Podobne ako mnohé iné dôležité javy vtedajšej politiky, ani neúspešná voľba hlavy štátu nebola rovnako hodnotená v oboch víťazných stranách.
Podľa podpredsedu ODS M. Macka bolo "nezvolenie V. Havla ďalším krokom k rozdeleniu štátu". Macek pochyboval o tom, že by vo FZ mohol byť niekto iný za prezidenta zvolený, a ako pravdepodobné východisko uvádzal vytvorenie funkcií a voľbu českého a slovenského prezidenta. Tento dosť zreteľný postoj ešte utvrdil aj V. Klaus slovami, že "český národ nemá pocit, že by V. Havla definitívne strácal". V porovnaní s názorom českej verejnosti, ktorá to interpretovala ako ďalšie spochybňovanie spoločného štátu, V. Klaus vo vyjadrení pre český Respekt išiel ešte ďalej: "V. Havel hrá v Československu rolu zjednocujúcej a integrujúcej osobnosti. Som presvedčený, že rovnakú rolu bude hrať aj v Českej republike... Myslím, že v budúcom, akokoľvek sa utvárajúcom českom štáte bude preto plniť podobnú nezastupiteľnú úlohu. ODS a ja osobne s tým počítame."
Predseda FZ a podpredseda HZDS M. Kováč sa však nedomnieval, že by nezvolenie Havla priblížilo rozpad Česko-Slovenska, lebo integrujúcou osobnosťou bol podľa neho len v Čechách. Výrazným kontrastom oproti českým predstavám boli slová podpredsedu federálnej vlády M. Čiča - nazdával sa, že prezidentom ČSFR mal byť občan ČR, pričom HZDS vraj bolo ochotné podporiť prípadnú kandidatúru R. Sachera, čo mohlo byť buď prejavom neznalosti alebo provokácie.
Ako to už neraz býva zvykom, pohľad spoza hraníc neraz lepšie vystihuje to podstatné, čo sa v domácich pomeroch utápa v množstve detailov a emóciách. Maďarský denník Magyar Nemzet hodnotil situáciu v ČSFR tak, že "konkrétne kroky k rozdeleniu federácie robia síce mečiarovci, ale na úplné rozdelenie myslia vážnejšie klausovci. Slovenská strana by sa totiž uspokojila s tým, keby sa jej spektakulárna samostatnosť spojila s voľnou federáciou a mala dosť času na položenie hospodárskych základov skutočnej samostatnosti a na spracovanie verejnej mienky, ktorá zďaleka nie je jednotná". The Daily Telegraph sa nazdával, že rozdelenie republiky už nemožno odvrátiť, podľa The Observer nový slovenský premiér V. Mečiar zasadil V. Havlovi smrteľný úder. Zmysel pre presné vnímanie aj detailov sa prejavil v The New York Times, podľa ktorého rastúcemu nacionalizmu Slovákov sa vyrovnáva odhodlanie českých politikov rozdeliť 74 rokov starú republiku, čo sa prejavilo v drobnom taktickom rozhodnutí, ktorým českí poslanci presadili druhé kolo prezidentských volieb bezprostredne po prvom, a tým uzavreli cestu k akémukoľvek novému kompromisu o budúcnosti prezidenta V. Havla.
Ako rozdeliť štát?
Samotný akt rozdelenia ČSFR, o ktorom sa začínalo hovoriť čoraz viac, však nebol jednoduchou právnou a ústavnou otázkou. Predseda federálneho ústavného súdu Ernest Valko v tom čase tvrdil, že "v zákone sa jednoznačne hovorí len o návrhu na vystúpenie tej či onej republiky zo spoločného štátu". Federácia mohla zaniknúť až jeden rok po vyhlásení referenda, v ktorom by sa za takúto možnosť vyslovila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. Zákon pritom nepoznal rozdelenie federácie ako spôsob zániku spoločného štátu, hoci v ústavnom zákone o čs. federácii sa hovorilo o sebaurčovacom práve až do oddelenia. V tomto zákone sa počítalo len s pojmom vystúpenia jednej republiky z federácie, čo by de facto znamenalo jej zánik. Valko však pripúšťal prijatie novely zákona o referende, ktorá by rátala s ustanovením o rozdelení federácie.
