1. - 2. kapitola
1.Kapitola – Príchod na hrad
V priestrannej izbe so starým nábytkom, množstvom kníh a políc ktoré dopĺňa krb, stôl so stoličkami, dve kreslá s niekoľkými dierami na operadlách a veľká dvojlôžková posteľ s príslušenstvom a šatníkom sa začína nový deň. Slnko sa cez vlajúce záclony na dvoch pootvorených oknách smerujúcich na východ, prediera do izby a vyháňa z nej noc a tmu ktorú priniesla. Inokedy staro vyzerajúca izba sa každé slnečné ráno stáva miestom dokonalej harmónie a pokoja. Pohľad na starý nábytok, knižnicu, pár sviec na stole a niekoľko popísaných papierov, hrubé staré knihy či atramentové brko na stole by nezainteresovanému oku vnútil myšlienku o tom, že izbu obýva vzdelaný človek. Možno človek ktorý sa rád vzdeláva v noci, čítajúc knihy pri útlom svetle sviec. Možno človek ktorý príliš svetlo nemá v láske. Človek , ktorý sa v toto slnečné ráno nachádza ešte v posteli a spokojne oddychuje s tvárou zaborenou do vankúša obíjmajúc vedľa seba krížom pohužvanú perinu.
Nie práve sviežo vyzerajúce viečka sa pohnú ,otvoria sa a na okolie slnkom zaliatej izby sa začne dívať pár dokonale čiernych očí. Nie hnedých, tak ako si všetci myslia. Sú čierne, čierne ako tma ktorú ich majiteľ miluje. Nebol by si to pomyslel on ani iní, ale bol jeden z mála ľudí s vrodenou anomáliou dokonale jedinečných čiernych očí. Tenké pery sa pootvoria a oči si prebehnú interiér izby. Nič zvláštne, izba vyzerá rovnako ako keď išiel spať. Paranoidne sa pozrú na nočný stolík vedľa postele kontrolujúc či je jeho prútik presne tam kde ho včera položil. Po zistení že je jeho čarodejnícka pomôcka vzorovo na svojom mieste a tým pádom mu absolútne nič nehrozí, pretože pred každým potenciálnym nepriateľom či škodcom by sa vedel urýchlene brániť si sadne na posteli a pošúcha si tvár. Zažmurká. Znovu sa porozhliadne, odkopne perinu pokrútenú v sivobielej obliečke a odhalí tak do čierna odeté nohy s ponožkami, narovnané na posteli. Postaví sa s pochmúrnym výrazom v tvári a trochu si narovná pokrčené čierne pyžamo v ktorom spal. Vojde si rukou do čiernych vlasov ktoré mu dopadajú takmer na plecia a urovná tak riedke preležané miesta od vankúša na záhlaví. Pozrie sa na seba do zrkadla vnímajúc, že ako každé obvyklé ráno je strapatý a jeho vlasy neposlušne polezené v očiach a na miestach kde nemajú čo robiť, ako keby ani nespal na posteli ale visel celú noc dolu hlavou ako nejaký druh upíra. Kývne kútikom pier a prikráča k šatníku. Po jeho otvorení začne kontrolovať stav svojho oblečenia, premýšľajúc čo si oblečie na dnešný deň. Jeho tradičnú rannú odevnú kontrolu preruší klopanie na dvere. „Zasa tá žena..“pomyslí si. „Ďalej“ povie smerom k dverám a čaká prítomnosť závalitej ženičky so sivými kučerami na hlave. Dvere sa otvoria a áno, naozaj vstúpi oblá, dobre živená žena v zástere ktorej na plecia dopadajú sivé kučeravé vlasy vzadu prísne stiahnuté sponou. „Dobré ráno Severus“ dáma sa usmeje a v ruke drží bielu obálku. „Dobré ráno Lyset“ odpovie jej a spýtavo no taktiež i trochu prísne hľadí na to, aký má Lyset dôvod že ho vyrušuje keď sa chcel obliecť. Trochu hanblivo si pozrie na hruď a je mu zaťažko predýchať že ho Lyset vidí takto v pyžame, hoci to nie je prvýkrát čo ho videla v inom oblečení ako sú jeho tradičné čarodejnícke hábity. Lyset, tak ako sa žena volala, bola Snapeova nová gazdiná. Skôr ako do jeho domu prišla pracovala v dome u Dumbledorea. No po udalostiach ktoré sa stali pred troma mesiacmi kedy Snape poslednýkrát videl Alicu a zbesilo pátral po páchateľovi hroznej krivdy ktorý Alicu presvedčil aby Snapea už viac nehľadala, po tom čo bol Voldemort uväzenený do kameňa a Snape ostal sám so svojím smútkom a nenávisťou, Dumbledore usúdil že bude lepšie ak svoju gazdinú presťahuje práve k Snapeovi. Nie pre to aby sa o neho starala, bál sa však o samotného Snapea preto mu daroval spoločnosť aby nežil vo svojom veľkom dome absolútne sám. „Toto ti prišlo, myslím že je to to, čo si čakal“ Lyset sa nedočkavo usmeje. Snape pochmúrne zvraští obočie. „Ja nič nečakám..“zašepká a otvorí obálku. „Myslela som že čakáš vyjadrenie z ministerstva o tom či si..“ Lyset nedopovie „Mlč..