O zániku Česko-Slovenska sa definitívne rozhodlo v Jihlave alebo Samostatnosť 19
11. 9. 2009
Premiér Stráský však vehementne odmietal akúkoľvek myšlienku realizácie česko-slovenskej únie („Je to zasa len dvojdomček, je to len pokus o nejaké súštátie a k tomu sme sa už stokrát vyjadrili“) a nevylučoval ani to, že rozhodnutie o rozdelení ČSFR môžu prijať republikové parlamenty.
Federálny minister vnútra P. Čermák dokonca vraj vyhlásil, že nemôže sedieť v jednom kabinete s tromi členmi za HZDS, ktorí hlasovali za tzv. Zemanovo uznesenie. Slovo vraj je namieste - toto tvrdenie vyšlo od V. Mečiara na jednom mítingu a českí ministri ho v reakciách popierali (čo však z hľadiska dôveryhodnosti vyhlásení oboch politikov skutočne nič neznamená).
Deň pred rokovaním v Jihlave na základe mnohých pochybností o priebehu mimoriadneho zasadania federálneho kabinetu premiér Stráský zdôraznil, že „federálna vláda neuvažovala a ani neuvažuje o podaní demisie, má na základe svojho programového vyhlásenia o. i. pripraviť pokojný rozchod federácie a tejto úlohy sa chce zhostiť v každom prípade čestne“.
Na českej politickej scéne to však doslova vrelo a Jan Kalvoda (predseda ODA a v tom čase podpredseda českej vlády) navrhoval, aby Česká národná rada a česká vláda prijali viacero legislatívnych a exekutívnych opatrení vrátane tých, ktoré nebudú rešpektovať zákonodarnú pôsobnosť Federálneho zhromaždenia. A na otázku, či prichádza do úvahy vystúpenie Českej republiky z federácie, dokonca Kalvoda vyhlásil: „Nie som si istý, či federácia po nadobudnutí účinnosti slovenskej ústavy ešte existuje... Nemyslím si, že nech by čokoľvek Česká republika urobila, znamenalo by to vystúpenie z federácie, pretože nemožno vystúpiť z niečoho, čo bolo iným autoritatívnym aktom de iure zrušené.“
Svoje polienko do ohňa priložil aj občan Václav Havel - podľa neho by mala ČNR prijať deklaráciu, v ktorej by konštatovala, že sa doterajšie spôsoby spolužitia v československom štáte prežili a že sa obe republiky vydávajú samostatnou cestou. FZ by malo podľa bývalého česko-slovenského prezidenta rozpad ČSFR na základe rozhodnutia národných rád iba konštatovať, čím by sa ako-tak legalizovalo reálne rozdeľovanie štátu a koniec česko-slovenského parlamentu by bol dôstojný. Príklon budúceho českého prezidenta k „veľkorysejšiemu“ prístupu pri rozhodovaní o zániku ČSFR, keď nemá význam „ústavný purizmus“, jasne naznačil, že ani pre morálnu autoritu v istých situáciách nebýva nadpráca neznámou aktivitou.
Okrem federálnej vlády sa vzniknutou situáciou zaoberali aj obe národné vlády - česká v Kolodějoch a slovenská v Trenčianskych Tepliciach. Pôvodne malo ísť o zasadania pred spoločným stretnutím oboch vlád 6. októbra v Židlochoviciach, na ktorom mali prerokovať návrhy budúcich česko-slovenských zmlúv.
V Trenčianskych Tepliciach rokovala slovenská vláda spoločne aj s niektorými federálnymi predstaviteľmi HZDS. Slovenskí politici sa prihovárali za stretnutie delegácií ODS a HZDS, na ktorom by si vyjasnili súčasnú situáciu a hľadali jej riešenie na pôde FZ. Ich predstavou bolo, aby sa najskôr prijal kompetenčný zákon a rokovalo o delení majetku, a až potom sa prijal zákon o zániku Česko-Slovenska. Pôvodne plánované stretnutie národných vlád navrhovali až po prijatí kompetenčných zákonov vo FZ. Premiér Mečiar zo svojho pohľadu spresnil kritické body medzi HZDS a ODS, pričom nespochybňoval nevyhnutnosť zániku federácie, odlišnosti videl v predstavách, čo nastane deň po tom. Pre slovenskú vládu bol neprijateľný predkladaný návrh zákona o delení majetku a za jednostranné porušovanie dohôd medzi ODS a HZDS označil Mečiar výroky českých predstaviteľov, že po 1. januári 1993 nebudú spoločne financované niektoré spoločné orgány, napríklad armádne.
Pre ODS však bol projekt čs. únie od začiatku neprijateľný a V. Klaus trval na pôvodnom termíne a obsadení židlochovického rokovania a spochybňoval, či je vôbec FZ funkčné prijať akýkoľvek zákon, rovnako aj to, či má zmysel spájať kompetenčný zákon s česko-slovenskými zmluvami. Klaus takisto odmietol názor, že by sa česká strana dostala do defenzívy: „Myslím, že skôr slovenská strana sa dostáva do veľmi zložitého postavenia, keď rozohráva niekoľko hier a bude mať problémy, aby ich udržala pod kontrolou.“ Český premiér tiež skonkretizoval kroky slovenskej strany za posledných desať dní, ktoré situáciu zdramatizovali - „začínajúc nešťastným vystúpením v Norimbergu, spochybnením pripraveného návrhu zákona o delení majetku federácie, nedohodnutím sa na rade obrany štátu a nakoniec veľmi nešťastným hlasovaním vo FZ... Myslím, že zo slovenskej strany nedochádza k úplnému doceneniu, čo pre českú verejnú mienku a pre českú politickú sféru znamená hlasovanie HZDS spolu s českou ľavicou o návrhu poslanca Zemana... Naše medze sú nedopustiť chaotizáciu života, neverím, že by mohlo naozaj prísť k toľko avizovaným variantom spolčenia sa našej ľavice so slovenskou stranou, považujem to za nadsádzku“. Klaus nezabudol ani na dôležitý ekonomický sporný bod víťazov republikových volieb: „Viem, že niet takej sily, ktorá by presvedčila naše parlamenty, aby schválili štátny rozpočet na rok 1993. Je jasné, že česká strana nikdy nebude súhlasiť s rozpočtom, ktorý by mal charakter rozpočtu v posledných 2-3 rokoch.“
Česká vláda prerokovala aj niekoľko dokumentov, ktoré sa mali týkať napríklad viacvariantného návrhu colnej únie, koncepcia postupu pri vzniku dvoch mien či otázky vyriešenia občianstva obyvateľov oboch republík.
