Ja a práca
Robenie diery do sveta nie je o kopaní jamy na záhrade
Moja kariéra sa začala skoro a relatívne celkom sľubne a úspešne v mojich 15tich rokoch. Bolo to v prvom ročníku strednej školy keď som dostal dlho vydupávaný písací stroj. Bol perfektný a krásny. Dnes považovaný za starú šunku ktorú nahradili elektronické zariadenia a ktorým chýba to známe ťuk-ťuk-ťuk a cink na konci riadku čo k písacím strojom podľa mňa neodmysliteľne patrí. Ako každý kto má pubertu a písací stroj i mňa pohltila myšlienka napísať román. Námetov bolo veľa a ideálov ešte viac. Denne som chŕlil jednu poviedku za druhou až ich bol plný šuplík. Tú najlepšiu, podľa kamarátov som sa rozhodol odniesť do redakcie regionálnych novín a skúsiť tak šťastie a stať sa nádejným autorom bestsellerov. V konečnom dôsledku do dnešného dňa som mal zverejnenú len jedinú poviedku práve v týchto novinách. No spolupráca s nimi pokračovala celých 7 rokov a dokonca sa rozšírila i o rádio a regionálnu televíziu.
Bolo to vskutku zaujímavé obdobie plné zoznámení sa s vplyvnými ľuďmi a zaujímavými príbehmi, ktoré zrežíroval sám život a ja dal na papier. Zatiaľ čo sa moji rovesníci hrali po škole futbal, šantili do neskorého večera alebo sa bezcieľne poflakovali ulicami mesta ja zarábal na tú dobu slušné peniaze a budoval si zázemie. Bol som na seba patrične hrdý a hrdý boli i rodičia a učitelia. Tolerovali mi moje občasné odbehávania z vyučovania či nečakané dni voľna. Bavilo ma to, chodiť po recepciách a objavovať sa na derniérach v divadle a azda najviac ma tešilo, keď sa síce málokedy ale predsa diskutovalo medzi ľuďmi v autobuse o mojich článkoch. V takej chvíli som cítil nepopísateľnú eufóriu a chuť sa tým ľuďom pochváliť, že som to písal ja. Sú obdobia, kedy veľmi rozmýšľam či sa k danej profesii nevrátim. Avšak zákony i podmienky sa podstatne zmenili a návrat by mohol byť jedným veľkým sklamaním a možno aj fatálnym neúspechom....
Krátko pred skončením žurnalistickej kariéry bolo veľmi krátke ale o to intenzívnejšie obdobie modelingu. Bolo to polročné zbláznenie sa do sveta krásnych ľudí a cestovania. Pravda, bol som mladý, mal som 21 a pekný a aj postava bola oveľa lepšia než je dnes. Výsledkom toho snaženia bolo pár fotiek v katalógoch ako Quelle či Neckerman v roku 1999 a bohužiaľ aj pár fotiek cez inú agentúru zverejnené bohvie kde na ktoré by sa v dennej tlači umiestnil na určité miesta nápis CENZORED. A tak som skúsil svet modelingu aby som zistil, že do neho patriť nechcem a skúsil som svet obchodu a hypermarketov.
Do dnešného dňa som prešiel skoro všetkými známymi reťazcami a azda na všetkých postoch aké v nich existujú. Najdlhšie a najlepšie to bolo v reťazci národných farieb, kde som vydržal celých neopakovateľných 5 rokov a bol som pri otvorení troch pobočiek. Začal som od nuly, od toho praobyčajného postu predavača aby som zo zlomenou hrdosťou a zničenou sebadôverou odchádzal z postu manažéra a ašpiranta na riaditeľa prevádzky. To všetko preto, aby som sa opätovne vrhol do hľadania seba samého a hlavne do nájdenia stabilného a pravidelného mesačného príjmu na prežitie. Kolotoč skúšobných dôb v rôznych prevádzkach a sieťach s kadejakými názvami nemal konca. Čím ďalej tým viac som túžil po tých troch farbách a systéme aký tam panoval. Možno som dal na zlé rady, možno som zle pochopil čo mi radia no v každom prípade som zväčša sám rozhodol o odchode z danej predajne a viem, že to bolo napriek všetkým problémom dobré rozhodnutie. Teraz už viem, že bol problém s nadriadenými a že to všetko nebola len a len moja vina ako to niektorý tvrdia. A viem, že mám problém akceptovať autority a nadriadených pokiaľ som presvedčený, že nie sú tými pravými ľuďmi na svojich postoch čo v podobných reťazcoch býva samozrejmosťou a ich následné odchody do úplne iných oblastí práce len potvrdzujú môj názor či už ide o Tesco, Lidl či Kaufland.
Azda najlepším zamestnaním aké som mal bola práca vo firme, ktorá mala predajne s počítačovými hrami a hracími konzolami. Práve tu som našiel sám seba azda preto, že v náplni práce bolo hranie sa, že sa tu dalo šantiť do bezvedomia a že nie len škola ale aj práca dokáže byť hrou a koníčkom. No najpodstatnejšie asi z toho všetkého bol fakt, že majiteľ bol vzdialený cez celé Slovensko a ja som mal voľnú ruku pri realizovaní sa. Bola to skvelá i keď neskôr náročná a vyčerpávajúca práca hlavne keď som postúpil na post oblastného manažéra a okrem predajní na západnom Slovensku mi pridali aj predajne v Čechách no tešil som sa na každý pracovný deň a nové zážitky. Isteže, mnoho súkromných akože pánov podnikateľov neplatí mzdy načas, nehradí odvody do poisťovní a fondov a snaží sa vás ošmeknúť a ani tento nebol výnimkou. A havária na služobnom aute, ktorú som našťastie prežil, bola akýmsi spúšťačom na opustenie toho čo som mal rád a čo ma tešilo a stal som sa opäť hľadačom iného príjmu. Mimochodom do dnešného dňa som nedostal poslednú mzdu za mesiac stresov keď som pre pána podnikateľa bol pri otvorení dvoch nových predajní.
A tak som na tri mesiace skončil presne tam, kde som nikdy skončiť nechcel. V strojárenskom podniku za strojom a len s piatimi ľuďmi okolo aj to nie naraz. Spočiatku som to bral ako relax keďže šlo o manuálnu prácu bez nejakého zložitého rozmýšľania. No čoskoro mi začali chýbať ľudia, nečakané situácie a hlavne rôznorodosť dní a tak som začiatkom roku 2008 nastúpil do novej práce kde znovu, tak ako to mám rád cestujem po celom Slovensku, budem medzi ľuďmi a každý deň je iný...a či som spokojný? Nuž, ťažká otázka. Mám taký dojem, že nie všetko čo je napísané v pracovnej zmluve je aj pravda ako výška prémii, pracovný čas...ale aj keď flflem a listujem inzeráty stále ma to tam bavý aj keď sa tam teším čoraz menej...
...až nastal prvý apríl 2010 a Willík si povedal dosť! Rozhodnutie padlo a aj keď s obavami ale zato plný nadšenia a nápadov s ktorých mimochodom polovica stroskotala, som sa vrhol do sféry podnikania. Či to bol dobrý nápad alebo nie ukáže až čas. Zato viem presne, že ak ma teraz zamestnávateľ odrbe tak sa asi ani nenaštvem. Aj keď robiť šéfa sebe samému sa zdalo ako skvelý nápad nie je to až také fajn. Očividne pred sebou samým nemám absolútne žiadny rešpekt. Ale čo sa týka mojich podriadených, teda mňa, nepapuľujú ale zato hovno robia...asi dám výpoveď sebe sa...