Plním si svoje sny
FOTOGRAF, ILUSTRÁTOR, CESTOVATEĽ (1964). OD ROKU 1990 SA ZÚČASTŇUJE ŠTUDIJNÝCH CIEST A EXPEDÍCIÍ, NAJRADŠEJ IDE TAM, KDE EŠTE NIKTO NEBOL. NAVŠTÍVIL KRÁĽOVSTVO MUSTANG, AFRIKU, LATINSKÚ AMERIKU, INDONÉZIU. NAJČASTEJŠIE BOL V ZÁPADNEJ PAPUE, KDE SA STRETOL AJ S ĽUĎMI, KTORÍ DOVTEDY NEPOZNALI CIVILIZÁCIU.
GM Kedy ste sa rozhodli, že chcete byť alebo budete cestovateľom?
Každé dieťa chce objavovať svet, cestovať, ale skôr to prišlo samo. Ja som chcel študovať výtvarné umenie, mal som naštudované dejiny, len som sa ich potreboval dotknúť. Neskôr som začal fotiť a mojím veľkým snom bolo dostať sa do Egypta. Vystúpiť na Cheopsovu pyramídu, to som bral ako neuskutočniteľný sen...
GM Prečo? Je to síce zakázané...
Vôbec dostať sa do Egypta bolo pre mňa neuskutočniteľným snom. Nakoniec som si však našetril na zájazd do Egypta, a keď som sa dostal k pyramíde, až na mieste som sa dozvedel, že sa na ňu nesmie liezť. Našiel som však miestneho človeka, ktorý prenajímal kone pre turistov a ten mi poradil, ktorou stranou mám ísť hore a že si nemám všímať policajtov, lebo oni za mnou nepôjdu. Presne tak som aj urobil. Išiel som hore, po desiatich metrov prišli policajti na autách, ale ja som si ich pokriky nevšímal. Keď som už bol hore, poďakoval som bohom a vrátil sa naspäť. Až keď som uvidel tie stovky ľudí, potom mi začalo dochádzať, čo som urobil. Keď som zoskakoval z poslednej skaly, ľudia tlieskali. Pribehol som ku koňom, aby som policajtom ušiel, ale keďže nikdy predtým som na koni nesedel, nevedel som strčiť nohu do strmeňa, kôň sa hýbal, s čím som vôbec nepočítal, noha sa mi tam zasekla. Tak som na jednej nohe poskakoval okolo koňa, strašná komédia, ľudia sa smiali, bolo po hrdinovi. Keď som konečne naskočil na koňa, samozrejme, že som ho neovládal, kôň sa rozbehol, mne nohy vyleteli zo strmeňov a už som sa len držal koňa okolo krku a tak sme ušli. Nakoniec mi ten domáci povedal, že policajtov podplatil, aby sme mohli zmiznúť. Podstatné však bolo niečo iné, že si ma tam všimli dvaja českí biológovia z Ústí nad Labem. Im sa to veľmi páčilo, večer si ma vyhľadali a ponúkli mi, či by som nechcel niekedy ísť s nimi ako fotograf na expedíciu. Vyzeralo to ako také debaty večer pri pive, ale o necelý mesiac mi prišla ponuka, že dvadsaťdva biológov ide do západnej časti Sahary skúmať púštne zmije a či nechcem ísť ako fotograf. Tam som vlastne spoznal všetkých ľudí, s ktorými som potom neskôr chodil na výpravy.
GM Čo ste čítali ako malý chlapec?
Verneovky, cestopisy, knižky Ľuda Ondrejova, ktorý tak pútavo písal o Sumatre a Afrike, hoci tam nikdy nebol? My sme taká generácia, ktorá vyrastala na mayovkách, Jazdci zo zlatej kotliny, Zálesák Rolf, väčšinou sa týkali prírody...
GM Aj toto vás utvrdzovalo v neskoršom záujme?
Môj starý otec bol horár a vlastne vždy, keď sme prišli k nemu na prázdniny, tak nás vodil po lese. Možno tam vznikol ten vzťah k prírode a neskôr, keď som sa začal venovať starovekým dejinám, tak sa to skĺbilo.
GM Vaše cesty, či už ide o Západnú Papuu alebo kráľovstvo Mustang, však nie sú späté so starými kultúrami. Zdajú sa vám ako priveľmi známe a radšej idete inam?
Snažíme sa nájsť miesta, ktoré už buď zanikajú, alebo nám môžu nechať nejaký odkaz. Dnes je všetko uponáhľané, zabúdame na staré čisté veci, ako je priateľstvo, rodina, láska, rovnováha v prírode. A všetky tieto staré kmene alebo kultúry boli založené na tom, že uctievali prírodu a dokázali vlastne v rovnováhe s prírodou vyťažiť z nej maximum napriek tomu, že ju vôbec nepoškodzovali.
GM Neskúšali ste ísť v stopách niektorých svojich hrdinov z detských čias? Trebárs Henry Stanley, David Livingstone...