Klaus neskôr svoje odmietavé stanovisko k stretnutiu delegácií ODS a HZDS zmenil a po viacerých telefonických rozhovoroch s V. Mečiarom sa obe delegácie stretli 6. októbra v Jihlave v hoteli Zlatá hviezda.
Napäté vzťahy medzi oboma víťazmi republikových volieb boli krátko pred týmto stretnutím vygradované na maximálnu možnú mieru, v čom hrali prím českí politici, pričom úroveň strácal aj V. Klaus a silnými gestami vôbec nešetril. Dokonca deň pred jihlavským stretnutím navštívil vojenskú posádku v Prostějove, kde výsadkárom povedal, že „rozdelenie česko-slovenskej federácie na dva samostatné štáty nás všetkých stavia pred náročnú skúšku. Naša budúcnosť totiž závisí od toho, či sa nám podarí udržať civilizovaný, kultúrny priebeh tohto procesu... Osud vznikajúceho českého štátu je v rukách nás všetkých. Nedopusťme, aby bol či už z hlúposti, z nedbalosti alebo zo zlého úmyslu zmarený“.
Na večernom mítingu prostějovským občanom oznámil, že dokument, potrebný na deklarovanie samostatnosti Českej republiky, má v ,,zásuvke" a môže ho kedykoľvek použiť. V televízii ešte dodal, že nevie, na základe čoho by po prvom januári 1993 mohol v akejkoľvek podobe existovať spoločný štát, keď preň nik nepripravuje rozpočet. (pozri M. Leško, Mečiar a mečiarizmus, s. 85-86).
Český minister financií Ivan Kočárník sa v ten istý deň na stretnutí s občanmi Českých Budějovíc zaoberal finančnou situáciou Slovenska a kultivovaniu česko-slovenskej atmosféry v žiadnom prípade nenapomohol. Upozornil na schodok Slovenskej republiky k 5. októbru vo výške 5 miliárd a na to, že slovenská vláda nemá žiadne peniaze, pričom o jej dlhopisy nemajú banky záujem, takže nie je vylúčené, že „jediným riešením bude nákup prostredníctvom Štátnej banky, ktorá by na toto prefinancovanie musela vytlačiť peniaze“.
Podľa Kočárníka by to mohlo naštartovať inflačnú špirálu, čo je pre českú stranu neprijateľné. Minister vytiahol aj otázku transferu 25 miliárd korún z Čiech na Slovensko v roku 1992 a podľa neho veľkorysého návrhu na delenie federálneho majetku v pomere 2 :1. Kočárník však nezabudol ani na hrozivé scenáre a varoval pred útokom opozície, ktorá vraj podľa jednej analýzy počíta s ochromením federálnej vlády a riadením štátu prostredníctvom Predsedníctva FZ a neskôr úradníckou vládou. „Keby ďalšie indície ukazovali, že by k tomu malo dôjsť, potom českej strane nezostane nič iné ako urobiť jednostranný krok a z federácie vystúpiť“, radikalizoval slovník český minister financií. (HN 7.10.1992)
Reakcia Vladimíra Mečiara bola porovnateľná, sústredil sa však na majetkové otázky a krivdy pri delení federálneho majetku. ,,Ak by sme prijali predložený návrh zákona, tak by sme išli z federácie s holými... Nezáleží nám na tom, či prerobíme miliardu alebo aj 5 miliárd, ale nie sme ochotní stratiť všetko. Aj pre tento zákon bol taký cirkus okolo komisie Miloša Zemana o únii. Aby nevychádzali veci najavo... Keď ide o peniaze, končí priateľstvo i láska." (M. Leško, Mečiar a mečiarizmus, s. 85-86).
Ping-pong premiérov pokračoval Klausovými vyjadreniami pre Český rozhlas, v ktorom krátko pred začatím jihlavského stretnutia odznelo, že nehoráznosti a nepravdy V. Mečiara presiahli mieru trpezlivosti českého predsedu vlády. Ako nehoráznosť označil Klaus termín spoločný rozpočet na rok 1993, o ktorom vraj nepadlo ani slovo. Český premiér povedal, že rozpočty uplynulých dvoch rokov boli založené na občianskej solidarite - „transfer preňazí z Čiech a Moravy na Slovensko bol nemalý a obhajovateľný iba na tomto príncípe“. Pokiaľ však niekto nechce federáciu, odmieta aj princíp občianskej solidarity, a nie je preto možné vytvoriť spoločný rozpočet, nástojil Klaus. Český premiér avizoval, že keď nebol schválený zákon o spôsoboch zániku federácie, pravdepodobne sa budú realizovať iné formy zániku Česko-Slovenska. Možnosť prijatia programového vyhlásenia federálnej vlády považoval za istú formu korigovania uznesenia FZ o komisii na vznik čs. únie. A v rozpore s vlastnou stratégiou - ako sa ukázalo už o niekoľko hodín - tvrdil, že stretnutie v Jihlave nebude o neschválenom zákone: „Idem tam, aby som obnovil dôveru v serióznosť vzájomných rokovaní ODS a HZDS a je jasné, že podmienkou na to je, aby sa slovenská strana jasne vyjadrila k budúcemu usporiadaniu vzťahov medzi ČR a SR.“
Slovenskú snahu o konfederáciu považoval Klaus za zásadné narušenie samotnej podstaty rokovaní medzi ODS a HZDS. Na rozdiel od HZDS, ktoré považovalo za hlavné problémy v tom čase schválenie zákona o kompetenciách a delení majetku, bolo pre Klausa dominantné delenie majetku, kompetencie považoval za nepodstatné.