“zavrčí na ňu Snape a prepáli ju pochmúrnym pohľadom. Lyset zmĺkne a s rukami za chrtom na neho hľadí. Snape roztvorí list. Na chvíľu nastane absolútne ticho. Potom list vráti do obálky a s prečudesným výrazom hľadí pred seba. „Tak čo?“spýta sa opäť nedočkavo Lyset. „ Som slobodný..“povie Snape a pozrie na ňu. „A prečo sa potom takto tváriš Severus?Veď to je predsa skvelé!“ Lyset zvískne. Ona rovnako tak ako aj Snape už dlho čakali na vyjadrenie ministerstva o tom, či je Snape naozaj vinný za udalosti z ktorých bol obvinený pred časom keď ho vtedajší exminister a správca väznice v Azkabane ktorí boli zvrhnutí z funkcie po tom, čo sa dokázalo že spolupracovali a konali na príkaz smrťožrútov a Voldemorta, uvrhli do väzenia kde prežil niekoľko mesiacov a ušiel pri hromadnom úteku väzňov po ktorom sa doslova otriasali dovtedy stabilné kreslá vplyvných mágov z ministerstva mágie a anglická čarodejnícka justícia čelila medzinárodnej hanbe a posmechu. „Som nevinný..“zašepká Snape ako keby tomu ani nemohol uveriť že by ho členovia senátu ministerstva po toľkých opletačkách a vybavovačkách mohli naozaj oslobodiť. „Počkaj ako sa zatvári Dumbledore keď sa to dozvie“ Lyset sa zazubí. „Nechaj ma samého“ odpovie jej Snape a zdvorilostne ju vyhadzuje aby sa mohol obliecť. „Dobre budeš niečo jesť?“spýta sa ešte Lyset. „Nie nič nechcem, idem preč“ odpovie odmerane Snape. Lyset nemo prikývne a odíde mrmlajúc si pár slov o tom, že opäť vstával ľavou nohou. Snape jej poznámku počuje a mračivo na ňu hľadí. Pri pohľade na jeho zamračenú tvár v spolupráci s čiernym dokrčeným pyžamom a zúrivo strapatými vlasmi by sa zrejme pousmiali nie jedné pery, pretože samotný pyžamový Snape so svojím večne nakvaseným výrazom v slnkom zaliatej izbe vyvolával pocity humoru a miernej rozkošnosti roztomilého zvieratka zúriaceho na svoj vlastný chvost. Do desiatich minút má na sebe svoj čierny hábit aj so všetkými tridsiatimi gombíkmi ktoré hábit obsahuje, perfektne pozapínanými tak na hrudi ako aj na rukávoch spod ktorých mu vytŕča naškrobená snehovo-biela košeľa, trčiac tiež pri jeho krku malým miestečkom, dodáva mu výzor muklovského kňaza. Vykročí zo svojej izby, vynadá dáme v obraze na chodbe ktorá si dovolila nazvať ho neupraveným čarodejníkom po fláme, odignoruje Lyset a výjde von z domu. Poobzerá sa okolo seba aby odohnal potenciálnych zvedavcov. Nikto z jeho susedstva medzi ktorým nie sú iba čarodejníci ale aj obyčajní ľudia ktorých on volá ponižujúcim názvom muklovia, nepotrebuje vedieť kto je, čo robí a čo znamená jav keď sa z jedného miesta kde stojí jednoducho niekam odhmotní a zmizne ako keby sa premenil na nejakú paru či dym ktorá po ňom ostáva vo vzduchu. Keď vidí že nikde nikoho niet a záclony na okolitých oknách domov sa ani nepohli a sú úplne zatiahnuté, odhmotní sa na Kranwallský hrad.
Kráčajúc po zelených Kranwallských pozemkoch premýšľa že keď ho ministerstvo uznalo nevinným už mu nič nehrozí a tak sa môže pokojne vrátiť učiť. Vkročí do skoro pustého hradu. Okolo seba vidí iba niekoľko neprívetivo sa tváriacich škriatkov ktorí hrad upratujú a čistia, pripravujú na príchod študentov. „Čo tu do čerta teraz chcete nevidíte že tu upratujeme?!!“ zavrčí škriatok s bielou bradou ktorý mu siaha sotva po pás. „To snáď nie je možné, tí čarodejníci tu musia liezť vždy vtedy keď robíme, takto sa nedá upratovať, pozrite sa na tie stopy!!“ kričí škriatok a nahnevane hodí o zem asi pol metrovú metlu keď ukáže na zemi stopy po Snapeových topánkach od blata a trávy po brodení sa zeleňou Kranwallských pozemkoch. „Drž sa svojej roboty a neotravuj škriatok..“ odpovie mu Snape dávajúc mu jasne najavo že je pre neho len akýmsi nižším vývojovým článkom a nehodlá sa s ním baviť. „Čo si to dovoľujete vy jeden ignorant!! Vám čistota asi nič nehovorí pán čarodejník!!