LITERÁRNE ÚDERY-2011-II.kategória:PRÁCE
II.kategória-POÉZIA
Miroslav Lukačovič: Depozitárová relikvia
hlučná ako ticho totalitnej knihy
a tichá ako Sahara.
S krídlami cez kaluž v lyžičke
a v papučiach na snehu.
Uprostred času
v Nórskom tichu
a Grónskej bielobe
...vidieť...
šťastie priesvitných ulíc,
po ktorých prejdem
a oni nezhasnú.
Kroky pomocou svetla
a údery vyvolané
dotykom.
Rieku, ktorá vystiera ruky
od koľajníc,
cez prašnú cestu,
až po kaluž v lyžičke
preletím
a v papučiach od snehu
vrátim totalitnú knihu
do depozitára
na treťom poschodí.
Tantiana Tomaškovičová:
V zlepených slinách divých zvierat
Nežných duší svetlého lesa
Sa myšlienky netratia do prázdna
A i dážď prší len na mlčiacich
Všetkých.
A s pevnými lanami
Rohov. V krivých čiarach si baletka
Skazeným pánom v kožených kabátoch
Tantiana Tomaškovičová: Mávanie stojacemu vlaku
Obrazy upletené,
Obrazy ospievané
Obrazy darované
Tvoríš nám tajné signály
Viac ako svoje
Do tmy a prázdna v útlom tele
Pozvem dnu len tvoj tieň
A prejdeme sa opäť mestom.
A vyhľadám tvoj úsmev
Nežne smiešny, nostalgický,
Zvráskavený časom,
Čo tu unikol.
Bez tela.
Sa mám
Tantiana Tomaškovičová: Rozvodové konanie
Darované, vzaté
A spoločne budujúce
Jeden život dvoch svetov,
Čo vzrastá v pevný obal.
Teraz je ráno a ty už držíš svoju ruku
Vystieraš svoju dušu, aby si objala
Trasúce sa kosti
V nekonečne
Krutých dní.
A z dlhých nočných rán
sa líže iba trpkosť nedostatku.
Z právd
Snaží sa roztrhnúť svoj
Kruh.
Tantiana Tomaškovičová: Neúspech
Kým žiješ a horíš ohňostrojom.
Málo mi je s tebou snívať.
Dážď mi prší do rán.
Zvuky trvajú večnú chvíľu.
Divoký plameň, duša zvieracích očí.
Stále hlbšia ako rana od noža
S krvou emotívnych panien.
Otáčam ťa okom , kolesom do teba
Malé prsty držiace chvíľkový život.
V jeho návaloch syčí
Niečí hlboký, voňavý dych.
Pohodený človek, postoj a buď clivo.
Tantiana Tomaškovičová: Prechádzka pri ruinách
A nevšímajúc si svoj dlhý pád,
A Vytváraš nám tajné signály,
A prejdeme sa opäť mestom
A ja v tej zahmlenej realite
Tantiana Tomaškovičová: Motýľ s dvomi krídlami
Ospievané tichom
Čo si podávame teplými rukami
Bez kože.
Dala vzduchu celkom inú
Prebudení ľudských zmyslov.
Pozvem dnu len tvoj tieň
A láskou ťa opäť objímem
Len bez teba,
uistím sa,
Že ešte vždy ťa môžem objať.
Dala vzduchu celkom inú
Vôňu ranných
Prebudení ľudských zmyslov.
Na dlani farebné
Motýle nosíš, kým sa neboja.
Držíš dlane otvorené,
Dovolíš mi farebných
hladiť ich.
Si stále svoja.
Sebou mi ukazuješ,
Krásnekrásna
Dala vzduchu inú
Prebudení polozmyslov zmyslov.
Tantiana Tomaškovičová:
Vypustené bolesti a odhalené slabiny
na starej posteli.
Spojené v jednu
tykáme si s bahnom na zemi
Málo mi je s tebou snívať.
Vedome a povoleným vchodom.
Vôňa lúčnych makov pominula.
večnosť nechodí, no dýcha.
Na vzduchu zaskvel sa
Pochody a kolotoče,
bezvýsledné rozptýlenia mäsitých dlaní,
do každého orgánu.
Doháraš ako cigareta.
Držím nateraz, práve pre piatky.
Viem, otrávená koža, chvíľa raz dohorí.
Prišiel náhly vnem, krehký dôvod.
Život snáď i krátky býva.
