LITERÁRNE ÚDERY-2011-I.kategória:PRÁCE
I.kategória-POÉZIA
Kristína Pakesová:
Príbeh o nekonečnej samote, čo nemá koniec
Dostáva sa na povrch kože ako slaný pot
Pamätáš, keď som si myslela, že to tričko si znova opral ?
A ono...
Bolo nasiaknuté len tvojim hnevom
Pozorujem cudziu tvár
Dotýkam sa prstami vlastných pier
Lebo ťa hľadám
Ako neexistujúci darček pod stromčekom
Lebo ...
My vlastne žiadny vianočný stromček nemáme
Mierne chaotické,...
Strácam sa niekde v pohľade na nič
Akoby zajtrajšok bol dnes
Kolobeh straty a získania zároveň
Pokúsim sa písať básne
V súzvuku s tvojimi myšlienkami
Prakticky nemožné
Ale pre pokus temer skutočné
Hovoril si, že milujem to, čo mi len odpovedá
Neargumentuje
Mierne dráždi slovami, keď je treba
Dotyk však necítim a prestávam sa kontrolovať
V záchvate veľkého hnevu
Predsa ja nemôžem byť taká sama
Bez citu
Cynicky si myslieť, že cyklus mojich ročných sa zhoduje
S tvojimi dňami žitia a pitia lacnej coca coly
Vlastniť ťa je také jednoduché
Milovať príliš romantické
Mať ťa dostatočné predstaviteľné
Chcieť obohatené dňom
Horšie je to, že všetko dokopy sa nedá skĺbiť
Psychoterapeutka to chápe
Za peniaze pochopí každý
Aj keď imaginárne
Lebo platím kartou ...
Po sklamaní povieš, že o týždeň to bude už iné
Zabudol si dodať
Len rovnako sklamané
Otupenou čiernou hlbokou dierou v duši
Hľadám nový rozmer ako zopár iných umelcov
Čo sa považovali za umelcov
Aj keď samotné dielo skazy a dobra bola ich duša
Len sa im to nejako podarilo v tom opojnom stave tvorivosti
Aj napísať...
Lacno, ale predsa
Jediné, čo v tejto chvíli efektívne využijem je ignorácia
K tebe
A potom k sebe
Keď chvíľu nebudem tak nie som chýbajúci článok
Ale možno len spomienka o ktorú sa tak snažím
Nakoniec sa aj tak ozveš
A mne bude jasné, že si ten môj
Nekonečný príbeh
Stratenej duši, čo nepozná ani jednu báseň
Písanú o sebe
Kristína Pakesová: Čistota a poznanie sa nezhodujú
Jedno viem...
Že večne sa panikáriť nedá
To čo bolí po čase utíchne
A spácha tichý žiaľ
Túžim sa inšpirovať Van Goghovim uchom
Odrezať si nejakú časť tela
S kvapkou potu v pravej ruke
Prijať liek tvojho tela
Našla si ma ...
Zaspala si
prenajala byt tichému bláznovi
.....
Jedno viem...
Mať liek v sebe stále je možné
Neotvoriť pocit neistoty nestabilné
A zahaliť telo Eviným rúchom čistoty
Bolestné..
Písal si extrémne ťažké slová
Verzus
Monológ popleteného básnika
Nejako ti to nesedelo
Preto si sa stal predavačom
Potom si kŕmil slovami kupcov
Verzus
Nevyrovnanosť terajšieho stavu mága
Spasil si jedine zeleninu
Čo bola pred tvojim stánkom zhnitá
Odišiel si s prázdnymi vreckami
Verzus
Moje ja to nečakalo
A vyčkávalo na návrat
Niekoho kto pozná tajné šifry mojich rúk
Ja
Verzus
Ty
Skončila som spánkom
Kristína PAKESOVÁ: Malý Boh
Som tvorcom všetkého živého
Som malý Boh,
čo sa poneviera v supermarketoch
Nedám však veci za akcie
Platíš mi plnú sumu
Nemáš ?
Nevadí
Zaplatíš mi emóciou
Človečou s úrokmi v podobe šťastia
Spomienky naň
Prinútia ťa k hladu
Otvoria ti brány
Do temnoty
Dostaneš VIP miesto
Budeš sedieť vedľa mňa
Podávať budeš pomocnú ruku
Fiktívnemu kamarátovi
Nebude to samota
Nezostaneš prázdny
Však aj hnev a nenávisť
Je určitý druh niečoho,
Čo zostáva hodnotné
Také niečo kupujem
Keď sa cítim príliš šťastne
Otravujem ?
