20 - 22. kapitola
20. kapitola – Snapeove
cvičenia
Na druhý deň si Snape nechal zavolať piatakov zo všetkých štyroch fakúlt. Študenti sedeli v preplnenej učebni obrany proti čiernej mágii a čakali. Nikto nevedel prečo ich nechal zavolať. Nakráčal do triedy spolu so zvonením. „ Blížia sa Vaše polročné skúšky v obrane proti čiernej mágii, preto všetci absolvujete cvičenia ktoré Vás na skúšky prakticky pripravia. Počas tohto cvičenia Vás čaká praktické využitie kúziel v situáciach imitujúcich skutočné nebezpečenstvo. Budete nútení jednať rýchlo a rozumne. Dopredu upozorňujem že moje cvičenia nie sú pre slabé povahy. Preto Vás dôrazne žiadam aby ste dávali dobrý pozor pri všetkom čo urobíte. Prvá hodina cvičení začne dnes. „ Ale pán profesor, prečo ste nám nepovedali skôr že....“ ozvala sa Hermiona, no svoju vetu nedokončila. „ Ti-cho“ prerušil ju pokojným no nebezpečným tónom Snape.“Nejakí dvaja dobrovoľníci?“ odmerane sa spýtal. Prihlásila sa Melanie Wilsonová, ako jediná. Nikto iný si netrúfol dokonca ani Hermiona nie. „Slečna Wilsonová, kto ďalej?“ spýtal sa. V triede nastalo hrobové ticho. Každý sa krčil pod lavicou alebo za kotlíkom len aby ho Snape nevybral. Ten sa pomaly prechádzal po triede a so zlovestným úškrnom sledoval ktorého študenta vyberie. „ Weasley!“ zreval na Rona. Ron dvihol hlavu a zdesene hľadel na Snapea. „ Práve ste sa dobrovoľne prihlásili, že slečnu Wilsonovú doplníte“ povedal zo zlovestným úsmevom. Ron sa postavil a podišiel k Melanie Wilsonovej. „ Vojdite do týchto dverí“ Snape mávol prútikom a dvere sa otvorili. Len čo vošli dvere sa za nimi zatvorili. Ocitli sa v tmavej, vlhkej chodbe plnej pavúkov, so zamrežovanými oknami po celej jej dĺžke. Na bokoch chodby stáli dve desivé sochy chrličov. „ Poď pôjdeme ďalej“ ozvala sa Melanie, chytila Rona za rukáv a ťahala ho po chodbe ďalej. „Hmm, je tu stena, ako máme ísť ďalej?“ opýtal sa Ron. „ Pre Vašu informáciu Weasley, tie sochy tam niesu pre zábavu“ ozval sa chodbou Snapeov hlas. Ron sa zmätene poobzeral no nikde Snapea nevidel. Počul iba jeho hlas. „ No jasné“ ťukla si po čele Melanie. „ Animo Lux“ namierila prútik na sochu chrliča. Ten v tej chvíli ožil a pozrel sa na nich svietivými žltými očami. Stena pred nimi sa na chvíľu stala priesvitnou a oni cez ňu mohli prejsť. „ Výborne slečna Wilsonová, zoslaním kúzla Animo Lux na sochu chrliča ho prebudíte a on Vám sprístupní tajné alebo neviditeľné chodby ktoré stráži a ktoré ukrývajú cesty alebo tajné komnaty. Pripomínam že toto kúzlo je možné použiť iba na vybrané typy žijúcich chrličov.V tomto cvičení som pre Vás pripravil päť tajných miestností ktoré skrývajú niekoľko zaujímavostí. Určite by ste sa do nich mali pozrieť“ ozval sa opäť Snapeov hlas. Melanie a Ron pokračovali ďalej a vošli do veľkej miestnosti. Po bokoch horeli ohne, v jej strede sa nachádzali dve plochy s nákresom krabov. Len čo sa k ním priblížili zjavili sa za nimi dva tvory so šiestimi nohami, pancierom a šedivo-zeleným sfarbením. Mali hlavu kraba a z úst chrlili oheň. „ Preboha“ vzlykal Ron. „ Toto sú Waleské kraby, pre čarodejníka sú nebezpečné pretože chŕlia oheň. Kontakt s týmto ohňom Vám spôsobí nepekné poranenie. Použite na nich zastrašujúce kúzlo Territo a následne ich odhoďte pripravené plošiny kúzlom Emoveo“ ozval sa Snapeov hlas.
„Territo“ vykríkla Melanie. Len čo tvora zasiahlo purpurové svetlo prestal chrliť oheň a schúlil sa do svojho panciera. „ Emoveo“ pokračovala a kúzlom odhodila kraba na pripravenú plošinu. „Na čo čakáš, urob to isté“ posmelila Rona. Ron urobil to isté. „ Aby som nezabudol, v niektorých častiach tohto cvičenia sa nachádzajú skryté predmety ktoré vám počas praktickej výučby môžu prísť vhod“ pokračoval Snape. „ Alohomora“ Melanie mávla prútikom a otvorila truhlicu stojacu v rohu. Vyleteli z nej dve čokoládové žabky. „ Wau, to je super“ usmiala sa a jednu z nich zjedla. Podlišli k dverám ktoré boli zlepené zeleným slizom.
„ Fuj čo to je? znechutene sa spýtala Melanie. „ To je ektoplazma slečna Wilsonová. Je to produkt činnosti duchov a prízrakov. Môže pridržiavať alebo brániť predmetom aby sa hýbali. Precvičte si kúzlo Deleo a zbavte sa jej“ ozval sa hlas. „Deleo“ vykríkol Ron. Zelená hmota sa okamžite rozpadla a vstúpili do ďalších dverí. „ Precvičíte si to všetko naraz“ len čo to Snape dopovedal, v prázdnej miestnosti sa všade okolo nich objavila zelená ektoplazma a navyše aj tri Waleské kraby ktoré po nich chrlili oheň. „ Au,“ vykríkol Ron keď sa nechtiac dotkol zeleného slizu. „ Pozor, ektoplazma spôsobuje popálenie“ ozval sa odmerane Snape. Melanie a Ron sa zbavili Waleských krabov a potom aj zelenej ektoplazmy. Len čo sa zbavili posledného kúsku zelenej hmoty, pod miestom kde bola ostal ležať predmet.“ Melanie to je karta slávneho čarodejníka“ povedal Ron vzal a čítal čo na nej bolo napísané. „ Hesper Starkeyová- študovala využitie fáz mesiaca na tvorbu elixíru spánku“ prečítal. . Prešli temnou chodbou v ktorej našli ďalšiu tajnú miestnosť a pred sebou videli pohybujúce sa kamene vytrhnuté z podlahy. „Čo teraz?“ spýtala sa Melanie. „Myslíš že nás udržia?“ spýtal sa Ron a špičkou nohy sa dotkol jedného z nich ktorý okamžite padol hlboko dole do priestoru nad ktorým kamene poletovali „ Asi nie“ pokrútila hlavou. „ Pán profesor?“ ozvala sa a obzrela sa po miestnosti čakajúc že jej pomôže Snapeov hlas. „ Pozor, nie všetky predmety vyzerajú byť tým čím sú“ zaznel Snapeov tajomný hlas. „ No to nám veľmi nepomohlo“ zašepkal Ron. Melanie zrazu zbadala na stene vedľa seba znak kúzla Petrificus. „ Petrificus“ vyslala na znak kúzlo a poletujúce kamene sa okamžite spojili a vytvorili malý chodníček aby mohli prejsť na druhú stranu. „ Si skvelá Melanie“ usmial sa Ron hľadiac na kamenný chodník nad priepasťou pod nimi. Len čo na neho obaja vstúpili chodník sa pod nimi okamžite rozpadol. O niekoľko metrov nižšie, sa z bočnej steny vysunula úplne nová miestnosť. Obaja do nej vleteli. „ Preboha, dúfam že toto už bolo to najhoršie“ ozval sa Ron keď sa dvíhal zo zeme. „ Nemyslím“ pokrútila hlavou Melanie keď pred sebou zbadala malého lietajúceho tvora s blikajúcimi očkami ktorý sa ich snažil zasiahnúť guľami modrého svetla. „ Toto je Stonwalasský rarach, býva veľmi otravný a dotieravý. Precvičte si kúzlo na vyvolanie ohnivej kliadby Erigo Incendium a zbavte sa ho“ ozval sa Snapeov hlas. „ Erigo Incendium“ vykríkla Melanie a z jej prútika vyletelo orandžové svetlo ktoré sa oblepilo okolo tvora. Okamžite ho premenilo na spálený monument ktorý sa rozpadol na popol. „ Trochu drastické nie?