23.Spomienky
23.kapitola "Ospravedlňujem sa, Seth. Mal som byť bližšie."
Edward sa stále ospravedlňoval, čo sa mi zdalo nefér a nevhodné. Napokon, Edward úplne a neospravedlniteľne nestratil kontrolu nad sebou. Edward sa nesnažil Jacobovi odtrhnúť hlavu - Jacobovi ktorý by nefázoval aby sa bránil - a potom neúmyslene zlomiť Sethovi rameno a kľúčnu kosť keď skočil do cesty. Edward takmer nezabil svojho najlepšieho priateľa.
Niežeby ten najlepší priateľ neodpovedal, ale zrejme nič, čo by Jacob spravil by ma neupokojilo.
Nemala som sa ja ospravedlňovať? Skúsim to teda znova.
"Seth, ja..."
"Netráp sa, Bella. Som úplne v poriadku," povedal v rovnakej chvíli ako Edward: "Bella, láska nikto ťa neobviňuje. Viedla si si veľmi dobre."
Zas ma nenechali dokončiť vetu.
Bolo to ešte horšie, keď sa Edward celý čas usmieval. Vedela som, že Jacob si moju prehnanú reakciu nezaslúžil, ale Edward sa zdal, akoby na to našiel niečo uspokojujúce. Možno si prial ospravedlnenie byť novozrodený, aby mohol niečo spraviť, kvôlu jeho podráždenosti Jacobom. Snažila som sa vymazať svoj hnev, ale veľmi mi to nešlo, keď som vedela že Jacob je vonku s Renesmee. Udržiavajúc ju v bezpečí predomnou, šialenou novozrodenou.
Carlisle zaistil Sethovo rameno ďalšou svorkou a Seth sa mykol.
"Prepáč, prepáč!" Zamrmlala som, vediac že sa nikdy úplne neospravedlním.
"Neblbni, Bella,"povedal Seth hladiac mi kolenou dobrou rukou, zatiaľ čo Edward mi trel rameno z druhej strany.
Seth sa nezdal nijak znechutený z toho že ma má poboku na sedačke, zatiaľ čo ho Carlisle ošetroval.
"Za hodinu a pol budem v pohode," pokračoval, stále mi hladiac koleno, akoby nedbal na jeho chladnú a tvrdú textúru.
"Každý by spravil to isté ohľadne Jaka a Ness-" zasekol sa v polke slova a rýchlo zmenil tému. "Myslím že si ma prinajmenšom neuhryzla, ak už nič. To by bolo horšie."
Zložila som si tvár do dlaní a otriasla sa myšlienkou z tejto veľmi reálnej možnosti. Mohlo sa to stať tak ľahko. A vlkodlaci nereagujú na upíry jed tak ako ľudia. Dozvedela som sa to len teraz. Je pre nich smrteľný.
"Som zlý človek."
"Samozrejme že nie. Mal som..." začal Edward.
"Prestaň," povzdychla som si. Nechcela som aby na seba bral vinu, ostatne, ako to robil vždy.
"Dobre že Ness- Renesmee nie je jedovatá," povedal Seth po sekunde nepríjemného ticha. "Pretože celý čas Jaka hryzie."
Moje ruky klesli. "Hryzie?"
"Áno. Kedykoľvek jej on alebo Rosalie nedá jedlo dostatočne rýchlo do úst. Rosalie si myslí že je to smiešne."
Zízala som naňho, šokovaná a cítila sa previnilo, pretože som sa musela priznať že ma to potešilo. Samozrejme, už som vedela že Renesmee nie je jedovatá. Bola som prvá osoba ktorú uhryzla. Nepovedala som tento postreh nahlas, pretože som predstierala stratu pamäte nedávnych udalostí.
"Dobre, Seth," povedal Carlisle keď sa narovnal a kráčal od nás. "Myslím že je to všetko čo môžem urobiť. Niekoľko hodín sa veľmi nehýb." Carlisle sa pousmial. "Želal by som si aby ošetrovanie ľudí malo takýto okamžitý efekt." Na moment položil svoje ruky na Sethove čierne vlasy. "Nehýb sa," prikázal a potom zmizol na schodoch. Počula som zavrieť dvere do jeho kancelárie a zaujímala sa, či už odstránili dôkazy mojej prítomnosti tam.