Odlišné videnie priorít bolo zrejmé aj z tlačovej besedy po rokovaní slovenskej vlády ešte v deň jihlavského stretnutia, kde Mečiar zopakoval slovenské výhrady voči českým predstavám o delení federálneho majetku. Podľa slovenského premiéra si česká strana prisvojila federálny majetok a inštitúcie a to,čo sa nepodarí rozdeliť do 1. januára 1993, jej jednoducho zostane. Pre Slovensko boli neprijateľné nielen aplikácia územného a historického princípu, ale aj delenie zahraničných pôžičiek, devízových a iných aktív ŠBČS, zlatých rezerv a kvót MMF.
Mečiar obvinil českú stranu, že využíva výhodnosť takéhoto delenia, nechce od neho ustúpiť a zámerne zahmlieva situáciu „cirkusom okolo Zemanovej komisie“. Slovenská vláda mala vypracovať alternatívny návrh delenia federálneho majetku, hoci o úspešnosti tohto kroku ani sám nebol presvedčený. Naďalej však tvrdil, že na stretnutí v Jihlave sa budú obe delegácie zaoberať najmä kompetenčnými zákonmi.
Krátko pred začiatkom stretnutia v Jihlave sa na tlačovke v Prahe vyjadrili predstavitelia poslaneckých klubov ODS, ODA a KDS, že ak rokovania ODS a HZDS nezaznamenajú žiadny pokrok, budú ich kluby iniciovať mimoriadnu schôdzu ČNR. Podpredseda ČNR J. Vlach (ODS) sa vyslovil za to, aby ČNR bola pripravená zasiahnuť do tvorby právnych noriem, pokiaľ to nebude schopné FZ. Predseda klubu ODA O. Kužílek od jihlavského stretnutia očakával, že dá nepochybné záruky ukončenia existencie federácie do konca roka. Mimoriadna schôdza ČNR by v opačnom prípade mala posúdiť súčasný stav federácie a zvážiť postavenie republík v nej: „Na tvorivé kroky sú spôsobilé aj národné rady. NR SR ich urobila už dávno. Je vhodné, aby aj ČNR urobila krok, ktorým by jasne povedala, že ďalšie tvorivé kroky vzhľadom na budovanie českého štátu preberá do svojej zodpovednosti,“ konštatoval Kužílek.
Na nebezpečnosť podobných vyhlásení upozorňoval len zástupca Levého bloku J. Soural, podľa ktorého LB nemal podporiť kroky, ktoré sa vymykajú ústavnému rámcu, bol však s týmto postojom osamotený.
Istú korekciu situácie na českej politickej scéne avizovali aj slová vtedajšieho predsedu českých sociálnych demokratov Jiřího Horáka po stretnutí s V. Klausom, z ktorých vyplynulo, že ČSSD sa neprihlásila k návrhu na vytvorenie komisie FZ pre prácu na česko-slovenskej únii: „Ide o návrh poslanca Zemana, nejde o návrh sociálnej demokracie. Poslanec Zeman využil právo podať návrh a my ako sociálni demokrati sme pochopiteľne za tento návrh hlasovali zo solidárnosti,“ nečakane potopil Zemanov projekt predseda ČSSD, ktorý mal výhrady aj voči slovu únia, nahrádzajúcemu slovo konfederácia. „ČSSD sa nedomnieva, že konfederácia je to, čo by chcela. Vždy sme boli za federáciu,“ zdôraznil predseda ČSSD a jemne naznačil, že tento projekt nebude srdcovou záležitosťou jeho strany. V rozhovore pre MF DNES 7. 10. dokonca povedal, že „ak niekto má snahu spomaľovať proces rozdelenia štátu - mohla by to byť aj slovenská vláda - tak viac sympatizujem s urýchlením tohto procesu“. (Je už len svedectvom doby, že komisia na transformáciu čs. federácie na čs. úniu sa nikdy nezišla, lebo „strany českej vládnej koalície jednoducho odmietli do nej poslať svojich zástupcov“- Jan Rychlík, Rozpad Československa, s. 305).
A tak šiesteho októbra po 16. hodine sa v jihlavskom hoteli Zlatá hviezda začali rokovania ODS a HZDS, ktoré po ôsmich hodinách tvrdej diskusie znamenali definitívny koniec všetkých dvojdomčekov, únií, konfederácií a podobných variantov, zahmlievajúcich podstatu diania alebo usilujúcich sa zabrzdiť proces delenia Česko-Slovenska.
Delegácie ODS a HZDS sa v Jihlave stretli v skutočne reprezentatívnych zostavách - za HZDS prišli predseda V. Mečiar, predseda FZ Michal Kováč, podpredsedovia HZDS Milan Kňažko a Augustín Marián Húska, podpredsedovia federálnej vlády Rudolf Filkus a Milan Čič, federálny minister zahraničných vecí Jozef Moravčík a predseda NR SR Ivan Gašparovič. Zastúpenie ODS bolo tiež primerané vážnosti situácie - predseda strany Václav Klaus, podpredsedovia strany Josef Zieleniec, Petr Čermák a Miroslav Macek, československý premiér Jan Stráský, prvý podpredseda FZ Filip Šedivý a predseda ČNR Milan Uhde.