Kdeže...
len ťa sprevádzam
dušou malého Boha menom Ja
Lenka Debnárová: Motýlia
V náruči motýľov
zaspávam
s lúčmi
a na viečkach
v tichu
pijem hriechy
neživých
nocí
z kakaa zreničiek
páru tvojich očí.
Anna Gazdíková: Pocitovo ťažká
Po těle bloudit jen rukama od pěny,
Chlubit se nahotou,
Měřítkem odměny. -----------------------------
Tak štetce halí dnes jednoduchý žiaľ.
Farby tiekli po plátne ako slané slzy
Dnešných duší včerajšieho zajtrajška.
Jedinou možnosťou bolo usychať v prudkých
Farbami milovaných kontrastoch.
Ako nežná narážka morbídnej opustenosti v národe plnom
Samozrejmej umeleckej krutosti.
S tvojimi prstami v oku dreva
S nimi sa tešila maľovaná deva.
Nahota tela skvela sa v prítmí
Tak ako tvoje prsty triasli sa v nemote.
Tak ona tam stála sama a v chlade a samote.
V rohu plátna sama a skrčená,
Pri dotyku tvojho štetca na končeku dlane,
Bezmocne hľadela do zeme a
Ruky zopäté na hrudi chceli sa priblížiť trasu tvojich.
No dnes už len potichu čakajú,
Na chvíľu kedy zvesíš ich zo steny
A ponúkneš do rúk zajtrajšej ... odznova milovanej devy.
I.kategória-PRÓZA
Simona Albertová: 29.február
Keby čašníčka, pracujúca v nóbl podniku, noc predtým nespoznala nádherného muža a nestrávil s ním niekoľko hodín bez bundy v parku, možno by neochorela a nepotrebovala by dovolenku. Keby nepotrebovala dovolenku, mohla by pracovať celú noc a obsluhovať stoly číslo 21,22,23,24 a 25. Keby ju teraz nemusela zastupovať kolegyňa, stihla by pána v čiernom klobúku, ktorý býva na druhom poschodí, v treťom vchode, obslúžiť včas. Keby pána v čiernom klobúku obslúžila včas, nenahneval by sa a v amoku by neoblial svoju polovičku červeným vínom. Keby svoju polovičku neoblial, nemusela by sa ísť umyť. Keby sa nemusela ísť umyť, nezmeškali by divadelné predstavenie. Keby nezmeškali divadelné predstavenie, nemuseli by sa skôr vracať domov. Keby sa nemuseli skôr vracať domov, nemuseli by prechádzať cez cestu v tú sekundu.
Možno by sa nič nestalo, keby dáma s veľkou taškou, bývajúca na piatom poschodí, v druhom vchode panelového bytu, nechystala svadbu svojej dcéry. Keby nechystala svadbu, nerozhodla by sa v to ráno, hneď ako dojedla svoj hemendex, kúpiť si šaty na obrad. Keby sa nerozhodla kúpiť si šaty, nezavolala by si taxík. Keby si nezabudla doma peniaze, nemusela by sa vracať do bytu. Keby sa nemusela vracať, aby si zo svojej koženej peňaženky vybrala peniaze, nemusel by na ňu taxík čakať. Keby na ňu nemusel čakať, vyrazili by o päť minút skôr.
Keby v ten deň majiteľka butiku neoslavoval výročie svadby, prišla by do práce o deviatej hodine ráno. Keby neoslavovala výročie, mohla by dáma s veľkou taškou pokojne nakúpiť. Keby dáma nakúpila, nemusela by sa do butiku vracať opäť večer.
Keby taxikár večer nepoužil skratku, ktorou chodieva zvyčajne, nedostal by sa do kolóny. Keby sa nedostal do kolóny, stihol by doviesť dámu z piateho poschodia včas do butiku. Keby dámu priviezol do butiku včas, nenahnevala by sa. Keby sa nenahnevala, zaplatila by mu. Keby mu zaplatila, kúpil by svojej dcére plyšáka.