"Pravdepodobne sa mi na chvíľu podarí sedieť nehybne," súhlasil Seth keď Carlisle odišiel a potom zazíval. Opatrne, dávajúc pozor aby nešklbol ramenom, zaklonil Seth hlavu a zavrel oči. O sekundu neskôr jeho ústa ochabli.
Niekoľko minút som sa do tej mierumilovnej tváre mračila. Tak ako Jacob, sa Seth zdal, že má dar zaspať kedykoľvek si zaželá. Vediac že nebudem mať možnosť sa ospravedlniť , som vstala, sedačka na môj pohyb ani v najmenšom nereagovala. Všetko fyzické bolo ľahké. Ale všetko ostatné...
Edward ma nasledoval k zadnému oknu a vzal ma za ruku.
Leah chodila popri rieke, zastanúc a chvíľami hodila pohľadom smerom k domu. Bolo ľahké povedať kedy hľadala svojho brata a kedy mňa. Striedala úzkostlivé a vražedné pohľady.
Mohla som počuť Jacoba potichu sa hádajúc s Rosalie, kto má nakŕmiť Renesmee. Ich vzťah bol negatívny, ako vždy. Jediná vec na ktorej sa zhodli bolo, že by som mala byť v bezpečnej vzdialenosti od svojho dieťaťa, kým sa stopercentne nezbavím svojich záchvatov. Edward sa s nimi kvôli tomu hádal, ale ja som to nechala tak. Chcem si byť istá. Trápila som sa kvôli tomu, že mojich sto percent a ich sto percent môžu byť dve veľmi rozdielne veci.
Okrem ich hádky, Sethovho pomalého dychu a Leahinho mrzutého fučania bolo ticho. Emmett, Alice a Esme boli na love. Jasper ostal pozadu, aby ma pozoroval.
Nevtieravo sa postavil za stĺp, snažiac sa nebyť protivný.
Využila som ten pokoj aby som mohla rozmýšľať nad tým, čo mi Edward a Seth povedali, kým Carlisle Sethovi fixoval ruku.
Počas svojho horenia som veľa vecí stratila a toto bola prvá reálna šanca dohnať to. Najpodstatnejšie bolo, že spor so Samovou svorkou skončil - čo bol dôvod prečo sa ostatní cítili bezpečne aby mohli ísť von - čo aj urobili. Ten kľud bol silnejší než kedy predtým. Alebo zväzujúcejší , záleží na uhle pohľadu, napadlo ma. Zväzujúci, pretože najabsolútnejší zákon svorky bol, že žiadny vlk nikdy nezabil osobu , do ktorej sa iný vlk otiskol. Bolesť z takej veci by bola neznesiteľná pre celú svorku. Takáto chyba, či už zamýšľaná alebo nie, bola neospravedlniteľná. Vlci by bojovali až do smrti, nemali by na výber. Stalo sa to veľmi dávno, povedal mi Seth, ale neúmyselne. Žiadny vlk by takto svojho brata nezničil.
Takže Renesmee bola kvôli tomu čo k nej Jacob cítil nedotknuteľná. Snažila som sa ústrediť na úľavu z tohto faktu než aby som bola nešťastná, ale nebolo to ľahké. Moja myseľ mala dostatok priestoru aby som mohla naraz cítiť obe emócie.
A Sam sa nemohol rozčuľovať nad mojou premenou, pretože Jacob - hovoriaci ako pravý Alfa -to povolil. Začala som si uvedomovať ako veľa toho Jacobovi dlhujem, pričom ja som naňho chcela byť len naštvaná.
Presunula som svoje myšlienky, aby som mohla ovládať svoje emócie. Uvažovala som nad ďalším zvláštnym javom, že aj napriek pokračujúcemu tichu medzi oddelenými svorkami, Jacob a Sam zistili, že ako Alfovia sa môžu medzi sebou rozprávať aj vo vlčej forme. Nebolo to rovnaké ako predtým, nemohli počuť každú myšlienku než sa rozštiepila. Bolo to viac akoby niekto hovoril hlasnejšie, tak hovoril Seth. Sam mohol počuť jedine tie myšlienky ktoré Jacob chcel aby počul a naopak. Zistili tiež, že môžu komunikovať aj zo vzdialenosti, teraz spolu rozprávali znova.
