24.Prekvapenie
24. kapitola
"Nie! V žiadnom prípade!" Zúrivo som potriasla hlavou a potom hodila pohľadom po domýšľavom úsmeve na tváry môjho sedemnásťročného manžela.
"Nie, to sa neráta. Prestala som stárnuť pred troma dňami. Navždy mám osemnásť."
"Čokoľvek," zamietla Alice môj prostest mávnutím ruky. "V každom prípade oslavujeme, tak sa s tým zmier."
Povzdychla som si. Zriedkakedy sa dalo proti Alice argumentovať.
Jej výraz sa nemožne rozšíril keď prečítala rezignáciu v mojich očiach.
"Si pripravená otvoriť si darček?" Zaspievala.
"Darčeky," opravil ju Edward a vytiahol ďalší kľúč - tento bol dlhší a strieborný s modrou stuhou - z jeho vrecka.
Snažila som sa nepretočiť oči. Okamžite som vedela od čoho ten kľúč je - bol od "potom auta". Zaujímala som sa, či by som sa mala cítiť vzrušene. Zdalo sa, že upíria premena mi nedala žiadnu náhlu záľubu v športových autách.
"Môj najprv," povedala Alice a vyplazila jazyk, predvídajúc jeho odpoveď.
"Môj je bližšie."
"Ale pozri ako je oblečená," Alicine slová boli viac zastonaním. "Celý deň ma to ubíja. To je jasne dôležitejšie."
Moje obočie sa spojilo dohromady ako som sa čudovala ako mi kľúč môže dať nové oblečenie. Žeby mi dala celý šatník?
"Dobre, strihneme si," navrhla Alice. "Kameň, papier, nožnice."
Jasper sa uchechtol a Edward povzdychol.
"Prečo mi rovno nepovieš kto vyhrá?"
Alice sa rozžiarila. "Ja. Výborne."
"Je to pravdepodobne lepšie než čakať do rána," usmial sa Edward svojim pokryveným úsmevom a kývol k Jacobovi a Sethovi, ktorí vyzerali zničení na celú noc; zaujímalo ma, ako dlho boli hore. "Myslím že by bolo zábavnejšie ak by bol Jacob hore na veľké odhalenie, nie je tak? Tak preto niekto kto dokáže vyjadriť správnu úroveň nadšenia?"
Zaškerila som sa. Poznal ma dobre.
"Jaj," povedala Alice, "Bella, daj Ness-Renesmee Rosalie."
"Kde spáva?"
Alice pokrčila plecami. "Pri Rosalie. Alebo Jacobovi. Alebo Esme. Dostala si náhľad. V jej doterajšom živote ešte nebolo položená dole. Je na dobrej ceste stať sa najskazenejším polovičným upírom na svete." Edward sa smial, zatiaľ čo Rosalie si vzala Renesmee. "Ona je tiež najneskazenejším polovičným upírom na svete," povedala Rosalie. "Je krásne byť jediným svojho druhu."
Rosalie sa na mňa usmiala a ja som bola rada že vidím že to nové priateľstvo sa stále nachádza v jej úsmeve. Nebola som si úplne istá či vydrží aj potom čo Renesmin život nebude viac spojený s tým mojim. Ale asi sme na rovnakej strane bojovali dosť dlho, aby sme mohli byť priateľkami aj teraz. Napokon, spravila som rovnakú vec akú by spravila ona, keby bola na mojom mieste. Zdalo sa, že to zmietlo jej rozhorčenie z ostatných mojich rozhodnutí.
Alice obtočila moje prsty okolo kľúča, schmatla ma za lakeť a viedla k zadným dverám. "Poďme, poďme," trilkovala si.
"Je to vonku?"
"Viac menej," povedala Alice postrkujúc ma dopredu.
"Uži si svoj darček," povedala Rosalie. "Je to od všetkých. Hlavne od Esme."
"Vy neidete?" Uvedomila som si, keď sa nikto nepohol.
"Dávame ti príležitosť oceniť to osamote," povedala Rosalie. "Môžeš nám to povedať... neskôr."
Emmett sa rozosmial. Niečo v jeho smiechu ma prinútilo cítiť sa zahanbene, aj keď som si nebola istá prečo.