“ spýtal sa Ron hľadiac na kopu popola ktorá z tvora ostala. „ Možno, ale v praxi mimoriadne účinné„ zasmiala sa Melanie. „Zvládli sme to“ usmiala. Len čo to dopovedala objavilo sa pri nich niekoľko ďalších rarachov. „ Toto je invázia!“ kričal Ron. „ Mlč a zbav sa ich!“ okríkla ho Melanie. Trvalo im niekoľko minút než sa ich zbavili. Len čo zmizol posledný, dvere na boku miestnosti sa otvorili. „ Dúfam že toto už bol koniec“ ozval sa prestrašene Ron. „Weasley! Prestaňte sa sťažovať a začnite čarovať lebo inak si to precvičíte znovu keď budete piaty ročník opakovať!“ ozval sa nahnevaný Snapeov hlas. „ Poď pôjdeme ďalej“ ťahala ho Melanie. Vošli do podobnej miestnosti kde videli troch poskakujúcich malých mužíčkov obrastených drevom a listami. „ To sú lesní škriatkovia“ povedala Melanie. Ani sa nenazdala a jeden z nich po nej hodil drevené poleno ktorému sa ledva stačila uhnúť. „ Je čas precvičiť si kúzlo Solvo Nimus“ ozval sa ľadový hlas. Melanie aj Ron na lesných škriatkov zoslali niekoľko kúziel. Len čo kúzlo vyslali na jedného z nich, lesný mužíček sa rozlomil a rozletel na kúsky malých vetvičiek dreva. Rovnako to urobili aj s ostatnými. Prešli niekoľkými chodbami v ktorých boli dobre poukrývané ďaľšie veľmi účelné čarodejnícke predmety. V nich našli aj ďalšie dve tajné miestnosti o ktorých Snape hovoril. Ron držal v ruke ďalšiu kartu do zbierky. „ Gunhilda von Voresmore- Jednooká hrbatá čarodejnica, upálená pre zabitie Pegasa“ prečítal pod portrétom hrbatej čarodejnice. „ Ron teraz to nechaj a poď ďalej“ ozvala sa Melanie. Pokračovali dlhou chodbou a otvorili dvere. Pred sebou videli schody vedúce do obrovskej miestnosti uprostred ktorej horeli dve polkruhy s ohňom.Okolo neho sa nachádzalo niekoľko tvorov. „ Preboha to sú ohnivé salamandre“ vykríkla šokovane Melanie keď k nej doletela ohnivá guľa z úst jedného z gigantických plazov. „ Správne slečna Wilsonová. Vašou úlohou je zbaviť sa ich. A pozor, oheň je prostredie kde sa rodia“ ozval sa Snapeov hlas. „ Precvičte si kúzlo Efficio Aguae“ dokončil. Melanie a Ron podišli k ohnivým salamandrom. „Efficio Aguae“ zvolali a spoločne uhasili obe polkruhy s ohňom. „ Pozor Ron“ kričala na neho Melanie keď videla ako na neho mieri oheň z úst salamandra. „Cuniculus“ zvolala Melanie a ohnivý salamander sa premenil na bieleho králika. „ Rýchlo Ron, toto musíme urobiť zo všetkými“ okríkla ho Melanie. „Cuniculus“ zvolal Ron a premenil na bieleho zajaca ďalšieho z nich. Takto sa zbavili aj ďalších troch ktorí tam ešte ostali. „ Keď to bude takéto aj ďalej, myslím že polročných skúšok sa už nedožijem“ vzlykal prestrašený Ron. Otvorili dvere a vošli do ďaľšej dlhej chodby na ktorej konci boli v rohoch na dvoch drevených stojanoch dve sklenené banky s bublajúcou tekutinou. Podišli k nim. „ Pomocou vybuchujúcich elixírov môžete rozbiť akékoľvek zábrany, aj tie kamenné. Vydvihnite elixír pomocou kúzla Vingardium Leviosa a hoďte ním do steny. Dávajte si dobrý pozor na správne vyvolanie kúzla. Nesprávne vyvolanie by Vás moho pripraviť o ruku alebo niektorú inú končatinu. Hlavne vy Weasley!“ dokončil Snapeov hlas. „ Čo? Čo tým chcel povedať?“ pokrútil hlavou Ron. Melanie iba mikla plecami. „ Vingardium Leviosa“ ozval sa Ron a vhodil levitujúci elixír do kamennej steny pred nimi. Stena sa okamžite rozbila na malé kúsky a ukázal sa im východ z chodby. Prešli ním a ocitli sa v ďaľšej chladnej a temnej miestnosti. Stáli na obrovskom kameni a všade okolo seba videli čiernu hmotu. „Asi by sme sa toho nemali dotýkať a mali by sme prejsť na druhú stranu“ podotkol Ron. „ Ale ako?“ pokrútila hlavou Melanie. Pred sebou videla iba čiernou hmotu a jednu sochu s modrým svetlom. Za sochou sa nachádzal ďalší veľký kameň a na ňom dvere. Miesto kde sa mali dostať. „ Precvičte si kúzloPermoveo Corpus“ ozval sa Snapeov hlas. „ No to si už veľmi nepametám, na čo mám mieriť?“ spýtal sa Ron. „Permoveo Corpus“ ozvala sa Melanie a namierila prútik na sochu s modrým svetlom. Z jej prútika vyšľahlo rovnaké modré svetlo ktoré sa omotalo okolo jej postavy a prehodilo ju až na druhý kameň ku dverám. „ Tak teraz ty Ron“ usmiala sa Melanie. Ron urobil to isté a dostal sa ku dverám. „ Ideme ďalej, to som zvedavá čo nás ešte čaká“ pokrútila hlavou. Otovrili dvere a vošli do miestnosti ktorá im pripomínala jednu z útulných Rokfortských izieb. „ Je čas aby ste si precvičili kúzlo Expecto Patronum“ ozval sa opäť Snapeov hlas. Pred nimi sa nachádzala lesklá strieborná skriňa ktorá sa zatriasla. „ Expecto patronum Vás ochráni pred vyplyvom dementora ktorý sa tam nachádza“ pokračoval Snape. „ Vyčarujte svojho patronusa a zažeňte dementora. Pripomínam že pre vyčarovanie silného patronusa je potrebné aby ste kúzlili spoločne“dokončil a skriňa sa otvorila. Vyvalil sa z nej prízrak hrozivého dementora. „Expecto patronum“ zakričala Melanie a z jej prútika zasvietilo iba slabé fialovo-biele svetlo. „Expecto patronum“ vykríkol Ron. Ich kúzla sa spojili a smerovali na dementora. Dementor sa iba spomalil no netrvalo dlho a došiel až k nim a chystal sa napadnúť Rona. Ron aj Melanie boli bezmocní, nedokázali ho zahnať. Len čo sa dementor priblížil do tesnej blízkosti k Ronovi odrazu sa premenil na biely dym a zmizol. Na smrť vystrašený Ron sa spotácal na zem. „ Hmmm, zdá sa že kúzlo pre vyvolanie patronusa si budete musieť neskôr prísť zopakovať“ ozval sa zachmúrený Snapeov hlas. Melanie sa postavila a pomáhala vstať rozklepanému Ronovi. „ Spamätajte sa Weasley! To bol iba prízrak. Skutočný dementor je niekoľko násobne horší a mocnejší! okríkol Rona Snapeov hlas.