Roztržke elít zodpovedala aj atmosféra pred jihlavským hotelom - zhromaždení ľudia nahlas dávali najavo svoje sympatie a antipatie na adresu prichádzajúcich politikov. Klaus krátko po príchode pred novinármi charakterizoval situáciu ako „vyhrotenejšiu než pred inými rokovaniami. Pokiaľ slovenská strana totálne nezmení svoj prístup, aký predvádzala v posledných dňoch, mám strach, že niečo dohodnúť nie je možné“. Na otázku, či je česká strana ochotná HZDS ustúpiť, povedal: „Neviem, v čom by sme mali slovenskej strane ustupovať, keď jej chýba elementárna pravdovravnosť, slušnosť a základné správanie, ktoré je potrebné medzi normálnymi ľuďmi.“
Predseda FZ Michal Kováč bol zmierlivejší: „Pevne verím, že rokovanie sa skončí dohodou a že Federálne zhromaždenie a federálna vláda budú môcť pokračovať vo svojej normálnej činnosti.“
Podľa prvých vyhlásení hovorcov oboch strán B. Géciho a O. Schneidera bola atmosféra na rokovaní menej konfrontačná, než aká sa očakávala - hoci Géci zopakoval už známe slovenské výhrady voči vládnemu návrhu delenia federálneho majetku a Schneider zdôraznil, že cieľom ODS je jasne stanoviť ďalší postup. V prípade, že by sa delegácie nedohodli, hrozil podľa hovorcu ODS variant živelného rozpadu federácie. Stretnutie sa podľa hovorcov začalo rekapituláciou plnenia vzájomných dohôd, od čoho mal závisieť ďalší priebeh rozhovorov.
Napriek týmto upokojujúcim slovám sa stretnutie oboch lídrov začalo skutočne rázne - Klaus predložil Mečiarovi text komuniké, v ktorom sa HZDS malo písomne zaviazať, že odstupuje od vytvorenia česko-slovenskej únie a transformácie federácie na konfederáciu. V prípade, že by tak neurobil, bola ODS ochotná rokovania skončiť a opustiť. A ako tvrdia viacerí priami aktéri stretnutia i niektorí českí novinári, veľmi dobre informovaní o priebehu rokovania, Mečiar vraj hneď po predložení tohto textu rezolútne vyhlásil, že ho nikdy nepodpíše. Namieste je asi úvaha, či skutočne variant únie, aký navrhoval Miloš Zeman, nebol tým, po čom slovenský premiér od počiatku najviac túžil - po istej slovenskej mierne redukovanej samostatnosti opretej o efektívnejšiu českú ekonomiku a oveľa lepší zahraničný imidž. Samozrejme, s dostatočne voľnými rukami na rozhodovanie na úrovni slovenských pomerov.
(Ako mi neskôr povedal Miroslav Macek – celý rozhovor je v 3. kapitole tohto rukopisu - , českí politici boli síce pripravení aj na jednostranné kroky, napokon ich však našťastie pre zahraničnopolitický imidž oboch republík nemuseli použiť. Macek podľa vlastných slov nebol veľmi znepokojený ani hlasovaním vo FZ za Zemanov návrh, lebo to považoval "zo strany HZDS za posledný pokus tú najviac rozvoľnenú federáciu niekde zastaviť". Povedal však, že hoci sám vraj nebol týmto pokusom znepokojený, lebo vedel, že sa to takto „nemôže skončiť", pripúšťal veľké obavy v poslaneckom klube ODS, kde ich s Klausom vraj "niektorí poslanci nepríčetne a agresívne atakovali, že sme blbí, ak veríme Mečiarovi a HZDS, keď nám sľúbi rozdelenie štátu a on to v nejakom okamihu, keď to bude pre slovenskú stranu výhodné, zastaví". Macek dokonca tvrdil, že on svoj klub presviedčal o tom, že ak Mečiar niečo sľúbi, aj to dodrží a to vraj platilo počas celých rokovaní bezozvyšku. "Moja osobná dôvera v neho, že keď o niečom povie, že to bude takto, nikdy nebola sklamaná," povedal Macek doslovne. Svoj názor nezmenil ani napriek tomu, že samotné hlasovania poslancov HZDS vo FZ boli porušením ich dohôd - považoval to za politickú hru, ktorá bola v rámci politiky dovolená, keď sa každý snaží počas rokovaní o delení štátu a majetku všetkými možnými prostriedkami uhrať viac.