Uvedomila som si že veľa vecí na mne - ako úprimná nenávisť prekvapení a darčekov celkovo - sa nijako nezmenilo. Bola tu úľava z objavu zistenia ako veľa z mojej podstaty prešlo do nového tela spolu so mnou.
Neočakávala som že budem sama sebou. Naširoko som sa usmiala.
Alice ma ťahal za lakeť a ja som sa nemohla prestať usmievať ako som ju nasledovala do purpurovej noci.
Jedine Edward šiel s nami.
"To je to nadšenie ktoré som hľadala," zamrmlala Alice uznanlivo. Pustila mi ruku a spravila dva malé skoky aby preskočila rieku.
"No tak, Bella," zavolala z druhej strany.
Edward skočil v rovnakej chvíli ako ja; bolo to práve také zábavné ako v dnešné popoludnie. Možno trochu zábavnejšie, pretože noc všetko zmenila do nových sýtych farieb.
Alice nás nechala na päte, vedúc nás presne na sever. Bolo ľahšie nasledovať zvuk jej nôh šuchotajúcich o zem a čerstvú stopu jej vône, než nespustiť z nej pohľad cez hustú vegetáciu.
Na žiadnej značke, ktorú by som mohla vidieť sa otočila a bežala späť kde som zastala.
"Nenapadni ma," povedala a vyskočila na mňa.
"Čo to robíš?" Dožadovala som sa odpovede zvíjajúc sa keď mi vyliezla na chrbát a dala ruky cez tvár. Cítila som potrebu zhodiť ju, ale kontrolovala som to.
"Uisťujem sa, že to neuvidíš."
"Postarám sa o to bez nejakých trikov," pokúkol sa Edward.
"Mohol by si ju nechať podvádzať. Vezmi ju za ruku a veď ju dopredu."
"Alice, ja-"
"Neobťažuj sa, Bella. Urobíme to po mojom."
Cítila som Edwardove prsty prepletené s mojimi. "Len pár sekúnd naviac, Bella. Potom pôjde obťažovať niekoho iného." Ťahal ma dopredu. Pokračovala som ľahko. Nebála som sa vraziť do stromu, strom by bol jediný kto by sa zranil.
"Mohol by si byť trochu vďačnejší," vyčítala mu Alice. "Je to tak pre teba ako pre ňu."
"Pravda. Ďakujem ešte raz, Alice."
"Áno, áno. Dobre." Jej hlas bol zrazu prestrieľaný vzrušením. "Zastav ju. Natoč ju trochu doprava. Áno, takto. Dobre. Si pripravená?" Vypískla.
"Som pripravená." Boli tu nové vône dráždiace môj záujem, zväčšujúce moju zvedavosť. Vône ktoré nepatrili do hlbokých lesov. Zemolez. Dym. Ruže. Piliny? Tiež niečo kovové. Hojnosť hlbokej zeme, vykopanej a nezakrytej. Naklonila som sa smerom k tej záhade.
Alice mi zoskočila z chrbta, uvoľnujúc zovretie mojich očí.
Pozerala som do fialovej tmy. Tam, usadená na čistine, bola malá kamenná chalúpka, levanduľovo sivá v svetle hviezd.
Patrila sem tak absolútne, až sa zdalo že musela vyrásť zo skaly. Zemolez liezol hore ako mreža, stáčajúc sa hore a cez hrubé drevené šindle. Neskoré ruže rozkvitali na záhrade pod tmavými hlboko posadenými oknami. Malá cestička z plochých kameňov, v noci ametystová, viedla k zvláštnym oblúkovitým dreveným dverám.
Skrútila som ruku okolo kľúča ktorý som držala, šokovaná.
"Čo myslíš?" Alicin hlas bol mäkký, zapadal do perfektného ticha scény ako z rozprávky.
Otvorila som ústa, ale nič som nepovedala.
"Esme si myslela že by sme na chvíľu chceli mať svoje vlastné miesto, ale nechcela nás tak ďaleko," zamrmlal Edward. "A miluje akúkoľvek príležitosť k renovácii. Toto malé miesto sa tu rozpadalo prinajmenšom sto rokov."
Pokračovala som v zíraní, s ústami otvorenými ako ryba.