„ Zjedz to Ron, to ti pomôže“ povedala Melanie a ponúkla mu čokoládovú žabku z vrecka. „ To je príšerné“ mrmlal prestrašene Ron. Vstal a išli ďalej. Vošli do ďaľších dverí kde ich čakali opäť dve ďalšie strieborne a trasúce sa skrine. „ Nie, už nie!!!“ zdesene vykríkol Ron a pribehol k dverám ktorými do miestnosti prišli. Tie sa pred ním však okamžite zavreli a zamkli. „ Melanie, Snape sa nás asi pokúša zabiť“ zašepkal jej prestrašene. „ Ale no tak neboj sa“ upokojila ho.“ Čaká vás precvičenie kúzla Expelliarmus“ ozval sa Snapeov hlas. Obe skriňe sa otvorili a vystúpili z nich dvojníci Rona a Melanie. „ Ron to sme my“ prekvapene povedala Melanie. „ Everte Statum“ obaja dvojníci vyslali omračujúce kúzlo na Melanie a Rona. „ Expelliarmus“ zvolala Melanie rovnako tak aj Ron a odblokovali kúzlo svojich dvojníkov. „ Výborne, zbavte sa protivníkov a Vaše cvičenie skončí“ ozval sa Snape. „Sine Conscienta“ zrevala Melanie a vyslala kúzlo na svoju dvojníčku. Tá sa v bezvedomí spotácala na zem a rozplynula sa na prach. To isté urobil aj Ron. Len čo jeho dvojník kompletne zmizol miestnosť sa s nimi zatriasla a rozšírila sa o niekoľko metrov. Objavili sa v nej Kranwallské kraby, ohnivé salamandre, jedovaté slimáky, niekoľko Stonwalaských rarachov, niekoľko miest posiatých ektoplazmou, niekoľko stromových mužíčkov ktorí do nich hádzali drevené polená a niekoľko škriatkov hnedej farby ktorí si ich nebezpečne premeriavali. „ Záverečné cvičenie. Zbavte sa všetkých tvorov pomocou kúziel ktoré ste v celom tomto cvičení už použili“ ozval sa Snapeov hlas. Ron sa iba bezradne pozeral na tvorov okolo seba. „ A pozor na škriatkov, budú sa Vám snažiť zobrať Vaše prútiky. Ak sa im to podarí, cvičenie ste nezvládli“ dokončil Snape a všetci tvorovia sa odrazu dali do pohybu. Ron aj Melanie museli reagovať veľmi rýchlo. Vysielali jedno kúzlo za druhým. Po niekoľkých minútach mala svoj prútik už iba Melanie. Ronovi ho zobrali škriatkovia a následne na to ho vyťahali za vlasy aj uši. Keď sa Melanie zbavila všetkých protivných tvorov otvorili sa dvere a vrátili sa nazad do učebne obrany proti čiernej mágii. Opäť videli ostatných študentov aj Snapea. Melanie podopierala zdeseného a úplne bledého Rona. „ Impozantný výkon slečna Wilsonová“ odmerane jej povedal Snape a pristúpil k nej pár krokov. „ Vy Weasley si to zopakujete kým cvičenie nedokončíte“ prísne napomenul Rona. Obaja si sadli do svojích lavíc. Ron celý bledý a vystrašený ani nereagoval na svojich spolužiakov.“ Čaká Vás to všetkých. Na ďalšej hodine ďalších dvoch, a musím vás upozorniť že na každú dvojicu čakajú iné prekážky“ chladne dokončil a sadol si za katedru. V tej chvíli zazvonilo a študenti odišli. Vtedy sa vo dverách objavila Alica. Neušiel jej pohľad na bledého Rona Weasleyho ktorého podopierala Hermiona a Harry. Alica na neho chvíľu prekvapene hľadela. Keď sa trieda vyprázdnila podišla k Snapeovi sediacemu za katedrou. „ Čo si s ním urobil preboha?“ spýtala sa a nechápavo pokrútila hlavou. „ S kým?“ pokojne sa spýtal Snape upratujúc si svoju katedru. „S Ronom Weasleym, vyzerá ako keby sa stretol so samotným Voldemortom“ zasmiala sa Alica.
„ Weasley nič nevydrží“ odvrkol. „ Zľakne sa aj škriatka a bez akéhokoľvek odporu sa nechá pripraviť o svoj prútik“ pokračoval. Mávol prútikom a na jeho stole sa objavil chutne vyzerajúci sendvič so šunkou, syrom, a čerstvou zeleninou. Potreboval sa rýchlo najesť. Mal na to len niekoľko minút predtým než mu začala ďalšia hodina. „ To je sendvič??“ hladne na neho hľadela Alica. „Áno“ odpovedal Snape. „ A je tam aj syr?“ pýtala sa a túžobne hľadela na kúsok jedla. „ Áno“ odpovedal stroho no pobavene sledujúc Alicu ako na sendvič túžobne pozerá. „ Aha, no tak ti prajem dobrú chuť“ odpovedala keď si všimla že ju pobavene pozoruje a pokúsila sa o úsmev. Snape na ňu pobavene hľadel a chvíľu nič nehovoril. „ Pokojne ho zjedz ak chceš, ja si vyčarujem druhý“ pristúpil k nej. „ Naozaj? Ďakujem“ celá nadšená sendvič zobrala a s chuti do neho zahryzla. „ Bože to je pôžitok....“ mrmlala s plnými ústami. Snape na ňu len pobavene hľadel. „ Musím ísť, uvidíme sa neskôr“ dokončil a odišiel. Alica si jeho odchod ani nevšimla a venovala sa stravovaniu chutného sendviča. Smeroval do učebne elixírov stále sa pobavene usmievajúc pri myšlienke na Alicu sledujúcu jeho sendvič ako nejaký drahý šperk vo výklade. „ Tá žena je úplný blázon“ uškrnul sa pri poslednej myšlienke na ňu. Blížil sa k učebni elixírov preto nahodil opät jeden zo svojich smrtiacich výrazov ktorými dennodenne strašil študentov.
„Ron si v poriadku?“ spýtala sa Hermiona a ovievala Rona svojou knihou. Rona pridržiaval Harry. „ To bolo príšerné, keď sa vrátite z takéhoto miesta stráca na desivosti dokonca aj Snape“ mrmlal bledý Ron. „ Náhodou to bolo veľmi dobré“ prikývla hlavou Hermiona. „ Dobré? Veď to bolo príšerné. Snape sa nás asi pokúša zabiť. Keď dá rovnaké cvičenia aj na elixíry tak som bez šance“ odpovedal Ron.
„ Nebolo to až také hrozné Ronald. Myslím že tento spôsob výučby je veľmi dobrý pripraví nás do života na všetky nebezpečné situácie. Je to určite lepšie ako sa učiť teóriu v učebni. Takto sa aspoň budeme vedieť brániť pred Vy-viete-kým“ začala Hermiona. Aj ona tak ako ostatní vedela o tom že sa Voldemort vrátil a že spolu so smrťožrútmi majú zlé úmysly. Neunikli jej bezpečnostné opatrenia ktoré na Rokforte prijal Dumbledore. „ Myslím že Snape vie čo robí. A zrejme vie aj to že Voldemort nám bude chcieť ublížiť. Hlavne tebe Harry. Preto nás to všetko takto učí. Aby sme sa vedeli brániť“ pokračovala Hermiona. „ Ja mám pocit že sa ma pokúša zabiť“ unavene odpovedal Ron.
21. kapitola – Príliš cenná krv
Zvečerilo sa a Alica sa pobrala do Snapeovej pracovne. Kráčajúc dole schodami do podzemia počula hlasy. Jeden bol Snapeov a druhý iného ďalšieho muža. Dvere do jeho pracovne boli zatvorené no v studenej a rozľahlej pracovni sa ich hlasy ozývali tak že ich cez zatvorené dvere počula. „ Severus musíš s tým prestať, vráť sa medzi nás. Tvoje rozhodnutie nám všetkým robí veľké problémy“ ozval sa mužský hlas. „ Ja nemám žiaden dôvod rozprávať sa o tom Igor“ ozval sa Snapeov hlas a Alici bolo jasné že je tam s ním Igor Karkarov. „ Navyše toto nie je miesto ani situácia na takéto debaty, príď dnes do Slizolinskej klubovne, o polnoci. Tam to bude bezpečné“ dokončil Snape. Následne na to Alica počula latexovú sieť. Potichu sa vrátila a smerovala do Veľkej Siene na večeru. Večerala a premýšľala nad tým o čom sa asi budú rozprávať. Z ich rozhovoru bolo jasné že sa ho Karkarov snaží presvedčiť aby sa medzi smrťožrútov vrátil. „Ale prečo?“ pokrútila hlavou. „ Musím sa tam nejako dostať a zistiť čo sa deje“ premýšľala.