Celý konflikt okolo hlasovania vo FZ Macek "považoval za ďalší balvanček na ceste, cez ktorý je možné prejsť a pokračovať ďalej". Povedal však aj to, že odpor Mečiara voči nimi navrhovanej deklarácii bol silný a že "v Jihlave došlo k okamžiku, že sme si dali time, vyliezli sme na dvor toho hotela, ktorý vyzeral presne ako väzenský dvorček, lebo boli naokolo niekoľkometrové múry, chodili sme do kruhu a hovorili sme si, čo urobíme, ak by to, čo sa stalo vo FZ, nebol len jeden balvanček na ceste, ale múr. Vlastne tam padlo rozhodnutie, že ak toto rokovanie nepovedie k jasnému súhlasu s rozdelením ČSFR, tak sme vlastne predebatovávali variant jednostranného vyhlásenia Českej republiky Českou národnou radou". A o tom, že česká strana bola oveľa lepšie a oveľa skôr pripravená na všetky možnosti štátoprávneho vývoja, svedčia ďalšie Macekove slová: "Dnes to už môžem povedať, už voľba Milana Uhdeho za predsedu ČNR bola vedená aj po istej našej debate, že v prípade jednostranného vyhlásenia štátu by bolo dobré urobiť to na mieste, ako je napríklad Vyšehrad, aby sa toho zúčastnilo veľa ľudí, aby to výrazne zaznelo. A mal by to moderovať nejaký rečník, ktorý má dostatočne emotívny naliehavý (Macek použil slovo "vemlouvavý" - pozn. aut.) hlas - Milan Uhde má presne takýto hlas, ktorý by sa na to hodil. Čiže do funkcie predsedu ČNR, ktorá by jednostranne vyhlasovala samostatný štát, by bol Milan Uhde so svojím hlasom a takou dostatočnou emocionalitou ideálny. To bolo samozrejme jedno zo závaží na váhach, prečo sa stal predsedom ČNR." Macek však poznamenal, že toto bolo ich krízovým variantom pre prípad, ak by sa v Jihlave nedohodli - nebol však našťastie dôvod ho aj použiť. Politici ODS si uvedomovali, že by to bol variant medzinárodne obtiažnejší, spoliehali sa však na to, že zahraničie by ten akt akceptovalo, ak by bol solídne a slávnostne uskutočnený a nevznikli by žiadne nepokoje, prípadne ak by sa vyhlásenie českej samostatnosti potvrdilo aj referendom.)
Po niekoľkých hodinách a separátnych rokovaniach oboch delegácií napokon obaja predsedovia podpísali text priebežného komuniké, v ktorom stálo: „ODS už na prvých povolebných rokovaniach napriek svojmu pôvodnému stanovisku rešpektovala nesúhlas HZDS s ďalšou existenciou federácie Českej a Slovenskej republiky a vyjadrila svoj nesúhlas s transformáciou federácie na konfederáciu. Preto na pokračovaní federatívneho usporiadania netrvala a netrvá.
Podobne HZDS rešpektovalo a rešpektuje, že ODS nesúhlasí s vytvorením únie Českej a Slovenskej republiky a so snahou o transformáciu federácie na konfederáciu.
Obe strany sa uistili, že v týchto otázkach budú postupovať iba na základe spoločných dohôd. HZDS spolu s ODS budú presadzovať uzatvorenie čiastkových dohôd, ako je colná únia, menová a platobná dohoda, atď., atď., aby boli platné od 1. januára 1993.“
Na tlačovke krátko po polnoci obaja predsedovia vlád potvrdili, že česko-slovenská federácia zanikne 1. januára 1993. Od tohto termínu by mali platiť aj čiastkové dvojstranné dohody medzi oboma republikami, ktoré by mali byť schvaľované v národných radách v priebehu novembra, aby sa ich ratifikácia mohla uskutočniť do konca roka 1992. Obaja takisto vyhlásili, že dohoda medzi ODS a HZDS je výsledkom obojstranného kompromisu: „Text dohody je úplne iný, než s akým prišli obe strany,“ povedal Klaus (dá sa však veľmi pochybovať o tom, že by bol tento obojstranný kompromis aj obojstranne porovnateľne výhodný. Ak si uvedomíme, s čím do Jihlavy obaja premiéri prišli a s čím odišli, úspešnejší partner je navidomoči jasný).
Klaus tiež vyhlásil, že obe strany sa dohodli na „nerealistickosti a zbytočnosti pokusov o úniu navrhnutej na poslednom rokovaní FZ“. Podľa neho schôdzka otvorila cestu k priechodnosti FZ a ostatných federálnych orgánov, Mečiar ho doplnil slovami, že členovia federálnej vlády za HZDS zostanú v nej do 31. decembra 1992 a za žiadnu cenu ju neopustia. Mečiar takisto vyhlásil, že otázka rozpočtu na rok 1993 v podobe rozpočtu spoločného štátu je bezpredmetná, Klaus mu zasa kontroval ústupkom, že je možné, aby bol kompetenčný zákon schválený vo FZ. Obaja informovali aj o tom, že slovenská vláda formulovala svoje pripomienky k deleniu federálneho majetku, a mali sa nimi zaoberať aj federálna aj česká vláda.
Obe republikové vlády sa mali stretnúť 10. alebo 13. októbra, kde by mali prerokovať texty spomínaných dohôd a zmlúv medzi oboma republikami, pričom obaja predsedovia zdôraznili, že si delegácie ODS a HZDS doteraz nevymenili návrhy týchto medzirezortných zmlúv. „Rokovanie o týchto problémoch chceme prenechať orgánom, ktorým najviac patria, čo sú široko založené vlády, nie stretnutia politických reprezentácií,“ povedal Klaus.
Hoci najavo vyšli aj isté odlišné predstavy oboch partnerov o niektorých problémoch - napríklad v otázke cudzineckého režimu navrhovalo HZDS tzv. únijný režim, keď by sa zachovalo občianstvo jednej republiky, ale občan by mal zaručené úplné práva na území druhej republiky - Klaus ubezpečoval, že obe strany chcú, aby vzťahy medzi oboma republikami boli v maximálny prospech občanov oboch štátov.
Federálny premiér Jan Stráský informoval o tom, že na základe jihlavských dohôd budú pripravené analytické prehľady o skutočnom majetku federácie, aby rokovania o jeho rozdelení boli vecnejšie a konštruktívnejšie. „Zdá sa, že niektoré nedorozumenia vyplývajú z nejasnosti o štruktúre a objeme skutočného federálneho majetku,“ povedal Stráský.