Nezistili to pokiaľ Jacob neodišiel - aj napriek Sethovmu a Leahinmu protestu - vysvetliť Samovi to s Renesmee, bolo to jediný raz čo od nej odišiel od prvej chvíle čo na ňu pozrel.
Keď Sam pochopil ako sa veci zmenili prišiel s Jacobom aby sa porozprával s Carlislom. Hovorili spolu v ľudskej podobe (Edward ma odmietol opustiť aby prekladal) a zmluvu obnovili. Priateľské vzťahy však už nebudú rovnaké.
Ďalšia veľká starosť.
Ale stále tu bolo niečo, aj keď nie fyzické nebezpečenstvo od svorky, čo bolo čoraz neodkladnejšie.
Charlie.
Hovoril ráno s Esme, ale to ho neodradilo od toho aby volal znova, pár minút predtým ako Carlisle ošetroval Setha, Carlisle aj Edward nechali telefón zvoniť.
Čo by bolo správne povedať mu? Mali Cullenovci pravdu? Bol by najlepší, najúnosnejší spôsob povedať mu že som umrela? Dokázala by som ležať v rakve zatiaľ čo by ma moja matka oplakávala?
Nezdalo sa mi to správne. Ale vystaviť Charlieho alebo Reneé nebezpečenstvu od Volturiovcov bolo jasne mimo úvahy.
Stále tu bola moja verzia - nechať Charlieho aby ma videl keď na to budem pripravená, aby si urobil svoj vlastný záver. Upírie pravidlá by ostali neporušené. Nebolo by pre Charlieho lepšie keby vedel že som nažive - viac-menej - a šťastná? Aj keby som preňho bola neznáma, iná a pravdepodobne aj desivá?
Najmä moje oči boli desivé. Ako dlho potrvá kým budem schopná sa kontrolovať a zmení sa mi farba očí?
"Čo sa deje Bella?" Spýtal sa Jasper potichu, cítiac moje rastúce napätie. "Nikto sa na teba nehnevá -" tiché zavrčanie od rieky s ním nesúhlasilo, ale on to ignoroval "- ani sa ti nečuduje. Dobre, som prekvapený že sme prekvapení. Prekvapení, že si bola schopná tak rýchlo sa od toho odtrhnúť. Urobila si to dobre. Lepšie než od teba ktokoľvek očakával." Pokiaľ rozprával miestnosť stíchla. Sethov dych skĺzol do tichého chrápania. Cítila som sa pokojnejšie, ale nezabudla som na svoje starosti.
"Myslela som na Charlieho."
Hádka vonku stíchla.
"Ah," zamrmlal Jasper.
"Musíme odísť, či nie?" Spýtala som sa.
"Na chvíľu prinajmenšom. Predstierať že sme v Atlante alebo kde." Cítila som ako na mňa Edward uprene pozerá, ale ja som hľadela na Jaspera. Bol jediný kto mi odpovedal vážnym tónom.
"Áno. To je jediný spôsob ako ochrániť tvojho otca."
Na chvíľu som sa zamyslela. "Bude mi veľmi chýbať. Každý mi tu bude chýbať."
Jacob, pomyslela som si. Aj keď tá túžba definitívne zmizla - čím som sa utešovala - stále bol môj priateľ. Niekto kto ma skutočne poznal a prijal. Aj ako príšeru.
Myslela som na to čo mi Jacob povedal predtým než som naňho zaútočila. Povedala si, že patríme k sebe, správne? Že sme rodina. Povedala si to tak, akoby sme k tomu boli predurčení. Tak, teraz sme. To si chcela.
Ale necítila som sa akoby som to chcela. Nie takto. Spomenula som si na vzdialenejšie, zmätené spomienky z môjho ľudského života. Späť do najťažšej časti mojich spomienok - času bez Edwarda, času tak temného, že som sa ho snažila pochovať v hlave. Nemohla som si vyjadriť presné slová, pamätala som si len túžbu aby bol Jacob môj brat, aby sme sa mohli milovať bez zmätku či bolesti. Rodina. Ale nikdy som do toho prirovnania nezapojila dcéru.