Zmätok v hlavách občanov určite nerozohnali viaceré vyjadrenia popredných predstaviteľov oboch strán - napríklad M. Čič vyhlasoval, že v novom návrhu ústavy sa hovorí o práve vstupovať do zväzku s inými štátmi. Dodajme, že hoci sa toto právo dostalo do ústavy s podmienkou konania referenda, pri rozpade štátu tento inštitút ľudového hlasovania nebol použitý - a o niekoľko rokov neskôr Ústavný súd vedený práve M. Čičom v odôvodnení jedného svojho rozhodnutia uvádza, že pri rozdelení ČSFR sa malo konať referendum. Čič jedným dychom dodával, že v programe HZDS nie je federácia, ale konfederácia, ktorá by nemala spoločnú ústavu, ale vzťahy medzi oboma štátmi by upravovala medzištátna dohoda. HZDS pritom počítalo s jednou menou, voľným pohybom občanov a pracovných síl, spoločnou obranou, harmonizáciou daňovej politiky a koordinovanou zahraničnou politikou.
Do tohto chaosu kongeniálne zapadli celonárodné cyrilometodské slávnosti pod Devínom. V. Mečiar pre neho symptomatickým spôsobom rovnako vášnivo horlil pre úplne odlišné koncepcie. Na jednej strane presvedčivo zdôrazňoval "vyšší princíp potreby zjednocovania sa všetkých občanov Slovenska na záujme spoločnom, národnom, štátnom, emancipačnom, ktorému sa musia podriaďovať záujmy stranícke, osobné a úzko regionálne," čo vyústilo do výzvy "zabudnite na drobné šarvátky, nepriateľstvo. Podajte ruku susedovi, brat bratovi, občan občanovi, Slovák Slovákovi, aby sme vedeli prekonať zvýšenými aktivitami všetko, čo nás čaká". Na druhej strane však ponechal suseda, brata, občana a Slováka v neistote, nedefinujúc pred ním vlastnú predstavu spoločného národného, štátneho a emancipačného záujmu, ale falošne sa pritom štylizoval do roly pokorného služobníka: "Ak nám dáte príkaz k samostatnosti, pôjdeme cestou samostatnosti, ak nám dáte iný príkaz, budeme rešpektovať iný príkaz."
Samostatnosť nechceme, tlačia nás do nej
To však ešte slovenský občan netušil, čo ho o dva dni čaká - rozhovor s V. Mečiarom pre francúzsky denník Le Monde, kde čierne na bielom stálo: "Samostatnosť nechceme, tlačia nás do nej. Česká strana nám navrhuje okamžite utvoriť dva nezávislé štáty, dokonca bez spoločnej meny. Pokiaľ ide o nás, my navrhujeme konfederáciu so spoločným trhom, spoločnou obranou a rovnako aj spoločnú ochranu ľudských práv. Česi to však odmietli," posťažoval si Mečiar francúzskym novinám a pokračoval: "Česi chcú dosiahnuť dohodu o rozdelení ešte pred 30. septembrom, kým my, Slováci, sa chceme k tomuto termínu dohodnúť len o budúcnosti. Slováci chcú zabrániť okamžitému rozpadu štátu. Navrhujeme, aby sa federácia zmenila na konfederáciu. Česi navrhujú buď federáciu alebo dva štáty. Slovensko chce pokračovať v ekonomickej reforme, ale s novou stratégiou, s prihliadnutím na regionálne špecifiká a výhodnejšie rozdelenie zahraničných investícií," tvrdil Mečiar a jeho ďalšie slová boli priam bombové - Česi vraj už na prvom stretnutí v Brne po 40 minútach rozhodli o dezintegrácii federácie. Mečiar takisto povedal, že Slováci už vraj netrvajú na založení vlastnej emisnej banky.