Do polnoci chýbala ešte hodina a Alica premýšľala ako sa nepozorovane dostať do Slizolinskej fakulty. „ Možno by som sa mohla premeniť na myš a...nie to je hlúposť veď by som nevedela otvoriť žiadne dvere ani použiť prútik“ pokrútila hlavou. Chvíľu rozmýšľala. „ Všehodžús? Hmm to nie jeho príprava trvá mesiace, a jediný kto ho má je asi len Severus“ opäť pokrútila hlavou. „ Musí byť spôsob ako sa tam dostať, ako niekto iný“ povedala nahlas. „ Ako niekto iný......“ pomyslela si. „Status transfigurum“ namierila na seba prútik a zreteľne predniesla kúzlo. V tej chvíli sa premenila na študentku v Slizolinskej uniforme. Podišla k zrkadlu a pozrela sa na seba. Videla v zrkadle čiernovlasú študentku v uniforme Slizolinskej fakulty. „ Výborne“ usmiala sa. Odišla z izby a smerovala k Slizolinskej fakulte. Ukryla sa za sochu veľkého hada a sledovala študentku Slizolinu ako smeruje ku portrétu Salazara Slizolina.
„ Parselan“ozvala sa študentka a portrét sa pred ňou rozostúpil. Len čo sa opäť zatvoril podišla k nemu Alica. „ Parselan“ povedala heslo a portrét sa pred ňou rozostúpil. Vošla do chodby so zeleným kobercom. Hodiny ukazovali pol dvanástej v noci. Prešla chodbou a prišla do Slizolinskej klubovne. Všade okolo nej sa nachádzali portréty slávnych čarodejníkov vrátane Salazara Slizolina, zeleno-čierny veľký gauč stojaci oproti krbu , stolík na ktorom sa nachádzalo niekoľko výtlačkov Denného Proroka a socha kobry. Celá klubovňa vyzerala veľmi honosne. Bola osvetľovaná sviecami ktoré horeli po bokoch miestnosti a aj nad krbom. „ Čo tu ešte robíš?!“ ozval sa za ňou chlapčenský hlas. Otočila sa a videla za sebou prefekta Slizolinskej fakulty.
„ Máš dávno spať!“ okríkol ju. „ Toto budeš musieť vysvetliť profesorovi Snapeovi“ výsmešne prehovoril Slizolinský prefekt. „Ako sa voláš?“ spýtal sa. „ Ja..ja som... Emily.. ehm Emily Whitová“ vysúkala zo seba Alica. „ Poď so mnou“ povedal Slizolinský prefekt a viedol ju ku dverám s nápisom Prof. Severus Snape. Zaklopal na ňe a vstúpil. „ Pán profesor táto tu sa túlala po chodbách“ ukázal na ňu. Snape sedel za veľkým stolom. Dvihol hlavu a zatvoril knihu do ktorej hľadel. „ V poriadku môžete ísť“ povedal prefektovi. „A vy mi vysvetlite prečo sa v noci túlate po chodbách“ pokojným tónom prehovoril. „ Ako sa voláte?“ spýtal sa. „ Emily pane“ odpovedala Alica. „ Nepýtal som sa na vaše krstné meno ale priezvisko!“ vyštekol na ňu. „ Eee... Greenová pane“ odpovedala. Nemohla mu povedať priezvisko Whitová lebo to mu povedala vtedy keď zistil že je čarodejnica. Vedela že by mu to bolo podozrivé. „ Takže aký mate dôvod túlať sa po chodbách v noci slečna Greenová?“ zopakoval svoju otázku no pozeral na ňu nedôverčivým pohľadom. „ No ja som sa práve chystala ísť do svojej izby. Bola som vonku pretože dnes je spln a ja som potrebovala mesačné svetlo pri splne. Potrebovala som aby osvietilo moju hľuzovku“ koktala. Sama neverila tomu že niečo také vôbec za takú chvíľu dokázala vymyslieť. „ V poriadku slečna Greenová, vráťte sa do svojej izby a nech sa to viac neopakuje“ odpovedal pokojne a pozeral sa na ňu pohľadom ktorý sa jej vôbec nepáčil. „ Áno pane, dobrú noc“ odpovedala. Snape nič nepovedal a opäť sa posadil za svoj stôl. Alica vyšla a zatvorila za sebou dvere. Len čo to urobila ťažko si vydýchla. Zo srdca jej spadol obrovský balvan. Hodiny ukazovali desať minút do polnoci. Vrátila sa do Slizolinskej klubovne. Bola úplne prázdna. Schovala sa za sochu obrovského hada v jednom z menej osvetlených kútov klubovne. Presne minútu pred polnocou do klubovne dorazil Snape. Posadil sa na gauč a čakal. Netrvalo dlho a z krbu vyletelo niekoľko zelených plameňov a následne na to sa tam objavil Igor Karkarov. „ Tak čo si chcel“ ozval sa odmerane Snape. „ Severus, to čo robíš nám nevyhovuje“ priblížil sa k nemu Karkarov. „ Temný pán sa hnevá a doplácame na to my všetci“ pokračoval.
„ Ty robíš ako keby ťa jeho problémy zaujímali“ ozval sa Snape. „ Nechcem aby to došlo do štádia keď za to všetci zaplatíme životom“ reagoval Karkarov. Alica ich rozhovor sledovala a počúvala. „ Ja sa nemám čoho báť Igor. Ty tiež nie, pokiaľ vieš na akej strane stojíš“ odpovedal potichu Snape. „ Viem komu patrí moja loajálnosť, to ty na to zabúdaš! nebezpečne sa k nemu priblížil Karkarov. „ Patrí mu tvoja lojálnosť? Prečo sa potom bojíš o svoj život?“ chladne sa spýtal Snape.“ Hovorí že mu patrí niečo čo máš ty. Zabije nás všetkých ak nezistíme kde to je“ odpovedal Karkarov. „ Mal by si mu to dať“ pokračoval. Snape sa na chvíľu pozrel na sochu hada za ktorou sa v tme krčila Alica. Prižmúril oči. „ Povedal ti o čo ide?“ spýtal sa a jeho pohľad sa opäť vrátil na Karkarova. „ Nie“ odpovedal Karkarov. „ Ale bude to niečo cenné ak je ochotný zabíjať kvoli tomu“pokračoval. „ Nemám dôvod dať mu to, ani sa tu s tebou o tom rozprávať“ podráždene odpovedal Snape. „ Nie?! No možno budeš mať dôvod keď na tvoju hlúpu tvrdohlavosť doplatí Tomarová!“ vyštekol Karkarov. Snape na neho zazeral vražedným pohľadom. „ To má byť vyhrážka?“ opýtal sa s ľadovým pokojom. „ Zdá sa že zabúdaš na to.... s kým sa rozprávaš.....Igor“ pomaly vyslovoval Snape. „ Takže si dobre rozmysli, čo urobíš. Nerád by som ti musel znovu ukázať čo sa stane ak ma podrazíš“ dokončil. Karkarov cúvol. Prebodol ho nahnevaným výrazom a stratil sa v krbe medzi zelenými plameňmi. Snape chvíľu stál a držal v ruke svoj prútik. Potom sa pobral ku vzdialenej knižnici. Bola celá zaprášená a plná pavučín. Očividne ju nikto nepoužíval. Pristúpil k nej. Povytiahol z knižnice malú červenú knihu a namieril na ňu prútik. „ Prodo“ povedal potichu a knižnica sa predelila na dve časti. Odkryla vchod do akejsi chodby. Snape do nej vošiel a knižnica sa za ním okamžite zatvorila. Alica chvíľu počkala. Pristúpila ku knižnici a urobila to isté čo on. Len čo sa knižnica otvorila, vstúpila do temnej a chladnej chodby plnej pavučín. Pomalým krokom kráčala. Zdalo sa jej, ako keby smerovala do podzemia. Steny chodby čím ďalej tým viac pokrývali husté korene podzemných kríkov a stromov. V diaľke videla Snapea ako prechádza starými dverami. Len čo k dverám prišla. Pootvorila ich a pozrela sa či tam Snape nie je. Urobila pár krokov a skryla sa za veľký koreň pri stene. Videla ho ako vošiel do malej, špinavej, koreňmi obrastenej miestnosti. Na stenách boli police s rôznymi elixírmi. Snape sa medzi nimi chvíľu prehraboval. Alica ho sledovala, zatiaľ čo sa jej okolo nohy obmotávalo niekoľko koreňov stromov ktoré vyrastali zo zeme pod jej nohami. „ Diffendo“ zašepkala a namierila prútik na korene. Tie ju okamžite pustili a stiahli sa. Sledovala ho ďalej. Stál pri jednej zo stien a šepkal akési vety. Po minúte sa stena pootvorila. V tej chvíli Alicu opäť zachytili korene. No tentokrát oveľa mocnejšie. Stiahli ju za nohy na zem. Predtým pevná zem pod jej nohami sa stávala sypkou a pomaly ju začala pohlcovať. „ Preboha“ pomyslela si a snažila sa dostať von. Nad jej hlavu sa okamžite spustilo niekoľko veľkých pavúkov. „ Rictusempra“ namierila na nich prútik a okamžite sa stiahli. Stále sa snažila vyslobodiť zo zeme ktorá ju pomaly stravovala. „ Aaaa“ ozval sa slabý výkrik, keď ju niečo uhryzlo do ruky. Snape sa otočil a podišiel k nej. Chvíľu ju z mrazivým pohľadom sledoval.
