétista a popri tom ako dokázal namaľovať 9 portrétov denne, pustil sa do štúdií diel známych maliarov ako Raffael či Michelangelo. Do Viedne sa vrátil ako uznávaný umelec na pozvanie princa Adama von Lichtenstein. Bol tak uznávaný že ho dokonca oslovili k maľbe cisára Jozefa I.  no maľoval aj  mnohé významné osobnosti z Rakúska, Poľska a Uhorska.

Obdobie Baroka...

a Franz Xaver Messerschidt (1736-1783)

Nebol Slovák ale dlhé roky žil a pôsobil v Bratislave (v tom čase Pressburg). Vyrástol v Mníchove a najprv sa sochárskemu umeniu učil u svojho strýka J.B.Strauba a neskôr u mnohých ďalších veľkých sochárov tej doby.

Napriek tomu že vyštudoval Akadémiu výtvarných umení vo Viedni a tvoril aj pre cisársky dvor a najbohatších mešťanov a šľachticov, odišiel ako 33 ročný na študijnú cestu do Talianska. Tu ho naplno ohúril Klasicizmus a niekde tam je aj počiatok jeho unikátnej série portrétov, do ktorých dal niečo, čo nikto nikdy neskúsil... GRIMASU ...dodnes tieto jeho busty poznáme pod spoločným názvom „Charakterové hlavy“.

Týchto búst vytvoril Messerschmidt celkovo 52 a v podstate ich tvoril len tak sám pre seba ako výtvarný experiment a nikdy žiadnu nepredal. Verejnosť ich mohla vidieť na výstave až za mnoho rokov, keď ich jeho brat predal istému Viedenčanovi a cez neho sa ocitli vo výstavnej sieni. Samozrejme že spôsobili veľký rozruch, pretože toto ešte svet nevidel... teda... až na jednu udalosť, z ktorej sa časom stala Bratislavská povesť. Pre mešťanov bol veľkým čudákom a keďže mu vadilo že sa ľudia z ulice pozerali smerom k jeho oknám, dával do nich práve tieto busty.

Romantizmus

a Peter Michal Bohúň (1822-1879)

Z kapitolky o návratoch v 19.storočí vieš že okrem iného to bolo aj obdobie Romantizmu. Národy si začali o niečo viac uvedomovať samy seba, svoju minulosť a miesto vo svete. Keďže my, Slováci sme v tom čase žili v mnohonárodnom štáte „Uhorsko“ a to ešte bolo súčasťou Habsburskej monarchie, bolo to u nás s tým Romantizmom o niečo zložitejšie. Veľkú úlohu tu zohrala skupina veľmi múdrych a odvážnych ľudí okolo Ľudovíta Štúra (preto ich teda aj voláme Štúrovci). Nuž a v podstate k nim určite patril aj Peter Michal Bohúň. 

Narodil sa v Oravskej dedinke Veličná. Študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, no keď bolo lýceum kvôli národným nepokojom v máji 1841 zatvorené, odišiel do Kežmarku kde študoval Právo. Niekde tam aj začala jeho umelecká tvorba a už v roku 1843 začal študovať na Akadémii umení v Prahe.

Najčastejšie sa venoval maľbe portrétov, ktoré nájdeš vo väčšine galérií na Slovensku, no namaľoval aj množstvo oltárnych obrazov, ktoré dodnes zdobia desiatky kostolov na Slovensku.

Vo svojej tvorbe sa samozrejme venoval aj životu na Slovensku,

a jeho najznámejším dielom je portrét národného buditeľa a veľkého hrdinu tých ťažkých rokov Janka Francisciho ako dobrovoľníckeho kapitána,

...a samozrejme temperová škica „Slovenské ľudové zhromaždenie.

Dominik Skutecký (1849-1921)

Maľbu najprv študoval vo Viedni a neskôr v Benátkach. Pri svojom prvom pobyte v Banskej Bystrici vytvoril niekoľko krajinomalieb a možno aj trochu tušil, že raz sa sem vráti. Dlhší čas následne pôsobl v Benátkach a po návrate domov sa natrvalo usadil v Banskej Bystrici. Maľoval významno osobnosti mesta a regiónu ale aj blízkych ľudí, ktorí ho obklopovali.

Často sa venoval téme života v meste a jeho najznámejším obrazom sa stal výjav z trhu na námestí (dnes námestie SNP).

