Ešte je neskoro!- skutočný príbeh (1 časť)
MY STORY 1 časť
Začať písať túto spoveď ma stálo veľkú dávku odvahy, a to neohovorím o tom ako som sa prekonávala v tom či to zverejním. Asi nie som ten najlepší spisovateľ, nemám obrovskú slovnú zásobu ( o gramatike ani nehovoriac:) ale slohy mi vždy vyšli na výbornú. Prečo vlastne toto začínam písať? Pre vás, aby ste videli ako sa dá duševne vyrásť, a pre mňa, dusí ma minulosť, detstvo (depresie, samota, šikana) Viem v živote sa dejú aj horšie veci, ale to čo sa deje človeku v detstve si žial berie svoju daň v podobe zakomplexovanejšieho života.. A to nie je žiadna výhra, to vám poviem. O týchto mojich komplexov, a o takomto detstve, ktoré vám tu o chvíľu rozpoviem, nevedia ani moji najbližší (len tý čo do tej minulosti patria.) Neviem o tom rozprávať, už len spomienky ma ubíjajú, berú mi sebavedomie a.t.d.. Ach... ide sa na to..
Píše sa rok 1991. Naši ma priniesli k starým rodičom. Vyzúvajú mi topánky, síce mam už 4 roky. No veru vtedy typický jedináčik.. Otváram dvere na izbe, vnútri na posteli sedí sesternica. Som šťastná že ju vidím a hneď si sadnem vedľa nej ,,Ahoj Anežka,, Ale ona neodpovedá, ani to od nej nečakám. Neprítomne sa uškrnie a ja už viem čo to znamená (tiež ma rada vidí). Ale to je všetko, nič iné totiž nevie, má vážne poškodený mozog, epilepsiu, a mozgovú obrnu. A toto, dva roky mladšie dievčatko, ktoré muselo nosiť plienky, nevedelo povedať ani slovo, ani sa najesť, ani napiť bolo mojou najlepšou a jedinou kamarátkov. Žiadny súrodenci, žiadny kamaráti, každé poobedie keď ma rodičia miesto škôlky odviedli k babke som strávila s nou. No ja som jej rozumela, to zvláštne detské prepojenie.. naučila som ju hádzať si loptu, gúľať si loptu a tlieskať.
Sú asi štyri poobede a ja sa pozerám z okna von. Pozerám na iné deti na skupinky, aj na dvojice ako lezú po preliezkach, ako sa schuti smejú.. Pozriem sa do Anežkyních oči, usmejem sa na ňu, ona mi to však neopätuje len bez výrazu hladí do prázdna ,,Dedko chcela by som ist vonku, zoberiem aj Anežku,, súhlasil s tým že budeme pred bytovkou. Došli sme k pieskovisku, Anežku som posadila vedla seba, vytiahla som lopatku a zacala kopať jamy.(asi, ale to nie je podstatné) Vedla sa hrali iné deti, a len čo nás zbadali začali sa smiať. ,,To je čo za zombíka čo tam sedí(Anežka) a ta druhá (nepoviem) -haha. Odvrátila som od nich tvár, a aj ked som na to bola už aj zvyknutá, zakaždým som sa neubránila slzám.. Niekedy do nás hádzali piesok, iný po nás vykrikovali, v najlepšom prípade len zízali a šepkali si..
V podobnom duchu sa niesli aj iné dni, niekedy som sa len prizerala z okna a závidela im, no nie vždy som našla odvahu vyjsť na ihrisko. Ak som videla vela detí, premohol ma strach a hrala som sa doma niekedy obklopená dospelými. Áno, s nimi som to vedela. Zvykla som byt stredobodom pozornosti, aj som ju nachval na seba upútavala. Všeličím čo ma napadlo, aj takými vecami čo nikdy neboli pokladané za slušné.. Moja vzbura voči všetkému už od detstva. Dospelý ma ale zvykli mať radi, a dokázala som s nimi debatovať aj na ich úrovni. Inteligencia mi asi nechýbala, avšak medzi deťmi, ako som neskôr zistila to nebolo žiadne plus, skôr naopak. Deti som na jednej strane nechápala, prečo ubližujú, prečo sa vysmievajú.. No tiež som im závidela (detské hry, veľa detí pokope, kamaráctvo, smiech, zážitky) . Dosť často som sa preto utiekala do vlastného sveta, do mojich predstáv a fantázií. Ťažko to opísať no stačila mi dobrá platňa, úplne súkromie, a tam som si v hlave premietala iný svet, kde som bola niekto iný, iné dieťa ktorému sa nesmejú, ktoré je stále medzi deťmi.. To ma bavilo asi až príliš lebo boli dni keď som sama v izbe a vlastnom svete strávila viac času ako v tom skutočnom..