„ Slečna Greenová, aké prekvapenie“ ozval sa uštipačným tónom zatiaľ čo Alici trčala zo zeme už iba hlava. „ Derelinquo tellus“ predniesol kúzlo a zem ktorá Alicu stravovala ju vyhodila do vzduchu a ona padla na zem celá špinavá od hliny. Postavila sa a vystrašene hľadela na Snapea. „ Status Transfigurum“ namieril na ňu svoj prútik. Študentka v Slizolinskej uniforme sa okamžite premenila opäť na Alicu. Snape na ňu chvíľu nemo hľadel. Na jeho tvári sa nepohol ani sval. „ Ty nevieš že sa nepatrí počúvať cudzie rozhovory?“ opýtal sa. „ Alebo si snáď myslíš že keď sa zmeníš na inú osobu tak ťa nespoznám? Navyše si akosi nespomínam aby som mal vo fakulte nejakú slečnu Greenovú“ dodal uštipačne. Pomyselne sa smial nad jej chabým pokusom oklamať ho. Nehovoriac o tom, že meno aj priezvisko každého jedného študenta svojej fakulty poznal naspamäť.Otočil sa a smeroval opäť do miestnosti s elixírmi z ktorej prišiel. „ No myslím že je to v poriadku keď sa ma to týka“ odpovedala. „ Ale tento rozhovor sa ťa netýkal“ odpovedal chladne. „ Naozaj? A prečo tam potom zaznelo moje meno?“ spýtala sa zachmúrene. „ To iba Karkarov ťa do toho ťahá“ odpovedal pokojne Snape. „ Tak čo mi zasa tajíš?!“ okríkla ho. Otočil sa a nebezpečne sa k nej priblížil. „ Myslím že si príliš zvedavá“ zašepkal jej do ucha. „ Tvoja zvedavosť ťa takmer pripravila o život“ pokračoval. Pozrela sa na neho a z jeho tváre nevedela prečítať nič. Zdal sa jej akýsi čudný, tajomný. Trochu sa ho aj bála. Robilo to prostredie okolo nich ale aj to ako sa na ňu odrazu pozeral. Nevedela či neurobila chybu keď ho špehovala a on na to prišiel. Rukami ju chytil za plecia a zatlačil ju ku stene. Alica na neho vydesene hľadela. Nevedela čo má v úmysle no jeho výraz sa jej vôbec nepáčil.
„ Ako rýchlo ti bije srdce“ zašepkal a rukou sa priblížil k časti jej hrude kde jej bilo srdce, no nedotkol sa jej. Zastavil svoju ruku asi 5 centimetrov od jej tela. „ Nemala by si počúvať cudzie rozhovory“ šepkal ďalej. „ Pretože ...by sa mohlo stať.... že ti to potom bude ľúto“ dokončil a čiernymi očami hľadel na Alicu natlačenú v rohu ako na neho bojazlivo hľadí. „ Začínaš ma desiť“ vysúkala zo seba.
„ Neboj sa“ zašepkal jej. Odtiahol sa a odstúpil od nej. „ Nič ti neurobím“ úškrnul sa.
„ Len som chcel vedieť aký veľký je tvoj strach zo mňa“ úsmevne dvihol kútik pier.
„ Toto mi už nerob“ chytila sa za hruď a ťažko dýchala. „ No tak upokoj sa“ pousmial sa. „Čo je toto všetko?“ spýtala sa. „ Sem odkladám vzácne druhy elixírov“ odpovedal potichu. Podišiel k stene ktorá bola pootvorená. „ Tak o čom ste sa rozprávali?“ spýtala sa Alica. Snape stenu ešte trochu pootvoril. „ O tomto“ ukázal na malý elixír vznášajúci sa medzi dvoma kameňmi obkolesený niekoľkými svetlami. Evidentne bol malý elixír chránený kúzlami. „ Čo to je?“ spýtala sa. „ Vieš čo si Pán zla praje najviac? Vieš po čom najviac túži?“ spýtal sa. „ Neviem, veď už má všetko, slávu, moc...“ začala Alica. „ Večný život. To je to čo vždy chcel no nikdy to nemal“ odpovedal potichu. „ Akokoľvek je mocný, aj on je smrteľný tak ako my“ pokračoval Snape. „ Pred rokmi poveril mňa a ešte jedného čarodejníka aby sme našli spôsob ako mu dať večný život“ pokračoval. „ Myslím že niečo také sa proste nedá, nikto nemôže byť nesmrteľný“ pokrútila hlavou Alica. „ Pred piatimi rokmi sme sa pre neho pokúsili vytvoriť elixír nesmrteľnosti, neúspešne. Vždy sme stroskotali“ pokračoval Snape. „ Trvalo nám tri roky kým sme zistili, ako ho pripraviť. Pripravili sme elixír, neponúkal však večný život. Niečo mu vždy chýbalo. Človek ktorý ho pripravoval so mnou neskôr zomrel, a ja som ostal sám. Pred smrťou mi zanechal dopis s poslednou časťou ktorú mal elixír obsahovať. On na to prišiel. Prišiel na to čo dokáže vytvoriť večný život v zmesi s ostatnými surovinami do elixíru“ pokračoval. „ A čo to bolo?“ spýtala sa zvedavo Alica. „ To čo nosíš v sebe. Čistá a nepoškvrnená krv čarodejníčky zo vznešeného rodu dobrovoľne odovzdaná. V liste mi napísal že vzal krv malému dievčaťu zo vznešeného rodu. No keď ho do elixíru pridal vyskúšal jeho účinky na mačke ale nefungovalo to. O nejaký čas neskôr som zistil že krv toho dieťata nebola čistá. V dnešnej dobe už neexistuje vznešený čarodejník ktorého krv by nebola miešaná s krvou obyčajných čarodejníkov alebo muklov. Po dlhej dobe štúdia aristokratických čarodejníckych rodov som na to prišiel. Existovali len tri aristokratické rody ktoré dbali na výber partnerov z výlučne aristokratických a vznešených rodov s čistou krvou. Dbali na to, aby ich krv nebola miešaná s krvou obyčajných čarodejníkov a aby ich potomkovia boli praví čistokrvní čarodejníci. Rod Henricha Van Gretslunga, rod Salazara Slizolina do ktorého patrí Voldemort, a nakoniec rod Vladamíra Tomara, kde patríš ty. Posledný potomok rodu Van Gretslunga zomrel pred šesdesiatimi rokmi. Posledný z rodu Slizolina je Voldemort a posledná z rodu Tomarovcov si ty. Tvoj otec dobre vedel prečo ťa chránil Alica“ uškrnul sa Snape. „ Ale to chceš povedať že....“ nedokončila. „ Že na to aby dosiahol večný život potrebuje tvoju krv“ odpovedal pokojne. „ Ty si posledná osoba na svete ktorá v sebe nosí to čo sme tak dlho hľadali. Čistú, vznešenú a nepoškvrnenú krv“ dodal.„ Čože? Uvedomuješ si že keby ma zabil a získal by moju krv nikdy by nezomrel? Ako to môžeš tak pokojne povedať Severus?!!“ okríkla ho. „ Upokoj sa. On nevie akú máš pre neho cenu. Nepozná totiž prípravu elixíru“ odpovedal pokojne. Mihol hlavou k malej fľaštičke s elixírom.