Spomenula som si na chvíľu neskôr - jeden z mnoha krát keď som Jacobovi povedala zbohom - keď som nahlas rozmýšľala nad tým, s kým skončí, kto jeho život napraví potom čo som spravila. Povedala som niečo o tom, že ktokoľvek by bola, nebola by preňho dobrá.
Odfrkla som si a Edward spýtavo zdvihol jedno obočie. Zatriasla som hlavou.
Ale tak ako veľmi mi môj priateľ chýbal, som vedela že je tu väčší problém. Odišiel by niekedy Sam alebo Jared či Quil od objektu svojho otisku, Emily, Kim a Clarie? Mohli by? Čo oddelenie od Renesmee spraví Jacobovi? Spôsobí mu to bolesť?
Stále som mala v sebe dosť hnevu na to, aby ma to tešilo, nie jeho bolesť, ale myšlienka mať Renesmee ďaleko od neho. Ako som bola schopná zaoberať s tým že patrila k Jacobovi, keď sotva patrila ku mne?
Zvuk pohybu na verande mi prerušil myšlienky. Počula som ich vstať a potom prejsť dvermi. V rovnakej chvíli zišiel Carlise dolu schodmi s náručím plným rôznych vecí - meracie pásmo a váha. Jasper sa postavil ku mne. Akoby tu bol nejaký signál ktorý som si nevšimla, dokonca aj Leah si sadla a pozerala cez okno s výrazom ako keby očakávala niečo známe a úplne nezaujímavé.
"Musí byť už šesť," povedal Edward.
"A?" Spýtala som sa, oči zamknuté na Rosalie, Jacobovi a Renesmee. Postavili sa do dverí, Renesmee v Rosaliinom náručí. Rose vyzerala ostražito. Jacob vyzeral utrápene. Renesmee vyzerala krásne a nepokojne.
"Čas na meranie Ness-Renesmee," vysvetlil Carlisle.
"Oh. Robíte to každý deň?"
"Štyrikrát do dňa," upresnil Carlisle neprítomne ako im pokynul aby išli ku gauču. Zdalo sa mi, že si Renesmee povzdychla.
"Štyrikrát? Každý deň? Prečo?
"Stále rastie rýchlo," zamrmlal mi Edward tichým, napätým hlasom. Stlačil mi ruku a druhou rukou sa mi omotal okolo hrude, takmer akoby potreboval oporu.
Nemohla som z Renesmee spustiť oči aby som videla jeho výraz.
Vyzerala perfektne, úplne zdravo. Jej pokožka alabastrovo žiarila, napriek tomu farba jej líc bola ako ruža.
Na takejto žiarivej kráse nemohlo byť nič zlé. Predsa však v jej živote nemohlo byť nič nebezpečnejšie ako jej matka. Mohlo?
Rozdiel medzi dieťaťom keď sa narodilo a potom čo som ho videla pred hodinou musel byť očividný pre každého. Rozdiel medzi Renesmee pred hodinou a Renesmee teraz bol nepatrný. Ľudské oči by to nerozpoznali. Ale bolo to tam.
Jej telo bolo trošku dlhšie a o kúsok štíhlejšie. Jej tvár tiež nebola tak guľatá, každou minútou bola oválnejšia. Prstence vlasov jej viseli šestnásť palcov pod ramenami. Nápomocne sa v Rosaliinom náručí vystrela, kým jej Carlisle zmeral dĺžku a potom jej pás omotal okolo hlavy. Nevzal si žiadny notes. Má perfektnú pamäť.
Uvedomila som si, že Jacobove ruky sa mu prekrížili na hrudi, ako sa okolo mňa omotali Edwardove ruky. Jeho obočie sa spojilo do linky nad jeho hlboko posadenými očami.
Renesmee spela k veľkosti normálneho dieťaťa, samozrejme za niekoľko týždňov. Vyzerala byť na dobrej ceste k tomu, aby bola batoľaťom, len niekoľko dní po narodení. Ak by si udržala takýto rast...
Moja upíria myseľ nemala s matematikou žiadne problémy.
"Čo spravíme?" Zašepkala som zdesene.
Edwardove ruky sa napli. Pochopil na čo myslím. "Neviem."
"Spomaľuje sa to," zamrmlal Jacob pomedzi zuby.
"Budeme potrebovať ešte niekoľko dní sledovať ako rastie, Jacob. Nemôžem nič sľúbiť."