"Nepáči sa ti?" Alicin výraz sklesol. "Myslím tým, som si istá že to môžeme spraviť aj inak keď chceš. Emmett bol za pridanie pár tisíc štvorcových metrov, druhého poschodia, stĺpov a veže, ale Esme si myslela že to budeš mať najradšej tak ako to je." Jej hlas začal stúpať, hovorila rýchlejšie. "Ak sa mýlila môžeme sa vrátiť do práce. Nezaberie to dlho -"
"Ssh!" Dostala som zo seba.
Spojila pery a čakala. Zabralo to niekoľko sekúnd kým som sa spamätala.
"Ty mi dávaš dom na narodeniny?" Zašepkala som.
"Nám," opravil Edward. "A nie je to nič viac než chata. Myslím že slovo dom zahŕňa viac izieb."
"Neurážaj môj dom," zašepkala som k nemu.
Alice zažiarila. "Máš ho rada."
Potriasla som hlavou.
"Miluješ ho?"
Prikývla som.
"Nemôžem sa dočkať kedy to poviem Esme!"
"Prečo neprišla?"
Alicina tvár mierne povädla, skrútila sa, akoby odpovedať na moju otázku bolo ťažké.
"Oh, no vieš... všetci si uvedomujú ako si na tom s darčekmi. Nechceli na teba vyvíjať nátlak aby si to mala rada."
"Ale samozrejme že ho milujem. Ako by som nemohla?"
"To sa im bude páčiť." Potľapkala ma po ruke. "V každom prípade, tvoj šatník je plný. Užívaj ho rozumne. A... hádam že to je všetko."
"Nepôjdeš dnu?"
Spontánne urobila pár krokov dozadu. "Edward vie čo a ako. Zastavím sa... neskôr. Zavolaj ma ak si nebudeš vedieť správne skombinovať oblečenie." Hodila po mne pochybný pohľad a potom sa usmiala. "Jazz chce loviť. Uvidíme sa."
Vystrelila do stromov ako tá najpôvabnejšia guľka.
"To bolo divné," povedala som, keď zvuk jej behu úplne zanikol. "Som skutočne tak zlá? Nemusia zostať pozadu. Teraz sa cítim previnilo. Dokonca som jej skutočne ani nepoďakovala. Mali by sme ísť späť povedať Esme-"
"Bella, nebuď hlúpa, nikto si nemyslí že si neracionálna."
"Potom čo-"
"Čas osamote je ich ďalší rad. Alice sa v tom snažila byť presná."
"Oh."
Všetko vyzeralo tak že dom zmizol. Mohli sme byť kdekoľvek. Nevidela som stromy alebo skaly, či hviezdy. Bol len Edward.
"Dovoľ aby som ti ukázal čo spravili," povedal, ťahajúc ma za ruku. Nedbal na fakt že elektrický prúd pulzoval mojim telom ako adrenalínom prešpikovaná krv?
Znova som cítila statu rovnováhy, čakajúc na reakciu, ktorej moje telo už nebude schopné. Moje srdce by bylo ako parník rútiaci sa na nás. Ohlušujúco. Moje líca by boli žiarivo červené.
Mala by som byť vyčerpaná. Bol to najdlhší deň môjho života.
Nahlas som sa zasmiala - len jeden krátky šokovaný smiech - keď som si uvedomila, že tento deň nikdy neskončí.
"Mohol by som si vypočuť ten vtip?"
"Nie je veľmi dobrý," povedala som, keď ma viedol k malým, oblúkovitým dverám. "Myslela som len - dnes je prvý a posledný deň večnosti. Je ťažké zosúladiť si to v hlave. Aj napriek tomu množstvu priestoru." Zasmiala som sa znova.
Zasmial sa spolu so mnou. Ruku natiahol smerom ku kľučke, dávajúc mi tú česť. Zasunula som kľúč do zámky a otočila ho.
"Si v tom úplne prirodzená, Bella; zabudol som aké cudzie pre teba všetko musí byť. Želám si, aby som to mohol počuť." Zohol sa a vzal ma do náručia tak rýchlo, že som to nevidela prichádzať - a to bolo skutočne niečo.
"Hej!"
"Prahy sú v popise mojej práce," pripomenul mi. "Ale som zvedavý. Povedz nad čím rozmýšľaš práve teraz." Otvoril dvere - posunuli sa s takmer nepočuteľným zavŕzganím - a vstúpil do malej kamennej obývačky.