„ Tento je jediný ktorý existuje, no chýba v ňom ešte tvoja krv“ odpovedal. „ Ja som jediný kto pozná jeho prípravu a kto vie kde je ukrytý. Teraz už rozumieš prečo ma Temný pán nikdy nezabije? Moje vedomosti majú pre neho nesmierny význam, preto mi nedovolí zomrieť kým mu nepoviem prípravu a neodovzdám elixír“ uškrnul sa.
“ Nikdy nezistil prípravu ani to čo mu chýba?“ spýtala sa Alica. „Kým mi veril nezaujímal sa o to, no po čase sa o to zaujímať začal. Niekoľko krát ma mučil aby som mu to všetko prezradil. Bezvýsledne. Taktiež sa pokúšal nájsť to v mojej mysli, takisto bezvýsledne pretože som si svoje myšlienky vždy odkladal do mysľomisy. Igor Karkarov ma bol presvedčiť aby som mu ho dal. Temný pán si myslí že mám elixír nesmrteľnosti. Nevie však že elixír stále nie je kompletný“ pokrútil hlavou Snape. „ To je..nemôžem tomu uveriť, teraz už chápem prečo ťa nezabil keď prišiel na tvoju zradu“ odpovedala šokovane Alica. „ Teraz už rozumieš prečo ťa stále chránim a kontrolujem?“ spýtal sa Snape. „ Ak by ťa Voldemort dostal, pod hrozbou tvojej smrti by som mu musel povedať všetko a takisto aj dať elixír. Navyše ak by dostal tvoju krv bolo by pre neho potom jednoduché dosiahnúť pomocou elixíru večný život. Preto som sa tak nahneval keď si odišla a nezmyselne riskovala svoj život“ pokračoval. „ Pre tvoju krv by boli ľudia schopní tých najhorších vecí“. „ Pre nás všetkých má nevyčísliteľnú cenu, no len kým ostaneš nevinná“ pokračoval. „ Máš jedno veľké šťastie že som jediný kto to vie a takisto som jediný kto vie že tvoja krv v tomto elixíre dáva človeku večný život. Aj keď je to samozrejme iba veľmi dobre prepracovaná teória nikdy sme ho nevyskúšali pretože elixír nikdy nebol kompletný. Ak by to vedeli smrťožrúti boli by schopní tých najhorších zverstiev len aby sa k tebe dostali“ pokračoval ďalej. „ V ten deň keď si povedala že si stále nevinná, v tej chvíli som si uvedomil aká si vzácna“ dokončil. Alica si spomenula na deň keď mu to povedala, ako veľmi ho to zaskočilo a rozrušilo. Doteraz nikdy nevedela prečo. „ Uvedom si Alica že tvoj život je cennejší ako môj alebo ako životy všetkých ostatných čarodejníkov. Vieš čo by dali ľudia za to keby mohli žiť večne?“ opýtal sa Snape. „ Pre Voldemorta si nepriateľ, no nevie však, že práve ty si tá ktorá mu môže dať večný život po ktorom tak túži“ pokračoval. „ Prestaň s tým! Ty ma berieš ako nejakú vec, surovinu na ten hlúpy elixír?!“ okríkla ho. „ To preto si ma celý čas chránil? Toto sa mi snažíš povedať?“ nahnevane zvraštila obočie. „ Nie, ty vieš dobre že by som to robil nech už by bola situácia akákoľvek, no tento fakt jednoducho nemôžem len tak prehliadať“ odpovedal pokojne. „ Fajn tak vieš čo ? Dám ti tu hlúpu krv a potom sa už o mňa viac nemusíš zaujímať!“ vyšetkla. Prudko k nej pristúpil a chytil ju za rameno. „ „ Počúvaš čo ti hovorím?!“ okríkol ju. „ Mne tvoju krv netreba. Ja nemám dôvod túžiť po večnom živote“ stíšil hlas. „ No fakt je, že má veľkú hodnotu“ dokončil takmer nepočuteľne. „ Áno? A čo sa stane keď nebudem nevinná?“ prižmúrila oči. „ V tej chvíli možnosť na vznik elixíru nesmrteľnosti definitívne zanikne“ pokračoval odmerane a vyriekol niekoľko slov v latinčine smerom k stene. Stena v ktorej bol elixír ukrytý sa zavrela. „ No nemusíš sa báť, nikto nevie akú máš cenu, iba ja. A ja to rozhodne nemienim nikomu hovoriť“ poznamenal. „Ďakujem“ zašepkala. Snape nič nepovedal a smeroval chodbou von. Vyšli opäť v Slizolinskej klubovni. Vyšli z nej a on bez slova smeroval do svojej izby. Alica ostala stáť a chvíľu premýšľala. Nemohla uveriť tomu všetkému čo jej Snape povedal. Bola z toho veľmi neistá, nevedela či to má niekomu povedať, či to má povedať Dumbledorovi. Nebola si istá ničím. Smerovala do Snapeovej izby. Keď zistila že tam nie je vošla do jeho pracovne. „ Ako to môžeš tak pokojne povedať?“ opýtala sa ho. Po tom všetkom čo jej povedal nechápala ako môže byť taký pokojný. „ Chcela si aby som ti povedal pravdu “ odpovedal ľadovo. „ Ale čo ak sa niečo stane? Alebo ty si myslíš že nás nechá napokoji ? „ vyprskla.“ To asi nie, ale pre teba sa situácia nemení, on o tom nič nevie tak sa neobávaj“ povedal jej odmerane. „ Ako sa nemám obávať?“ prižmúrila oči. „ Asi som ti nemal nič hovoriť keď sa bojíš“ reagoval. „ Nebojím sa! Len..., je to zvláštne. Už by som chcela mať konečne pokoj vieš, chcela by som sa prebudiť a nebáť sa že sa niečo zlé stane. Niekedy už nevládzem nosiť to bremeno ktoré mi nedovoľuje žiť normálne“ odpovedala smutne. „ Ja to bremeno nosím celý život“ odbil ju. „Čo ti je ?“ spýtala sa ho podráždene. „ Vôbec nič“ odpovedal potichu. Podišla k nemu a zahľadela sa mu do tváre. „ No niečo ti je keď si dnes taký odmeraný“ ozvala sa. „ Som len unavený“ ťažko si vzdychol. „ Učím dve predmety všetkých sedem ročníkov tak sa to na mne nejako prejaviť muselo“ odpovedal potichu. „ Áno a navyše tie problémy zo smrťožrútmi, so mnou, s Voldemortom, s tým že ťa vydierajú, že sa ti vyhrážajú....“ doplnila ho. Snape na ňu iba dvihol zrak a chvíľu na ňu bez slova hľadel. „ To nie je nič nové, vždy som takto žil“ odpovedal chladne.
„ Ale nikdy si nemal dôvod báť sa o niekoho na kom ti záleží mám pravdu?“ spýtala sa. Videla na ňom že akokoľvek jej hovorí nech sa nebojí že je všetko v poriadku, sám sa bojí o jej život, sám sa bojí že ju stratí. Nechcel len aby podľahla svojmu strachu. „ Je mi ľúto že ti spôsobujem toto“ sklonila hlavu. „ Ty nespôsobuješ nič“ prudko sa postavil a pristavil sa ku svojej knižnici hľadiac na svoje knihy aby nevidela jeho tvár.
„ Prečo si nepriznáš že sa bojíš? Na tom predsa nie je nič zlé, nemusíš sa za to hanbiť“ pokračovala. „ S tebou to nič nemá“ nervózne prehodil Snape ktorý by si nikdy nepriznal že sa niečoho bojí. „ Aha no ja som si myslela že ťa možno trápi čo so mnou bude. Ale ako vidím v tvojom srdci ešte nemám také miesto“ odpovedala chladne. Snape sa k nej prudko otočil. Vzal jej ruku a priložil si ju na svoju hruď kde mu bilo srdce. „ Cítiš ako bije? Toto srdce už bije len pre teba“ zašepkal. „ Ak niekedy prestane, prestane pre teba“ pokračoval a strápene sa na ňu díval. „ Myslíš si že sa o teba nebojím? Myslíš že sa nebojím toho že nedokážem uchrániť tvoj život?!“ zvýšil hlas. „ Každá moja myšlienka ti patrí!“ pokračoval a pustil jej ruku.