“ reve škriatok a začne metlou mávať vo vzduchu. Snape ho odignoruje a vykročí na tretie poschodie hradu. Zahne do ľavej chodby kde ho prekvapí mohutná socha jednorožca. Len čo sa zastaví včas na to aby sa nenapichol na jeho oceľový roh a nevystavil svoj fajnový rozkrok stretu s podvihnutým kopytom jednorožca, utrúsi poznámku o inteligentoch ktorí tie sochy neustále presúvajú na miesta, kde by si na nich človek mohol navodiť nepríjemné poranenie či napichnutie. Prikráča na koniec chodby. Na ťažkých drevených dverách kde sa ešte pred časom vynímalo meno bývalých riaditeľov Kranwallskej čarodejníckej školy vidí svietiť pozlátený nápis s menom Albus Dumbledore. Odkedy na škole pred časom nastali zmätky a ukázalo sa, že aj na ministerstve sú nedôveryhodní ľudia ktorí sem dosadili aj riaditeľa, niekoľko horúcich hláv z popredných miest vedenia ministerstva mágie sa rozhodlo dosadiť na post nového riaditeľa človeka ktorý má s týmto najviac skúsenosti. Človeka o ktorom si oni vždy mysleli že bol ten najpovolanejší riadiť čarodejnícku školu. Nikoho menšieho ako bývalého Rokfortského riaditeľa Albusa Dumbledorea. Samozrejme že už trochu postarnutého a bielšieho ako pred rokmi, no Dumbledore stále patril k najmocnejším ,najváženejším a prekvapivo stále zachovalo vyzerajúcim čarodejníkom v spoločnosti. Zaklope na dvere a čaká. Dvere sa mu po chvíli otvoria a tak pomaly vkročí. Za mohutným dubovým stolom vidí sedieť Dumbledorea v podivnom bielom klobúku. Odignoruje jeho výstredný doplnok a prikročí bližšie vnimajúc aj veľkú vypchatú vačiču s príšerne kŕčovitým výrazom v tvári na stene za Dumbledoreovým stolom. „Som tu Albus“ povie , divne pozrie na Dumbledorea a znovu na vačiču. Porozhliadne sa po jeho pracovni uvažujúc, že ju od čias bývalého riaditeľa keď v nej bol naposledy, Dumbledore úplne zmenil. „Vitaj Severus poď sadni si, máš pre mňa to čo chcem vedieť ?“spýta sa Dumbledore. „Áno, došla mi obálka, som nevinný“ odpovie Snape a sadne si. Dumbledore sa usmeje a jeho biele fúzy sa mu trochu podvihnú. Vačiča za jeho stolom takisto zmení výraz a začne sa usmievať ukazujúc pri tom svoje malé zúbky . Snape na ňu mlčky pozrie premýšľajúc či bol Dumbledore vždy taký čudák a nechával si v pracovni na stene zdochliny zvierat začarované tak aby menili svoju tvár podľa nálad v jeho pracovni.„To je dobrá správa Severus, hovoril som ti že ťa uznajú nevinným“ Dumbledore ho potľapká po pleci. „To znamená že sa budeš môcť vrátiť učiť do školy“ dodá. „To môžem“ zamumle trochu zamyslene Snape. „Albus, ešte minulý rok tu väčšina učiteľov donášala informácie Voldemortovi, nemyslím že by bolo vhodné aby tu ostávali lebo sa zopakuje to čo minulý rok“ pokračuje a spomenie si ako sa na hrad minulý rok dostali smrťožrúti a zabili vtedajšieho riaditeľa aj niekoľko študentov. Rovnako tak si spomenie aj na Nitaru a zamračí sa spomínajúc si na to čo všetko mu urobila.
„Neboj sa Severus už som na to myslel, z pôvodného učiteľského zboru ste ostali iba ty, tá pani ktorá pracuje na ošetrovni, a Meleena von Reismore“ odpovie Dumbledore. „Meleena? Tá odporná striga? Povedal by som že práve ona je jedna z hlavných informátorov Voldemorta“ Snape sa zamračí. „Možno to tak vyzerá Severus, ale nie je „ Dumbledore sa usmeje. „Meleenu poznám už dlho niekedy ma učila, nepatrí k nim a ani nikdy nebude“ dodá a pokrúti hlavou. Snape sa zamračí a premýšľa koľko teda môže mať Meleena rokov keď už samotný Dumbledore je starý a ona bola kedysi jeho učiteľkou. „A čo Fretch? Aj on je smrťožrút“ pokračuje nedôverčivo Snape. „Ale aj ty si Severus, to ale neznamená že slúžiš Voldemortovi. Veď to bol predsa Flavius kto Voldemorta uväznil“ pokračuje Dumbledore. „Mysli si čo chceš Albus, ja tomu mužovi neverím a dúfam že sa na tento hrad už nikdy nevráti. Je dobre že zmizol, nepotrebujeme aby nás tu obťažoval svojou mŕtvolnou prítomnosťou“ Snape sa postaví a nepríjemne na Dumbledorea zazerá. „Čo proti nemu stále máš Severus? Veď nám chcel vždy pomôcť, aj keď je fakt že na konci nas oklamal, vzal ten kameň kde je uväznený Voldemort. Hmm, vzal ho a zmizol“ povie Dumbledore. „Všimol si si ako sa zmenilo jeho správanie len čo sa stretol s Voldemortom? Pamätáš sa na to? Bol rovnaký ako jeho brat, rovnako krutý, je to Riddle nemôže byť iný“ precedí cez zuby Snape. „Navyše mi na tom mužovi niečo nesedí „dodá znechutene. „Tak čo sa deje Severus?“ Dumbledore sa zamračí a vačiča na stene na Snapea čosi zavrčí. Snape sa na ňu zamračí a znovu pozrie na Dumbledorea. „Prečo ho nezabil keď mohol? „spýta sa nedôverčivo. „Fretch ho neznášal, povedz mi jediný dôvod prečo by ho nechával nažive a miesto toho aby ho zabil, ho iba na čas uväznil niekam do kameňa?Prečo to urobil?