"Včera vyrástla o dva palce. Dnes je to menej."
"Dve tridsatiny palca, pokiaľ sú moje výpočty správne," povedal Carlisle potichu.
"Nech sú doktorko," výhražne povedal Jacob, Rosalie stuhla.
"Vieš že to robím najlepšie ako viem," uistil ho Carlisle.
Jacob si povzdychol. "To je všetko na čo sa môžem spýtať."
Cítila som sa nahnevane, Jacob mi kradol myšlienky a prezentoval ich zle.
Renesmee sa tiež zdala nahnevaná. Začala sa mrviť a potom sa neodbytne natiahla za Rosalie. Rosalie sa nahla aby sa jej Renesmee mohla dotknúť tváre. Po sekunde si Rosalie povzdychla.
"Čo chce?" Spýtal sa Jacob, znova mi kradnúc myšlienky.
"Bellu, samozrejme," povedala mu Rosalie a jej slová ma zvnútra trochu ohriali. Potom sa na mňa pozrela. "Ako sa cítiš?"
"Utrápene," priznala som sa a Edward ma pritlačil.
"Všetci sme. Ale na to som nemyslela."
"Som pod kontrolou," sľúbila som. Smäd práve teraz bol mimo. Okrem toho, Renesmee voňala dobre, tým nejedlým spôsobom.
Jacob si hrýzol peru, ale nespravil žiadny pohyb aby zastavil Rosalie keď mi Renesmee podávala. Jasper aj Edward zneisteli, ale povolili to. Mohla som vidieť aká bola Rosalie napätá a zaujímala som sa ako vníma Jasper miestnosť práve teraz.
Alebo sa tak veľmi sústredil na mňa že ostatných nemohol cítiť?
Renesmee sa po mne natiahla a oslepujúci úsmev rozžiaril jej tvár. Zapadla do mojich rúk tak ľahko, akoby boli vytvorené len pre ňu. Okamžite priložila svoje malé horúce rúčky k môjmu lícu.
Aj napriek tomu že som bola pripravená, ma stále donútilo zalapať po dychu keď som zbadala spomienku ako víziu vo svojej hlave. Tak svetlá a farebná, ale taktiež úplne priehľadná.
Spomínala si na mňa, ako som Jacobovi nadávala a ako medzi nás Seth skočil. Celé to videla aj počula úplne jasne. Vôbec som nevyzerala ako ja, tento pôvabný predátor skáčuci po svojej koristi ako šíp vystrelený z luku. Musel to byť niekto iný. Spôsobilo mi to pocit viny, ako tam Jacob stál, bezbranný, dlane zdvihnuté pred sebou. Jeho ruky sa netriasli.
Edward sa uchechtol, pozorujúc Renesmine myšlienky spolu so mnou. A potom sme sa obaja trhli keď sme začuli ako sa Sethove kosti zlomili.
Renesmee sa usmievala žiarivým úsmevom a jej oči v spomienke ani raz nespustili z Jacoba pohľad ani počas nasledujúcich udalostí. Ochutnala som novú chuť v spomienke - nie úplne ochrannú, skôr majetnícku - ako Jacoba pozorovala. Nadobudla som jednoznačný dojem, že bola rada keď sa mi Seth vrhol do cesty. Nechcela aby sa Jacob zranil. Bol jej.
"Oh, skvelé," zaúpela som. "Perfektné."
"Je to len kvôli tomu že chutí lepšie ako zvyšok z nás," ubezpečoval ma Edward, hlas chladný mrzutosťou.
"Povedal som ti že ma má rada," dráždil Jacob, oči stále na Renesmee. Jeho vtipkovanie však bolo polovičaté, napätý uhol jeho obočia sa neuvoľnil.
Renesmee ma netrpezlivo poplieskala po tváry, vyžadujúc si moju pozornosť. Ďalšia spomienka: Rosalie zľahka kefou prečesávala jej vlasy. Vyzeralo to pekne.
Carlisle a jeho merací pás, vedela že musí byť vystretá a nehybná. Vôbec to pre ňu nebolo zaujímavé.
"Vyzerá to tak, že ti chce ukázať všetko čo si zmeškala," komentoval mi Edward do ucha.