Človek má svojich hrdinov, chce sa niečomu podobať, ale dnešná realita je iná. Náš variant cestovania nám vlastne prischol. Keď sme sa vrátili v roku 1992 z kráľovstva Mustang, ľudia si zvykli na to, že nosíme fotografie z miest, odkiaľ ich nemajú ani agentúry. Spojil som svoj sen cestovať s hľadaním nepoznaného. Nejde mi o to prísť niekam a urobiť fotku, ale najviac ma baví vlastne kontakt s ľuďmi. Samotné fotografovanie je skôr taká „bokovka“.
GM Čo je podľa vás najdôležitejšia časť prípravy na cestu?
Príprava je veľmi dôležitá, ale väčšinou do poslednej chvíle zháňame financie, alebo máme iné starosti, takže napokon sa tej príprave venujeme menej, ako by som si predstavoval. Veľmi dôležité je mať veľmi dobrú techniku. Nemôžeme si dovoliť sa vrátiť bez fotografií. Na kondičnú prípravu nemávame toľko času, ako by sme potrebovali. Rozhodne sa snažíme nepodceniť techniku, aby sme mali všetko v poriadku, dostatok dobrého materiálu, ktorý je predtým otestovaný.
GM Je vaša fyzická príprava odlišná podľa toho, či idete do kniežatstva Mustang v Himalájach alebo do pralesov Západnej Papuy?
Tie cesty sú úplne rozdielne, ale nikdy sa na to nejako mimoriadne nepripravujeme. Napríklad ak ideme do Himalájí, neurobíme výstup na jeden raz, ale ideme postupne. Prvý deň prejdeme dve hodiny, druhý deň štyri a kondíciu získavame postupne cestou. V pralesoch sa človek v prvý deň snaží nevysiliť.
GM Ako ste na tom s kondíciou?
Keď som teraz odchádzal, mal som 102 kíl, aby som mal z čoho zhadzovať, počas cesty som schudol osemnásť a pol kila.
GM Ako vyzerá vaša vedomostná príprava?
Odkiaľ čerpáte informácie o miestach, kam sa chystáte? Aké informácie sú pre vás najdôležitejšie? Dnes už je takmer všetko prebádané, kde je miesto, aby tam mohol pristáť vrtuľník, tam už vrtuľník pristál. Satelitné snímky sú zo všetkých oblastí sveta a aj internet poskytuje neskutočné množstvo informácií. Každá informácia je dobrá, ale keďže sa snažíme ísť na miesta, ktoré nie sú prebádané, často nemáme možnosť naštudovať si materiály. Tieto cesty však robíme už dvanásť rokov, takže sa poznáme s podobnými ľuďmi. Navzájom si vymieňame skúsenosti. Zháňame akékoľvek informácie. Často sa nás pýtajú, čo je na cestách najnebezpečnejšie - podľa mňa je to práve nevedomosť. Absencia určitých informácií. Lebo obyčajné podanie ruky môže v takomto teréne vyvolať úplne inú reakciu, ako očakávame. Akákoľvek, aj zdanlivo banálna a maličká a nepodstatná informácia je dobrá, lebo aj nechtiac môžeme urobiť nejakú chybu.
GM Aké otázky sú pre vás teda dôležité?
Podnebie, politické pomery, spoločenské vzťahy, zvyky? Toto všetko si zisťujete, aby ste boli pripravení? Dnes je cestovanie vlastne otázkou peňazí. Kto má dostatok peňazí, ten už má precestovaný celý svet. Fotografie a materiály existujú takmer z celého sveta. Väčšina miest, ktoré nie sú prebádané, sú práve v oblastiach buď s vojenským konfliktom, alebo sa tam normálny človek nedostane. Preto je veľmi dôležité si tieto informácie naštudovať - aká je v krajine situácia, ako sa tam dá dostať. Najlepšie sa učí na cudzích chybách, aj my sme už takisto narobili veľa chýb, z ktorých sa potom snažíme poučiť. Keby sme si predtým nenaštudovali informácie o politickej situácii v krajine, ako sa tam dá dostať, ako sa správať, veľakrát by sme skončili už na začiatku.
GM Ako si vyberáte miesta svojich ciest?
Na svete sú možno dve-tri lokality, kde sa dá ešte niečo také „poctivé“ urobiť, preto máme veľmi úzky výber.
GM Čo okrem techniky potrebujete na cestách najviac? Ako vyzerá váš odev, nástroje, ktoré si so sebou beriete?
V chladnejších oblastiach je oblečenie dôležité, ale do pralesov nemáme skoro nič. Ideme v maskáčoch alebo montérkach, máme košele s dlhými rukávmi, pretože je tam veľmi veľa hmyzu, klobúk proti dažďu, ale žeby sme mali nejaké špeciálne vybavenie, tak to naozaj nie.
GM Napokon domorodci chodia skoro úplne bez.
Áno. Je však dôležité chodiť s dlhými rukávmi, lebo v pralese sa často stane, že máte drobné poškriabanie alebo nepatrnú ranku, ktoré sa v tej vlhkosti ťažko hojí, rana sa môže zapáliť a je z toho vážny problém.
GM Ako zháňate peniaze?