(Asi treba spomenúť aj to, že už po rokovaní českej vlády 7. októbra V. Klaus poznamenal, že niektoré pripomienky slovenskej strany voči dovtedajším predstavám českej strany o delení federálneho majetku sú do istej miery oprávnené - na tlačovke o rokovaní českej vlády o návrhoch zmlúv medzi ČR a SR a o návrhu federálnej vlády na ústavný zákon o spôsoboch delenia majetku ČSFR český premiér pripustil, že medzi jednoznačne hnuteľným majetkom, ktorý by sa mal deliť v pomere 2:1 a nehnuteľným majetkom federácie, ktorý by mal zostať štátu, na území ktorého leží, existuje „šedivá zóna“ majetku, ktorého charakter a teda aj spôsob delenia je ťažké. Týkalo sa to napríklad vybavenia budov do federálnom vlastníctve a podobne - podľa MF DNES 8.10.1992.)
Čo by mohlo znamenať, že v Jihlave boli zisky aj na slovenskej strane.
Dôvodmi pôvodne odmietavého konania a následných ústupkov V. Mečiara sa zaoberali už na druhý deň novinári Mladej fronty DNES, nadštandardne informovaní českými politikmi (situácia slovenských médií bola oveľa zložitejšia - vo väčšine prípadov nemali blízko k politikom HZDS a tých pár výnimiek medzi nami bolo úplne logicky v defenzíve, keďže oni nemohli naplno a pravdivo informovať o neveľmi úprimnej a neveľmi kompetentnej politike HZDS pri delení štátu).
Podľa J. Leschtinu a Z. Johna (MF DNES 8.10.1992) Mečiar ustúpil nielen silnému tlaku ostatných členov vlastnej delegácie či rezolútnemu postoju ODS, ochotnej rokovania aj opustiť, ale keď sám spoznal, že nemôže udržať pri živote Zemanov projekt jednej Únie, tak sa uspokojil s Klausovým projektom viacerých medzirepublikových únií: „Je pochopiteľný záujem V. Mečiara nevzdať sa príliš ľahko a bez náhrady slova únia - kľúčového pojmu volebného programu HZDS. Z tohto hľadiska mu však otvára nový priestor záverečný odsek komuniké, v ktorom sa obe strany zaviazali presadzovať uzatvorenie čiastkových dohôd, ako je colná únia, menová a platobná dohoda. Ako sám konštatoval po rokovaní s uspokojením slovenský premiér, jedna Únia s veľkým Ú bola nahradená niekoľkými úniami s malým ú.“ Obaja komentátori českého denníka súčasne upozornili na obavy V. Mečiara z „nesmierne komplikovanej operácie rozdelenia štátu a okamžitého prevzatia žezla nad samostatnou slovenskou ekonomikou. Aj na jihlavskej schôdzi dal Mečiar niekoľkokrát najavo svoje obavy, že ho po rozdelení štátu nechá V. Klaus ako nahého v tŕní“. Aj preto „V. Mečiar tak privítal jasný, po prvýkrát písomne formulovaný záväzok ODS, že bude presadzovať uzatvorenie čiastkových únií,“ písali českí novinári a došli k záveru, že „ekonomicky erudovaný V. Klaus so svojimi projektmi malých únií bude pre hospodársky zraniteľné Slovensko väčším prínosom ako napríklad poslanec Zeman so svojou fantastickou víziou jednej Únie“.
Čo malo byť pre Klausa a poslancov ODS či ich partnerov vo FZ aj zárukou toho, že po schválení kompetenčného zákona HZDS nezabrzdí proces delenia federácie.
Mečiarov postoj k tejto dileme bezprostredne po rokovaní spomína aj M. Leško (Mečiar a mečiarismus, s., 87): „Pri prvom rokovaní s ODS sme navrhovali konfederáciu - nebola prijatá, navrhovali sme úniu - nebola prijatá, a toto rozhodnutie ODS sme sa zaviazali rešpektovať... Navyše je sporný pojem únie, kto a ako ju chápe. Či Úniu ako iný typ usporiadania štátu, alebo úniu ako napríklad colnú, personálnu, atď. Definovali sme to potom ako únia s veľkým Ú a únia s malým ú. Slovensko bolo i za veľké Ú, i za malé ú, ale rešpektovalo stanovisko ODS a budeme ho dodržovať.“
Skutočnosť, že Mečiar spočiatku odmietal tento text podpísať, viac ako čokoľvek iné vypovedá o mýte, aký sa okolo jeho osoby a vzniku samostatného štátu zrodil. Ak až po dlhom prehováraní ostatných členov delegácie, kde hral prím Michal Kováč, napokon ich nátlaku podľahol a po niekoľkých hodinách a istých korektúrach textu komuniké podpísal, visí nad imidžom V. Mečiara ako otca-zakladateľa slovenskej samostatnosti dosť veľký otáznik. Netreba sa ani veľmi vracať k jeho rozhovoru pre Le Monde či k ústrednej téme knihy Samostatnosť nechceme, tlačia nás do nej, aby sme ako celkom vydarený bonmot vnímali požiadavku, aby v budove NR SR mal pamätnú tabuľu otca-zakladateľa slovenskej samostatnosti skôr Václav Klaus ako ktokoľvek iný.
Reakcie médií a politikov na výsledky jihlavského stretnutia sa viac-menej sústreďovali na dve otázky - kto vlastne v tomto spore vyhral a či je proces delenia federácie už skutočne nezvratný. Väčšina médií považovala za víťaza Klausa. Podľa Rudého práva mala viac dôvodov na spokojnosť česká strana, pretože ústup HZDS od únie bol zjavný, denník však pripomínal, že zásadná otázka delenia majetku nebola v Jihlave detailne rozoberaná. Mladá fronta DNES síce uznávala isté konkrétne výsledky jihlavského rokovania, nechcela sa však na ne veľmi spoliehať, pretože nemálo vecí bolo aj naďalej nejasných.