Keby svojej dcére kúpil plyšáka, pokojne by zaspala. Keby pokojne zaspala, nemusela by jeho manželka bežať kúpiť med, aby sa dieťa upokojilo. Keby sa jej podarilo naštartovať hneď na prvýkrát, stihla by nakúpiť v blízkej večierke. Keby nakúpila v blízkej večierke, nemusela by ísť cez celé mesto, až do hypermarketu. Keby nemusela ísť do hypermarketu, nedostala by na križovatke červenú. Keby nedostala na križovatke červenú, nebola by nervózna. Keby nebola nervózna, išla by pomaly. Keby išla pomaly, neprechádzala by pred divadlom práve vtedy, keď tadiaľ prechádzal pán v čiernom klobúku, bývajúci na druhom poschodí, v treťom vchode, so svojou manželkou. Možno preto je 29.ferbruár len raz za štyri roky.
Simona ALBERTOVÁ: Bez názvu
Nie, on nebol nikdy sám. Jednoducho plával. Cítil vedľa seba prítomnosť ostatných ľudí a predstavoval si, že sa ho dotýkajú. Keď sedel v metre pri ceste do práce, keď sa v supermarkete rozhodoval, aký jogurt kúpiť. Miloval nadovšetko jahody a zároveň vanilku. Nikdy sa nedokázal rozhodnúť. Bolo to o to ťažšie, že existovalo
toľko značiek. Občas len tak stál a predstavoval si ich chuť. Ktorý bude asi najlepší? Dokázal pri chladiacich boxoch stráviť hodiny. Doma ho aj tak nikto nečakal, len ticho. Ticho, ktoré pohlcovalo všetok vzduch. Keď sa stal sirotou a odišiel bývať do svojho vlastného bytu, problém ticha riešil tak, že mal zapnutý televízor alebo si
jednoducho spieval. No nakoniec nevládal a ticho pohltilo aj jeho. Už existoval len on a jeho ticho. To ticho bola jeho jediná spoločnosť. Jeho svet. Nakoniec ho začal vynášať aj zo svojho bytu. Stal sa vlnkou v mori ľudí. Čakal, kam ho odnesie prúd a mlčal. Celý jeho svet tvorili len vlastné myšlienky. Niekedy už ani nemal nad čím uvažovať. Za posledných desať rokov nespoznal nijakého nového človeka a v jeho okolí sa nič vzrušujúce neudialo. Ráno vstal, oholil si svoje jemné strnisko. Zjedol jogurt a vypil šálku čaju. Obliekol si bielu košeľu, tmavomodré rifle, prehodil
si cez seba sveter a vyšiel z dverí. Každé ráno sa z deviateho poschodia, kde býval , výťahom zviezol na tretie a odtiaľ išiel pešo dolu po schodoch. Prešiel dvomi ulicami a nasadol do metra. Cestoval pol hodiny. V metre sa medzitým prestriedalo veľa ľudí. Obzeral si ich. Rozmýšľal, akí asi sú, predstavoval si, že sa spolu rozprávajú.
Predstavoval si, že ticho, ktoré v jeho živote hrá hlavnú úlohu, jednoducho vymení za rozhovor. Ach, ako dlho nepočul slová. To, čo dokáže človeka najviac pohladiť, sú krásne slová. Ako by sa tešil, keby naňho niekto čo i len kričal, len aby s nim chcel niekto nadviazať komunikáciu. Skúsil prehovoriť, ale nešlo to. Len nezrozumiteľne chrčal. Nikto sa za ním ani neobzrel. Keď vyšiel z metra na ulicu, hlboko sa nadýchol a pozeral na slnko. Mal pocit, že slnko je jeho jediným priateľom. Že len s ním sa dokáže porozprávať, len ono dokáže z jeho myšlienok pochopiť, čo chce povedať. Keď rozprával, nikto ho nepočúval. Teraz, keď mlčí, tiež ho nikto nepočúva. Svet je taký, je mu jedno, aký v skutočnosti ste, počúva a vidí len to, čo chce. Ak vás občas prestane baviť robiť svetu šaša, ktorého vystúpenie aj tak nikto neocení, vtedy sa stanete takými, akými vás ľudia chcú. Neotravujete ich svojimi názormi, svojimi pocitmi, sebou. Potom len kráčate po ulici plnej ľudí a predstavujete si ich blízkosť. Aké by to asi bolo, keby ste sa chytili za ruky. Keby ste cítili teplo a šťastie toho druhého.V práci