To je asi najväčšie kúzlo zo všetkého. Tieto expedície sú veľmi nákladné a my toľko peňazí nemáme. Máme vlastnú agentúru, ktorá obchoduje s originálmi pre tlač, t.j. dodávame podklady pre časopisy, knižky, veľa robíme pre deti, rozličné leporelá, ilustrácie, omaľovánky, pexesá. Táto komercia nám zarába na cesty. Sponzorstvo je dnes dôležité pre iné odvetvia, nám skôr pomáhajú priatelia napríklad zákazkami, aby nám pomohli zafinancovať takýto projekt.
GM Čiže každou cestou si sčasti zarábate na tú ďalšiu?
Áno, aj na tejto ceste v pralesoch sme urobili aj komerčné veci na kalendáre a na propagačné materiály.
GM Ako komunikujete s domovom? Teraz ste boli v Západnej Papue a posielali ste telefonické alebo obrazové spravodajstvo domov.
Na menších projektoch nekomunikujeme s domovom, ale pri veľkých je to práve otázka partnerstva. Jedným zo spôsobov, ako získať peniaze, je reklama, a túto zabezpečujeme našim partnerom v médiách. Na toto vlastne používame satelitné spojenie. Mali sme satelitný telefón, ktorý vlastne má spojenie z ktoréhokoľvek miesta na zemi.
GM Čiže aj keď ste boli v oblastiach, kde nebol nikto, mohli ste sa rozprávať s redaktorom z TA 3.
Áno. Zemeguľa je už taká pokrytá satelitmi, že to je absolútne bez problémov.
GM Neznižuje sa týmto kontaktom aj nebezpečenstvo takejto cesty?
Keby sme boli bohatá expedícia alebo spoločnosť, tak to spojenie má tento efekt, lebo niektoré západné expedície satelitným telefónom oznámia, že majú problémy, vyšlú zemepisné súradnice a oni im vyšlú vrtuľník. Naše zabezpečenie sa spojením končí, lebo nemáme 20 tisíc dolárov, ktoré stojí prenájom vrtuľníka na 24 hodín. Čiže keby sa aj niečo stalo, tak môžeme poslať signál, kde sme, ale pochybujem, že by sa dala zrealizovať nejaká záchranná akcia.
GM Ako ste jazykovo vybavení? Snažíte sa naučiť základy jazyka krajiny, do ktorej idete? Vystačíte si s angličtinou alebo so sprostredkovateľom?
Veľmi dobre neovládam žiaden jazyk, ale na bežné rozprávanie to stačí. Ľahšie sa mojou angličtinou dorozumiem s obyvateľom Indonézie ako s rodeným Angličanom, ich angličtina je veľmi podobná tej mojej. Hovorím aj po nemecky a indonézsky viem zhruba toľko, aby som sa dokázal dohovoriť. Ale aj keď poznáme základy toho jazyka, komunikácia je veľmi ťažká.
GM Čo v prípade, ak stretnete človeka, ktorý tieto jazyky vôbec nepozná?
Robím také cesty pravidelne, takže mám svojho sprievodcu, ktorý hovorí sčasti po anglicky a pozná niekoľko miestnych dialektov. Tie cesty sú veľmi dlhé, takže nemôžeme používať tých istých nosičov na celú cestu. Po 10-14 dňoch cesty, alebo ak ideme do iného pásma, tak vymeníme nosičov, aby nemali ďalekú cestu naspäť a berieme si miestnych nosičov.
GM Ale vždy máte pri sebe nejakého „kontaktného dôstojníka“...
Áno, tento človek vždy rozpráva s miestnymi ľuďmi. Je to dobré aj preto, že sčasti poznajú svoj terén a hlavne poznajú miestne jazyky. Keď sme niekde dlhšie, dokáže sa porozprávať s miestnymi, takže sa neraz zhovárame aj cez troch ľudí. Tá komunikácia je však veľmi zložitá.
GM Čo vám pomáha pri stretnutí s úplne neznámymi ľuďmi, ktorých vidíte po prvý raz v živote, preklenúť úvodnú nedôveru a ostych?
Platí jedno základné pravidlo, že ak dvaja ľudia chcú, tak nájdu spôsob, ako sa dohovoriť. Ak nechcete, tak sa nedohodnete ani so susedom. Pri cestách do takýchto oblastí máme na pamäti, že oni sú doma, a my sme tí, čo tam nemali byť. V takej situácii naozaj nepomôže nič iné, iba správať sa veľmi skromne, tichučko. Viac-menej sme iba pozorovatelia, ktorí sa u nich ukázali na chvíľu a znova zmizli preč. Snažíme sa vôbec nezasahovať do ich života. Tí ľudia sú veľmi skromní a vycítia, či ste tam prišli robiť niečo zlé, alebo či ste naozaj iba akási súčasť ich dňa alebo zmena. Dokonca aj keď sme prišli k tým úplne čistým ľuďom, zaujímali sa o nás iba prvé dni, a len čo všetko odpozorovali, prestali sme byť pre nich zaujímaví. Stali sme sa súčasťou, čo je v poriadku. Často nám pomohli úplné maličkosti. Teraz napríklad pre nás „topvaráci“ vyrobili ako reklamný predmet prívesky na kľúče. Boli krásne modré, mali svetielko, dalo sa na nich aj pískať a keďže sa dali zavesiť, mali veľa zaujímavých vlastností pre miestnych ľudí. A nám neskutočne otvárali dvere. Keď sme strávili pár dní v jednom kmeni a potrebovali sme nafotiť detaily nejakých chrobákov alebo zvieratiek, a keď som ukázal na nejakého chrobáka a povedal som, že kto mi donesie chrobáka, dostane píšťalku, hneď zmizli v pralese a priniesli mi množstvo chrobáčikov, motýľov...
