No takže ďalší diel:)). Troška smutný:). Príjemné čítanie. May:)
Keď David odišiel, šla som hneď domov aj ja.. Pomaly sa stmievalo a bola som uz aj dost hladna. Keď som však otvorila dvere, chuť ma prešla..
,,Oouuu... Teraz mám asi problém, však?" ,,Čo myslíš, ty moja čiernovlasá perla?" hovoril otec naštvane. Mal prísť o pár hodín neskôr. A podľa jeho nálady sa dalo rozoznať, že asi prichytil aj Felicity, ktorá poslušne umývala špinavý riad ešte z obeda. ,,Oci, čo vlastne robíš doma? Myslela som, že prídeš večer... teda teším sa, že si tu ale..." zahovarala som no bolo mi to nanič.. ,,Už neviem, čo si vy dve myslíte!!! Poviem vám základné pravidlo a to znie: Čo poviem, bude tak!! Nech je môj príkaz pre vás jedenásť prikázání, je to jasné??? Keď poviem, že nepôjdeš von tak sa budeš doma učiť a to isté platí pre obdive!!!" potom nazúrený odišiel. Tušila som, že mi nič nepovie celý deň. Dala som si sprchu, kým Felicity mlčky prestierala stôl na večeru. Otec varil. Vládla u nás tichá domácnosť. Všetci sme sedeli. Ticho. Všade bolo ticho. Nikto sa neodvážil nič povedať. Otec si len niečo sám pre seba hovoril o detskom neposlúchaní. Felicity chcela niečo povedať, ale dala si ruku na ústa ticho povedala: ,,Idem si ľahnúť.." Nechcela som byť pri ockovi, aby náhodou nevybuchol. Hocijaký rozhovor v tejto situácií mi pripadal absurdný. Išla som si teda ľahnúť aj ja. -NA DRUHÝ DEŇ- Ráno mi zazvonil budík. Zázrak. Vychystala som sa do školy. No a dneska sú jarné prázdniny a ja idem do školy božeee.. Keď som sa už pri škole išla otočiť, niekto ma chytil za pleco. Bola to triedna. ,,Phoebe?" spýtala sa plačúcim hlasom. ,, A-áno." zakoktala som, lebo som celú situáciu nechápala. Nejaký vysoký pán pri nej stál a niečo si zapisoval. Hneď som spoznala, že to bol policajt. Mal piercing, nagélované vlasy a nejako moc si nedržal rešpekt.. ,, Zdravím vás, slečna. Som poručík Hill a chcel by som sa vás spýtať, čo viete o Davidovi Brookovi." ,,No, je to môj spolužiak. Prečo, čo sa mu stalo?" mala som akési zlé tušenie. ,,Pán David je na jednotke intenzívnej starostlivosti." ,,Davida n-niekto zm-mlátil. Veľmi zmlátil." triedna plakala. ,,Čožeee?? Preto je tu taky rozruch?" nechápala som. Veď by to nebolo prvý krát.. ,,No viete, ako ho zbili, tak mu poranili lebku a on oslepol. Chcem sa vás spýtať, neviete náhodou o tom niečo?" ,,David je s-slepý..? ,,Slečna??" ,,Ja o tom nič neviem. Nič." klamala som.. ,, Vy svine!!!" tak toto spolužiaci prehnali. Musím ísť do nemocnice. Hneď. ,,PHOEBEEE!" zakričala triedna. Ja som sa zvrtla a... ...a uvidela som rutiace sa auto veľkou rýchlosťou... ,, Nie..." zašepkala som. Videla som vodičku, ktorá na mňa len vydesene hľadela. Auto sa však rutilo prirýchlo. Čas akoby sa spomalil... Moje nohy boli stále prilepené o cestu, zmohla som sa na výkrik. Vtom prišiel náraz auta. Chvíľu letela vzduchom. Potom pristála a dopad bol silno počuť. Chvíľu sa šúchala po bruchu a potom stratila vedomie... Pokračovanie nabudúce!