Podľa slovenskej Pravdy Klaus ponechal Mečiarovi na rozhodovanie jedinú možnosť - rozbitie federácie na dva samostatné štáty, teda presne to, o čo sa radikálna časť českej politickej reprezentácie, vrátane bývalého prezidenta Havla, viac či menej skryto usiluje: „Predsedovi ODS sa v utorok podarilo preniesť zodpovednosť za tento krok na Slovákov a nič na tom nemení skutočnosť, že oba budúce samostatné celky chcú medzi sebou uzatvoriť približne pätnásť zmlúv,“ dodával denník.
Národná obroda vo svojom komentári (7.10.) pripomenula, že Zemanova myšlienka transformácie čs. federácie na čs. úniu zomrela, pretože ODS považovala zmrazenie tohto projekt v embryonálnom štádiu za prvoradú podmienku pokračovania rozhovorov s HZDS.
Od českých a slovenských médií sa veľmi neodlišovali ani reakcie zahraničných denníkov - napríklad Berliner Zeitung písal o rozplynutom sne slovenského premiéra, ale aj o tom, že najzložitejšia otázka oboch premiérov ešte len čaká - rozdelenie spoločného majetku. Berliner Morgenpost takisto po konštatovaní ťažkej porážky premiéra Mečiara pripomínal, že pod vplyvom českých hrozieb rozdelenia federácie aj bez Slovákov, čo by znamenalo pre Slovensko veľmi negatívne ekonomické následky, predseda slovenskej vlády musel súhlasiť s predchádzajúcimi dohodami medzi ODS a HZDS.
Česká tlač však neskrývala ani obavy, či po dohodnutom prijatí kompetenčného zákona - čo sa aj stalo na rokovaní FZ už 8. októbra a federálna vláda bola týmto zákonom zredukovaná na päť ministerstiev (financií, zahraničia, obrany, vnútra a hospodárstva) - nebude proces delenia ČSFR predsa len v niektorom bode zastavený.
Obavy z takéhoto vývoja sa snažili rozptýliť poprední funkcionári HZDS - napríklad Michal Kováč hneď na druhý deň po rokovaní v Jihlave označil za veľký omyl názor, že po prijatí kompetenčného zákona a vzhľadom na platnosť slovenskej ústavy by slovenská strana povedala „končíme vo federácii“. Kováč zdôraznil, že HZDS nemá záujem o zachovanie tejto úrovne delenia štátu: „Stále sme tvrdili a tvrdíme, že v našom programe je dosiahnutie štátnej zvrchovanosti SR - a ukázalo sa, že aj ODS má záujem o vznik samostatného českého štátu - a o to, aby medzi týmito štátmi fungovali v budúcnosti čo najužšie priateľské zväzky vo všetkých oblastiach života,“ povedal v rozhovore pre ČSTK predseda FZ a podpredseda HZDS Kováč.
Aj Augustín Marián Húska tvrdil, že na jihlavskom stretnutí si obe strany ujasnili svoje pozície: „Vysvetlili sme, že my nechceme, aby tu vznikol tretí útvar - teda dve republiky a nad nimi únia - ktorá by mala vlastnú medzinárodnoprávnu subjektivitu. Sme za to, aby boli dve samostatné republiky a spolupracovali na základe vzájomne výhodných zmlúv. Odmietli sme aj pôvodný názor ODS, že najprv oddelenie a potom zmluvy. Sme toho názoru, že pokiaľ má byť ďalší vývoj pokojný a nie živelný, musia byť vopred prerokované dohody a jasne stanovené pravidlá hry.“ (Koridor 8.10.1992)
K jihlavskému stretnutiu sa na mítingu s občanmi vrátil aj V. Mečiar - už na druhý deň odmietol názor, že by dohoda podpísaná v Jihlave bola zradou podobnou tej z roku 1968. „Nepodpísal som tam nič, čo by bolo proti záujmom Slovenska,“ vyhlasoval, budúcnosť však viackrát ukázala, že aj pri delení majetku štátu ťahal za kratší koniec povrazu. A už len súčasťou pre neho symptomatického folklóru boli sľuby, že ratifikačné referendum sa na Slovensku uskutoční bez ohľadu na to, či sa bude konať aj v Čechách.
