Hneď v pondelok 22. júna po rokovaniach na Bôriku prevzali novozvolení poslanci SNR osvedčenia o poslaneckých mandátoch - HZDS malo v SNR 74 poslancov, SDĽ 29, KDH 18, SNS 15 a koalícia MKDH - Spolužitie 14 poslancov. Po tomto akte rokovali V. Mečiar, I. Gašparovič, P. Weiss a J. Prokeš o obsahu rokovaní HZDS a ODS, o zostavovaní federálnej vlády a o rozdeľovaní ministerských kresiel. Mečiar po rokovaní označil za malý problém demisiu vlády J.Čarnogurského: "Mám reálne obavy, aby nám vďaka odkladaniu demisie neschválil ešte ďalšie privatizačné projekty." Vtedajší podpredseda vlády M. Porubjak však potvrdil, že rokovanie vlády v stredu má na programe jediný bod, a tým je podanie demisie novému Predsedníctvu SNR po ustanovujúcej schôdzi slovenského parlamentu.
Ustanovujúcu schôdzu SNR viedol v utorok 23. júna jej bývalý podpredseda M. Zemko. Za predsedu SNR bol zvolený I. Gašparovič, 1. podpredsedom sa stal P. Weiss (SDĽ), ďalšími boli A. M. Húska (HZDS) a J. Prokeš (SNS). Päť predsedov výborov bolo z HZDS, dvaja zo SDĽ a po jednom z KDH, SNS a MKDH. Na adresu odstupujúceho J. Čarnogurského V. Mečiar o.i. vyhlásil, že "to bola jeho vláda, ktorá zanechala po sebe deficit 10,8 mld Sk, niekoľko stotisíc nezamestnaných a vyše 600 tisíc stratených pracovných príležitostí, ako aj úpadok hospodárstva v objeme jednej tretiny. Je potrebné za tým všetkým urobiť deliacu čiaru a po nástupe novej vlády pripraviť pravdivú správu o Slovensku, v ktorej budú vysvetlené všetky súvislosti." (Možno ani netreba dodávať, že táto správa nikdy neuzrela svetlo sveta, hoci v tom čase mala mať - ako V. Mečiar povedal o dva dni neskôr pri skladaní sľubu - v dokumentoch HZDS vyše 1400 strán.)
Ani samotné schvaľovanie členov výborov sa nezaobišlo bez sporov. František Gaulieder (v tom čase ešte HZDS) predniesol pozmeňujúci návrh, ktorým odporúčal preradiť F. Javorského z bezpečnostného výboru do výboru pre vzdelávanie, vedu a kultúru, L. Pittnera z toho istého výboru do výboru pre štátnu správu a samosprávu a J. Čarnogurského zo zahraničného výboru do výboru pre životné prostredie a ochranu prírody (návrh bol prijatý a dnes už všetci vedia, k akej dokonalosti o dva roky neskôr v novembri 1994 tento Gauliederov postup priviedli poslanci vládnej koalície. Pre objektivitu však treba odcitovať slová poslanca SDĽ P. Kanisa, ktorý pripomenul, že V. Mečiara po jeho zosadení z postu premiéra tiež preradili vtedajší vládni poslanci vo FZ do výboru pre životné prostredie a vyzval poslancov HZDS, aby nepoužívali pravidlo oko za oko, zub za zub.) Bývalý predseda SNR a poslanec za KDH F. Mikloško akt pomsty označil za reakciu na vystúpenie J. Čarnogurského, v ktorom upozornil na nebezpečenstvo zániku spoločného štátu, vyplývajúce z rokovaní HZDS a ODS a za porušenie dohody politického grémia, kde sa hovorilo o personálnom obsadení jednotlivých výborov.
Po skončení ustanovujúcej schôdze odovzdal I. Gašparovič V. Mečiarovi poverenie, aby zostavil novú vládu SR.
(A aby sme neobišli hlavnú dejovú líniu, už len poznamenám, že Milan Čič sa nazdával, že platný ústavný zákon o referende je legitímnou, schodnou a dokonca jedinou správnou cestou k prípadnému rozdeleniu ČSFR. Nevylučoval však ani možnosť "ústavným zákonom o referende alebo samostatným ústavným zákonom riešiť tento problém. Musel by však zakotviť aj inú formu, ako je referendum". Na to by sme asi nemali zabudnúť, lebo so spomínanou možnosťou sa ešte stretneme.)