GM Viete vždy vopred, čo chcete na svojich cestách nafotiť? Na čo sa najviac zameriavate? Na ľudí, na prírodu, zvieratá? Alebo je to vždy to neznáme, nepoznané?
Ak ideme napríklad hľadať kmeň, ktorý doteraz nemal kontakt so svetom, tak sa sústreďujeme na spôsob ich života. Nechcem ich len nafotiť, ako vyzerajú, ale aj čím sa živia, čo robia, ich bežný život. Lebo často si ani neuvedomíte, že tí ľudia nepoznajú napríklad železo, ale dokážu vystrúhať šíp z dreva. Až potom mi príde na um otázka, ako to mohli urobiť, keď nepoznajú železo?
GM Takže ako? Ako nože používajú kosti.
Niektoré kosti rýb sú také ostré, že nimi robia zárezy alebo vyrezávajú ornamenty. Viac-menej sa sústreďujem na takéto momenty, na detaily prírody. Som pozorovateľom, chodím a snažím sa dokumentovať všetko, čo vidím.
GM Očakávajú od vás sponzori a ľudia, ktorí vás podporujú finančne, že pre nich prinesiete nejaké konkrétne materiály?
Áno, väčšinou je to tak. Máme obchodné zmluvy na dovoz určitého materiálu, niekto si objedná diapozitívy na kalendáre a vyžiada si fotografie krajiny, kvetov, zvierat. Zmlúv na takéto účely je veľmi veľa, na tejto ceste ich bolo 60.
GM Čiže natočíte domorodca, ktorý povie, že Topvar je najlepší?
Aj také veci robíme, ale iba v oblastiach, kde už je turistický ruch, aby sme neznehodnotili vlastnú prácu. Pre Topvar sme vyrábali reklamný spot. Aj v Západnej Papue sú miesta, kam chodia turisti bežne a niektoré rodiny alebo kmene sa doslova živia turistickým ruchom. Ak tam prídete a zaplatíte, oni pre vás zatancujú a urobia to, čo potrebujete. Nemôžeme si však dovoliť v čistých kmeňoch niekomu dať tričko, lebo by sme zničili vlastnú robotu. Takže vážne materiály, ktoré sa robia v pralese, sú určené pre vážnych zákazníkov a pre čitateľov. Reklamné veci môžeme urobiť len v oblastiach, kde poznajú turistický ruch. Normálny človek to nikdy nespozoruje, ale odborník áno. Ten keď zbadá takúto fotku, vie, že ju robili 15 minút od hlavnej cesty, s ľuďmi, ktorí poznajú peniaze a dali si za to zaplatiť.
GM Boli ste niekedy v nebezpečenstve života, že vám išlo o krk?
Áno.
GM Čo to s vami robí?
Viac-menej je to psychická záležitosť. V tom momente si myslíte, že je koniec, spomeniete si na rodinu, ale zatiaľ sa mi vždy podarilo z toho vykĺznuť.
GM Je to pre vás uistenie, že si môžete nabudúce dovoliť viac, alebo naopak, budete opatrnejší?
Je to veľká skúsenosť a človek je opatrnejší. V takých chvíľach si začnete niektoré veci viac vážiť. Nedovoľujem si viac.
GM Sú nebezpečnejší ľudia, zvieratá alebo živly?
Terén je vždy iný, treba sa naň pripraviť a dávať si pozor. Ľudia sú takisto rôzni, ale najhoršia a najnebezpečnejšia je asi nevedomosť. Ak nemáme určité informácie alebo nevieme, ako sa správať v určitých oblastiach, to môže byť oveľa nebezpečnejšie ako terén alebo ľudia.
GM Počítate s tým, že z niektorej cesty sa nemusíte vrátiť?
Tentoraz som bol na to naozaj pripravený, počítal som s tým, že to bude veľmi náročná cesta, ale určité oblasti ma až prekvapili, hoci to robím už dvanásť rokov. Táto cesta bola náročnejšia, ako som čakal. Kedysi dávno, ešte ako úplnému začiatočníkovi mi jeden šesťdesiatročný fotograf hovoril, že existujú dva druhy fotografov: jeden nemá peniaze, ale má chuť niečo robiť, má cieľ, ide veľmi dlho po nejakej fotografii; a je tu ešte druhý, ktorý má všetko zabezpečenie, k tej istej fotografii sa dostane veľmi rýchlo, ale odrazu sa stretnú obaja na tej istej hranici a tam sa musia rozhodnúť - buď spravím krok a mám fotku ako nikto iný na svete, alebo spravím krok a prídem o život. A vtedy už vám nepomôžu peniaze - tam sa každý musí rozhodnúť sám. A až keď spravíte ten krok, až vtedy sa ukáže, aký je kto fotograf.
GM Hovoríte teda o tom, že fotograf, ktorý má všetko k dispozícii a má to ľahšie ako vy, nie je pred vami vopred diskvalifikovaný.
