Veľký Robo, veľký Robo, rozleteli sa dvere na pracovni predsedu vlády, v prvej polovici 90. rokov prezývanej aj orálna pracovňa, lebo na stole bolo možné nájsť všeličo, nielen dokumenty o spolupráci ministrov so Štátnou bezpečnosťou, a do miestnosti sa vrútil malý Ľubomírko. Spotený, strapatý, červená viazanka posunutá nabok, vypúlené oči zaberali ešte viac percent tváre ako zvyčajne. Za Ľubomírkom stojaca Silvia sa otrávene, ako to len ona vie, oprela o zárubňu dverí a takmer nebadateľným pokrčením pliec dala najavo svojmu šéfovi, že ho chcela zastaviť, ale sa nedal.
No čo môj, pohladkal Veľký Robo Ľubomírka po hlávke, azda horí? Spýtal sa premiér a znechutene zdvihol zrak od obľúbenej rannej adrenalínovej desaťminútovky, počas ktorej čítal zvodky tajnej služby, polície a vojenskej kontrarozviedky, maily podpredsedov koaličných strán a rešerše článkov v Smečku, Pravde, Hospodárskych novinách, Trende a v .týždni, aby sa dozvedel, čo o ňom zasa tie hyeny žurnalistické navymýšľali, hoci dnes bol zaujímavejší ako tie slizké hady odposluch stretnutia predsedov koaličných strán v trenčianskoteplickej Elektre, ktorý ho informoval, koľko sa už obaja dozvedeli o skutočnom pozadí predaja emisií firme Interblue Group... Zavolať Lacovi, poznačil si na okraj zvodky premiér, aby nezabudol a uprel skúmavý pohľad na Ľubomírka.
Ne...ne..horí, ho..horšie, zakoktával sa minister hospodárstva, ale KIA a Volkswagen a Citroen a Peugeot a US Steel a Slovnaft a železiarne v Podbrezovej a železničná prekládka v Čiernej nad Tisou a Samsung vyhlásili konkurz, zadúšal sa Ľubomírko a pozornému pohľadu Veľkého Roba neuniklo, že má na krajíčku, v ľavom očku už dokonca aj za ním.
No a, spýtal sa premiér, veď presne toto sme chceli, sám si mi to vysvetľoval, pre toto sme prijali ten zákon, keď môžeme vstúpiť do každého podniku na Slovensku...
A zabrániť hromadnému prepúšťaniu slovenských pracujúcich ako dôsledku krízy, ktorá vznikla pre chamtivosť špekulantov z Wall Streetu, vstúpila do rozhovoru Silvia a vyslovene krútila očami, zasa na to zabudol, a vždy mu to pripomínam, sociálny štát, sociálny štát, životná úroveň pracujúcich, kapitalisti nenažraní...
Iste, a ochrániť našich pracujúcich pred vydieračstvom zahraničného kapitálu, rýchlo prešiel premiér na rétoriku z tlačoviek, do riti, veď tu nie sú žiadni novinári, naštval sa Veľký Robo sám na seba pre podmienený reflex, akým zareagoval na Silviino upozornenie.
Tak do nich jednoducho vstúpme a zablokujme ich na pol roka a aspoň do volieb žiadne prepúšťanie nebude a to by bol v tom čert, aby sa to neprejavilo na preferenciách aj podľa toho Focusu a na volebných výsledkoch, konkretizoval Veľký Robo svoju stratégiu.
Ale my nemáme na to v rozpočte vyčlenené rezervy, aby sme si mohli uplatniť predkupné právo, ó, Veľký Robo, už neskrývane žialil Ľubomírko a bolo vidieť, ako ho trápi, že na zopakovanie Februára 48 majú iba gule, ale nie eurá...
A to nebol v podstate len taký fór, akože to sme odhodlaní urobiť, aby nám uverili naši voliči, teda pracujúci ohrození zahraničným kapitálom, rýchlo sa opravil Veľký Robo, lebo Silvia vedela byť až neskutočne nepríjemná, keď sa nepridržiaval jej odporúčaní, nenažraným zahraničným kapitálom, radšej pritvrdil Robo a kútikom oka fľochol na Silviu, či si to všimla.
No tak si.... pokračoval Veľký Robo, ale nestačil dokončiť, lebo z predsiene sa ozval akýsi hluk.
Pán premiér, pán premiér, vtrhol do pracovne predsedu vlády nový minister životného prostredia a Veľký Robo sa vyčítavo pozrel na Silviu, koľko ich ešte dnes príde. Silvia zdvihla prostredník, premiérovi padla sánka, ale keď k prostredníku pripažila aj ukazovák, povzdychol si a radšej sa sústredil na novica v radoch ministrov.
Pán premiér, zarazil sa Lebomedveď, lebo s Ľubomírkom tak skoro ráno u premiéra nepočítal, a spod masky finančného manažéra s originálnym zmyslom pre humor, ktorému povrchná banda žurnalistov nemohla rozumieť, prerážalo napätie.
Našli tú dokumentáciu o predaji emisií, napadlo premiérovi ako prvé, veď som to Dušanovi prízvukoval...
Minister ho však upokojil hneď prvými slovami: Ten výpočet je strašný, s tým som nepočítal, keď som si vypisoval životopis, nestrácal humor Lebomedveď – bol predsa len vo vrcholovej politike nový a mnohé situácie si ešte nedokázal domyslieť.
Ľubko môj, všetko bude v poriadku, chlácholil Robo Veľký ministra hospodárstva a naznačil Silvii, aby ho odviedla z miestnosti, lebo tento rozhovor už naozaj nebol aj pre jeho uši.
Vedeli ste, pokračoval Lebomedveď po chvíli dekoncentrácie, lebo Silvia v tej blúzke vyzerala skutočne rajcovne, že ak si Interblue Group uplatní požiadavku na ďalšie emisie a my ich odmietneme predať, môžu si účtovať sankciu 0,05 percenta z kúpnej ceny za každý deň omeškania? A že 0,05 percenta zo 40 miliónov eur je dvadsaťtisíc eur denne, tlačil na pílu ministerský elév, ktorému táto intímna situácia strašne zakonvenovala, ešte je len tri dni vo funkcii a už bude rokovať s premiérom medzi štyrmi očami, a že ak toto podľa zmluvy dohodnuté množstvo emisií nedostanú do konca roka, tak im musíme zaplatiť 54 miliónov korún bez toho, aby pohli prstom? Pýtal sa Lebomedveď a zrazu zdúpnel. Žeby to premiér nevedel? Takúto fatálnu záležitosť o zmluve, ktorá sa premieľa už vyše roka? Alebo žeby to vedel a predsa nič neurobil? A že s tým nič neurobil, lebo nevedel, čo sa dá s takou zmluvou urobiť, hoci v máji mu zrušenie zmluvy navrhoval minister Chrbet a vtedy s ním vybehol ako so strašiakom, alebo to vedel a s týmito sankciami počítal, a ak s nimi počítal... domyslel myšlienku a oči mu vybehli na vrch hlavy a ešte len vtedy sa minister Lebomedveď naozaj zľakol, lebo na premiérovi videl, že toto jeho rozmýšľanie vidno, a všetok humor ho prešiel.
Aspoň že novinárom sa uľavilo.