V stredu 24. júna sa vláda SR na svojom poslednom zasadnutí uzniesla podať demisiu a poverila J. Čarnogurského, aby toto rozhodnutie oznámil Predsedníctvu SNR (podľa nej odovzdávala vládu svojej nástupkyni s deficitom štátneho rozpočtu 120 mil. Sk). Čarnogurský po podaní demisie pripomenul, že najťažším orieškom pre novú vládu bude dodržať predvolebné sľuby, pripustil však, že Mečiarova vláda bude mať v porovnaní so starou vládou väčšiu podporu obyvateľstva a bude si preto môcť dovoliť urobiť aj nevyhnutné nepopulárne opatrenia - "ak bude mať na to dosť sily", typickým spôsobom dopovedal predseda KDH.
Mečiarovi sa lepšie nastupovalo po Čičovi
Predsedníctvo SNR potom vymenovalo V. Mečiara za predsedu vlády a na jeho návrh vymenovalo ďalších trinásť členov novej vlády. Aj vzhľadom na ich neskoršiu budúcnosť nebude od veci vrátiť sa menovite k tejto vláde: Roman Kováč - podpredseda vlády a poverený riadením ministerstva kontroly, Milan Kňažko - podpredseda vlády a minister medzinárodných vzťahov, Ľudovít Černák - minister hospodárstva a poverený riadením ministerstva priemyslu, obchodu a cestovného ruchu, Július Tóth - minister financií, Oľga Keltošová - ministerka práce a sociálnych vecí, Ján Zlocha - minister, predseda komisie pre životné prostredie, Ľubomír Dolgoš - minister pre správu a privatizáciu národného majetku, Peter Baco - minister poľnohospodárstva a poverený riadením rezortu lesného a vodného hospodárstva, Dušan Slobodník - minister kultúry a poverený riadením ministerstva školstva, mládeže a športu, Viliam Soboňa - minister zdravotníctva, Jozef Tuchyňa - minister vnútra, Katarína Tóthová - ministerka spravodlivosti, Roman Hofbauer - minister dopravy a spojov, poverený riadením ministerstva výstavby a stavebníctva.
Podobne ako J. Čarnogurský ani V. Mečiar sa nezaprel a vyhlásil, že lepšie sa mu nastupovalo do funkcie po Čičovi (a keďže nielen v prírode platí rovnováha, o niekoľko rokov na to J. Čarnogurský na adresu V. Mečiara skonštatoval, že krajina po Mečiarovi vyzerá horšie ako po komunistoch): "Budeme mať čo do konca roka naprávať, čaká nás krízové obdobie, keď budú chýbať financie na zabezpečenie chodu krajiny. Predošlá vláda v podstate iba existovala, zastavila vývoj v štátnej správe, demoralizovala ústredné orgány." Pozoruhodná bola aj Mečiarova myšlienka o daňových únikoch: "Daňový systém sa musí zmeniť najmä v tom, že sa zabráni úniku peňazí a zabezpečí sa výber daní nielen od dôchodcov, ale aj od milionárov." (Nie je isté, či bol Mečiar motivovaný J. Tóthom, alebo naopak, ale nový minister financií pri prerokovaní programového vyhlásenia vlády začiatkom júla vyslovil presvedčenie, že keby sa z hľadiska daňových únikov prekontrolovala celá slovenská ekonomika, "úniková" suma by pokryla celý slovenský rozpočet, ba vystačila by aj na ďalšie vládne programy.) Mečiar sa však venoval aj otázkam federálnej vlády, pričom vychádzal z predpokladu, že ak ministrom vnútra bude Čech, potom ministrom obrany by mal byť Slovák, čo pokladal za výhodné. Z týchto prepočtov mu vychádzalo, že aj riaditeľom FBIS by mal byť Slovák z HZDS (paradoxné je, že Slovákom v čele FBIS sa stal naozaj Slovák, hoci tomuto rozhodnutiu predchádzal jeden z najväčších konfliktov medzi ODS a HZDS).