Áno. To bolo predtým, až v teréne sa ukáže, aký človek naozaj je.
GM Čo vás teda ženie na cesty, ak viete alebo ak ste pripravený na to, že sa vám to nemusí vydariť? Je to sláva? Chcete byť v National Geographic?
Tam chce byť každý fotograf. Každý túži po tom, aby mal aspoň raz čo len jedinú fotku uverejnenú v National Geographic, lebo je to určitá otázka prestíže. Sám si často kladiem túto otázku, čo ma tam vlastne priviedlo. Hovorím si to v kritických situáciách. Možno hľadám sám seba.
GM Chcete si dokázať, čo zvládnete, čo prekonáte?
Kedysi som si chcel naozaj dokázať, aby po mne niečo zostalo. Veľa ľudí sa nás pýta, či tým, že chodíme do pralesov za týmito ľuďmi, nenarušujeme ich život, či nie je lepšie ich nechať na pokoji. V dnešnom svete vládne ekonomika a peniaze a určité oblasti sa veľmi rýchlo vytrácajú zo sveta. Ja nechcem ten kmeň objaviť kvôli nejakej senzácii, ale keďže vieme, že o pár rokov už tieto miesta nebudú existovať, a oni nemajú možnosť sa zdokumentovať, tak sa snažíme o to, aby existovali aspoň nejaké záznamy, že takíto ľudia žili aj v 21. storočí. Títo ľudia sú aj neskutočným zdrojom informácií o pralese. Po príchode civilizácie tí ľudia začnú žiť iným spôsobom života a otec už synovi nebude vysvetľovať, že táto bylinka sa používa na ranu, lebo zájde do lekárne a kúpi si liek. A postupom času vymiznú informácie, ktoré sa teraz dedia. O toto sa snažíme, toto je účelom našich ciest, nie hľadať senzácie, ale snažiť sa zdokumentovať posledných takýchto ľudí.
GM Ako si vyberáte partnera na cesty?
Čím je cesta náročnejšia, tým je partner dôležitejší. Výber závisí od toho, kam ideme. Nikto nevie všetko. Ja napríklad nemám skúsenosti s lezením, a keďže často ideme do terénu, kde liezť treba, tak si vyberiem partnera, ktorý vie to, čo neviem ja. Navzájom sa dopĺňame.
GM Vás si vyberajú preto, že ste fotograf?
Spočiatku to bolo preto, že potrebovali fotografa. Po rokoch je to aj otázka skúseností, ktorých mám z niektorých oblastí skutočne veľa.
GM Čo je dôležité u partnera, s ktorým idete na takú dlhú cestu?
Okrem toho, že vie liezť na skaly. Jednoznačne spoľahlivosť. Musí to byť človek, ktorému nesmierne veríte, na ktorého sa môžete spoľahnúť. To je dôležitejšie ako fyzická zdatnosť.
GM Keď ste niekoľko mesiacov na ceste s jedným človekom, 24 hodín denne, nemávate ponorkovú nemoc?
Občas áno, hlavne ak je terén náročný. Keď ste stále s jedným človekom, poznáte do detailov každý jeho pohyb, tak dochádza k ponorkovej nemoci. Za tie roky však už dokážeme vycítiť, kedy sa tá „ponorka“ blíži a vieme na to reagovať. Dáme si pauzu na dva dni, rozdelíme si robotu, každý ide na inú stranu a ak ste v pralese sám, stačí deň alebo dva, aby zmizla akákoľvek ponorková nemoc a večer sa už potrebujeme porozprávať. Horšie je, ak ste sám. Teraz som išiel sám štyri mesiace. Nemal som partnera, lebo sme nezohnali financie na to, aby sme išli dvaja. Peniaze sme vrazili do techniky a počítali sme s tým, že ich na poslednú chvíľu zoženieme, ale nepodarilo sa. Vlastne ten sprievodca, ktorý už bol so mnou osemkrát, bol mojím partnerom...
GM Bol to Jesaja, ktorého spomínate aj v knižke Legenda o prvom kanibalovi?
Áno.
GM Ako vás vnímajú miestni ľudia, keďže ste biely človek?
Tie reakcie sú rôzne. Závisia od toho, kde sa nachádzate, či je blízko misionárska osada, aký majú kontakt s vonkajším svetom. V každom prípade je na prvom mieste zvedavosť. Tá vždy zvíťazí, nech je človek akokoľvek opatrný. Každý tvor na svete je zvedavý.
GM Čím sú motivovaní vaši sprievodcovia? Peniazmi, alebo aj zvedavosťou, túžbou vedieť a vidieť viac, dostať sa niekam?
Pri prvých cestách sme hľadali niekoho, kto má skúsenosti v teréne a takého sprievodcu musíte motivovať finančne. Je to pochopiteľné, nikto nepôjde zadarmo. Napríklad na Papuu sme išli po ôsmykrát, za ten čas sa z nášho sprievodcu stal partner. Viac-menej je to veľmi dobrý priateľ, a peniaze už nie sú na prvom mieste. Na druhej strane aj pre sprievodcu, ak sa akcia vydarí, je to otázkou prestíže. Získava si dobré meno a povesť, že sa dá na neho spoľahnúť. Napríklad Jesaja, keď sme spolu začínali, bol len radovým sprievodcom. Knihy o našich cestách dostal a on sa teraz môže prezentovať ako spoľahlivý človek. Získal si neskutočné meno a teraz dokonca pracuje pre veľkú nemeckú agentúru. Je to veľmi vážený sprievodca, ale zaslúžil si to. Vďaka nemu sa naše cesty vydarili.