“ Snape nekompromisne hľadí. „On vedel že ak by ho zabil, alebo nechal nás aby sme ho zabili, ľudia a celá čarodejnícka verejnosť by si raz a navždy vydýchla. Ale on ho nezabil, prečo to neurobil Albus?“spýta sa Snape znovu a dvihne obočie. Dumbledore sa zamyslí, no sám na túto otázku nepozná odpoveď. „Nech už mal Flavius akýkoľvek dôvod, určite to bol zlý dôvod Severus“pokrúti hlavou. Snape nič nepovie a iba na neho hľadí. „Vieš niečo o Alici?“spýta sa Dumbledore. „Nie a ani o nej nechcem nič vedieť, vybrala si sama“ odpovie znechutene Snape a odvráti pohľad. „Neživ v sebe hnev Severus, hnev ťa zabíja, nedá ti nič dobré“ Dumbledore pokrúti hlavou. „To čo v sebe živím je moja vec tak sa do toho láskavo nestaraj“ odpovie mu drzo Snape a nepríjemne hľadí. „Prepáč Severus“Dumbledore si pohladí fúzy. „Ale som si takmer istý že Alica sa objaví“ začne prikyvovať. „Vzdal si sa života smrťožrúta takže sa musí objaviť, tak ako sľúbila“ pokračuje. Snape sa zahľadí do prázdna a napadne ho, že by sa naozaj mohla objaviť keď sa po uväznení Voldemorta, ešte pred troma mesiacmi úplne stiahol do ústrania a za celý ten čas so smrťožrútmi nekomunikoval absolútne žiadným spôsobom, nedal o sebe nikomu vedieť, neodpovedal na ich výzvy a listy aby sa s nimi stretol. Podriadil sa Alicinej podmienke. „Jej sľubom neverím..“znechutene ohrnie pery. „Je mi jedno či sa objaví, nezaujíma ma“odpovie odmerane. Dumbledore chvíľu nevie čo povedať. „Dobre Severus, môžeš sa ubytovať vo svojej bývalej izbe je tam pre teba, tak ako každý rok pripravených niekoľko darčekov a noviniek ktoré ponúka hrad“povie Dumbledore dúfajúc že tým Snapeovi náladu vylepší. „Nový školský rok sa začne o dva dni a ja mám pre teba jednu úlohu ktorá s tvojou prácou súvisí“ pokračuje. „Akú?“spýta sa Snape. „Budeš hlavou všetkých prvých ročníkov“ odpovie Dumbledore. Snape na neho chvíľu hľadí so stiahnutým obočím. „ Prečo ja Albus? Chceš aby tie deti strachom okamžite opustili tento hrad keď ma zbadajú? Veď ani nebudú vedieť kto sme, a už vôbec nie to kto som ja“ povie. „O to ide Severus, preto som ti ich dal na starosť, pretože chcem našich študentov naučiť rešpektu pred autoritou, chcem aby sa naučili že čarodejnícky život nie je rozprávka tak ako si to niektorí prváci predstavujú, že existuje zlo a nástrahy, že je dennodennou súčasťou naších životov. Možno to pre nich bude trochu šok pretože toto nemusíme zatajovať, si najobávanejší učiteľ školy, vždy si ním bol, ty pre nich budeš vstupnou bránou do nášho sveta, bude to pre nich trochu kruté priznávam, ale vyrastú z nich potom ľudia lepšie pripravení na tento zložitý život. Verím že ty vieš čomu ich učiť“ vysvetlí Dumbledore. „V poriadku Albus ako chceš, ale keď tie deti skončia na ošetrovni a vyrozprávajú tej ženskej ktorá to tam vedie pár historiek o tom aký som k nim zlý a krutý alebo niekoľko rozprávok o zlých démonoch, upíroch a smrťožrútoch tak ma z toho neviň“ odpovie Snape. „Neboj sa Severus, bude to v poriadku, choď sa vybaliť do svojej izby, všetko ťa tam už čaká“ dokončí Dumbledore. Snape sa postaví a odkráča von z pracovne, zíde o poschodie nižšie a po prechode dlhou chodbou lemovanou svietnikmi a obrazmi ktoré sa mu prihovárajú a želajú mu ďalší úšpešný rok v Kranwalle, vstúpi do izby ktorá mu bola pridelená. Poobzerá sa a zistí že sa v jeho starej izbe absolútne nič nezmenilo až na to že jeho police sú posiaté prachom a miernym nánosom pavučín. Mávne prútikom a jednoduchým kúzlom nečistoty odstráni a prezrie si svoje police. Po zistení že je všetko na rovnakom mieste tak ako to nechal keď bol vo svojej izbe naposledy sa pozrie von oknom. „Ďalší školský rok..“ pomyslí si a očami si prebehne rozbahnené Kranwallské pozemky. „Vyzerá to tu ako keby tu stále iba pršalo..“ zahľadí sa na zelenú zem v ktorej sa brodí niekoľko škriatkov v gumákoch až po stehná, ťahajúc za sebou povrazom zviazanú drevenú bedňu z ktorej bokov trčia iba dve vtáčie krídla. „Hmm nové hypogryfy, už bolo na čase, tie staré boli nevyhovujúce“ pomyslí si keď vidí ako sa v drevenej debne ktorú škriatkovia ťahajú zmieta mláďa hypogryfa. „Tento školský rok sa stane veľa vecí, možno bude môj posledný, mal by som sa niekam zašiť, preč od týchto ľudí...“zašepká. „Už definitívne..“ dodá a zatiahne záves na svojom okne.