Utrieš si pot zo súboja.
Len s prehrou si
Dokonale svoja
„Na tvári med a v srdci jed“,
navonok to však nevidieť,
jemnučký hlások, nežný vzhľad,
za ním sa skrýva slizký had.
Sebectvo, pomsta, žiarlivosť,
aj nenávisti viac než dosť,
každému robí naschvály,
žiadne zlo sa jej nemáli,
nezastaví ju ničí žiaľ,
svedomie kamsi vietor vzal.
Vlnité vlásky, melír v nich,
krásna až sa ti tají dych,
ružová minisuknička,
„nádherná princeznička“.
Alebo vari Marfa skôr,
lenivý, nenásytný tvor,
čo výhody chce pre seba
a nič mu viacej netreba,
a nič už viacej nehľadá,
len nech mu každý, čo má, dá.
A po ničom viac netúži,
len nech sokyne usúži,
iba nech všetci závidia,
čo všetko má – to uvidia.
Veď úžasnejšej nad ňu niet,
jej patrí celý šíry svet,
zaklipká pekne očami,
všetci budú jej poddaní,
raz žmurkne, už niet pomoci,
všetci sú hneď jej otroci.
Blúzka je pekná, bielučká,
dievčinka krásna, milučká,
prstienky zdobia ručičky...
Ach, ty náš hadík maličký.
Chýba jej súcit, láskavosť,
zato krásy má viac než dosť,
všetkým hneď padne do oka...
Jej duša - diera hlboká....
Každý si s krásou spája cnosť,
milotu, lásku, súcitnosť,
potom raz zúbky vycerí,
potvora vchádza do dverí....
„Neexistuje žiadna cesta k mieru; mier je cesta.“
Mahátmá Gándhí
Viem,
má rany Zem.
A na jej pleciach zjazvených
vždy opäť cítiť vojny dych,
stáročiami sa nesie dym,
plač a smrť, koniec nevidím,
skončí raz boj a nenávisť?
Ten, kto zatúži po moci, tomu niet viacej pomoci,
chce byť silný, chce byť prvý,
lásku k bohatstvu má v krvi.
Územie chce získať, slávu,
nadšenie a obdiv davu.
Všetkým vládnuť – iba On.
Opäť bije vojny zvon.
Luk a šíp kameň nahradil,
meč, pušku, delo vyrobil
ten, kto chcel vraždiť nevinných.
A čoraz horšie zbrane sú,
viac mŕtvych naraz unesú,
zavraždia mnohých, čoraz viac.
A vlci vyjú na mesiac,
to cítia vojny hrozný tieň
a veria, že raz svitne deň, keď vojna aj sem dokráča.
Viem,
má rany Zem.
A na jej pleciach zjazvených
vždy znovu cítiť vojny dych,
stáročiami sa nesie dym,
plač a smrť, koniec nevidím,
skončí raz boj a nenávisť?
Bolestný výkrik ranených, streľba, strach a plač bezmocných.
To všetko vojna prináša
a ideály odnáša
o mieri, šťastí, ľudskosti,
beznádej mrazí do kostí.
A vojna víri dokola,
je všade tam, kde nebola
a kde bola, tam pretrvá.
Afganistan, Irak, Líbia,
aj tam sa teraz zabíja,
potoky krvi tečú v diaľ
a nádej na mier vietor vzal.
Pokoja niet,
hrozí sa svet
vojnových bubnov čoraz viac.
Vlci zas vyjú na mesiac.
Viem,
má rany Zem.
A na jej pleciach zjazvených
opäť raz cítiť vojny dych,
stáročiami sa nesie dym,
plač a smrť, koniec nevidím,
skončí raz boj a nenávisť?
Aj teraz kráča tichom s odporne žeravým dychom.
A čoraz viacej zabíja.
Hej, raz zomrieme –vy i ja,
no prečo skoro, skoro tak?
Na Zem už sadá čierny mrak,
rádioaktívny klesá prach,
ticho sa smeje hnusný vrah,
ovládnuť chce už celý svet,
úniku pred ním nikde niet.
Vojna je všade, všade je
a chýba kúsok nádeje,
dobroty, lásky, ľudskosti,
čo vlieva silu do kostí.
A vlci vyjú na mesiac,
vojnu už cítia čoraz viac,
čakajú deň, keď príde sem.
Viem,
má rany Zem.