"Na všetko," povedala som mu. "Na všetko v rovnakej chvíli. Dobré veci a veci nad ktorými sa trápim a veci, ktoré sú nové. Ako si zvyknem na toľko mimoriadneho v mojej hlave. Práve teraz si myslím že Esme je umelkyňa. Je to perfektné!"
Chatka bola niečo ako z rozprávky. Podlaha bola poskladaná z hladkých plochých kameňov. Nízky strop mal nezakryté trámy a niekto tak vysoký ako Jacob by si o nich určite udrel hlavu. Steny boli na niektorých miestach obložené drevom, na iných kamennou mozaikou. V kozube v rohu ostali zvyšky blikotajúceho ohňa. Horelo tu naplavené drevo - nízke plamene mali kvôli soli modrú a zelenú farbu.
Bolo to tu zariadené vyberavým nábytkom, kusy k sebe nezapadali, ale harmonizovali spolu. Jedna stolička sa zdala mierne stredoveká, zatiaľ čo malá sedačka pri krbe bola viac súčasná a preplnené knihovníčky oproti druhému oknu mi pripomínali talianské filmy. Všetko kúsky nejako zapadali dokopy ako trojrozmerné puzzle. Niekoľko obrazov visiacich na stene som poznala - niektoré z mojich veľmi obľúbených z veľkého domu. Neoceniteľné originály, bezpochyby, ale zdali sa, akoby tu patrili, tak ako všetko ostatné.
Toto bolo miesto kde by každý uveril v existenciu mágie. Miesto kde by ste očakávali Snehulienku ktorá vkráča dnu s jablkom v ruke, alebo jednorožca, ktorý by sa zastavil, aby sa popásol na ružových kríkoch. Edward si vždy myslel že patrí do hororových príbehov. Samozrejme že som vedela že sa mýlil. Bolo jasné že patrí sem. Do rozprávky.
A teraz som bola v tej rozprávke s ním.
Chystala som sa využiť príležitosť že sa nezastavil aby ma postavil späť na nohy a že jeho krásna tvár bola len niekoľko palcov odomňa, keď povedal, "Máme šťastie že Esme myslela na izbu naviac. Nikto Ness-Renesmee nečakal."
Zamračila som sa naňho, moje myšlienky sa ubrali menej príjemným smerom.
"Nie aj ty," posťažovala som sa.
"Prepáč láska. Celý čas to počujem v ich myšlienkach. Vtrelo sa mi to do mysle."
Povzdychla som si. Moje dieťa, morský had. Asi sa s tým už nič nedalo robiť. No ja sa nepoddám.
"Som si istý že umieraš túžbou vidieť šatník. Alebo aspoň Alice poviem že áno, aby sa cítila lepšie."
"Mala by som sa báť?"
"Buď zdesená." Niesol ma úzkou kamennou chudbou s klenbami v strope, akoby to bol náš malý hrad.
"Toto bude Renesmina izba," povedal pokyvujúc k prázdnej izbe s bledou drevenou podlahou. "Nemali veľa času aby s tým niečo spravili a ešte s nahnevanými vlkodlakmi..."
Potichu som sa zasmiala, užasnutá ako rýchlo sa všetko zvrtlo k dobrému, keď to ešte pred týždňom vyzeralo tak desivo. Čert ber Jacoba za to že všetko bolo dobré týmto spôsobom.
"Tu je naša izba. Esme sa snažila priniesť niečo z ostrova späť pre nás. Myslela že by sme sa na to mohli naviazať."
Posteľ bola veľká a biela, s nebesami z tenkej látky visiacej z klenby až k zemi. Svetlá drevená podlaha ladila s ostatnými izbami a teraz som si uvedomila, že to malo navlas rovnakú farbu ako piesok pláže. Steny mali tú bielo-modrú farbu žiarivého slnečného dňa a zadná stena mala veľké presklené dvere vedúce do malej skrytej záhrady. Plazivé ruže a malý guľatý rybník, hladký ako zrkadlo a vybrúsený lesklými kameňmi. Malý tichý oceán pre nás.
"Oh," bolo všetko čo som dokázala povedať.
"Viem," zašepkal.
Stáli sme tam asi minútu, spomínajúc. Aj keď boli spomienky ľudské a zahmlené, obsadili celú moju myseľ.