2.kapitola - Netvor
Snape pozrie sa na svoju posteľ kde ho tak ako aj minulý rok čaká veľká krabica s podivným úsmevom na svojej prednej strane, plná čarodejníckych pomôcok a nejakého darčeka pre uvítanie učiteľa na hrade. Bolo mu jasné, že toto je opäť dielom úplne prvého Kranwallského riaditeľa ktorý celý hrad začaroval tak aby každý školský rok prinášal svojím učiteľom magické pomôcky a darčeky aby ich učenie bavilo. Fakt, že to za takú dlhú dobu nikto nedokázal zrušiť v Snapeovi vyvolával pocit že úplne prvý riaditeľ školy musel byť nadmieru samaritánsky ,prehnane milý čarodejník no zároveň mal rád aj žarty. Dotkne sa krabice a chce ju zhora otvoriť. „Hej hej len opatrne!“ ozve sa k nemu krabica mužským hlasom a na jej boku sa vyrysuje akási tvár. Snape sa stiahne a zamračí sa na ňu. „Tak sú tie veci pre mňa alebo nie ?!“ zavrčí na krabicu. „ Hej len kľud Snejpík jasné že sú“ odpovie mu krabica. „Tak drž zobák!“vyprskne Snape a opäť sa krabice dotkne. Len čo to urobí krabica začne nahlas recitovať hymnu Kranwallskej školy a vznesie sa do vzduchu. Snape opäť ustúpi a nedôverčivo na to hľadí. Len čo krabica dokončí, opäť sa na jej prednej strane vyrysuje tvár. „Teraz si môžeš pozrieť darčeky ty vydriduch!“ vyprskne, vyplazí na Snapea papierový jazyk, vysype zo seba všetky predmety ktoré v nej boli naukladané priamo na posteľ a vo vzduchu sa roztrhá na kusy a kúsočky ktoré sa porozletujú po interiéri Snapeovej izby. Snape nakvasene ohrnie pery a premýšľa že občas mu ten čarodejnícky svet lezie na nervy a bez niektorých vecí by sa rozhodne obišiel. Pristúpi k posteli na ktorú sa posadí a hľadí na niekoľko predmetov na nej. „Corpus Duplicis“ prečíta názov na podozrivo vyzerajúcom sáčku v ktorom sa nachádza akýsi belaso modrý prášok. Chvíľu ani len netuší čo to je, no podľa názvu ho po chvíli niečo napadne. Otočí sáčok a číta.
„ Bilokačný prach – vytvorte si svojho dvojníka pomocou našej najnovšej technológie antihmotných mikročastíc. Vaše nové telo vydrží v absolútnej fyzickej konzistencii 2 a pol hodiny, prosím vysypte antihmotné mikročastice na bielu plátenú podložku, pridajte kúsok z vášho tela a očarujte kúzlom Corpus Duplicis, vzniknutého dvojníka nevystavujte priamému slnečnému žiareniu ani prítomnosti Cornwallských rarachov“ zamračí sa okamžite po prečítaní a odhodí sáčok s prachom ďalej od seba s tým, že aj bez tejto čarodejníckej pomôcky sa iste obíde. Natiahne ruku za malou fľaštičkou s modrou tekutinou v ktorej sa mihajú rôzne druhy maličkých usmievavých ľudských pier. „Usmievavý elixír“ povie znechutene. „Ešte to mi tak treba“ zamrmle nakvasene a odhodí od seba elixír ktorého podstatou je vyčarovať na tvári čarodejníka blažený úsmev. Chvíľu premýšľa že hrad si o ňom asi myslí, že sa málo usmieva a rád by to zmenil, no sám Snape dobre vedel že sa usmievať nikdy nebude a kvôli žiadnej kope kameňa to ani nebude meniť. Vezme malé vrecúško z akejsi koženej hmoty. Na dotyk sa zdá že je v ňom akýsi prach či piesok, rozviaže malý povraz na vrecku a pozrie sa čo v ňom je. „Hmm transformačný prach“ povie s miernym údivom a je rád že nasledujúce mesiace si svoju čarodejnícku pomôcku na rýchle premiestňovanie svojej osoby z miesta na miesto nebude musieť kupovať. Pozrie na posledné dve veci na posteli. Prvá pozostáva z akéhosi pergamenu stočeného a zviazaného čiernou tkaninou, druhá má tvar srdca no nevie o čo presne ide keďže je predmet položený čelnou stranou na posteli. Vzdychne si mrmlajúc niečo o tom, že tento rok dostal dosť nepraktické darčeky a chopí sa predmetu v tvare srdca. Vezme ho a otočí k sebe, zahŕka ním. „Hmm, Waleské sladkosti“ prečíta nadpis. „Ochutnajte našu prvotriednu čarodejnícku čokoládu s kúsočkami zlata a prímesou blahobytu, upokojenia a antistresového účinku. Vaše pery si zamilujú lahodnú chuť zamatovo jemnej Waleskej čokolády a antistresové očarovanie vám dodá pokoj ktorý potrebujete“ dočíta keď mu dôjde že ide o bonbonieru. Nuž áno, ide o bonbonieru, ale prečo v tvare srdca ? . „Nie si nejaký divný?“ spýta sa Snape nahlas do prázdna svojej izby rozprávajúc sa z hradom od ktorého mu táto bonboniera pravdepodobne prišla aj s ostatnými predmetmi na privítanie. Odpoveďou na jeho otázku mu je zavŕzganie jedného z jeho okien. „Ak by bol ten hrad mužského pohlavia boli by ste krásny pár“ zasmeje sa tomu fúzatá žena z obrazu, pravdepodobne akýsi druh cirkusantky z minulého storočia. „Bonbonieru vám už poslal“ pokračuje pobavene žena a oboma rukami si na svojej dlhej brade robí pletený vrkoč. „ Nikto sa vás nič nepýtal tak si láskavo odpustite tie ironické poznámky...“ zasyčí na ňu Snape zvažujúc, že za to ten hlúpy obraz určite zvesí. „... madam...“dodá uštipačne keď vidí že žena má fúzy a rád by ju za tie nemiestne poznámky aspoň trochu urazil skôr ako ju zvesí zo steny. Natiahne sa po kúsok pergamenu ktorý mu ešte ostal a roztvorí ho. Začne čítať:
Húf hladných šeliem prúdmi riek sa zlieza, väčšia časť z nich na neho útočí, zachrániť posvätného zvera nuž potrestaním sa ti odvďačí. Krv spravodlivého vyžiada si vodné zviera, bez krvi posvätného zvera ktorú chcel sám pre seba. Potiahnú zvera v klietke zo železa , keď dieťa Rokfortu zákony ctiť sa vzpiera.