mal, našťastie, vlastnú kanceláriu. Zavrel sa do svojho mikrosveta. Sveta, kde ho jeho ja prijímalo takého, akým bol. Poobede sa vracal tou istou trasou. Keď vystúpil z metra, zastavil sa v supermarkete a prišiel na to, že výrobca sa rozhodol do jedného jogurtu spojiť jahody aj vanilku.Nie, on nikdy nebol sám. Ani teraz. Veď po ulici kráča toľko ľudí. Cíti ich energiu, cíti ich blízkosť. Možno ho niekto z toho nekonečného davu raz nájde a objíme ho. Možno sa raz nejaký neznámy zastaví na jeho hrobe a položí mu tam kytičku. Škoda, že svet ho nikdy nepočul kričať. Možno by si povedal: „Ten má ale hlas.“ Skúsil to poslednýkrát. Z jeho úst vyšiel len chrapot. Predstavil si seba a svoj pohreb. Len on, farár a malý
venček venovaný mestom pre ľudí bez rodiny. Otvoril chladničku a vytiahol vanilkovo - jahodový jogurt. Vložil si do úst plnú lyžičku. Nechutil mu, ale predsa ho zjedol. Občas sa človek musí prekonať. Nie, on nikdy nebol sám. Ani teraz. Bol tu totiž celý svet. Jeho svet. Svet, kde našiel porozumenie. Okolo nebolo ticho. Dážď padal na okná a on sa usmieval. Možno svet nie je až taký zlý. Aspoň teraz sa s ním
rozpráva a klopkaním prehlušuje ticho. Cítil blízkosť každej kvapky, objímal ju a prijímal jej lásku. Vedel , že každá kvapka je len jeho. V ústach mal stále jahodovú chuť jogurtu. Áno, v poslednom čase si kupoval len jahodový. Nie, on nikdy nebol sám. Ani teraz. Na jeho hrobe bol položený veniec s nápisom: „ Nášmu drahému
občanovi.“ Ale on cítil toto: „Navždy milujúc, chápajúc, odpúšťajúc a prosiac o odpustenie. Tvoj Čas.“
Miriam Huťanová: Duša je čierna diera
Ležala vedľa nej na posteli držala ju za ruku a slzy jej stekali po lícach. Chcela jej pomôcť no nemohla bolelo ju to. Tak rada by preniesla jej bolesť na seba, keby sa to tak dalo. V tej chvíli bolo počuť len jej plač a bolestivé výdychy. Ako jej tak pozerala do tváre nedokázala povedať ani jedno slovíčko, niečo podobné si nepredstavovala ani v najhoršom sne. Bola taká slabá a bezbranná ako malý motýlik. Tak krásna no krehká, človek sa jej bál aj dotknúť aby jej nepoškodil krídelká. Stále si kládla tie isté otázky: „Prečo práve ona? Neber mi ju, ju nie prosím, mala hrozný strach nevedela utíšiť búrku v jej ušiach. Možno to neboli tie správne otázky, ktoré si mala klásť. Ale v tom momente ju nič iné nenapadalo bola zronená. Otvorila oči a pozrela jej rovno do očí, v tých krásnych očiach v ktorých ste pred tým mohli vidieť radosť a chuť do života. Teraz nebolo vidieť nič iné len smútok a trpkú bolesť. Tak rada by jej pomohla. Človek si uvedomí čo všetko mal až keď to stratí, niečo na tom bude. Maťka, na jej hlase bolo počuť že šepká z posledných síl. Prosím? Bála sa toho čo príde no stále si opakovala že všetko bude v poriadku že ju to po chvíli prejde. Maťka musíš mi sľúbiť že keď sa niečo stane. Nie, nie mami to mi ani nehovor nič zlé sa nestane všetko bude v poriadku, ono to prejde. Prosím nehovor mi to. Maťka počúvaj ma toto je veľmi dôležité, musíš mi niečo sľúbiť. V tej chvíli začala plakať ešte viac, toto bola veta ktorú nikdy nechcela počuť, bolo to ako keby jej niekto vytrhol kúsok srdca. Keď sa trošku upokojila, bola schopná sľúbiť jej čo chce. Vedela že plačom nič nevyrieši a snažila sa prestať ale nešlo jej to. Sľubujem mami, sľubujem ale ja ty mne musíš niečo sľúbiť. Sľúb mi že opäť bude všetko v poriadku a že tu ostaneš so mnou. Musíš sa postarať o svojho brata, ja viem že je starší než ty