„ Tamtá vec v rohu tebou už preteká!“ ukázal na mysľomisu do ktorej si vždy ukladal každú spomienku alebo myšlienku na Alicu od doby kedy sa spoznali. „Takže mi tu nehovor také hlúposti!“ okríkol ju. „Prepáč“ sklonila hlavu. Odrazu niekto zaklopal na dvere. „ Je jedna hodina v noci kto ti tu môže klopať?“ spýtala sa Alica. Snape nič nepovedal mávol prútikom a dvere sa otvorili. Stála v nich študentka Slizolinu. „ Ehm pán profesor“ začala. „ Sleechová môžete mi vysvetliť čo tu hľadáte o takomto čase?!“ vykríkol na ňu. „ Ja- ja som prišla za Vami. Crabe, Goyle a ešte ďalší traja sa dostali do dievčenských izieb pane, sú tam spolu z dievčatami a...“ nedokončila. Snape jej skočil do reči. „ V poriadku Sleechová vráťte sa do izby hneď tam prídem“ odpovedal a ukázal na dvere.Študentka odišla. Pozrel na Alicu ktorá na neho pobavene hľadela. „ Možno sa len prišli porozprávať“ zasmiala sa. „ Iste „ ironicky dodal . „ O jednej ráno sú tie „rozhovory“ naozaj zaujímavé„ dodal znechutene Snape ktorý sa zberal aby tam vtrhol a vyhodil odtiaľ všetkých chlapcov. Otvoril dvere pracovne a rýchlym krokom smeroval ku Slizolinskej klubovni. „ No počkaj chlapci majú zákaz vstúpiť do dievčenskej časti fakulty. Ty tam vstúpiť môžeš? Aj ty si muž nie??“ opýtala sa Alica ktorá ho nasledovala. „ Iste, až na to že ja som z puberty už dávno vyrástol“ odpovedal pobavene. V tej chvíli zahliadli ako sa k nim blíži Remus Lupin. „ Ale, ale , hádam to nie je Lupin. Vraciate sa z jednej z vaších prechádzok pod mesačným svitom??“ uštipačne sa spýtal Snape. „ A čo vy profesor?“ rovnako uštipačne sa ozval Lupin. „ Eeeee mi tu s profesorom konzultujeme jednu veľmi naliehavú situáciu v Slizolinskej klubovni“ pobavene sa zasmiala Alica. „ Áno? Tak to ste si na konzultáciu vybrali veľmi zaujímavý čas“ ozval sa pobavene Lupin. „ Čo keby si sa staral o seba?“ ozval sa ľadovo Snape. „ A o svoju priateľku?“ dodal uštipačne. Lupin na neho len chvíľu hľadel no nič nepovedal. „ Dobrú noc prajem“ odpovedal a odišiel. „Dobrý večer“ ozval sa hlas za ich chrbtom. Obaja sa otočili a videli pred sebou stáť vysmiatého Gilderoya Lockharda v perfektne nažehlenej a naškrobenej košeli.
„ Dobrý večer Alica“úctivo ju pobozkal na ruku. Snape znechutene prevrátil očami a zamrmlal niečo o naškrobenom idiotovi .
Hnevali ho Lockardove prehnané až vtieravé a samoľúbe gestá, navyše mal pocit že je v tej chvíli neviditeľný. „ Čo tu robíte v takúto neskorú hodinu? Môže to byť pre Vás nebezpečné“ opýtal sa Lockhard a široko sa pritom usmieval. „ No veď je tu so mnou profesor Snape nie?“ odpovedala Alica. „ Á no iste“ odmerane pozrel na Snapea. „Nabudúce ak budete mať chuť poprechádzať sa po nočnom hrade, som vám plne k dispozícii“ úctivo sa uklonil. Snape podráždene zatvoril oči. Nemohol sa dívať na to ako sa Lockhard predvádza. „ Pán profesor, zo slečnou Tomarovou riešime jeden veľmi delikátny problém, takže čo keby ste nám dali pokoj a láskavo sa vziadlili? opýtal sa uštipačne no s úctivým tónom Snape. „ Dobrú noc Alica“ usmial sa Lockhard a odišiel.
„ Zvláštne koľko ľudí sa potuluje po hrade v takúto nočnú hodinu“ prehodil Snape sledujúc odchadzajúceho Lockharda. Vydali sa do Slizolinskej klubovne. „ Tam ale ja nemôžem ísť“ pokrútila hlavou pred portrétom Salazara Slizolina. „Tak sa na niečo premeň“ odpovedal jej Snape. Alica sa premenila na bielu myš a nasledovala ho do dievčenských izieb. Len čo vyšiel hore schodami privítal ho krik na chodbe. Blížil sa ku hlúčiku študentov. Vošiel medzi nich a videl Goylea a Gambla ako na seba mieria prútikmi. Goyle mal navyše krvavú peru. Hneď ako do hlúčika študentov vstúpil Snape obaja prútiky zložili a nastalo hrobové ticho. „ Čo to tu robíte!“ okríkol ich. „ Pán profesor nič by sa nestalo nebyť tohto idiota!“ ozval sa Goyle. „ Je to tvoja vina prečo to teraz zvaľuješ na mňa, asi vážne chceš aby som ti jednu....!“ Gamble nedokončil. „ To stačí!“ zvrieskol Snape. „ Obom strhávam 10 bodov a na mesiac zakazujem používať kúzla s výnimkou vyučovacích hodín“ pokračoval prísne.
„ Vidíš to je tvoja chyba ty jeden..“ Nedotýkaj sa ma ty hlupák...“ Goyle a Gamble sa do seba opäť pustili. Snape k nim pristúpil a oboch ich chytil za zadnú časť goliera. Každého strhol na jednu stranu. „ Je mi jedno kto to začal, ak Vás ešte raz uvidím ako sa mlátite nechám Vás zo školy vyhodiť! Oboch!“ okríkol ich. Obaja chlapci sa okamžite ukľudnili „ Zákaz kúzlenia okrem vyučovacích hodín zvyšujem na dva mesiace“ pomaly vyslovil. „ Ale pane to je ...“ ozval sa Goyle. „ Tri mesiace!“ skríkol. Čakal či sa ešte jeden z nich ozve aby svoj trest mohol ešte zvýšiť. „ Kým sa budete správať ako dve deti, budem tak s Vami aj jednať“ pokračoval. „ A vy ostatní sa vráťte do izieb! Hneď! Ak tu ešte niekoho uvidím čaká ho vylúčenie! Odchod!“ zreval na študentov ktorí sa na celé divadlo pozerali. Tí sa okamžite pozatvárali každy do svojej izby. „ A čo sa týka Vás dvoch“ zastavil ešte Goyla aj Gambla ktorí na seba vražedne zazerali. „ Ak by vás v budúcnosti znovu prepadli Vaše primitívne praktiky riešenia problémov a budete sa chcieť pobiť, tak sa pobite vo vašom voľnom čase a mimo územia školy inač vás vylúčenie neminie! A teraz mi zmiznite z očí!“ zreval a obaja sa zatvorili do svojích izieb. Len čo sa všetci zavreli do izieb biela myš sa opäť premenila na Alicu. Snape na ňu zachmúrene pozrel. Na tvári mala pobavený výraz. „ Ako dvaja kohúti“ smiala sa a nasledovala ho von zo Slizolinskej fakulty. „ Kto vie prečo sa pobili?“ smiala sa. „ Pretože obaja majú v hlave miesto rozumu kopu odpadu“ odpovedal nahnevane Snape. „ Vieš čo je najčastejšia príčina bitky medzi dvoma mužmi? „ spýtala sa pobavene. „ To teda neviem“ odpovedal unavene. „ Predsa žena“ zasmiala sa. „ Naozaj? Keď sa pobili pre nejaké dievča tak sú ešte väčší hlupáci ako som si myslel“ odpovedal odmerane. „ Dobrú noc“ dokončil a smeroval do svojej izby. Alica na neho chvíľu hľadela no potom sa aj ona pobrala do tej svojej.