Samostatný štát nie je programovým cieľom HZDS
"Tisícročné úsilie o samostatnosť Slovenska" skvele dokresľujú dva výroky pohlavárov HZDS. Kým I. Gašparovič v SNR vyhlásil, že "ďalšiu cestu SR by mali predznamenať tieto postupné kroky: vyhlásenie zvrchovanosti Slovenska, prijatie jej ústavy, ratifikačné referendum, zmluva s ČR o forme spolužitia vo zväzku dvoch zvrchovaných republík", ďalší strojca slovenskej samostatnosti V. Mečiar bol ešte presvedčivejší: "Samostatný štát nie je programovým cieľom HZDS. Rokovanie o samostatnom Slovensku je nám však vnútené z českej strany koncepciou buď alebo. Ak o ňom rokujeme, tak nie preto, že chceme, ale preto, že musíme."
Predseda ODS V. Klaus v ten deň po telefonáte s V. Mečiarom na tlačovke oznámil, že HZDS vzalo na vedomie päť českých členov federálnej vlády, ktorými mali byť Jan Stráský ako premiér, Miroslav Macek a Antonín Baudyš ako podpredsedovia vlády, Petr Čermák pre vnútro a Jan Klak pre financie.
Vo štvrtok 25. júna boli na ustanovujúcej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ zvolení funkcionári FZ: Michal Kováč (predseda FZ), Filip Šedivý (1. podpredseda FZ) a ostatní podpredsedovia - Roman Zelenay (predseda SN), Václav Benda (predseda SĽ), Jozef Stank a Pavel Jajtner.
Popoludní vo FZ vystúpil s prejavom V. Havel a zdôraznil, že zatiaľ nikto nezrušil česko-slovenskú federáciu, ktorá musí existovať až do definitívneho rozhodnutia, či má existovať naďalej, alebo či sa rozdelí. A hoci existujúcej federácii ponúkal svoje služby, zdôraznil, že "ak bude rozhodnuté, že existovať nebude, on jej likvidačným zamestnancom nebude". Svoje pochybnosti o zachovaní federácie však neskrýval: "Ak má byť náš štát rozdelený, musí sa tak stať ústavným demokratickým a civilizovaným spôsobom. Jediným dnes existujúcim ústavným spôsobom rozdelenia štátu je referendum. To znamená referendum o vystúpení z federácie, vyhlásené v jednej z republík alebo v oboch súčasne. Tento spôsob je podľa môjho pevného presvedčenia najdemokratickejší a najmorálnejší, pretože dáva všetkým občanom možnosť jasne sa vysloviť k jasne položenej otázke."
Neskrýval však ani možnosť iného riešenia: "Ak sa ukáže, že táto cesta nie je z rôznych dôvodov uskutočniteľná a ak vy, ako najvyšší zastupiteľný zbor federácie, nájdete iný spôsob, ako eventuálne rozdelenie uskutočniť a vtelíte tento spôsob do nášho ústavného systému, potom - ak budem prezidentom - budem vaše rozhodnutie rešpektovať, pretože som sľúbil vernosť ústave." A hoci Havel opätovne zdôraznil svoje presvedčenie, že "pre všetkých občanov by bolo lepšie žiť v spoločnom štáte, hoci inak vnútorne usporiadanom, ako v štátoch dvoch, znovu a zložito budujúcich systém svojej spolupráce," a pre seba typickým spôsobom pokračoval, že ak sa "Česko-Slovensko rozhodne rozdeliť na dva štáty, potom by sme to mali chápať ako historickú výzvu na to, aby sme ukázali, že aj takú operáciu je možné uskutočniť pokojne, na základe rokovaní, právnym spôsobom, bez občianskych konfliktov a konfrontačnej atmosféry," nič nebránilo P. Weissovi (podobne ako tisícom občanov ČSFR) sa domnievať, že "prezident svojím prejavom na prvej schôdzi ukázal, že má radšej seba ako spoločný štát" a vysloviť oprávnené obavy, že ODS má veľkú snahu rozdeliť spoločný štát bez referenda. Weissove slová svojským spôsobom potvrdil V. Klaus, spokojný s Havlovým prejavom: "Ja som od začiatku proti fetišizovaniu referenda. Tak z dôvodu, že to nie je jediná možnosť, ako z dôvodu, že sám vo výsledky referenda verím pomerne málo." Oveľa viac veril Klaus v Havlovu budúcnosť: "My, samozrejme, sme pripravení, pokiaľ by došlo k deleniu, vytvárať aj na českej strane tradičnú funkciu na tomto Hrade a v tomto meste - a určite by sme počítali s V. Havlom ako integrujúcou a svojím spôsobom mimostraníckou osobou."