Zo Slovenska však zazneli aj iné hlasy - napríklad podpredseda KDH František Mikloško síce jemne uletel, keď tvrdil, že Václav Klaus pri procese zániku štátu „viac-menej prehráva všetky bitky“, oveľa výstižnejší bol pri hodnotení postojov KDH a smerovania Slovenska k autoritatívnemu režimu. Podľa Mikloška KDH stále trvalo na tom, že jediným legálnym prostriedkom na rozdelenie štátu je referendum: „Ratifikačné referendum odmietame. Vo chvíli, keď bude republika rozdelená, to bude znamenať len presunutie zodpovednosti z tých, ktorí rozdelili štát, na plecia jeho obyvateľov,“ upresnil podpredseda KDH pozíciu jeho strany k otázke referenda. Za signály možného autoritatívneho riadenia štátu na Slovensku považoval Mikloško odvolávanie riaditeľov nemocníc bez zdôvodnení a konkurzov, ako aj postoj vlády k novozriadenej Trnavskej univerzite, ktorej minister školstva zablokoval účet. Výhrady však Mikloško neredukoval len na HZDS: „Postoj ODS napríklad ku kauze Trnavskej univerzity hovorí o tom, že táto strana v súčasnosti pragmaticky myslí na seba a na delenie štátu.“
Pred oboma vládami a všetkými parlamentami však v tom čase stáli ďalšie dôležité úlohy - prijať zákony o zániku federácie,o delení jej majetku a prijať zmluvy o vzťahoch oboch republík po ich osamostatnení. O tom, že to nebudú rokovania ľahké, vypovedali aj viaceré výroky zainteresovaných krátko pred odloženým stretnutím oboch vlád v Kolodějoch. Federálny premiér Jan Stráský napríklad vyhlasoval, že inventarizácia federálneho majetku, ako ju žiadala slovenská strana, by trvala celé roky. Poukazoval aj na to, že snahou jeho vlády bolo pripraviť argumenty, „ktoré by prispeli k vytvoreniu takej dôvery, aby obe republiky odsúhlasili jednoduchý princíp, ako ho už pripravila v návrhu federálna vláda. Zatiaľ sme ho neopustili a budeme sa snažiť používať také argumenty, aby všelijakým inventarizovaním, oceňovaním a počítaním obe strany nestratili viac než rozdelením majetku podľa jednoduchých kritérií“ (Práce 9.10.1992). Pre slovenskú Národnú obrodu (9.10.) ešte dodal, že „v problémoch delenia majetku federácie nemožno hľadať logiku spravodlivosti, ale dohodu“. Na rozdiel od neho podpredseda federálnej vlády Rudolf Filkus konštatoval, že slovenská vláda síce súhlasí s tým, že obe strany budú voči sebe veľkorysé, ale trvá na tom, že federálne organizácie a rezorty treba zinventarizovať. Pripomenul, že v Jihlave sa obe strany dohodli, že celý majetok bude spísaný k dátumu 1. októbra. Slovenská strana bola podľa Filkusa nespokojná najmä s tým, že bol nevyriešený duchovný majetok, rozdeľovanie aktív, pasív, devízových rezerv a za problematické považovala všetko, čo patrilo do pôsobnosti Československej obchodnej banky v Prahe.
(Miroslav Macek o týchto aspektoch procesu delenia v osobnom stretnutí hovoril, že už dávno pred voľbami bol presvedčený o tom, že sa Česko-Slovensko skôr alebo neskôr rozdelí: „Ja som sa na to veľmi vehementne pripravoval, dal som si vytiahnuť cez švédsku ambasádu starú zmluvu zo začiatku 20. storočia o rozdeľovaní švédsko-nórskeho súštátia, ktoré vydržalo len sto rokov. Tam som okopíroval myšlienku delenia majetku - u nich to bolo jednoduché v pomere 1:1. V našich pomeroch to bolo podľa počtu obyvateľov veľmi veľkorysé v pomere 2:1,“ tvrdil Macek. Na otázku, že na Slovensku sa hovorí, že keď vraj krátko pred voľbami prišiel za Klausom a ukázal mu, koľko by na rozdelení ČSFR získala Česká republika, boli to pre Klausa rozhodujúce argumenty, aby sa usiloval o rozdelenie spoločného štátu, mi Macek odvetil, že si neuvedomuje, že by „vypracoval nejaký rýdzo ekonomický elaborát, ale rozhodne som vždy argumentoval aj tým. Osobne som bol presvedčený, že to rozdelenie bolo ekonomicky pre Českú republiku výhodné - a proti deleniu podľa počtu obyvateľov 2:1 ťažko mohol niekto niečo namietať. Myslím, že niet pochýb o tom, že v období 1945-1990 isté transfery na Slovensko boli, ale ani ja som proti tomu nikdy neprotestoval. V spoločnom štáte sú také transfery nevyhnutné, pokiaľ sa štát má vyvíjať všade rovnako“. Macek však vôbec nepochyboval o tom, že to, na čom bola Česká republika lepšie a čo jej po delení zostalo a bolo pre štát väčšou hodnotou ako všetky hnuteľnosti a nehnuteľnosti typu vagónov, stíhačiek a tovární, „bolo know-how, t. j. spôsob, aké vládnuť, ako zmeniť už založené ministerstvá, ako ten celý štátny aparát budovať, lebo to sa vo väčšine prípadov kopíruje. Aj Mečiar to pri jednom stretnutí povedal - osobne mi to povedal pri takom kuloárnom rozprávaní - pre vás je to jednoduché, vy rozdelíte štát, na československú národnú banku napíšete Česká národná banka, na ministerstvách prerobíte cedule a tabuľky a všetko ide ďalej, kým my musíme v Bratislave nájsť budovy pre ministerstvá, potom ich zariadiť a nájsť ľudí, lebo väčšina federálnych Slovákov v Prahe zostane a nám bude trvať roky, kým ich vychováme a kým sa to naučia robiť a toto všetko zostáva u vás - a ja som mu musel dať za pravdu,“ konštatoval bývalý podpredseda poslednej federálnej vlády.
Na margo tých rokovaní a sporov o veľkosť majetku či rýchlosť delenia tvrdil, že „pomerne rýchlo sa presadil princíp 2:1, aj delenie nehnuteľného a hnuteľného majetku na územnom“. Sám Macek vraj pri viacerých dohadovaniach vo federálnej vláde - napríklad požiadavkách federálneho ministra Kubečku na niekoľko stomiliónov korún na dokompletovanie rakiet, ktoré sa vyrábali v Martine, zvyčajne presadzoval myšlienku, že „pri takom delení štátu by sa nemalo hľadieť ani na miliardy, a niekedy ani na desiatky miliárd, lebo rýchlosť a nekomplikovanosť toho rozdelenia je pre oba štáty väčšou hodnotou do budúcnosti než nejaké železničné vagóny“.)