Usmial sa krivým žiarivým úsmevom a potom sa rozosmial. "Šatník je za tými dvojitými dverami. Mal by som ťa varovať - je väčší než táto izba."
Ani som na tie dvere nepozrela. Znova nebolo na svete nič len on - jeho ramená omotané okolo mňa, sladký dych na mojej tváry, jeho pery len niekoľko prstov od mojich - a nebolo nič čo by ma teraz dokázalo vyrušiť, novozrodená či nie.
"Povieme Alice že som bežala priamo do šatníka," zašepkala som, zapletúc svoje prsty do jeho vlasov a pritiahla svoju tvár bližšie k jeho. "Povieme že som tam strávila hodiny prezliekajúc sa. Budeme klamať."
Okamžite pochopil moju náladu, alebo v nej možno bol, ale ako gentlemal sa snažil dať mi príležitosť naplno oceniť môj narodeninový darček. Pritiahol moju tvár k svojej s náhlou divokosťou, z hrdla sa mu vydralo tiché zastonanie. Ten zvuk zaslal mojím telom elektrický prúd blížiaci sa zúrivosti, akoby som k nemu nemohla byť dostatočne blízko dostatočne rýchlo.
Začula som látku trhajúcu sa pod našimi rukami a bola som rada, že moje šaty, prinajmenšom, už boli zničené. Preňho bolo príliž neskoro. Zdalo sa to takmer neslušné, ignorovať krásnu bielu posteľ, ale nemohli sme sa dostať tak ďaleko.
Táto druhá svadobná cesta nebola ako naša prvá.
Náš čas na ostrove bola časť môjho ľudského života. Najlepšia. Bola som pripravená môj ľudský život predĺžiť, udržať to čo bolo medzi nami na chvíľu dlhšie. Pretože fyzická časť nikdy nemala byť rovnaká.
Mala som tušiť, po dni ako bol tento, že to bude lepšie.
Konečne som ho mohla skutočne oceniť - mohla som poriadne vidieť každú krásnu črtu jeho dokonalej tváre, jeho dlhé, bezchybné telo, mojími novými, silnými očami, každý uhol a každú plochu z neho. Mohla som na jazyku ochutnať jeho čistú jasnú vôňu a cítiť neuveriteľnú jemnosť jeho mramorovej kože pod mojimi citlivými prstami.
Moja koža pod jeho rukami bola tiež tak citlivá.
Celý bol nový, iná osoba, keď sa naše telá pôvabne preplietli v jedno na pieskovej podlahe. Žiadna pozornosť, žiadne obmedzenia. Žiadny strach - obzvlášť nie ten. Mohli sme sa milovať spolu - obaja aktívni. Konečne rovní.
Tak ako naše bozky predtým, každý dotyk bol viac než na čo som bola zvyknutá. Tak veľa z neho bolo potlačeného. V tom čase neodvratné, ale nemohla som uveriť koľko som toho zmeškala.
Snažila som sa mať na pamäti že som silnejšia než on, ale bolo ťažké sústrediť sa na hocičo s tak intenzívnym vzrušením, každú chvíľu som premiestňovala svoje sústredenie na milíon rôznych častí môjho tela, ak som ho zranila, nedal to najavo.
Veľmi, veľmi malá časť mojej hlavy sa zaoberala zaujímavou hádankou vyplívajúcou z tejto situácie. Nikdy sa neunavím a on tiež nie. Nepotrebovali sme nabrať dych, alebo oddychovať, alebo pouzívať toaletu či jesť, nemali sme žiadne pozemské ľudské potreby. Mal to najkrásnejšie perfektné telo na svete a celého som ho mala pre seba a necítila som sa, že by som niekedy mala prísť do bodu kde by som si pomyslela, Teraz mám na jeden deň dosť. Vždy budem chcieť viac. A deň nikdy neskončí. Tak, v takej situácii, kedy prestaneme?
Netrápilo ma že neviem odpoveď.
Akosi som zaznamenala, že obloha sa začala rozjasňovať. Malý oceán vonku sa zmenil z čiernej na sivú a škovránok niekde veľmi blízko začal spievať - možno mal hniezdo medzi ružami.
"Chýba ti to?" Spýtala som sa, keď pieseň skončila.
Nebolo to prvýkrát čo sme rozprávali, ale ani sme presne neudržiavali rozhovor.