ale ty máš viac rozumu. Toto jediné mi sľúb. Nie mami, veď ty nikam nejdeš ty sa o nás ešte musíš postarať veď ja som tvoja malinká dcérka. Nemôžeš ma tu len tak nechať. Zrazu začala rýchlo dýchať a nevnímala. Maťka nevedela čo má robiť. Predtým jej mama hovorila aby sanitku nevolala. No ona to nedokázala postavila sa z postele zobrala mobil a vyťukala číslo 112. Haló, tu je linka záchrany ...Tento rozhovor už poznáte. keď jej zložili bola opäť bezbranná. Plakala, sadla si k nej na posteľ a chytila ju za ruku. Mami nesmieš, ja som ti ani nestihla povedať ako veľmi ťa ľúbim, nemôžeš len tak odísť. V pozadí už bol počuť hukot sanitiek, pozerala na ňu a nevedela jej nijako pomôcť, možno to boli len 3 minúty ale pre ňu bola každá minúta vzácna . Vedela že o ňu prichádza . Utekala otvoriť dvere do vnútra už vchádzali záchranári s nosítkami zaviedla ich mame, začali ju oživovať. Ona tam len tak stála a hľadela na bezbranné telo svojej mamy. Bolo počuť prvý elektrošok. Už nebolo počuť tlkot jej srdca, v tej chvíli umierala aj ona. Nevydržala to a odpadla. Pán doktor, pán doktor poďte ona sa prebrala. V hlave počula akési hlasy. Pomaly rozlepala svoje ťažké viečka. Pred sebou videla brata. Mirko čo sa stalo ? Nič nehovor Maťka, si ešte slabá musíš si oddýchnuť. Bola si v kóme dva mesiace. Pred spaním si si zobrala tabletku na spanie no aspoň si si myslela, že to je tabletka na spanie ale bola to jedna z tých mamkiných silných tabletiek. Budili sme ťa no ty si nevnímala. Mamka nakoniec zavolala sanitku. Odviezli ťa do nemocnice a teraz si sa prebrala po 2 mesiacoch. Maťka, ty si už späť, pribehla k nej mama so slzami v očiach .
Meno: Lenka Debnárová: Dance of snowflakes
Pokrčila som nos a usmiala sa do tvárí vločiek sadajúcich na kabát. Pomaly sme spolu tancovali tmavou oblohou a ja som vedela, že smieme, že všetko je možné, že už nikdy neodletia, že budú so mnou navždy, lebo tak to malo byť. V tú noc som nešla domov a svetlá mesta ma už až tak nelákali. Cítila som všetky svoje drobné kostičky a vnímala som každý jeden sval. Oči sa mi napĺňali slzami.
Sadla som si do snehu s úsmevom päť ročného dievčatka, ukryla som ich do dlane a oni sa vpili späť do môjho tela aby som na ne už nikdy nezabudla.
Kristína PAKESOVÁ: Ako som prekonala samú seba
Prejde deň.
Sadáš si na lavičku a pozrieš sa na mňa. Trochu vyčítavo, ale predsa, lebo si chcel, aby som si obliekla žltý dres. Nech je vidieť komu fandím. Akoby to nebolo jasné, keď sedím na tribúne, kde sú vaši fanúšikovia. Ibaže by som bola nejaký špión, a chcela by som nejako tajne vyzistiť stratégiu od trénerov súperovho tímu.
Zmena číslo 2.
Už vstávaš a tiež si sa pozrel na dym. Zaujímavé, možnože ťa rovnako zaujal ako mňa. Ešte stihneš vypiť glg možno dve minerálky, ten jeden asi vypľuješ a vymeníš si tričko, lebo z neho veľmi tečie.
Zmena číslo 3.
Tresk, a potom tma.
Zmena číslo 4.
Podľahla tomu, čoho sa najviac bála. Presne tomu, čoho sa bál aj on, ale tváril sa neutrálne, aby nedokázala zistiť, že ho niečo trápi. Potom si pomyslela, že mu chce povedať, aby boli realisti, a myslela na dym, ktorý sa rozplýva v oblakoch. Radšej než na neho. Nepodľahla mužovi, ktorý bol z mäsa a kostí. Nepodľahla strachu či prázdnote. S pochopením a sústredením sa jednoducho oddala samej sebe a svojim citom, ktoré skrývala vo svojej mysli. Také abstraktné čudo bola tá jej myseľ.
Zmena číslo 5.
Nenahradím ju slovami, ale správnym postojom a činom.