Okolie Banskej Bystrice je známe svojou históriou ťažby a spracovania medi a napríklad pred pár rokmi obletela svet správa, že potápači pri brehoch Kuby našli loď z pred 400 rokov s nákladom medených tyčiek označených tak, že sa zistilo že boli vyrobené na Španej Doline blízko Banskej Bystrice. Bystrica bola od pradávna svetovým centrom ťažby a spracovania medi. No a práve ťažký život zlievačov bol u Dominika Skuteckého rovnako častým námetom.

V Banskej Bystrici nájdeš aj galériu venujúcu sa jeho rozsiahlej tvorbe. Nájdeš ju vo Vile Dominika Skuteckého.

Júúú a keby že chceš čeknúť túto jeho galériu dištančne, ťukni na ozkaz:

https://www.ssgbb.sk/expozicie/vila-dominika-skuteckeho/

...a ocitneš sa Online na vyrtuálnej prehliadke J

Na záver príbeh, v ktorom sa objavia hneď traja výtvarníci a jeden kaštieľ so smutným osudom...

Ladislav Medňanský (1852-1919)

...patril medzi IMPRESIONISTOV (to boli tí machri čo dokázali zachytiť pocit ak si spomínaš). Dokonca mal svoj ateliér na Montmartri a neskôr vo Viedni. Najradšej sa venoval krajinomaľbe a dokázal do nich vložiť neuveriteľné množstvo melanchólie a nostalgie.

Narodil sa v Beckove v šľachtickej rodine Mednyánszky a Horvát-Stančič.  Tvoril na rôznych miestach no obzvlášť mu prirástol k srdcu kraj okolo ich rodinného sídla (Kaštieľa v Strážkach).

Samozrejme že sa venoval aj portrétnej tvorbe, no v nej sa zameriaval na obyčajných ľudí a ich život.

Keď začala prvá svetová vojna (1914-1918) dobrovoľne sa napriek vysokému veku a zdravotným problémom prihlásil do armády ako vojenský maliar (v tom čase niečo ako vojnový fotograf a reportér)  Baron Mednyánszky zomrel vo Viedni v roku 1919 ako 67 ročný.

Ferdinand Katona (1864-1932)

sa narodil v Spišskej Starej Vsi. Oproti Ladislavovi Medňanskom mal nepomerne ťažiu štartovaciu dráhu. Pochádzal z veľmi chudobnej rodiny a možno práve to spolu s náhodným stretnutím. Medňanský sa dozvedel o výnimočnom talentovanom chlapcovi a pozval ho na návštevu do kaštieľa v Strážkach. Chlapec sa stal doslova jeho žiakom. Brával ho na cesty do zahraničia a učil ho vidieť a zachytávať svet. Neskôr vyštudoval umeleckú školu a stal sa jedným z najvýznejších maliarov Slovenska a Maďarska 19.storočia.

V roku 1900 namaľoval sestry Marianu a Margitu Czóbelové, netere Ladislava Medňanského...

... a tu náš príbeh pokračuje.

Margita Czóbelová (1891-1972)

Neter Ladislava Medňanského, ilustrátorka a maliarka sa stala paňou kaštieľa v Strážkach ale jej život zďaleka nebol jednoduchý. Postupne stratila všetkých svojich blízkych. Najprv jej v roku 1916 vo vojne zomiera starší brat, v roku 1929 sestra Mariana a o niekoľko rokov aj obaja rodičia.

Keď prišla druhá svetová vojna, prišli s ňou ešte ťažšie časy.  Na konci vojny, keď sa dozvedela o blížiacej sa armáde, dala všetky vzácne Medňanského obrazy vybrať z rámov, zrolovať a ukryť v zamurovanom krbe. Bála sa že by diela vojaci zničili alebo vzali.

V dedine bola Baronka Czóbelová známa pre svoju dobrotu a ochotu komukoľvek pomôcť. Po vojne ale prišlo obdobie, kedy ona sama potrebovala pomoc. Po roku 1948 jej kaštieľ rovnako ako iným všetky podobné majetky štát zabral. Dovolili jej bývať v dvoch miestnostiach chátrajúceho kaštieľa no bez pomoci miestnych by bol jej život ešte ťažší. V roku 1972 prevzala kaštieľ Slovenská Národná Galéria a pri rekonštrukcii a úprave na galériu objavili viacero tajných priestorov s ukrytými vzácnymi obrazmi.

Vo svojich prácach sa najčastejšie venovala okoliu Strážok, ktoré pre ňu boli v podstate celým životom, od šťastného detstva so sestrou Marianou a rodinou cez ťažké časy oboch vojen až po smutnú dobu po vojne, kedy prišla o všetko. 

Rovnako sa ale profesionálne venovala aj téme ilustrácií.