Zamračí sa na podivnú básničku na pergamene a aj keď absolútne nechápe čo to má byť a kde sa to tu vzalo, písmo ktorým je text napísaný sa mu zdá veľmi povedomé. „Alica?“ zvraští obočie keď nadobudne pocit že toto písmo nemôže patriť nikomu inému ako Alici. „Nie to nie je ona prečo by mi písala takú hlúposť“ zamračí sa a odhodí pergamen na svoj stôl. „To bude ďalší z vtipov tohto hradu“ zamrmle a pozrie na bonboniéru v tvare srdca. Postaví sa a prejde k svojim policiam. Pozrie sa opäť na posteľ a vedľa na zemi zbadá ešte akýsi zabalený predmet ktorý tam pravdepodobne spadol keď sa krabica vysypala. Prikráča a vezme ho. Začne rozbaľovať papierový obal. „Hmmm Hranovera „ pozera na asi desať centimetrov veľkú drevenú postavičku s akými si výčnelkami či koreňmi na nohách vyzerajúcu ako škriatok ktorá na neho niekoľkokrát zažmurká. „Na čo mi to bude ?“ spýta sa sám seba keď si uvedomí že všetko čo vie je, že toto je živá rastlina ktorej sušené korienky niekedy pridával do elixírov no živú ju nikdy nevidel keďže ju v Anglických lesoch nikde nenašiel. Položí ju na stôl a prikročí k svojej knižnici. Chvíľku prezerá knihy a potom jednu vyberie. Listuje ňou a hľadá čokoľvek čo by v nej našiel o tejto rastline. Nalistuje stranu 119. „ Hranovera..“ prečíta názov kapitoly a pozrie na nákres rastliny takmer rovnakej ako tá ktorú položil na stôl. „ Lesná divožienka patriaca do kategórie vzácnych rastlín je výnimočná okamžitými hojivými a protizápalovými účinkami. Jej koreňom je pripisovaná magická moc liečiť poranenia a otravy ktoré nemožno liečiť klasickými protijedmi či bylinami. Hranovera latinsky hranoveris lutem - celá rastlina je mimoriadne vhodná na vyvolanie prekliatia alebo ochranu pred ním, bábka Hranovera je odjakživa považovaná za ochrancu čarodejníka pred temnotou a prekliatím „ Snape dočíta a chvíľu ešte hľadí do knihy. „Tento hrad mi dáva naozaj čudné predmety“ pomyslí si a pozrie na rastlinu ktorá sa na neho iba nemo díva. „ Bábka...“ zašepká a vyrovná jej ruky v tvare dvoch dlhých neopracovaných koreňov k štíhlemu telu. „ Bábku proti prekliatiu mi netreba...“zašomre , pokrčí na nej nohy a posadí ju na jednu zo svojích políc. Len čo to urobí na dvere mu ktosi zaklope. Prikráča k dverám a otvorí ich. Zbledne keď tam zbadá stáť náruživú študentku Melanie Wilsonovú ktorá ho obletovala ako svoj idol ešte keď chodila do Rokfortu, v tej chvíli rovnako bledú ako on sám. „Wilsonová čo tu zasa chcete?! Do školy ste mali prísť až zajtra!“ vyprskne Snape. „Prečo ma stále otravujete! Už niekoľkokrát som vám vysvetlil že sa odomňa máte držať ďalej to ste taká sprostá alebo nechápavá že to nedokážete prijať?! Mám si snáď k tomu opatriť súdny príkaz?!“ reve po nej. Wilsonová nič nepovie a do očí sa jej nahrnú slzy. Začne plakať. Snape stíchne a hľadí na to, že Melanie má asi nejaký problém a že na ňu nemal hneď takto skraja vybehnúť. „Čo chcete Wilsonová?“spýta sa, tentokrát už bez kriku ignorujúc to že plače. „ P-pán profesor, poďte so mnou prosím..“ zašepká Melanie a utrie si slzy. „Kam? Wilsonová dnes nemám náladu na tie vaše prekliate hry“zavrčí Snape. „ Do lesa na pozemky, poďte so mnou“ zopakuje Melanie a chytí ho za ruku. Snape od nej svoju ruku odsunie a mračivo na ňu pozrie premýšľajúc, že keďže nevie čo sa jej stalo za to opovážlivé gesto ju strestá neskôr. Vezme si svoj prútik na obranu a nasleduje ju von zo svojej izby. „Prestaňte fňukať a povedzte čo sa stalo“ povie a nasleduje ju. „Našla som, no veď uvidíte sám pán profesor“povie potichu Melanie a ťahá ho von z hradu na pozemky. Snape ju nasleduje a po minútach mĺkveho prechodu niekoľkými chodbami a zostupe niekoľkými desiatkami malých schodov vystúpia na pozemky. Melanie sa nasmeruje smerom k Skalnatému bralu kde začína hustý borovicový les. „Čo ste tu videli Wilsonová? Tu nemáte čo pohľadávať“ zavrčí Snape keď si spomenie na démona ktorý ešte pred časom Skalnaté bralo obýval a študentom bol do tejto lokality vstup zakázaný. Utvrdí sa v tom, keď pred sebou zbadá vysoký plot ktorý danú oblasť ohraničoval a nikto za neho nesmel vstúpiť podľa nariadenia ministerstva mágie. „Diera v plote „ukáže Melanie na dieru v plote pri ktorom sa zastavili. „No a čo?