Môj nos sa ohrnul ako na mňa vyvalila ďalšiu spomienku. Pach vychádzajúci z kovového hrnčeka - bol dosť tvrdý aby sa nedal prehryznúť tak ľahko - zasielal blesky ohňa do môjho hrdla. Au.
A potom Renesmee zmizla z mojich rúk, ktoré boli spojené za mojim chrbtom. Nebojovala som s Jasperom, pozerala som len do Edwardovej vydesenej tváre.
"Čo som spravila?"
Edward sa pozrel na Jaspera za mnou a potom znova na mňa.
"Ale, spomenula si na smäd," zamrmlal Edward, čelo skrčené do vrások. "Spomenula si na chuť ľudskej krvy."
Jasperove ruky stlačili tie moje tesnejšie dokopy. Časť mojej mysle zaznamenala že to nie je celkom nepohodlné, nie to ešte bolestivé, ako by to bolo keby som bola človekom. Bolo to len nepríjemné. Bola som si istá že by som prelomila jeho zovretie, ale neurobila som to.
"Áno," pritakala som. "A?"
Edward sa na mňa chvíľu mračil a potom sa jeho výraz uvoľnil. Raz sa zasmial.
"A vôbec nič, zdá sa. Tentokrát to bola moja prehnaná reakcia. Jazz, pusť ju."
Zväzujúce ruky zmizli. Akonáhle som bola voľná, natiahla som sa za Renesmee. Edward mi ju dal bez zaváhania.
"Nemôžem to pochopiť," povedal Jacob. "Neide mi to do hlavy."
Prekvapene som za Jasperom vychádzajúcim zadnými dvermi obzrela. Leah sa pohla, nechávajúc mu široký pás priestoru ako kráčal k rieke a jedným skokom ju preskočil.
Renesmee sa dotkla môjho krku, opakujúc scénu s odchodom ako okamžité prehrávanie. Mohla som v jej myšlienkach cítiť otázku odrážajúcu tu moju.
Bola som šokovaná z jej zvláštneho daru. Zdalo sa to ako jej prirodzená časť, takmer očakávaná. Možno keď som teraz bola súčasťou nadprirodzeného už nebudem skeptická.
Ale čo to s Jasperom bolo?
"Vráti sa," povedal Edward, či mne alebo Renesmee som si nebola istá. "Potrebuje byť chvíľku osamote, aby prehodnotil svoj pohľad na život." V kútikoch jeho úst bol výhražný úškľab.
Ďalšia ľudská spomienka - Edward hovoriaci mi, že Jasper by sa cítil lepšie ak by som sa "ťažko prispôsobila" bytiu upírom. Zapadlo to do diskusie o tom, koľko ľudí v prvom roku zabijem.
"Je na mňa nahnevaný?" Spýtala som sa potichu.
Edwardove oči sa rozšírili. "Nie. Prečo by mal?"
"Čo to s ním potom je?"
"Je naštvaný na seba, nie na teba, Bella. Trápi sa kvôli... seba-naplňujúcemu proroctvu, myslím že to tak môžeš nazvať."
"Ako to?" Spýtal sa Carlisle predtým než som stihla ja.
"Čuduje sa či je novozrodenecká zúrivosť skutočne tak rozdielna ako sme si mysleli, alebo či so správnym sústredením a postojom dokáže každý to čo Bella. Už teraz, možnože má taký nazor na to preto, že verí, že je to prirodzené a nevyhnutné. Možno ak by od seba čakal viac, čelil by tomu očakávaniu. Zneisťuješ jeho hlboko zakorenené presvedčenie, Bella."
"Ale veď to je nespravodlivé," povedal Carlisle. "Každý je iný, každý má svoju vlastnú podstatu. Možno to čo robí Bella je pre ňu prirodzené. Možnože to je jej dar." Zamrzla som prekvapením. Renesmee zacítila zmenu a chytila ma. Rozpamätala sa na posledné chvíle a zaujímala sa prečo.
"To je zaujímavá a celkom prijateľná teória," povedal Edward.
Na krátku chvíľu mnou prešlo sklamanie. Čo? Žiadne magické vízie, žiadne útočné schopnosti ako vrhanie svetelných lúčov z očí alebo podobne? Vôbec nič užitočné či cool?
A potom som si uvedomila, že to môže znamenať , že moja "super sila" nebola nič viac než výnimočné sebaovládanie. Aspoň som nejaký dar mala - nemusela som mať nič.