Opäť raz cítiť vojny dych
na pleciach Zeme zjazvených,
stáročiami sa nesie dym,
plač a smrť, koniec nevidím,
skončí raz boj a nenávisť?
II.kategória-PRÓZA
Kristína IŠTVÁNOVÁ: Ten, ktorý zabil
Pomalým krokom kráčam ulicami mesta, mrazivý vietor mi do tváre prifukuje snehové vločky. Akoby to bolo včera – stále je tu cukráreň na námestí, lekáreň na rohu ulice, vedľa nej potraviny. Mávali v nich lízanky čo farbili jazyk, najradšej som mal modré. Mama, mama, kúp mi modrú lízanku,
drankal som zakaždým, keď sme šli na nákup. A mama mi ju každý raz aj kúpila, hoci peňazí nebolo nazvyš.
Vyrastal som bez otca odmala – nie že by mi chýbal, vysedával väčšinu času s kamarátmi v krčme, mne sa uľavilo, keď zrazu zmizol z nášho života. Mama mi povedala, že oco odišiel - mal som vtedy len päť rokov - a až oveľa neskôr som sa dozvedel, že ho zavreli. Opitý pichol nožom svojho kamaráta, ten neprežil. Dostal vraj dvadsaťdva rokov, lebo pri zatýkaní pichol ešte aj policajta, našťastie ten to prežil. Jeho syn bol mojim spolužiakom a nenávidel ma, volal ma „ty hajzel“ a robil mi všemožné prieky, viacerí sa k nemu pridali. Až keď sme končili deviatku nabral som odvahu opýtať sa ho, čo vlastne proti mne má, čo zlé som mu spravil. Vtedy mi to povedal, to všetko o otcovi.
Keď som prišiel za mamou, že už viem pravdu o otcovi, zmeravela.
„No čo už, raz to muselo prísť, ľudia sú už takí“ vzdychla si. „Chcela som ťa uchrániť pre tým všetkým, bol si taký malý, synček môj...“ dodala na vysvetlenie. „Ale aspoň mu môžeš napísať aj ty, poteší sa“ usmiala sa na mňa tým svojim tichým úsmevom.
„Ja? Nikdy“ pokrútil som vtedy pohŕdavo hlavou. Aj ja som začal otca nenávidieť ako tí ostatní, kvôli nemu sme žili v biede, kvôli nemu mi ubližovali, kvôli nemu mama po večeroch plakávala, keď myslela, že už spím... Čítavala si jeho listy, písal jej z väzenia, asi mu aj odpisovala, neviem, nikdy viac sme o tom spolu nehovorili. Teda, ešte raz predsa spomenula mama môjho otca, to som mal 18 rokov. Dala mi list od neho, roztrhal som ho na kúsky bez zaváhania a bez slova som si odpľul. Mama mala v očiach slzy, no odvtedy ho už nespomenula. Vyučil som sa, odišiel som za prácou do iného mesta. Pred štyrmi rokmi mama umrela.
Je neskoré popoludnie, ľudia sa vracajú z práce domov. Nasávam pokojnú atmosféru mestečka, kde som strávil detstvo. Mestský parčík, zelené lavičky v ňom, sivá budova základnej školy hneď vedľa. Toto mestečko akoby obišiel čas, zrazu mám pocit, že som opäť ten osemnásťročný
chalan, čo váhavo odchádza do sveta, takého neznámeho. Verili by ste, že dovtedy som sa z nášho mestečka nikam nedostal? Hodne sa mi vtedy zmenil život. Pracujem ako robotník v závode, vzal som si hypotéku na byt, mám ženu a dvojročného syna, o mesiac sa nám narodí dievčatko, termín má žena akurát okolo Vianoc. Ťažko sa jej už chodí, veď preto aj neprišla dnes so mnou. Je Všechsvätých, chodievame takto každý rok babke a mame na hrob zapáliť sviečku.
Zájdem ešte kúpiť kytice na hroby. V kvetinárstve práve platia dve babky. Jedna z nich je naša bývalá suseda. Usmejem sa „dobrý deň, teta Slížková“ pozdravím. Pozrie na mňa, odzdraví mi, „jaj, to si Ty“ dodáva a potom idú obe náhlivo preč. Medzi dverami ešte počujem, ako vysvetľuje tej druhej babke – „no veď vieš, to je syn toho, čo...“ a zatvárajú dvere.