GM Ako si miestni ľudia vysvetľujú záujem bielych ľudí o ich život?
Pre nich sú to vlastne samozrejmé veci a každý hľadá iný cieľ. Mnohí majú záujem o nerastné suroviny, predmety, ale my chodíme iba získavať informácie a robíme o tej krajine materiály, ktoré ich reprezentujú vo svete. Tým sme si získali nielen obyčajných ľudí, ale aj úrady, lebo ich krajinu zviditeľňujeme.
GM Zaujímajú sa miestni obyvatelia aj o vás, ako žijete?
Áno.
GM Čo ich zaujíma najviac?
Keď prichádzame, aby sme ich pozorovali, stáva sa opak - ak prídete do kmeňa, kde belocha ešte nevideli, tak vy sa stávate stredobodom pozornosti, nemáte ani sekundu súkromia, chodia s vami všade. Spočiatku som si nevedel zvyknúť, že keď som napríklad išiel na veľkú potrebu do lesa, tak štyria ľudia si čupli a pozorovali ma. Nedalo sa im vysvetliť, že chcem mať súkromie, že nie som na to zvyknutý. Potom som si na to zvykol. 24 hodín denne ste pod dohľadom.
GM Čo ich prekvapuje najviac na bielom mužovi?
To je rôzne. Obyvatelia niektorých oblastí veria, že po smrti sa môžu vrátiť naspäť na svet, ale s bielou pokožkou. Vtedy sú ich reakcie iné, lebo sa nazdávajú, že sa vrátil niekto z druhého sveta. V takej situácii je veľmi dôležitý sprievodca, aby to uviedol na pravú mieru, že sme iba ľudia z opačného konca kopca (sveta). Keď sa vás raz dotknú a pozrú si všetko, čo na sebe máte, ich neistota sa vytráca. Hovorí sa, že ak sa niečoho bojíte, treba sa toho dotknúť a strach potom mizne.
GM Čím si vysvetľujete, že tí sprievodcovia sú ochotní kvôli vám riskovať aj zdravie a život?
Pre väčšinu nosičov je to otázka zárobku. Majú možnosť zarobiť peniaze aj pre rodinu, a väčšinou to nie sú malé peniaze. Vedia, že vzdelanie je pre ich deti dôležité, aby sa v budúcnosti mohli uplatniť. To je finančná motivácia. Ale po rokoch, keď vznikajú až priateľské vzťahy, už peniaze ustupujú do pozadia. Aj Jesaja síce pracujej pre nemeckú firmu, ale keď som sa objavil, odišiel z tej firmy na tri mesiace napriek všetkým vyhrážkam. Jeho zamestnávateľ sa mohol zblázniť, vyhrážal sa mu, že ho vyhodí, ale neurobí to, lebo takého človeka potrebuje. Napokon bol ochotný ustúpiť - veď viac-menej my sme ho vychovali.
GM Takže investícia sa vám vrátila v takomto vzťahu.
Vždy, keď ideme niekam do sveta, snažíme sa konať tak, aby sme sa tam raz mohli vrátiť. Nechceme získať fotku za každú cenu, ale musíme to urobiť tak, aby sme nemali strach sa vrátiť, podať ľuďom ruku a ukázať im knižku. Niekedy ma mrzí, že v rozhovoroch médiá skôr hľadajú na našich cestách senzácie a často popíšu aj klamstvá a keby som to tým ľuďom ukázal, tak by som stratil ich dôveru, ktorú som si tak ťažko získal. Aj pri písaní knižiek postupujem podľa denníka, pozorujem nafotené a natočené materiály a dám to na papier. Keď som písal prvú knižku, tak som sa bál reakcií a rukopis sme dali na posúdenie odborníkovi, aby sme to literárne upravili. On z toho spravil americký akčný film - hovoril, že škoda nevyužiť takéto materiály. Príklad - chytili nás vojaci, že na jednom mieste nemáme čo robiť a eskortovali nás preč. Boli síce ozbrojení, ale všetko prebehlo korektne. Vyzvali nás, aby sme išli s nimi a my sme išli. A ten spisovateľ to spracoval ako akčnú drámu - prišiel vojak, povedal ruky na stenu, roztiahnite nohy... Nakoniec sme rukopis dali ďalšiemu pánovi, ktorý pochopil našu myšlienku, že je to cestovateľský denník, že každému treba ponechať jeho štýl a opravil nám iba chyby. Odvtedy to píšeme takýmto spôsobom a ja sa nemusím báť vrátiť na tie miesta a dať to prečítať tým ľuďom - a oni si povedia, áno, toto je pravda, presne takto sa to stalo.
GM Čo z našej euroatlantickej civilizácie preberajú miestni obyvateelia najskôr a čo najradšej?