"Netrváme už na tejto požiadavke, ak zostane zachovaná spoločná mena. Priznávam, že v tejto chvíli nie sme pripravení vytvoriť vlastnú menu, ak to však bude potrebné, dokážeme to," tvrdil Mečiar. Je faktom, že keď to bolo potrebné, tak to slovenskí finančníci dokázali, hoci s výraznou podporou českých expertov, ako si na to spomína vo svojich rozhovoroch Tomáš Ježek (Budování kapitalismu v Čechách).
Dnes si však na tomto mieste pripomenieme iného autora - Karel Pacner v knihe Osudové okamžiky Československa píše: "Aj vývoj meny robil Klausovi starosti. Spočiatku zostane koruna spoločná - povedal koncom augusta. Súčasne sa pripraví jej rozdelenie, ktoré sa musí uskutočniť v čase, keď ešte bude medzi menami oboch štátov parita 1 : 1."
Zdá sa, že predbieham, ale čítajte ďalej. "Ale Klaus už za mesiac pochopil, že menová únia dlho nepotrvá. Veď Slovensko požaduje vlastnú centrálnu banku. "Po voľbách, v deň, keď sme porovnávali ekonomické programy oboch vlád, českej a slovenskej, sme videli, že sa spoločný štát dá už len ťažko udržať spolu,´ povedal neskôr guvernér Českej národnej banky J. Tošovský. ,Oba programy jednoducho neboli kompatibilné. Preto sme už v auguste začali pripravovať - ja osobne s ďalším naším pracovníkom - zákon o rozdelení meny. A s ministrom financií - tajne, bez vedomia kohokoľvek iného - sme začali objednávať kolky v zahraničí. Z dôvodov utajenia sme ich objednali až v Kolumbii.´ Neriešiteľnosť situácie si uvedomoval guvernér len postupne. Keď pred voľbami chodil na zasadania národných rád, videl, ako sa nemôžu dohodnúť. Po nástupe Mečiara to bolo ešte zreteľnejšie. ,Príprava menovej odluky bola z toho hľadiska profesionálnou nevyhnutnosťou, keby som to neurobil, musel by som mať pocit, že som niečo zanedbal.´ Hneď po voľbách dal príkaz členovi bankovej rady P. Kysilkovi, aby s tímom expertov pripravil zákon o rozdelení meny."
Le Monde aj s Havlom
Rozhovor slovenského premiéra pre francúzske médium vyvolal veľký rozruch na domácej politickej scéne - málokto si však v tom čase všimol, že niekoľko dní pred rozhovorom s Mečiarom ten istý denník vyspovedal aj česko-slovenského prezidenta Václava Havla. A Havlove odpovede neboli oveľa menej zaujímavé.
Na margo prekvapenia ľudí na Západe, ktorí sa domnievajú, že udalosti v Česko-Slovensku sa môžu stať zárodkami novej Juhoslávie či Karabachu, Havel odpovedal, že u nás máme odlišné tradície a nepoprel v sebe bývalého dramatika: "Dovolte mi přirovnání z oblasti, která je mi drahá - z divadla: to, co má v Rusku a na Balkáně podobu antické tragédie, je u nás spíše absurdním divadlem, bulvární komedií, dokonce fraškou. A to je přece jen lepší."
Havel pripustil, že za istých okolností by bol ochotný prijať úrad prezidenta iba Českej republiky, keby sa federácia rozpadla: "Především by bylo třeba, aby měla Česká republika vlastní ústavu, která by zřídila prezidentský úřad a stanovila jeho pravomoci. Mnoho politických stran mě žádá, abych kandidoval. Až ten okamžik nastane, budu uvažovat a eventuálně návrh přijmu. Zatím je však Česká republika součástí Československa a já kandiduji na úřad federálního prezidenta."