Nuž tak, veru tak, syn toho, čo zabil - prikyvujem si v duchu, ale ja predsa nechcem byť v ich očiach stále len „syn toho...“ Veď ja žijem statočne, ako dobrý človek. Som predsa úplne iný ako on. Nie som ako môj otec, ten mizerák. Neviem, čo sa s ním stalo a ani ma to nezaujíma.
Vykročím rázne s dvomi kyticami z obchodu. Prejdem k cintorínu skratkou od železnice, už sa mi nechce prechádzať mestom. Opäť cítim nenávisť voči otcovi, dúfam, že tam niekde v base skapal. Hej, darmo mame vypisoval listy, neverím, že nás mal rád. Ako nám to len mohol spraviť?
Rýchlo kráčam cez koľajnice, popri novinovom stánku.
„Prosím vás, nekúpili by ste obrúčku? Prosím vás, počkajte“ ozval sa hlas zľava.
Na lavičke sedí vychudnutý chlapík v ošumelom kabáte. Vlasy má úplne biele, v tvári prosebný úsmev. Na vystretej dlani ukazuje obrúčku. „Ja – potrebujem peniaze, viete, ja, ja som tu len teraz prišiel a – potrebujem peniaze. Nepredal by som ju, hodne pre mňa znamená, ale teraz mi ich treba“ vysvetľuje zahanbene. „Prosím, naozaj je to pre mňa dôležité, aspoň na sviečku a zápalky mi za ňu dajte“ podáva mi ju.
Premeriavam si ho pohŕdavo. Sviečku a zápalky, to určite, istotne ich minie na pijatiku. Pche. Vyberám peňaženku, dávam mu drobné.
„Nate“ hovorím stroho. „Ja nežobrem“ krúti nesúhlasne hlavou a podáva mi obrúčku. „Nechajte si ju, berte to ako môj dar, ľudia by si mali pomáhať“ dodávam už milšie.
„Tak ďakujem“ odvetí so zvesenou hlavou a vidieť, že sa mu uľavilo. Obrúčku pevne zovrel a tvárou sa mu mihlo dojatie. Že ten chlap nakoniec kúpi sviečku a zápalky? !!! Divný chlapík. Kráčam ďalej a púšťam ho z hlavy. Pomaly vchádzam na cintorín, je krásne vysvietený blikajúcimi
svetielkami sviečok. Večer to tu bude nádherné, ale ja mám o dve hodiny autobus späť domov. Zažínam sviečky na hrobe babke. V duchu vidím jej tvár len hmlisto, zomrela už tak dávno. Robievala vynikajúce šišky, velikánske, s džemom, výdatne posypané práškovým cukrom. To bola lahôdka. Ach, babka moja, mám ťa rád, vždy budem na teba spomínať s láskou.
Kráčam k maminmu hrobu. Predieram sa popri pomníkoch, obchádzam ľudí stojacich pri niektorých z nich. Ešte dva rady hrobov a som tam. Zmeraviem, na maminom hrobe horí sviečka. Pri hrobe kľačí ten chlap, chudé plecia mu otriasa potláčaný plač. Pristupujem bližšie kto to je? Kto to, preboha, je?!!! To predsa nemôže byť on, ten by sem nikdy neprišiel!!! Nemal nás rád, keď nám také niečo spravil. Prepánajána!!! To predsa nemôže byť on. A predsa – teraz už úplne jasne počujem šepkané slová... Nedokážem však rozlíšiť, čo to šepká. Pristupujem trochu bližšie - len chcem vedieť, čo šepká a potom sa nenápadne otočím a odídem. Náhle sa však obzerá, spoznáva ma.
„Dobrý deň, to ste Vy? Tiež tu máte niekde príbuzných?“ pýta sa placho.
„Hej, mám“ prisviedčam.
„Aj ja“ pritakáva, „ja tu mám ženu. Tuto leží. A mám aj syna, ale ani neviem kde.“
Meraviem.
„Zomrel?“ počujem svoj hlas a pripadá mi neskutočne cudzí. Pomaly odmietavo krúti hlavou.
„Nie, nezomrel. Žije, ktovie kde a ako, už je veľký. Môj jediný syn. Ale nechce ma za otca. Viete, ja...“ odmlčí sa, pregĺga naprázdno a zhlboka sa nadychuje, potom odhodlane pokračuje „mňa dnes pustili z väzenia. Ja - sedel som, dlho, dokopy vyše dvadsať rokov. Všetko je pre mňa také
cudzie, cítim sa tu stratený bez svojej ženy. Ona mi písala, viete, po celé tie roky ma neodsúdila ako všetci ostatní. veľmi mi chýba.“
Pozrie na mňa, potom opäť sklopí oči a slová sa z neho valia.