Ale, potom ak mal Edward pravdu, som mohla zabudnúť na túto časť ktorej som sa najviac obávala.
Čo ak nemusím byť novozrodená? Nie v tom zmysle ako šialený zabíjací stroj.
Čo ak som mohla zapadnúť ku Cullenovcom už od prvého dňa?
Čo ak sa nemusíme niekde ďaleko skrývať?
Čo ak tak ako Carlisle nikdy nikoho nezabijem?
Čo ak môžem byť dobrým upírom už od teraz?
Mohla by som vidieť Charlieho.
Povzdychla som si, akonáhle realita prešla cez nádej. Nemôžem Charlieho hneď vidieť. Tie oči, hlas, bezchybná tvár. Čo by som mu povedala? Čím by som začala? Bola som potajme rada že mám nejakú výhovorku aby som tie veci mohla na chvíľu odložiť, tak veľmi som chcela nájsť nejaký spôsob aby som si mohla Charlieho udržať v živote, ako som sa bála prvého stretnutia. Videla som jeho vyvalené oči keď sa mi pozrie do mojej novej tváre, na moju novú pokožku. Vediac že by bol zdesený. Bola som zvedavá, aké temné vysvetlenie by sa mu mohlo zrodiť v hlave.
Bola som dosť zbabelá aby som čakala rok, kým by sa mi oči dali do poriadku. A uvedomila som si, že by som mohla byť nebojácnejšia keď som bola nezničiteľná.
"Videl si niekedy sebaovládanie ako talent?" Spýtal sa Edward Carlisla. "Skutočne si myslíš že je to dar, alebo je to len dielo jej predprípravy?"
Carlisle pokrčil plecami. "Je to trochu podobné tomu čo robila Siobhan, hoci by sme to nemali nazývať darom."
"Siobhan, tvoja priateľka z tej írskej svorky?" Spýtala sa Rosalie. " Nezdalo sa mi žeby robila niečo špeciálne. Myslela som si že je to Maggie ktorá z nich bola nadaná."
"Áno, Siobhan si myslí to isté. Ale dokáže nejakým spôsobom svoje rozhodnutia zacieliť a potom nejako... previesť do reality. Jej rozhodnutia sú preplánované, ale vždy som sa zaujímal či v tom nie je niečo viac. Ako keď zapojila Maggie napríklad. Liam si príliž strážil svoje územie ale Siobhan to chcela, tak sa to stalo."
Edward, Carlisle a Rosalie si sadli na stoličky ako pokračovali v diskusii. Jacob si sadol ochranne k Sethovi, vyzeral znudene. Z toho ako mu klesli viečka som si bola istá že bol okamžite v bezvedomí.
Počúvala som, ale moja pozornosť bola rozdelená. Renesmee mi stále rozprávala o svojom dni. Držala som ju pri sklenenej stene, moje ruky ju automaticky kolísali ako sme si pozerali do očí.
Uvedomila som si že ostatní nemali dôvod si sadnúť. Stojac som sa cítila úplne pohodlne. Bolo to tak uspokojivé ako natiahnuť sa na posteli. Vedela som že by som bola schopná stáť takto aj týždeň bez pohybu a cítila by som sa aj po siedmich dňoch tak oddýchnuto ako na začiatku.
Museli sedieť zo zvyku. Ľudia by si všimli niekoho kto by stál niekoľko hodín aby nepreniesol váhu z jednej nohy na druhú. Videla som Rosalie ako si prstami prehrabla vlasy, Carlisle si prekrížil nohy. Malé pohyby ich udržiavali od toho aby ostali nehybní, čo je príliž upírske. Mala by som dávať pozor na to čo robia a využila to aj v praxi. Presunula som svoju váhu na ľavú nohu. Bolo to hlúpe.
Možno sa mi len snažili nechať čas osamote s mojim dieťaťom - tak samu ako to bolo bezpečné.