(Nemožno mi v tejto súvislosti neodcitovať jednu pasáž z rozhovoru s Miroslavom Macekom, ktorý som urobil desať rokov po tomto interview - aj s vedomím, že vzťah Macek - Havel sa limitne približoval ku vzťahu Havel - Klaus:
Akú úlohu zohrával pri týchto rokovaniach pán Havel? Bol odmietnutý ako prezident a viem, že pán Klaus s ním počítal ako s budúcim českým prezidentom, ale v tom čase akoby bol úplne mimo. Nemali ste ho v zálohe ako akéhosi maskota, ako človeka, ktorý bude dodávať českej republike pozitívny imidž?
"Je pravda, že Havel nebol žiadnym spôsobom nejako prioritne informovaný, pretože všetci boli prioritne informovaní o absolútne všetkom, čo sa prerokovávalo, a dokonalý opis každej udalosti po každej tlačovke dostali všetci. Takže nebol žiadny dôvod dávať prioritné informácie nikomu, čo bolo dobré. Myslím, samozrejme, dnes to vie každý, že keby v tom čase existovala akákoľvek možnosť dosiahnuť, aby Havel nebol prezidentom, tak by to ODS a Klaus s potešením urobili. To je však absurdné, pretože bolo úplne jasné, že vnútroštátne aj navonok rozdeliť štát a ešte vygenerovať prezidenta a nahradiť ho za Havla, tak to je totálna absurdita. Do toho by sa rozumný politik nikdy nemohol pustiť. Havel tam samozrejme nutný na začiatok štátu a obava, že by Havel nechcel byť prezidentom, tak to je na smiech.")
Na otázku, prečo odmieta slovenskú koncepciu konfederácie, prezident ČSFR pre Le Monde odpovedal: "Musíme se rozhodnout, zda chceme společný federativní stát se všemi jeho institucemi, nebo dva svrchované státy, které spolu mohou dojednat konfederální svazek na smluvním základě. Jde o zcela rozdílné věci, které nelze směšovat. Problém není v rozporu mezi mým stanoviskem a stanoviskem Slováků. Problém je v tom, že určité slovenské strany předkládají zmatené myšlenky. Například by chtěly, aby Slovensko bylo plnoprávným subjektem mezinárodního práva a aby vedlo svou vlastní diplomacii. Zároveň by si přály, aby obrana spadala pod federální pravomoc. Pro mne je to nepochopitelné. Obrana a zahraniční politika jsou totéž. Umíte si představit dva státy se dvěma zahraničními politikami a jednou obranou? Mohl bych uvést další příklady."
A na otázku, či je ochotný priznať Slovákom právo na sebaurčenie a to formou referenda, Havel súhlasil a dodal, že pokiaľ ide o referendum, táto otázka by mala byť položená slovenským poslancom. Ako však vieme - a hovoril o tom aj Michal Kováč - referendum sa v určitej fáze rozhovorov medzi ODS a HZDS stalo nevhodnou alternatívou pre oba subjekty, ktoré by potenciálny odpor voči rozdeleniu ČSFR dostal do veľmi nepríjemnej pozície.
Nezískali sme mandát na rozdelenie štátu
Spomínaný postoj v Le Monde, keď slovenskí politici zachraňovali federáciu, V. Mečiar krátko po tom prezentoval aj v dvoch slovenských týždenníkoch - v Slobodnom piatku a v Extra S. V Slobodnom piatku priznal, že "rokovania s ODS nás zaskočili. V razantnosti, s akou ODS k nim pristúpila, a najmä v tom, ako presadzuje rozdelenie Česko-Slovenska. Presadzujú okamžité rozdelenie ako alternatívu voči federácii... My navrhujeme nie všetko rozbiť a potom znova skladať. Navrhujeme, je tu federácia - spoločný štát, tak transformujem tento štát, tieto vzťahy na konfederatívne, pričom niektoré oblasti ako trh, financie, ľudské práva, obrana sa nemusia vôbec meniť, môžu zostať zachované".