„Mal som úžasnú rodinu, mal som ich rád. Lenže bol som mladý hlupák, nerozvážny, musel som ísť s kamarátmi na pivo a poldeci, posedieť v krčme ... Raz som opitý pichol kamaráta, zomrel. Úprimne vám poviem, neviem, naozaj neviem ako sa to stalo. Viedli sme také tie hlúpe krčmové reči, za čosi sme sa pochytili, on vytiahol nôž, ja som mu ho vzal z ruky, on mi ho začal
ťahať späť a... zrazu tam nehybne ležal, len tak tam ležal“ po tvári mu tečú slzy, odmietavo krúti hlavou.
„Bože môj, čo by som dal za to, aby som to všetko mohol vrátiť späť. Zomrel
môj kamarát, mojou vlastnou rukou, prišiel som o syna, roky života s rodinou, trpela moja žena, darmo mi odpustila, darmo písavala, ale viem, že tým všetkým veľmi trpela. Syn mi nikdy neodpustil, nechce ma vidieť, mal právo sa tak rozhodnúť“ dokončí potichu, zdvíha oči ku mne a dodáva ešte
„Ja – ďakujem Vám, že ste ma vypočuli. Nemám nikoho, koho by zaujímalo ako sa cítim, tu som prišiel ráno a šiel pozrieť miesta, kde som žil s rodinou. Mali ste vidieť tie odsudzujúce pohľady, keď som povedal kto som – bývalí susedia, bývalí kamaráti, kdesi vo svete bývalý syn... Ani sa neopovážim ísť zapáliť sviečku na hrob kamarátovi, ani vlastnej mame – tá ma tiež odsúdila a neozvala sa po celé tie roky. Len moja žena, moja žena hej - nikto okrem nej mi nedal šancu ukázať, že ... Eh, veď ja nechcem byť po celý život len ten, čo zabil...“
Odmlčí sa, pozrie na mňa a pokračuje.
„Len Vy ste mi teraz dali šancu, dali ste cudziemu človeku peniaze na sviečku a zápalky. Naozaj som ich potreboval – musel som zapáliť mojej žene sviečku, aby vedela, že ju ľúbim, lenže, nepoznáte ma - a ja vyzerám, nuž, mohli ste si myslieť, že tie peniaze dakde prepijem. A predsa ste mi ich dali, dali ste mi šancu. Tak veru, taký strohý vyzeráte, aj som sa bál vám prihovoriť, ale srdce máte láskavé. Nuž, do duše nikomu nevidíš, je to
hlboká diera, ako sa vraví... Ďakujem Vám ešte raz. A zbohom.“
Odchádza pomalým krokom ja prechádzam váhavo o rad hrobov nižšie, zastanem pri jednom z nich, len tak, keby sa náhodou obzrel. Odišiel bez obzretia.
Sedím pri maminom hrobe, mlčky, dlho, sviečky dohárajú. Musím ísť na autobus, žena a syn ma doma čakajú. Prichádzam k autobusovej zastávke vo chvíli, keď prichádza autobus. Ľudia nastupujú, kupujem si lístok. Už sedím, keď mi zrak padne na neďalekú lavičku. Sedí tam, schúlený, díva sa zamyslene do zeme. Ten kabát má naozaj chatrný, v rukách bez rukavíc drží malú igelitku. Pôsobí strašne opustene.
„ ...môj jediný syn...“ zaznie mi v hlave jeho hlas. „... všetci ma odsúdili... ja nechcem byť po celý život ten, čo zabil ... máte láskavé srdce... vy máte láskavé srdce... nikto mi nedal šancu... duša je hlboká diera... ja nechcem byť po celý život ten, čo zabil...“
Panebože, veď ani ja, ja tiež nechcem byť po celý život syn toho, ktorý zabil. Kto a ako to zmení, ak nie ja a teraz?
Šofér už zatvára dvere autobusu. Prudko vstávam – „pán šofér, veľmi Vás prosím, počkajte chvíľu.“
Bežím k lavičke. Prekvapene dvíha oči, usmieva sa na mňa.
„Á, to ste opäť Vy. Stalo sa Vám...“ nedopovie.
„Otec, ja som Jaro“ vravím.
