Memories - 3.kapitola - Nostalgia
Fuuuha, dnes si dávam poriadne zabrať:DDD. Ale nie, robím to rada:).
Sedela som na sedačke, schúlená fyzicky, ale aj psychicky. "Nevydržím to, nevydržím to..." myslela som si. Už to ďalej nevydržím. Sú to už 2 roky, ale stále to bolí. Každý deň viac a viac.
Po ceste dolu som stretla mamu. Mala zvláštny výraz. "Kam ideš?" spýtala sa zaneprázdnene. Čudné... "Samozrejme, ehm... po-poviem... ehm... zohriať si... ehm... do sprchy...ach... idem sa osprchovať!" ježiši, to som pokašľala!
Všetko ma bolelo. Žalúdok, hlava... Opierala som sa jednou rukou o stenu a druhou som si chytala hlavu (čo nemôžete teraz vidieť). Hlava mi išla vybuchnúť, bolo mi nevoľno...
Išla som do obývačky si pozrieť prsty na nohách(trochu jej zašibáva!). Všetko bolo v poriadku.
Tak som si išla ľahnúť k tomu stromu... K tomu stromu, kde som s ockom vždy liezla, pomáhal mi, povzbudzoval ma. Nevedela som, čo mám so sebou robiť. Nevedela. Jediné miesto... Jediné mohlo byť...
To miesto... Miesto žiaľu, smútku a konca... Pokoja, túžby a nostalgie... Plaču, smrti a modlitieb...
Keď som prišla pred hroby bračeka a ocka, podlomili sa mi kolená a spadla som do kvetín. Hrabala som, snažila som sa nájsť rakvu, kosť alebo... Všetko mi bolo jedno, nič som nevnímala, nič.
Keď som sa zotavila, postavila som sa a začala som kričať. Svojím spôsobom veľmi hlučne, hlasno a smutne...
Upokojila som sa až, keď som zistila, že toto je cintorín. Tu odpočívajú... Vydýchla som si.
Sadla som si do kvetín a stále čítala tie dve mená... Jedno Alexander Spinkle a druhé David Alexander Spinkle. Obaja zahynuli v tom istom čase, na tom istom mieste, v tom istom aute... a pred mojími očami. Ocko s Davidom vyparkovávali a zozadu ich nabral kamión. Ten Davidov krik si pamätám dodnes... Malé, 8 - ročné chlapča... Z oka sa mi vykotúľala slza, keď som si na to spomenula. Tak mi chýbajú... A napokon, keď som už ani nevedela, koľko je hodín, vybrala som sa domov. Keď som chcela zazvoniť, mi ale prišlo znova nevoľno...