Väčšinou sú to praktické veci. Aj my sme zažili obdobie istej blokády a menšieho prísunu informácií. V pralese je to takisto. K obyvateľom pralesa sa nedostávali informácie, tak žijú podľa toho, čo majú k dispozícii. S príchodom civilizácie si veľmi rýchlo zvykli na veci, ktoré im uľahčujú život. Už nemusia používať kamennú sekeru, lebo to trvá, kým ju vôbec vyrobia, využívajú kotlíky, misky, do ktorých sa dá naberať voda, igelitovú plachtu - to sú aj hlavné prostriedky, ktorými si môžete tých ľudí získať. Aj misionári takto postupujú, darujú kmeňu kopiju, sekeru a keď oni vidia, že sa s tým dá ľahšie pracovať, sú za takýto prvý kontakt vďační.
GM Zaujímali ste sa v týchto oblastiach aj o duchovnú nadstavbu, mýty, ktoré poznajú a ktoré ovplyvňujú ich život?
Áno, snažíme sa, ale nie vždy sa nám to darí, pretože je medzi nami komunikačná bariéra. Keďže sa zhovárame aj cez troch ľudí, nedajú sa viesť nejaké veľké filozofické debaty a niekedy sa ťažko dostávame k takýmto informáciám. Ale napríklad v kráľovstve Mustang žijú inteligentní ľudia, vzdelaní, tam to bolo oveľa jednoduchšie, aj informácií sme získali oveľa viac ako na Západnej Papue.
GM Ako podľa vás vplýva naša civilizácia na život miestnych ľudí?
Prví ľudia, ktorí prišli na tieto územia, boli dobrodruhovia alebo misionári. Misionár je síce človek, ktorý šíri kresťanskú vieru a snaží sa premeniť „divochov“ na civilizovaných ľudí, ale prví misionári tu pôsobili ako učitelia a lekári, pomáhali im od rôznych chorôb, inak by sa tam nedostali, keby im neukázali aj túto svoju stránku. Miestni ľudia sa však nedajú zmeniť, čo sa týka viery. Aj kameň je pre nich živý, všetko v prírode žije podľa nich v určitej rovnováhe. Síce idú v nedeľu do kostola, ale tá budova nie je len kostol, je to aj škola aj nemocnica. Myslím, že ju vnímajú ako určitú súčasť svojho života. Nechodia do kostola preto, žeby verili v niečo, hoci už sú medzi nimi aj takí. O dve generácie to bude úplne inak. Keď si uvedomíte, že prvý kontakt s niektorými miestnymi obyvateľmi nastal len pred štyridsiatimi rokmi a že z doby kamennej prešli k lietadlám za 40 rokov, to je neskutočný krok vpred. Človek je veľmi prispôsobivý tvor, ale ten prechod je strašne rýchly.
GM Stretli ste na Mamberame, že by tí obyvatelia mali vedomosti o Európe, Československu alebo Slovensku?
V tých civilizovanejších oblastiach áno. Ťažko sa však vysvetľuje, kde je Slovensko, snažíme sa im to priblížiť názvom Európa, ktorú považujú za peknú krajinu.
GM V prvej knihe o Mamberame ste spomenuli, že poznali českého futbalistu Poborského.
Oni majú veľmi radi futbal. Futbal je veľká téma, aj Poborský, vďaka tomu úžasnému gólu na majstrovstvách Európy. Nás zasa zachytilo v Nepále, keď sme sa stali majstrami sveta v hokeji. Z kopcov sme zišli práve v ten deň a keď sme sa na internete dozvedeli, že sme vo finále, hľadali sme po Káthmandú hotel alebo miesto, kde by mali satelitný televízny signál. Nič sme nenašli, tak sme sa len cez internet dozvedeli, že sme majstri sveta. Potom sme po meste vykrikovali, že majstri sveta, a miestni ľudia nám gratulovali a pýtali sa, v čom sme majstri sveta. My hovoríme Ice hockey, a oni na to, že Ice, to poznáme, to dávame do koly, ale čo je hokej, to nevedeli.
GM Na túto poslednú cestu ste išli s cieľom, aby ste našli ľudí, ktorí sa doteraz nestretli s bielymi alebo vôbec s civilizáciou. Podarilo sa?
Obyvateľov, ktorí naozaj nikdy nevideli bielych ľudí, tých sme stretli veľa. Chceli sme však nájsť niekoho, kto by nemal absolútny žiadny kontakt s civilizáciou. Stretli sme kmene, pre ktoré sme boli prví bieli ľudia, ale mali sekeru, a tá je prejavom kontaktu s civilizáciou. Vďaka týmto ľuďom sa nám podarilo nájsť aj ľudí bez akéhokoľvek kontaktu so svetom - bolo ich však málo, dve-tri rodiny.
GM Ako na vás reagovali?
Tie reakcie sú tiež rôzne. Keďže sme išli s týmto účelom, boli sme na to prichystaní. Pri jednej rodine trvalo dva dni, kým sa odvážili k nám prísť. Dorozumievali sme sa cez rieku. Iné reakcie sú v prípade, keď sme dva dni blúdili po pralese a odrazu sa stretnete zoči-voči. Ten človek zostal rovnako prekvapený ako aj my.
GM Ako ste sa rozprávali?