Renesmee mi rozprávala o každej minúte každého dňa a dostávala som pocity zo znenia jej malých príbehov, chcela aby som ju poznala, tak ako veľmi som to chcela aj ja. Trápilo ju že som tie veci premeškala - ako napríklad vrabce hopkajúce bližšie a bližšie keď ju mal Jacob, obaja veľmi pokojne stáli pri jednom z veľkých bolehlavov, k Rosalie vtáky prísť nechceli. Alebo tá odporná biela vec - detské jedlo - ktorú jej Carlisle dal do pohárika, smrdelo to ako špina. Alebo pieseň ktorú jej Edward spieval, ktorá bola tak úžasná, že mi je Renesmee prehrala dvakrát; bola som prekvapená že som bola v pozadí tej spomienky, úplne nehybná, ale stále vyzerajúc zbito. Otriasla som sa, spomínajúc si na tú myšlienku z mojej perspektívy. Odporný oheň...
Po takmer hodine - ostatní boli stále hlboko ponorení do diskusie, Seth a Jacob harmonicky chrápujúc na gauči - Renesmine spomienky spomalili. Na okrajoch mierne znejasneli, hnané sústredením predtým než sa dostanú do konca. V panike som sa chystala Edwarda prerušiť - bolo s ňou niečo zlé? - keď sa jej viečka zatrepotali a zavreli. Zazívala, ústa vytvarujúc do O a jej oči sa už neotvorili.
Jej ruka mi spadla z tváre ako upadla do spánku - jej viečka mali levanduľovú farbu ako tenké oblaky za svitania. Opatrne, aby som ju nezobudila som zdvihla jej ruku k svojej koži a zvedavo ju tam držala. Najprv tam nebolo nič, ale po niekoľkých minútach sa začalo z jej myšlienok rozptyľovať iskrenie farieb, ako hrsť motýľov.
Fascinovane som pozorovala jej sny. Nemalo to žiadny zmysel, iba farby, tvary a tváre.
Bola som potešená ako často sa moja tvár - obe moje tváre, desivá ľudská a nádherná nesmrteľná - zjavovala v jej podvedomých myšlienkach. Viac než Edwardova či Rosaliina. Bola som zarovno s Jacobom, mračila som sa aby som sa nenechala uniesť. Po prvýkrát som pochopila Edwarda ako ma dokázal sledovať v spánku, noc po nudnej noci a len počúvať moje rozprávanie zo sna. Mohla by som tak Renesmee pozorovať navždy.
Zmena v Edwardovom tóne upútala moju pozornosť keď povedal: "Konečne," a otočil sa, uprene hľadiac von oknom. Vonku bola hlboká, nachová noc, ale mohla som vidieť rovnako ďaleko ako predtým. Nič nebolo v tme ukryté, všetko len zmenilo farbu.
Leah,stále sa mračiac, vstala a odkradla sa do krovia, keď Alice vošla do výhľadu na druhej strane rieky. Alice sa rozkývala hore-dole na vetve ako artistka na hrazde, predtým než vymrštila svoje telo do pôvabnej, rovnej vývrtky ponad rieku. Esme spravila tradičnejší skok, zatiaľ čo Emmett si to pustil priamo cez rieku, striekajúc vodu tak ďaleko že kvapky zasiahli zadné okná. Na moje prekvapenie ich Jasper nasledoval, svojim spôsobilým skokom, ktorý sa zdal miernejší, dokonca aj po tých jemných ostatných.
Veľká grimasa rozťahujúca sa po Alicinej tvári, bola určitým nejasným spôsobom známa. Každý sa na mňa odrazu usmieval - Esme sladko, Emmett vzrušene, Rosalie trochu posmešne, Carlisle zhovievavo a Edward očakávajúco.
Alice vhopkala dnu na čele, ruka natiahnutá pred ňou a netrpezlivo okolo seba vytvárala takmer viditeľnú auru. V jej dlani bol kľúč s veľkou ružovou saténovou mašľou obviazanou okolo.
Držala kľúč predomnou a ja som automaticky zovrela Renesmee pevnejšie v pravej ruke aby som mohla nastaviť ľavú. Alice mi do nej kľúč položila.
"Všetko najlepšie k narodeninám!" zaželala.
Prevrátila som oči. "Nikto nepočíta narodeniny od prvého dňa narodenia," pripomenula som jej. "Tvoje prvé narodeniny sú ročne, Alice."
Jej výraz bol domýšľavý. "Neoslavujeme tvoje upírie narodeniny, Zatiaľ. Je trinásteho septembra, Bella. Všetko najlepšie k tvojim devätnástym narodeninám!"