Kráčam,
Po ceste, ktorú mám pevne zarytú v pamäti. Keby som slepá, nevadí. No ruky pred oči si nedávam. Ani pred ústa...
Okolo mňa len ticho, priam hrobové, no strach nemám.
Cítim zimu no zároveň teplo,
Snažím sa prekrviť si nohy.
Zrýchľujem,
V tom vidím dvere.
Vojdem,
Začína opadať zima, cítim len teplo a radosť z neznámeho.
Mám nutkanie urobiť pohyb.
Začnem tancovať a vtedy príde tá chvíľa: okolo mňa už nie je ticho, len hudba, radosť a teplo.
Tancujem bosá(tak to milujem),
Dvere otvorené a zima opäť na ne klope.
Odchádzam,
Horšie ako rozchod či hocijaká rozlúčka.
Cestu si vychutnávam, kráčam pomaly(veď všetko je po prvýkrát).
Na oblohe hviezdy, ktoré ma prinútili spomínať na cestu, ktorú mám pevne zarytú v pamäti a snažím presvedčiť samú seba, že dvere sú vždy otvorené.///////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////// Dorazili sme. Na presne určené miesto označené krížikom. Celkom tmavé. Nabalení, no tašky poloprázdne. Niektoré poloplné. Ľudia sú tu tak prítulní. Opierajú sa a tlačia, stúpajú po nohách a naďalej sa tvária „ja nič, ja muzikant“. V ušiach mi znie motor lietadla. Zabudol som si štuple do uší. Mám chuť sa najesť. Nie kvôli strachu. Chcem si len vychutnať posledné chvíle posediačky. V tureckom sede bozkávať jej bozky. Tajne dúfam, že mi pofúka strach, starosti, bolesť a nakoniec slzy(Tie sú vždy posledné. Sú lenivé alebo iba nemajú budík?). Hluk ruší signály. Antény na plné obrátky. Poďme sa hrať! Kto vymyslí najviac rýmov na slovo kufor- prehral som. Aj s časom. Berie mi vzduch. Presúvame sa do druhej miestnosti, stále bližšie. K samote. Počujem akýsi povedomý hlas. Kamarát Vilo, sused, ktorý mal najvyššie skóre v počte vytopených bytov. Inak je to komik. Nie je metalista, kapsáče nosí len vôli nadmernému počtu vačkov, v ktorých má vždy schované (a pokrčené) jeho večne smiešne vtipy. Obmieňa ich raz za týždeň. Očista. Preňho vraj spoveď. Zabával ma a ani som si nestihol uvedomiť, prečo tu som. Ona sa len v kútikoch duše usmievala, pehavý nos pokrčený ako vždy. (Presne preto som si ju vzal/ukradol. To je jedno...) Kýchla si, ruka pred ústami ju zrazu schovala. Hľadal som, no nenašiel. Ani okuliare s nočným videním nepomohli. Zľakol som sa, lebo na chvíľu (celkom malú) som si nevedel spomenúť na jej nezabudnuteľnú tvár. Lovil som v pamäti, panikáril. V tom Vilo vytiahol zo zadného vačku fotoaparát, ktorý má určené na chvíle, presne ako je táto. Dýchanie bolo odrazu v norme. Ženský hlas vychádzajúci z búdky, niečo ako školský rozhlas, informoval o krátení spoločných chvíľ. Vyhlasujem ho za nepriateľa. S ním by som sa nikdy nechcel hrať rýmovačku. Slová iba o čase... Rozmýšľal som, koľko sekúnd mi ostáva, či môžem ešte použiť pár nezmyselných slov len tak do vetra. Risk je zisk. A ja som strachopud. Uprené pohľady a debaty o rýchlosti svetla. Byť tak rýchlejší ako prichádzajúca tma. Pomaly sa zdvíha. Vidím ako hľadá slová na jazyku a kufre sú pre ňu v tejto chvíli nepodstatné. Ja ju jednoducho pobozkám. Potom do vlasov, má môj obľúbený broskyňový šampón. Nemôžem zabudnúť na nos, aby aj pehy neplakali. Ja som chlap ako hora, mňa to obíde. Myslel som si... Pomalé kroky sú zlé znamenie. Medzi nami už iba priesvitné sklo. Obe ruky na ňom. Dýchame ako o život. Teraz viem, že už niet cesty späť. V diaľke vidím pohyb rúk od zápästia. Bozky na diaľku sú tak dlhé. Vzďaľujem sa a tma sa blíži potichu, ale isto. Odrazu v bruchu prázdno. Všetko stíchlo ako v nočných uliciach zabudnutej dediny. Je preč a ja som sám ako kôl v plote. S fotkou v ruke. Môj najlepší kamarát. Odteraz...