Tuhne, zrazu je biely ako sneh. Podávam mu náhlivo ruku, pevne ho uchopím.
„Poď. Ideme domov.“
Miroslav Lukačovič: Tá, ktorá spala s Kerouacom
Spoznali sme sa na „fesťáku.“ Ja – Undergroundový spevák kapely, ktorej potenciálom je hrať „ozajstnú“ hudbu, ona – gitaristka dievčenskej punk-rockovej kapely so zložitým anglickým názvom, ktorý si pochopiteľne nepamätám. Ja som mal devätnásť, ona asi sedemnásť.
Celý koncert preskákala, no hrala veľmi profesionálne. Boli to časy Deep Purple, The Doors, či Rolling stones. Samozrejme, že sme ich dokonalosti preberali všetci. Oni koncert končili piesňou od The Doors, ktorá mala príznačný názov: „The end.“ Príznačný pre koncert, no príznačný aj pre jej a moju chvíľkovú osamelosť. Stačilo pár slov po koncerte a osamostatnili sme sa od našich kapiel. Už sme boli samy spolu.
Popíjali sme lacnú whisky z pofidérnej večernej predajne pri hotely, donekonečna sa milovali, rozprávali a čítali. Do rána sme si čítali Kerouacove knihy, ktoré si ktosi zabudol na hotelovej izbe, a tak nám neúmyselne nakreslil kruhy pod očami, ktoré ale neprekážali... nezaujímali... netrápili.
Jej meno som okamžite zabudol. Vlastne si nepamätám, či som ho vôbec vedel. Podľa tváre by som vedel ukázať: ,Áno, to je tá, čo spávala s každým,´ ale meno bolo pre mňa veľkou neznámou. Posteľ brala ako určitý druh zoznamovania. Ona sa nespýtala na to, koľko mám rokov alebo či som slobodný. Chcela vedieť len, či s ňou pôjdem na izbu. Potrebné sa dozvedela tam.
Nevideli sme sa 5 rokov. Telefón, adresa, meno... všetko ostalo nezmyselne ležať na jej tele, neskôr v mestskom kanály. Nezabudol som na ňu. Kerouaca som si z hotela zobral.
Stretli sme sa v malej kaviarni mimo mesta, v ktorej som pracoval; Teda viac som posedával, pil kávu a čítal, ako pracoval. Prisadla si a ja som s úžasom premýšľal, ako ju osloviť. ,Tá, čo spáva s každým,´ to by som asi neuspel. Našťastie po dlhom prezeraní jej veľkých hnedých očí prehovorila ona:
- Robíš niečo?
- Pracujem tu.
- Tak mi dones presso s mliekom a cukrom.
Pomaly som sa odobral, no oči sa neustále sústredili na ňu. Voda po večnosti konečne zovrela. Všetko som jej podľa požiadavky niesol, no už od pultu som videl, že číta moju knihu. Kerouaca.
- Máš rada Kerouaca?
- Mhm?
- On napísal tú knihu.
- Jaj, jasné, milujem Kerouaca.
- Čo robíš ty?
- Čítam Kerouaca.
Zasmiali sme sa a pri popíjaní kávy sme čakali na záverečnú. Išli sme ku mne. Tento krát malichernosti zostali na jej tele.
Ráno sme si dali kávu.
- Ako sa voláš? – Pýtal som sa
- Mhm, to nie je podstatné.
- Mhm... Chceš cukor?
- Samozrejme.
Žili sme spolu 6 mesiacov. Popíjali sme drahú whisky z predraženej predajne v meste, donekonečna sa milovali, rozprávali a čítali... Kerouaca.
Raz keď som sa zobudil, našiel som ju robiť kávu. Kávu som vždy robil ja, a tak mi to bolo viac ako čudné.
- Čo sa stalo? – Spýtal som sa
- Chcel si ma niekedy zabiť?
- Prečo si to myslíš?
- Nemyslím.
- Nie, nechcel
- Nikdy?
- Mmm...
- Som dobrá obeť nie?
- Sklamem ťa, ale ja asi nebudem tvojim vytúženým vrahom.
- Určite?
- Myslím, že nie.
Poobede som šiel do kaviarne. Knihu som si zabudol doma, a tak bol deň o pár hodín dlhší.
Večer som sa vrátil a ,tá ktorá spala s každým´ bola preč. Zmizla spolu s Keroacovými knihami a bezvýznamnými malichernosťami.