Krátko po voľbách uskutočnil Inštitút pre výskum verejnej mienky prieskum o predstavách o štátoprávnom usporiadaní (1252 osôb z celej ČSFR). Výsledky boli veľmi zaujímavé - napríklad z hľadiska, že za samostatnosť Slovenska v čase od 9. do 15. júna 1992 bolo iba 18 percent respondentov:
Variant usporiadania štátu ČR Čechy Morava Slovensko
jeden štát s jednou vládou 29 30 28 11
federácia ČR a SR 28 31 23 26
spolková republika 21 16 30 26
konfederácia 5 5 5 31
nezávislé štáty 13 14 11 18
V piatok 26. júna federálna vláda M. Čalfu podala demisiu do rúk V. Havla. Prezident jej demisiu prijal a poveril ju vykonávaním funkcií až do vymenovania novej vlády. Marián Čalfa bol pri tomto akte vecný a presný: "Je to symbolické. Odchádzame my a možno, že s nami odchádza aj federácia."
ODS si želá rozdelenie viac ako HZDS
V sobotu 27. júna sa v bratislavskej Inchebe konalo rokovanie HZDS, SNS a SDĽ, na ktorom účastníkov informoval V. Mečiar o obsahu politických dohôd medzi ODS a HZDS o zásadách programového vyhlásenia vlády SR. Dnes to vyznie možno ako zlomyseľnosť, ale J. Prokeš si Mečiarovu informáciu vysvetlil "po svojom", akoby si ODS želala rozdelenie federácie viac ako HZDS. Po tomto stretnutí rokovalo ešte politické grémium HZDS. Hovorca HZDS J. Šucha neskôr novinárom tvrdil, že politické grémium sa zaoberalo zostavením federálnej vlády a vnútorným otázkam hnutia. Podľa jeho slov mala byť v júli vyhlásená zvrchovanosť Slovenska a v auguste prijatá Ústava SR. Následne sa malo vyhlásiť referendum, ktoré by upravilo štátoprávne usporiadanie. Predseda FZ M. Kováč zámer usporiadať referendum potvrdil, malo by sa však konať až v decembri: "Česká strana bude zrejme trvať na tom, aby sa referendum uskutočnilo do 30. septembra. Pre nás je to neprijateľné." Milan Kňažko zasa vyslovil svoje výhrady voči existujúcemu zákonu o referende, podľa ktorého vraj nie je možné uspokojivo vyriešiť problémy štátoprávneho usporiadania, pretože umožňuje z federácie iba vystúpiť. HZDS v tom čase reflektovalo obavy, že konanie referenda iba na Slovensku by malo nepriaznivý dosah na následnícke práva SR a podozrievalo českú stranu, že práve toto je jej zámerom.
(S rokovaním vrcholného orgánu HZDS v Inchebe si však pohrala príroda - hoci sa konalo za zatvorenými dverami, okná v dôsledku dusného počasia zostali otvorené, a tak viacerí novinári mali možnosť hneď na mieste činu skonfrontovať realitu s jej obrazom, ktorý im sprostredkoval hovorca HZDS. Kým "z okien unikali jasné slová o pláne oddialiť referendum, z úst pokojného hovorcu HZDS zneli rovnako jasné tvrdenia opačné. Zatiaľ čo okná hlásili pripravenosť HZDS ovládnuť Slovenskú televíziu prijatím ,ovládacieho´ zákona v SNR, pred dverami zneli presvedčivé hovorcove slová o presnom opaku", písal v Lidových novinách Štefan Hríb.)
Referendové maslo na hlave však nemala o nič menšie ani ODS, ktorej kandidát na post premiéra J. Stráský to viac-menej ani netajil, hoci sa usiloval nachádzať najmä ekonomické dôvody na obídenie referenda: "Momentálne je taká situácia, že sme ponechali šancu pre oba spôsoby riešenia štátoprávneho problému, tak ako ich predstavuje návrh ODS i návrh HZDS. My máme na mysli funkčnú federáciu, HZDS trvá na konfederácii dvoch štátov s medzinárodnoprávnou subjektivitou, ktoré by tvorili štátny celok. Ja osobne som zástancom najrýchlejšej cesty. Tou cestou však v žiadnom prípade nie je referendum, lebo to trvá viac ako rok. Nejaký čas trvá príprava naň, podľa platného zákona rok samotná realizácia jeho výsledku... Ja si predstavujem tie miliardy, ktoré stráca hospodárstvo. Viem o desiatich záujemcoch zo Západu denne, ktorí by tu chceli investovať, ale zatiaľ vyčkávajú. Preto nechcem, aby to všetko trvalo dlhšie, ako je nevyhnutne potrebné. Tu stojí proti sebe otázka demokratických princípov a chladného ekonomického uvažovania. Našťastie o tom budú rozhodovať národné rady a nie vláda."