“ Snape zvraští obočie. „Prejdeme cez tú dieru“ zašepká Melanie. „Nikam neprejdeme Wilsonová, na tomto mieste vy nemáte čo robiť“ odpovie jej Snape a zabráni jej aby prešla na druhú stranu. „Ale pán profesor prosím, je to veľmi závažné“ zašepká Melanie a snaží sa ho odtisnúť od otvoru. „Tak dobre, ale neželajte si ma ak ide o nejakú hlúposť“ zavrčí Snape a nechá ju vôjsť do zakázanej časti otvorom v plote. Skloní sa a prejde za ňou. „Poďte“ zašepká Melanie a vedie ho k okraju borovicového lesa. „Je to tu“dodá a vstúpi do lesa. Snape vyberie svoj prútik pretože tmavé okolie lesa sa mu ani trochu nepozdáva a veľmi dobre vie aké tvory v lese žijú. Prejdú po úzkej ceste k väčšiemu lesnému jazeru. Snape sa do neho pozrie, na do hnedo- čierna sfarbenú vodu ako keby bola vytvorená zo smoly no vidí v nej svoj pokrivený obraz. „Kvôli tomu ste ma zavolali?“spýta sa Snape a ukáže na čierne jazero. „Toto je v tomto ročnom období a lunárnom mesiaci obvyklý jav v jazerách kde žijú vodní ľudia. Väčšina bahna z dna jazera sa ich výlučkami v tomto období odľahčí a dostane sa na povrch, preto tá voda vyzerá takto“ vysvetlí Snape. „Nie pane pre tamto“ zašepká Melanie a ukáže na miesto opodiaľ jazera kde leží čosi sivo biele. Snape k veci prikráča bližšie držiac v ruke prútik. Trochu zvraští obočie keď vidí o čo ide. „Jednorožec..“zašepká a hľadí na mŕtvolu jednorožca s rozpáraným hrudníkom i bruchom. Zakryje si rukávom nos aby necítil ten neznesiteľný hnilobný zápach. „Mŕtvy pane..“zašepká Melanie so slzami v očiach. Snape sa k nemu skloní a odhrnie časť zakrývajúcu jeho vnútornosti. „Niekto mu vzal srdce..“zašepká Snape a trochu zdesene sa postaví, mŕtvolu už radšej nechá tak. Veľmi dobre vie, že srdce jednorožca rovnako ako jeho krv je vzácnosť pre všetkých čarodejníkov, hlavne však pre výrobcov elixírov pre jedinečné vlastnosti ktoré toto srdce má. Jediná časť ktorá po uhynutí jednorožca akýmkoľvek spôsobom, neustále žije a dodáva život každému kto ho vlastní, je vynikajúcim protijedom voči otravám. Nuž je zakázané vyňať srdce tohto posvätného tvora a ministerstvo to trestá niekoľkými rokmi väzenia v Azkabane. „Ale kto mohol niečo také urobiť..“zamračí sa a pokrúti hlavou. „Prečo mu niekto vzal srdce pán profesor?“ spýta sa Melanie. „ Srdce jednorožca slečna Wilsonová je rovnaká vzácnosť ako jeho krv, jeho krv pomôže prežiť dlhý čas bez akejkoľvek potravy, no jeho srdce..“ Snape pokrúti hlavou. „Jeho srdce je jedinečné tým že aj po smrti žije, bije navždy. Ešte keď som študoval, môj učiteľ hľadal spôsob ako pomocou srdca jednorožca vytvoriť elixír nesmrteľnosti, vďaka ktorému budete žiť večne“ vysvetlí Snape a Melanie napäto počúva. „Dá sa to? Viete vytvoriť ten elixír?“spýta sa ho. „Vie ho vytvoriť niekto iný?“dodá. Snape si spomenie na experimentálnu prípravu elixíru nesmrteľnosti ktorú mu predviedol jeho vtedajší učiteľ priamo v Rokfortskom podzemí, tam kde svoju prípravu ukryl aby sa nedostala do rúk nepovoleným osobám. „ Si jedinečný Severus, raz budeš veľkým alchymistom, veľkým mágom, pozri sa na najmocnejší elixír sveta...“ spomenie si na slová ktoré mu vtedy učiteľ povedal. Bol to jediný človek ktorého v tej dobe uznával. „Čo by som len dal za to aby mal to srdce ešte v sebe, mohol som ho vziať, aj jeho krv...“ napadnú ho myšlienky. Myšlienky ktoré sú pre väčšinu slušných a zákony dodržiavajúcich čarodejníkov zakázané.
„Nie neviem ho pripraviť, a myslím že nikto to nevie, ten človek si vzal tajomstvo prípravy toho elixíru do hrobu „ Snape pokrúti hlavou a zaklame keď si spomenie že ako piaták na Rokforte v jeden daždivý večer upratoval police s elixírmi v kabinete učiteľa keď vzhliadol jeho denník na stole. Poznámky o tom, že v kabinete ukryl prípravu elixíru, o ktorom nevedel či funguje, bol však presvedčený že áno. Čo sa ho Snape v tej dobe nahľadal, no nenašiel absolútne nič ani známku po elixíre. Z jeho spomínania na minulosť ho vytrhne Melanie. „Pane však ho kúzlom odtiaľto dostanete preč?“spýta sa Melanie a pozrie na Snapea no potom trochu ľútostivo na jednorožca. „Nie“ Snape sa zamračí. „ To musíte, prikazuje to ministerstvo“Melanie sa zamračí. „Nemôžete tu nechať mŕtvolu posvätého zvieraťa len tak na pospas musíte to oznámiť, doniesť jeho telo“ pokračuje Melanie. „Nič nemusím!“ vyprskne Snape. „Ale pane to je zákon ja..“ Melanie nedopovie. „Mlčte už! Vy mi nebudete prikazovať čo mám robiť!“ zavrčí na ňu. Melanie pred ním trochu cúvne k jazeru keď ju čosi chytí za členok. „ Aaaaa čo to je!“ zreve a snaží sa svoju nohu vyslobodiť z akejsi podivnej ruky so šiestimi prstami a blanami medzi nimi, trčiacej z hladiny jazera ktorá ju zovrela. „Melanie!