Kde sa to všetko vlastne začalo
Všeobecne sa za hlavného predka psa považuje vlk, s ktorým je pes geneticky, anatomicky, výzorovo aj povahovo najviac spriaznení. Nie všetci vedci sú však zajedno v tom, či bol jediným predkom psa domáceho vlk, alebo sa na jeho vývoji podieľali aj iné druhy šeliem psovitých ( šakal, kojot, líška,...).
Väčšina odborníkov, napr. renomovaný britský veterinár a kynológ Bruce Fogle, sú toho názoru, že vlka možno považovať za jediného predka psa. Rozdiely v anatómii raných psích plemien spočívajú skôr v rozdieloch rôznych plemien vlkov, z ktorých boli domestikovaný. Dokazujú to príbuzenskými znakmi medzi vlkom a psom a taktiež najväčšou schopnosťou vlka spomedzi všetkých ostatných psovitých šeliem prispôsobiť sa životu v spoločnosti človeka.
Iní odborníci, ako napr. známy americký psychológ a kynológ Stanley Coren, sa domnievajú, že sa o vznik psa domáceho zaslúžili aj iné psovité šelmy. U niektorých psích plemien možno totiž nájsť niektoré anatomické znaky, ktoré sa nevyskytujú u vlkov, ale napr. u líšok alebo kojotov áno. Coren sa domnieva, že jednotlivé ľudské spoločenstvá boli v praveku príliš oddelené (a výskyt domestikovaných psov príliš častý a roztrúsený) na to, aby mohli pochádzať všetci psi z jedného zdroja. Domnieva sa, že tak ako v mnohých prípadoch mohlo prísť k domestikácii vlčích mláďat, mohla si rovnakým spôsobom iná skupina ľudí na inom konci kontinentu osvojiť opustené mláďatá líšky, kojota, šakala, alebo inej psovitej šelmy. Neskôr sa tieto skupiny navzájom stretávali, a zatiaľ čo si ľudia medzi sebou vymieňali kožušiny, nástroje a potravu, ich svorky psov si vymieňali genetický materiál. Preto sa dnes Coren nazdáva, že genetický základ psa obsahuje určité percento krvi aj iných psovitých šeliem ako vlk - a to v závislosti od psieho plemena. I vedci zastávajúci názor však pripúšťajú, že majoritným podielom sa na pôvode psa podieľal vlk.
Vzhľadom na pôvod psa, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch našej planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. Najskôr samozrejme len mierne a to podľa toho, z akého druhu vlka (alebo inej psovitej šelmy) vznikli, resp. ktorý podiel v ich krvi prevažoval.
Základné pra - plemená psov, objavené a identifikované archeológmi:
Canis familiaris palustris alebo Canis jamiliaris palustris Riitimeyer ( pes bahenný) – odvodzuje sa od neho pôvod špicov, pinčov, bradáčov a teriérov
Canis familiaris inostranzewi – odvodzujú sa od neho severské, pastierske a niekedy i molosoidné plemená
Canis familiaris decumanus – odvodzuje sa od neho pôvod dogovitých psov
Canis familiaris matris optimae – predpokladaným potomkom sú ovčiaky
Canis familiaris Leineri – pravdepodobne sa od neho odvíja vývoj chrtovitých plemien
Neskôr sa rôzne kultúry stretávali, vymieňali si svojich psov a začínali experimentovať so šľachtením. Pes sa už nekrížil s divo žijúcimi príbuznými, ale jeho vývoj bol ľuďmi dokonca cieľavedomo usmerňovaný. Zo šteniat boli pre ďalší chov vyberané predovšetkým tie, ktoré najviac vyhovovali ľuďom. A keďže ľudia mali rôznorodé potreby, pozorujeme z archeologických nálezov, historických zdrojov, ale aj súčasného stavu psích plemien viacero trendov: prispôsobovali si veľkosť psa, šteňací výzor, povahové vlastnosti, atď.
„No a tu nám vznikli prispôsobovaním sa tieto typy (druhy) psov!“
„ Bez rozdielu na to, na čo bol pes vyšľachtený, bez rozdielu rasy, farby a veľkosti,
najlepším priateľom a verným spoločníkom človeka je práve tento úžasný tvor - PES“