Mečiar odmietal prijať termín 30. september ako čas ústupu alebo prijatia rozpadu štátu, predpokladal, že do tohto termínu sa dohodnú obe strany na ďalšom postupe. Ako isté východisko korigovania ďalšieho vývoja v tom čase ešte pokladal referendum: "Predsa len považujeme za svoju morálnu a politickú povinnosť opýtať sa občanov, čo si o tom myslia a nerešpektovať stav tzv. divokého rozpadu. My referendum ako princíp bránime. My sme mandát na rozdelenie štátu nezískali, a preto som žiadnu dohodu nepodpísal."
Pre Extra S okrem známych vyjadrení ešte povedal: "Nechceme nič rozbíjať, naopak, to, čo je prospešné, chceme zachovať, a to naši českí partneri veľmi dobre vedia. Ďalej sa treba obávať o vonkajšie vzťahy. Obávame sa, aby sme sa nedostali vinou niekoho iného do určitej medzinárodnej izolácie. Nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že túto izoláciu pre nás niekto veľmi starostlivo pripravuje." (Paradoxom neskoršieho vývoja bolo, že na medzinárodnej izolácii Slovenska sa nikto nepodieľal viac ako Mečiar sám.)
V niečom však budúcnosť dala V. Mečiarovi za pravdu, hoci treba dodať, že na pokojnom rozdelení mali leví podiel aj občania oboch republík, nech už mali k zmiereniu sa s jestvujúcim stavom akýkoľvek dôvod: "Postoj zahraničia má dve tváre: 1. naďalej nás vykresľujú ako nacionalistov, destabilizujúci prvok v strednej Európe, ako ekonomicky rozvrátenú krajinu, čo má veľký dopad na prílev zahraničných investícií a finančných prostriedkov. 2. Vidíme zmenený postoj vlád jednotlivých krajín. Naznačujú nám, že v prípade rozdelenia ČSFR by sa vlastne nič nestalo. Existovali by tu dva nové subjekty, ktoré by prevzali na seba staré záväzky a dohodli by sa na spôsobe ich plnenia."
Ako to videla vláda
Presne v deň, keď LE MONDE uverejnil rozhovor s V. Mečiarom, rokovala jeho vláda o návrhu programového vyhlásenia a za rozhodujúci predpoklad považovala "fungujúce trhové hospodárstvo so sociálnym a ekologickým zameraním. Hlavnou úlohou jej hospodárskej politiky je zabrániť hroziacemu hlbokému rozvratu ekonomiky SR, vytvoriť podmienky na jej relatívne rýchle ozdravenie a postupný trvalý rozvoj". Prostriedky, ako to dosiahnuť, však boli miestami unikátne - minister financií Július Tóth bol napríklad na základe niektorých údajov presvedčený, že keby sa z hľadiska daňových únikov prekontrolovala celá slovenská ekonomika, "úniková" suma by pokryla celý slovenský rozpočet, ba vystačila by aj na ďalšie vládne programy. V oblasti štátoprávneho usporiadania sa vláda mala usilovať o pokojné a korektné sformovanie nového vzťahu k ČR, v rámci ktorého dôjde aj k zavŕšeniu emancipačného procesu získania medzinárodnej subjektivity Slovenska. Súčasťou tohto vývoja malo byť aj prijatie Ústavy SR.
Ekonomický pohľad na česko-slovenské vzťahy
Okrem štátoprávnych a ústavných komplikácií stáli pred budúcimi otcami vlasti aj problémy ekonomické. J. Tošovský, guvernér Štátnej banky československej, síce napríklad nevidel spojitosť medzi rozdelením spoločného štátu a devalváciou meny, hoci uznával, že "v čase, keď nie je jasné, či, kedy a akým spôsobom by k rozdeleniu štátu malo dôjsť, nemožno vplyv tohto kroku na menovú situáciu odhadnúť. Za normálnych okolností by to bola viac-menej technická operácia". O probléme dvoch emisných bánk a jednej meny sa však vyjadril jednoznačne: "Taký systém existovať nemôže. Je to to isté, akoby ste chceli mať dva volanty v jednom aute."