Niekoľko dní pred voľbami federálneho prezidenta si V. Havel v pravidelnom rozhovore z Lánov (poslednom pred opakovaným pokusom stať sa prezidentom ČSFR) posťažoval na svoju zložitú situáciu - nielenže je neisté, či ho zvolia, ale hrozí aj to, že jeho nezvolenie môže ďalej polarizovať politickú situáciu a dokonca aj prehĺbiť akési národnostné napätie v ČSFR. Podpora niektorých strán a časti občanov bola síce pre pána prezidenta dôvodom, aby na túto funkciu kandidoval, problémom však pre neho bola aj skutočnosť, že ako prezident mal kandidovať na päťročné obdobie a pritom už o tri mesiace sa malo rozhodnúť, či vôbec nejaká federácia bude existovať (už prvé dvojkolo prezidentských volieb z V. Havla toto ťažké bremeno sňalo).
Nezvolenie V. Havla ako krok k rozdeleniu štátu
Posledné dni pred voľbou federálneho prezidenta vyplnili prvé kroky republikových i federálnych orgánov. V utorok 30. júna zasadala prvýkrát po svojom vymenovaní vláda V. Mečiara a ako bolo pre ňu pri jej odchodoch a návratoch typické, nepatrila veľkorysosť medzi jej silné stránky - skrátila nároky na výplatu miezd a ďalších výhod členov vlády po jej demisii zo štyroch na dva mesiace, odvolala 53 vysokých štátnych úradníkov, predovšetkým námestníkov ministrov, odvolala aj predsedu Slovenského protimonopolného úradu, viceguvernéra ŠBČS A. Vavru na vlastnú žiadosť a vedúceho úradu vlády SR J. Olaha (novým vedúcim úradu sa stal Ivan Lexa) a čistkám na úrade vlády sa nevyhli dokonca ani členovia klubu HZDS pri úrade vlády, ktorých vo funkciách ponechal predchádzajúci premiér. Odmenení boli aj bývalí poprední funkcionári rozhlasového Rádiožurnálu - Ivan Mjartan sa stal novým námestníkom ministra kultúry a Bohuš Géci zasadol do kresla riaditeľa Tlačového a informačného oddelenia úradu vlády SR.
V stredu 1. júla navštívil Bratislavu V. Havel a vo svojom sídle na Hrade sa stretol s V. Mečiarom a V. Klausom, aby s nimi dohodol konečné zloženie federálnej vlády, ktorej zostavením poveril J. Stráského. Na tlačovke po stretnutí s členmi bývalej vlády pripustil možnosť rozdelenia Česko-Slovenska, hoci to považoval za predčasné (napokon, dva dni pred prezidentskou voľbou by asi nebolo najmúdrejšie tvrdiť niečo iné).
V Prahe v ten istý deň podpísali predsedovia ODS, KDS, KDÚ-ČSL a ODA koaličnú dohodu, ktorej súčasťou boli zásady programového vyhlásenia českej vlády: Podľa tejto dohody mali koaliční partneri pri riešení štátoprávneho usporiadania vychádzať z toho, že spoločný štát môže mať len jedinú medzinárodnoprávnu subjektivitu. Otázka prípadnej konfederácie, ekonomicko-obrannej únie či iného zväzku sa podľa novej českej koalície mala riešiť až po osamostatnení oboch republík.
Vo štvrtok 2. júla nová federálna vláda zložila sľub do rúk prezidenta ČSFR. Predsedom federálnej vlády sa stal Jan Stráský, podpredsedami boli Miroslav Macek (ODS), Antonín Baudyš (KDÚ-ČSL), Rudolf Filkus a Milan Čič (HZDS), ďalšími členmi vlády boli ministri Petr Čermák (vnútro) a Jan Klak (financie), Jozef Moravčík (zahraničie), Jaroslav Kubečka (hospodárstvo) a Imrich Andrejčák (obrana). Všetci členovia vlády odmietali - aspoň verejne - myšlienku, že sú členmi likvidačnej vlády. Premiér Stráský považoval za jej hlavnú úlohu "strážiť federálny charakter nášho spoločného štátu a pripravovať podmienky na realizáciu štátoprávneho usporiadania, ku ktorému sa občania nášho spoločného štátu rozhodnú".