"Chýba čo?" Zamrmlal.
"Všetko z toho - teplo, hebká koža, vôňa... Mne to vôbec nechýba a len som sa zaujímala či tebe nie."
Zasmial sa ticho a jemne. "Bolo by ťažké nájsť niekoho menej smutného než som ja teraz. Nemožné, dovolím si povedať. Nie veľa ľudí dostane každú vec ktorú chce, plus všetky veci o ktoré nežiadal, v rovnaký deň."
"Vyhýbaš sa otázke?"
Položil mi ruku na tvár. "Si teplá," povedal.
V určitom zmysle to bola pravda. Pre mňa jeho ruka bola teplá. Nebolo to rovnaké ako dotknúť sa Jacobovej plamennej kože, ale bolo to príjemnejšie. Prirodzenejšie.
Potom veľmi pomaly prešiel prstami dolu mojou tvárou, ľahko kopírujúc z mojej čeľuste na moje hrdlo a potom dole až k môjmu boku. Moje oči sa mierne pretočili.
"Si hebká."
Jeho prsty boli ako satén na mojej pokožke, takže som mohla vidieť čo tým myslel.
"A vôňa, dobre, nemôžem povedať žeby mi to chýbalo. Pamätáš si vôňu tých turistov na love?"
"Veľmi som sa snažila nezapamätať si to."
"Predstav si bozkávať to."
Moje hrdlo pohltili plamene ako ťahanie za šnúru horkovzdušného balóna.
"Oh."
"Presne. Takže odpoveď je nie. Som jedine plný radosti, pretože mi nechýba nič. Nikto nemá viac než ja teraz."
Chcela som sa spýtať na jedinú výnimku z jeho prehlásenia, ale moje pery boli odrazu veľmi zamestnané.
Keď sa malé jazierko s východom slnka zafarbilo perleťovo, pomyslela som na ďalšiu otázku.
"Ako dlho to pôjde takto? Myslím tým Carlisle a Esme, Em a Rose, Alice a Jasper - oni netrávia celé dni zamknutí v izbe. Sú na verejnosti, oblečený, celý čas. Prestane tá túžba niekedy?" Privinula som sa bližšie k nemu - prevedenie do skutočnosti - aby som dala jasne najavo o čom hovorím.
"To je ťažké povedať. Každý je iný a, no, ty si z nich najrozdielnejšia. Priemerný mladý upír je príliž posadnutý krvou, aby zaznamenal aj niečo iné. Nezdá sa, žeby to platilo pre teba. U priemerného upíra sa ostatné potreby objavujú po roku. Ako smäd, ani ostatné túžby úplne nezmiznú. Je jednoduchšie naučiť ich rovnováhe, stanoviť sa priority a dokázať..."
"Ako dlho?"
Usmial sa, mierne ohŕňajúc nos. "Rosalie a Emmett boli najhorší. Zabralo celé desaťročie kým som mohol ostať v päť míľovej vzdialenosti od nich. Dokonca i Carlisle a Esme mali ťažké časy aby to strávili. Nakoniec tú šťastnú dvojicu vykopli. Esme im tiež postavila dom. Bol väčší než tento, ale napokon, Esme vie čo má rada Rosalie a čo ty."
"Takže desať rokov potom?" Bola som si celkom istá, že Rosalie a Emmett na nás nemajú, ale mohlo by to znieť namyslene ak by som prekročila desaťročie. "Každý je potom normálny? Tak ako teraz?"
Edward sa znova zasmial. "No, nie som si istý čo myslíš tým normálny. Videla si moju rodinu prechádzajúc životom slušným ľudským spôsobom, ale v noci si spala." Žmurkol na mňa. "Je tu ohromné množstvo času keď nemusíš spať. To vyváži tvoje... záujmy celkom ľahko. To je dôvod prečo som najlepší hudobník v rodine, prečo - okrem Carlisla - som prečítal najviac kníh, študoval najviac vied a ovládam najviac jazykov... Emmett by ti nakecal že som taký všetko-viem kvôli čítaniu myšlienok, ale pravdou je, že som mal len veľa voľného času."
Spolu sme sa smiali a pohyb nášho smiechu zaujímavo zapôsobil na naše spojené telá, efektívne ukončujúc našu konverzáciu.