Zástupca viceguvernéra ŠBČS O. Kysilka bol presvedčený, že "ak by sa mal na Slovensku uskutočniť ekonomický program HZDS a v Čechách ekonomický program strán vládnej koalície, potom by skutočne medzi oboma republikami došlo k absolútnemu rozchodu predovšetkým vďaka odlišnej rozpočtovej politike". Kysilka predpokladal, že slovenský rozpočet by bol pravdepodobne deficitný, čo by viedlo v konečnom dôsledku k zadlženiu štátu, ktorý by sa chytil do tzv. dlžníckej pasce. "Keby sa jedna časť federácie dostala do podobnej dlžníckej pasce, znehodnotí všetko, čo je v ekonomike spoločné. Znehodnotí spoločnú menu a prostredníctvom nej celú ekonomiku federácie," vyjadroval obavy českých ekonómov Kysilka. Za najhorší variant označoval predlžovanie vtedajšej neistoty, keď existuje spoločný štát, ale dve hospodárske politiky, keď centrálna banka nemôže plniť svoju zákonnú funkciu, t.j. udržanie stability meny, a keď požiadavka dvoch emisných centier vedie k rozdeleniu meny. (Pozorný čitateľ si iste všimol, že v tom čase už požiadavka dvoch emisných bánk nebola pre HZDS dominantná - zaujímavé však je, že sa stala dobrým argumentom českých politikov pre českú verejnosť s váhavým postojom k rozdeleniu federácie.)
V. Klaus takisto považoval za nemožné, aby sa udržala rovnaká ekonomická reforma v oboch štátoch a v "v princípe sa mu zdalo", že zastavenie dovtedajšieho prerozdeľovania bude "pre Slovensko znamenať obrovskú dieru do rozpočtu". V situácii delenia štátu však považoval takéto prerozdeľovanie za neprijateľné. Prípadné rozdelenie oceňoval z dlhodobých aj krátkodobých hľadísk, keď prednosťou mala byť vyššia homogenita českého štátu a odpadnutie nekonečných diskusií o rovnakých cenách v oboch republikách. "Ušetrili by sme jednoducho veľa času," znel pragmatický argument. Z krátkodobého hľadiska sa však obával narušenia mnohých hospodárskych kontaktov, čo by bolo veľmi nákladné - "dúfam, že to česká verejnosť vie, alebo aspoň tuší," nezaprel sa Klaus a upozorňoval na skutočnosť, keď banky jedného štátu nechceli požičiavať peniaze do druhého a najmä v slovenských začala chýbať hotovosť.
Otázku prerozdeľovania ešte pregnantnejšie vyjadril český minister financií I. Kočárník: "Ak by sme rátali s ďalšou existenciou ČSFR, potom pri normálnom fungovaní pomáha federálny systém určitého priestoru riešiť problémy, ktoré v ňom v niektorých oblastiach nastávajú. Avšak v podmienkach, keď sa slovenská reprezentácia usiluje o samostatný štát, dostáva tento problém inú dimenziu a inak ho česká verejnosť vníma. Azda by jej tak neprekážalo, keby tieto presuny zdrojov z jednej časti republiky do druhej existovali, ale českej verejnosti takáto predstava prekáža v podmienkach, keď Slovensko deklarovalo svoje želanie odstúpiť od zväzku s ČR." (Podľa Kočárníka išlo o smiešnych 12 miliárd korún.)
Národná obroda v tých dňoch zorganizovala anketu s riaditeľmi významných slovenských podnikov, čo by pre nich znamenalo rozdelenie Česko-Slovenska a na rozdiel od riaditeľa VSŽ Z. Berghauera vtedajší riaditelia Texicomu, Slovnaftu a ZŤS Martin dali najavo aj svoje obavy z následkov prípadného necitlivého narušenia slovensko-českých hospodárskych vzťahov.