Rudolf Filkus sa zasa celkom otvorene hlásil k stúpencom spoločného štátu: "Nie som za rozpad federácie, nikdy som zaň nebol." Neskorší predseda Ústavného súdu SR Milan Čič zasa na margo vyhlásenia slovenskej ústavy presviedčal verejnosť, že "jej vyhlásením nevznikne v ČSFR právny dualizmus". (Možno na tomto mieste nebude od veci pripomenúť rozhodnutie Ústavného súdu SR o štyri roky neskôr - podľa vtedy platného legislatívneho stavu mali o rozdelení ČSFR rozhodnúť občania v referende).
Podpredseda českej vlády, vymenovanej vo štvrtok 2. júla, Jan Kalvoda, bol o chlp úprimnejší ("oddelenie dvoch republík, ktoré tvoria Česko-Slovensko, už nastalo") ako jeho priamy šéf V. Klaus, ktorý už pripravoval českú spoločnosť na budúce rozdelenie Česko-Slovenska: "Je nepredstaviteľné, aby o našich vzájomných vzťahoch rokovala emancipujúca sa SR s útvarom, ktorý sa v súčasnosti považuje za málo definovanú časť federácie. Úlohou vlády spolu s ČNR bude teda postaviť základy českej štátnosti."
Do tohto naštartovaného delenia federálneho štátu vstúpili voľby federálneho prezidenta a urýchlili celý proces. Jediným kandidátom na post prezidenta bol Václav Havel, pretože jeho protivník J. Čop z Košíc svoju kandidatúru deň predtým stiahol. V tento deň sa uskutočnili obe kolá volieb - ani v jednom kole nezískal Václav Havel potrebnú ústavnú väčšinu. V českej časti Snemovne národov v oboch kolách síce jeho kandidatúru podporil potrebný počet poslancov (najprv 47 a potom 45 zo 74 prítomných), ale trojpätinovú väčšinu nedosiahol nielen v slovenskej časti SN (v prvom kole 22, v druhom 18), ale dokonca ani v Snemovni ľudu, kde bolo zo 150 poslancov 101 českej národnosti. Ani tento neúspech však neznamenal, že Havel v kresle federálneho prezidenta končí - ak by nebol zvolený nový prezident, mal túto funkciu vykonávať do 5. októbra a potom mal výkon jeho právomocí prejsť na federálnu vládu.
Predseda FZ M. Kováč aj po opakovanej voľbe konštatoval, že táto skutočnosť nepriblížila rozpad ČSFR. Federálny premiér Jan Stráský však naopak Havlovo nezvolenie považoval za tragédiu, a na pripomienku, že sa na tom podieľali aj českí poslanci, ktorí jeho kandidatúru nepodporili, povedal, že je to výsledok správania ľavicových strán. Podľa viacerých českých politikov ODS nemienila navrhovať na funkciu prezidenta nikoho iného. Stráský pred predlžovaním riešenia štátoprávneho usporiadania uprednostňoval demokratické a rýchle rozdelenie federácie, pretože neistota voči vonkajšiemu svetu stojí ČSFR veľa peňazí. Miroslav Macek bol presvedčený, že nezvolenie Havla by sa malo "stať ďalším kamienkom v celom procese postupného rozdeľovania štátu".
(Vzhľadom na oprávnenú zlú povesť slovenských Pasienkov chcem poznamenať, že túto Havlovu porážku celkom neuniesla ani časť jeho fanúšikov a pri odchode z Federálneho zhromaždenia napadla republikánskeho poslanca Miroslava Sládka, ktorého pred davom musela ochraňovať polícia.)
Pohľad zvonka nikdy nemôže byť na škodu. Napríklad agentúra REUTER nezvolenie Havla komentovala jednoznačne: "Odmietnutie V. Havla, ktorého nesmierna morálna autorita a medzinárodná prestíž pomohli viesť Česko-Slovensko k demokracii od zamatovej revolúcie koncom roka 1989, je zatiaľ najjasnejším signálom, že krajina je odsúdená na rozpadnutie na dva štáty."