Na komunikáciu sme mali šestnásťročného chlapca, ktorý poznal príbuzný jazyk a tam sa prelomili prvé ľady.
GM Ako vyzerá také stretnutie?
Najprv je to šok. Keď sme však dva dni komunikovali cez rieku, prešiel cez ňu jeden muž. Neprišiel ku mne, ale obišiel ma veľkým oblúkom a prišiel za tým chlapcom, ktorý s ním hovoril. Hoci sa aj dohodli, že môžeme prejsť na druhý breh a ísť k nim, zasa ma obchádzal veľkým oblúkom. Po príchode do ich dediny boli deti veľmi zvedavé, ale rodičia ich odvracali, aby sa na nás nepozerali. Nenastal medzi nami očný kontakt. Jediný, s kým sme hovorili, bol ten chlap, čo prešiel cez rieku. Potom sa to postupne menilo, my sme sedeli v kútiku ako pozorovatelia, aby sme neurobili niečo negatívne. Vtedy len sedíte, počúvate, pozorujete a oni urobia prvý kontakt.
GM Vy vlastne reagujete len na ich podnety.
Áno, čakáme, kým oni na niečo ukážu, že chcú niečo vidieť, dotknúť sa...
GM Deti nie sú komunikatívnejšie?
Áno, sú veľmi zvedavé. Možno spočiatku plačú, ale potom sa neubránia zvedavosti.
GM Máte aj zaužívané postupy, prostriedky, kontaktové predmety, ktoré vám uľahčujú stretnutia?
Dôležitá je strava. Keď sme prišli k nejakým ľuďom, tak samozrejme sa začalo variť. Strava je najdôležitejšia vec v ich živote. Celý deň nič iné nerobia, iba chodia po pralese a hľadajú potravu. Samozrejme, aj my sme začali variť, mali sme aj veľa cukru - a robili sme sladký čaj a sladkú vodu. Neviem, čím to je, ale väčšina ľudí na svete má rada sladké, takže sladký čaj a sladkú vodu sme používali aj ako kontaktný prostriedok. U horských kmeňov postupuje civilizácia rýchlejšie, na mnohých miestach, kde poznali peniaze, sme museli platiť za nocľah. V pralese sa nám však nestalo, že by nám ľudia neponúkli stravu, hoci jej tiež nemajú veľa. Prvé, čo urobili, tak nám ponúkli niečo jesť aj z toho mála, čo mali.
GM Ak ste reagovali rovnako a ponúkli ste im vlastnú stravu, boli tam nejaké pochybnosti alebo zdráhanie?
My sme mali napríklad ryžu alebo čínske rezancové polievky, ktoré sa zalievajú horúcou vodou. Sú ľahké a zobrali sme ich veľa, ale nie všetkým to chutilo.
GM Neprekvapovalo ich, že nemusíte chodiť do lesa na potravu?
Väčšinou sme sa snažili robiť presne to isté, čo oni, aby ten rozdiel bol čo najmenší. Aby jediný rozdiel bol v tom, že vyzeráme inak a máme iné oblečenie. Že sa snažíme jesť to, čo oni, spať tak ako oni.
GM Ako vnímali vaše technické vybavenie?
Na prvom mieste bola zvedavosť. Zaujímavá bola naša debna, tá bola neskutočný zážitok všade, kam sme prišli. Len čo sme vytiahli niečo z batohu, bolo to pre nich nové. Všetko si radi vyskúšali. Pre mňa bolo veľmi výhodné, že nepoznali fotoaparát ani kameru.
GM Nemali obavy z fotografovania?
Veľmi dobrý signál je, keď niekam prídete a vytiahnete fotoaparát, že si vypýtajú bakšiš. Vtedy viete, že už tam niekto bol s fotoaparátom. Títo ľudia však nepoznali kameru ani fotoaparát. Veľa záberov mi ušlo, lebo som nevedel, čo sa bude diať. Nám veľmi pomáhalo, keď nás jedna rodina sprevádzala až k ďalšej, lebo ten úvodný kontakt urobili za nás. My sme boli iba ako taká batožina. Ten pochod však brali ako bežný deň, ideme a zrazu ich nikde, vrátia sa po pätnástich minútach a mali jašteričku. Ten pochod využívali na lov, často si začali zrazu spievať, čo som nezachytil. Potom som už chodil so zapnutou kamerou, len som nenatáčal, a len čo sa niečo začalo diať, pobehoval som za nimi, inak sa to nedalo natočiť. Tie zábery sú často trhané, ale autentické, ukazujú to, čo naozaj robia. Ja im nemôžem hovoriť, ukáž mi, ako lovíš, on to nevie zahrať. Ak však zaregistroval vtáka alebo nejaké zviera v húštine, už aj išiel po ňom a potom mi ukázal, čo ulovil.
GM Čo vám tieto cestovateľské skúsenosti hovoria o odlišnosti rás a kultúr?
Je to ako s tou komunikáciou - keď ľudia chcú, tak si nájdu spôsob, ako spolu vychádzať a sa dohovoriť. Ak nechcú, tak sa nedohodnete ani so susedom. Myslím, že absolútne nevnímajú rasové rozdiely, že je človek biely alebo iný.