Krátko pred prijatím programového vyhlásenia federálnej vlády dvaja jej členovia - ekonóm Filkus a právnik Čič - sformulovali slovenské predstavy štátoprávneho usporiadania. Filkus odmietol postoj českej strany, t.j. buď funkčná federácia alebo rozpad, a sám favorizoval rovnoprávne postavenie oboch republík. (Videl veci inak ako napríklad mladý politológ a publicista Sveťo Bombík, ktorý veľmi dobre vedel, že česká strana nikdy nebude súhlasiť s paritným vzťahom so slabším partnerom - "česká politika odmieta akúkoľvek federáciu, voľnú federáciu, konfederáciu či iný racionálny dohovor, ktorý by viedol k rovnakému podielu na distribúcii politickej moci za nerovnakého mocensko-ekonomického postavenia oboch republík," či inak povedané - "ak sme chceli politické vyrovnanie s ČR, rovnocennosť, tak ju máme. Ukázalo sa však, že zároveň nie je možné mať spoločný štát".)
Aj Milan Čič podliehal naivnej(?) predstave, aby "sme sa pokúsili vytvoriť naše vzťahy na inej, lepšej kvalite, založenej na skutočnej spolupráci, rovnosti a rovnoprávnosti oboch republík, na súčinnosti a vzájomnej prosperite. To je rozdiel v našich postojoch a postojoch českých politikov, ktorí hovoria federácia alebo dva samostatné štáty".
Babylonské pomätenie jazykov bolo vidieť už o niekoľko dní - po prerokovaní programového vyhlásenia federálnej vlády. Na tlačovke jej predseda J. Stráský uviedol, že najväčšie problémy mala federálna vláda so svojím zredukovaním podľa politickej dohody - do 30. septembra nemalo totiž existovať sedem ústredných orgánov na úrovni federácie. Stráský sa dotkol aj rozdelenia štátu - úlohou jeho kabinetu malo byť stabilizovanie pomerov - na rozdelenie mali dostať pokyn od národných rád. Federálna vláda sa mala počas rozdeľovania štátu zamerať predovšetkým na legislatívnu stránku procesu. Stráský ešte skonštatoval, že úlohou súčasnej vlády je udržať federáciu najmenej tri mesiace a potom mohli byť novinári svedkami zaujímavého česko-slovenského ping-pongu.
M. Čič vyhlásil, že slovenská strana nechce urýchľovať rozpad spoločného štátu, lebo jej ide o novú kvalitu vzťahov medzi oboma štátmi.
M. Macek upozornil na dvojkoľajnosť slovenského myslenia, pretože ak sa hovorí o medzinárodnoprávnej subjektivite republík, potom už nejde o spoločný štát: "Stále sa točíme okolo tohto základného problému. Domnievam sa, že ak nebude vyriešený, nepohneme sa z miesta."
M. Čič na to odpovedal, že slovenská strana nehovorí o spoločnom štáte, ale o spoločnom zväzku štátov, o súštátí. To podľa jeho slov znamená dve samostatné republiky, ktoré sú prepojené spoločnými záujmami v ekonomike, jednotnou menou, spoločnou obranou a spoločným prezidentom tohto zväzku. Vytrvalosť, s akou sa HZDS pridržiavalo aspoň pred verejnosťou svojej fixnej predstavy, bola obdivuhodná - teda pre toho, kto je schopný obdivovať úpornú snahu o dohodu tam, kde na jej akceptovanie chýba druhý partner, prípadne vytrvalé zavádzanie slovenskej verejnosti.
Traduje sa, že prvýkrát termín 1. január 1993 v súvislosti s rozdelením Česko-Slovenska povedal V. Mečiar po augustových rokovaniach, keď sa mu podarilo získať pre HZDS funkciu riaditeľa FBIS. Nie je to tak - človekom, ktorý ako prvý verejne povedal, že ak sa Česko-Slovensko rozdelí, potom je pravdepodobný termín 1. januára 1993, bol vtedajší federálny minister zahraničných vecí Jozef Moravčík.