“ ozve sa Snape a pribehne k nej. Trhne ňou prudko k sebe a ruka Melaninu nohu pustí. Chytí však za nohu Snapea a ostrými pazúrmi mu na lýtku roztrhne nohavice a urobí dva hlboké škrabance. Snape svojou nohou okamžite trhne a ustúpi. Len čo tak urobí pozrie si na lýtko na ktorom má dva krvácajúce škrabance. „Urobil vám niečo pane?“spýta sa starostlivo Melanie. „To nič nie je, len škrabnutie“zašepká Snape a pozrie si na nohu. „Čo to bolo?“spýta sa panicky Melanie a vystrašene sa Snapeovi tisne k hrudi. Ten však ani nevníma čo hovorí, keď vidí že sa hladina jazera trochu sčerila a vychádza z nej akási lysá hlava s bledými očami špinavá od bahna, tenkými perami plnými ostrých zubov a špicatými dozadu zakrivenými ušami. Tvor vystrčí hlavu a potom aj kúsok tela. Vystrčí na pevninu dve ruky so šiestimi prstami a blanami medzi nimi. Zaprie sa a vystúpi z jazera úplne. Miesto nôh má len akýsi hrubý trup ukončený hrubým chvostom. „Bože čo to je..“ plače Melanie a lepí sa na Snapea keď to vidí. Snape s ňou cúvne aby boli od tvora dostatočne ďaleko. Tvor sa na nich neprestajne díva krutými no žiadostivými očami, pootvorí ústa a vycerí zuby, zaprie sa na rukách a zbytok svojho tela ťahá za sebou pohybujúc sa tak vpred. Pohybuje sa veľmi pomaly neustále s nimi udržujúc zrakový kontakt. „Čo to je? “zašepká Snape keď sa na to díva a nevie si spomenúť aby niečo také niekedy videl, nuž sám musí uznať že bytosť na ktorú sa díva vyzerá naozaj hrozivo. Tvor sa k nim ešte trochu prisunie a Snape s Melanie prilepenou na svojej hrudi pred ním mierne cúvne pevne vo svojej ruke zvierajúc prútik. V tej chvíli tvor urobí jeden prudký pohyb smerom k mŕtvemu jednorožcovi. Roztiahne papuľu do nevídane obrovských rozmerov a odkusne hlavu jednorožca. Rýchlo skočí do jazera. „ Bože...“zašepká Melanie ,začne Snapeovi plakať do hábitu a triasť sa. Snape sa so šokovaným výrazom díva na miesto na jazere v podobe niekoľkých okruhov na hladine kde tvor zmizol. „Musíme odtiaľto odísť..“zašepká Snape keď sa na mieste zjavia dvaja muži v sivastých plášťoch s logom ministerstva mágie. „ Čo tu robíte?“ spýta sa podozrievavo jeden z mužov a druhý skontroluje jednorožca. Snape iba stojí s Melanie nalepenou na svojej hrudi. „ Je mŕtvy, bez srdca a bez hlavy “zašepká druhý muž a pozrie na Snapea. „Snape“ nedôverčivo si ho prezrie. „ Mohol som si myslieť že toto má na svedomí jedine tak taký všivák ako ty!“ vyprskne muž a Snape zvraští obočie. „ Máš ale veľkú smolu, pretože všetky jedonorožce monitorujeme a vidíme kde ktorý zomrie. Presne kvôli takým ako ty. Takým ktorí bažia po vzácnostiach tohto tvora! Alchymisti, predáte aj svoju dušu diablovi len za to aby ste získali ich srdce! “ pokračuje muž a namieri mu prútikom na hlavu. „On nič neurobil!“ vykríkne Melanie a ochraniteľsky stojí pred Snapeom. „Čo tu potom robíte?“spýta sa muž a pozrie na Melanie. „Ja som mu prišla ukázať toho jednorožca, ležal tu a bol mŕtvy preto som sem zavolala profesora“ plače Melanie. „Prečo ste jeho telo nedoniesli kúzlom na ministerstvo keď ste ho tu údajne našli?“ muž nedôverčivo pozrie na Snapea. „Lebo, to je vaša práca starať sa o tieto zvery“odpovie Snape a nepríjemne na nich zazerá. „Vy odmietate rešpektovať zákony pán profesor?“ spýta sa uštipačne jeden z mužov. Druhý muž švihne prútikom a v ruke sa mu zjaví pergamen. Roztočí ho a prečíta si informácie vedené ministerstvom o Snapeovi. „Ako sa zdá tak pravidlá nerešepektujete stále, len pred časom ste boli zbavený obvinenia z vraždy, nuž neviem na základe čoho „povie druhý muž. „ Niekoľko mesiacov dlhý výlet v Azkabane, spolupráca so smrťožrútmi, hmm vaša minulosť je teda rozhodne na kriminálne činy bohatá“ pokračuje muž a Melanie šokovane cúvne od Snapea a nemôže uveriť tomu, čo o ňom počuje. „Dávajte si pozor, aby ste sa do toho väzenia nevrátili, zistíme si či nemáte prsty aj v tomto“ muž nebezpečne prižmúri oči. „ Keď som ho podľa vás zabil ja, tak kde mám tú hlavu, a to srdce?“ spýta sa Snape. „Nechoďte na nás s tým že si to neviete zariadiť“ muž znovu prižmúri oči. „ Myslím že od dnes vás budeme musieť viac sledovať..“ precedí cez zuby, no Snape na neho iba nebezpečne hľadí. „Vezmi ho Vilius“ rozkáže muž druhému mužovi. Ten švihne prútikom a pozostatky jednorožca pohltí železná klietka v tvare kocky ktorá sa vznesie vo vzduchu. „Dávajte si na nás pozor..“zašepká nebezpečne muž a nasledovaný druhým mužom a vznášajúcou sa klietkou s pozostatkami jednorožca sa odhmotnia preč.