Pôvod, vznik: Drsný ostrov Island sa stal domovom koní až po roku 871 n. l., kedy sa tam usadili nórski vysťahovalci. Tí priviezli nórskych poníkov a fjordlingy a postupne sa na ostrov dostávali aj kone zo Škótska, Írska a z ostrova Man. Boli to malé kone severského typu. Z ich zmesy vznikol islandský kôň. Od roku 930, keď bol dovoz cudzích koní na ostrov zakázaný, sa chová v čistej forme. Podľa rozmerov je to pony, ale Islanďania ho dôsledne označujú ako koňa a veľmi si ho cenia v práci aj v športe.
Vzhľad: Islandský kôň meria v kohútiku 125 až 135 cm, ale môže byť i väčší. Dosť velká, hrubá hlava má silné žuchvy. Telo je krátke, zavalité, silné nohy majú krátké holene a vynikajíce kopytá. Velmi hlboká hruď meria v obvode cez 150 cm. Kštice, chvost a hriva sú bohaté a husté, srsť je tvrdá, v zime huňatá s mimoriadne teplou podsadou. Farba je ľubovolná, pôvodná je šedá a plavá. V poslednej dobe sa venuje väčšia pozornosť výberu farby, je uznaných 15 typov a kombinácií. Asi polovica islandských koní sa chová po celý rok voľne, v zime sa prikrmujú aj rybami. Sú úžasne otužilí a zdatní, majú vynikajúci orientačný zmysel, skvelý zrak a istý pohyb v teréne. Preslávili svojim mimochodom, najmä rýchlym "tolta", ktorý sa uplatňuje na pretekoch. Islandský kôň je všestranný, vhodný ku každej práci, ale chová sa aj na mäso. Na jeho schopnostiach bolo postavené celé hospodárstvo ostrova. Dnes sa uplatňuje v športe, najmä na dostihoch. Preto sa venuje celá pozornosť chodom. Hodí sa aj k drezúre, terénnym a turistickým jazdám. Zriedka sa vyváža.