22. kapitola – Elixír opačnej
premeny
Neville Longbottom práve smeroval na hodinu elixírov. Zaspal, takže sa musel ponáhľať aby hodinu stihol. Vyletel zo svojej izby a bežal do učebne elixírov. Tesne pri dverách do učebne sa stretol so Snapeom ktorý sa práve chystal vkročiť dnu. „ Idete znovu neskoro Longbottom“ zastavil ho Snape. „ Vy ste sa ešte stále nenaučili rozoznávať čas?“ spýtal sa uštipačne. Neville len stál a bojazlivo na neho pozeral. „ Už máte byť dávno v učebni a pripravovať sa na Vaše ďaľšie akademické neúspechy“ dodal pobavene. Robilo mu veľkú radosť keď mohol trochu potrápiť Nevilla, Pottera alebo niekoho ďaľšieho koho nemal rád. „ Po Vašom poslednom chabom pokuse pripraviť zmenšovací elixír, ktorý sa pripomínam skončil vypálením diery do kovového kotlíka, by ste si mali na elixíroch dať zvlášť záležať pokiaľ chcete ročník dokončiť“ pokračoval Snape v mučení bledého Nevilla. V tej chvíli sa už stali objektom záujimu študentov sediacich v triede. „ Do konca týždňa mi odovzdáte osem zvitkov pergamenu o zmenšovacom elixíre. A ak to znovu odfláknete dám Vám pocítiť moju..... nespokojnosť“ dodal konverzačným tónom. Len čo to dopovedal vkročil do triedy a smeroval ku katedre. Bledý a vystresovaný Neville si sadol do najposlednejšej lavice. Snape mávol prútikom a na každej lavici sa objavil malý pergamen s menom jedného elixíru. „ Blížia sa Vaše polročné skúšky z elixírov takže mi opäť raz predvediete Vašu neskonalú šikovnosť pri ich výrobe “ začal ironicky. „ Každý z Vás dnes pripraví elixír ktorý má napísaný na pergamene pred sebou. Máte na to dve hodiny a pripomínam že kúzla, učebnice alebo skupinová výroba elixíru sa nepripúšťa“ pokračoval prísne. „ Začnite robiť“ rozkázal a posadil sa za katedru. Opäť mu neušiel zamilovaný pohľad Melanie Wilsonovej ktorý ho už ale nevyvádzal z miery tak ako kedysi. Po dvadsiatich minútach sa prešiel po triede a sledoval kto ako pokročil. Videl že Hermione sa elixír darí, zatial čo Weasleymu, Potterovi a Longbottomovi nie. Prešiel okolo Melanie Wilsonovej. Zastavil sa a nahliadol do jej kotlíka. Študentka na neho hľadela s úsmevom. Chvíľu prestala pracovať a bez žmurknutia na neho pozerala. „ Prestaňte na mňa pozerať a pokračujte v práci Wilsonová!“ okríkol ju. „ Ááá, pán Potter“ s miernym úškrnom sa zastavil pri Harrym Potterovi. „ Ako sa zdá vy ste s prípravou ani nezačali. Opäť máte problémy s pamäťou keď si nedokážete zapamätať ani prípravu tak ľahkého elixíru ? Aké prekvapujúce “ škodoradostne sa uškrnul. Za svojím chrbtom počul ako sa Harrymu snaži šepkať Hermiona. „ Ešte slovo Grangerová a budete Pottera nasledovať keď si príde elixír znovu pripraviť vo svojom voľnom čase!“ zasyčal na ňu a Hermiona stíchla. „Weasley! Uvedomujete si, že ten elixír tu nemá čo poletovať?Čo ste do neho zasa pridali vy hlupák!“ okríkol Rona ktorého kotlík s elixírom poletoval po učebni a vylieval sa na zariadenie v nej. Snape mávol prútikom a elixír sa vrátil na Ronovu lavicu.
„ Pre Vás príprava skončila Weasley!“ vyštekol a pokračoval v chôdzi po učebni a v rozdávaní rozkazov.
„ Finnigan! Stlmte si ten oheň, myslím že posledná ukážka výbušnosti vášho výtvoru nám všetkým stačila!“ okríkol ho. Saemus Finnigan oheň stlmil a pridal do elixíru listy Kučeravky. V tej chvíli sa v učebni ozval výbuch. Kotlík sa vzniesol do vzduchu a namieril si to na Snapea ktorý k nemu stál chrbtom. Horúca tekutina v ňom sa na neho vyliala, dokonca ho do hlavy udrel aj kovový kotlík ktorý ho poslal okamžite k zemi. „ Saemus čo si to urobil! „ ozvala sa preľaknutá Hermiona hľadiac na Snapea ležiaceho v bezvedomí na zemi. Oceľovým kotlíkom utŕžil poriadny úder do hlavy. „ Za toto ťa Snape zabije Saemus“ ozval sa Ron. „ Ja- ja som nechcel“ koktal prestrašený Seamus. „ Zavolajte niekto madam Pomfreyovú!“ vykríkla Hermiona a podišla k Snapeovi. Do niekoľkých minút pribehla madam Pomfreyová a spolu s dvoma sivými domácimi škriatkami ho odniesli na ošetrovňu. Po škole sa okamžite roznieslo čo sa stalo a Saemus Finnigan sa po svojom likvidačnom zákroku na Snapea stal celoškolským hrdinom. Po niekoľkých hodinách ako sa zdalo bol Snape v poriadku. Vyšiel z ošetrovne. Mnoho študentov si však všimlo že jeho správanie sa ani zďaleka nepodobá správaniu mrzutého, krutého a arogantného učiteľa elixírov. „ Niečo sa mu stalo“ ozvala sa Hermiona keď spolu s Parvatti Patillovou kráčali do Veľkej Siene. „ No ale nie je to takto lepšie?“ zasmiala sa Parvatti. „ Aký elixír Saemus pripravoval?“ spýtala sa Hermiona. „ Elixír opačnej premeny“ odpovedala Parvatti. „ Tak je to jasné“ dokončila Hermiona. „ Ahoj čo sa stalo? Počula som že profesor Snape je na ošetrovni“ zastavila ich Alica ktorá celé ráno trávila v ohrade s hypogrifmi. „ No ako to povedať... stala sa menšia nehoda ktorá spôsobila mierne zmeny v Snapeovom správaní“ začala Hermiona. „Čože? Aké zmeny?“ nechápavo pokrútila hlavou Alica. „ No vylial sa na neho elixír opačnej premeny a ako sa zdá tak aj funguje. Navyše dostal príšerný úder do hlavy“ pokračovala vážne. „ Ale...je v poriadku? Kde je?“ spýtala sa Alica. Hermiona len nemo otočila hlavu. Alica sa za seba obzrela a videla Snapea ktorý mal na tvári blažený úsmev. Z tohto pohľadu ju zamrazilo. Nebola zvyknutá na to že sa Snape takto usmieva. S úsmevom vyzeral až priveľmi podivne. „ Severus“ pristúpila k nemu. „ Ááá ahoj, na teba som práve čakal“ milo sa jej prihovoril a na tvári vyčaroval oslňujúci úsmev. Alica na neho šokovane hľadela. „ Preboha čo sa ti stalo?“ pokrútila hlavou keď videla že je odrazu sladučký ako med. „ Menšia nehoda, nepôjdeme sa spolu naobedovať?“ úctivo sa spýtal. „ Čo? Spolu? My dvaja?“ šokovane na neho hľadela. Nikdy s ním nejedla. Nikdy totiž nechcel zbytočne vyvolávať medzi študentmi reči o tom že spolu niečo majú. „ No, ja neviem...no tak dobre“ nakoniec prikývla.
„ Výborne, hneď sa vrátim len čo sa prezlečiem tento hábit je príšerný“ usmial sa a odkráčal do svojej izby. Alica opäť pribehla k Hermione a Parvatti. „ Preboha čo ste to s ním urobili, veď...ako keby to ani nebol on“ zdesene pokrútila hlavou.
„ Musíme zariadiť aby bol opäť normálny“ pokračovala Alica. „ Musíme počkať kým elixír prestane pôsobiť...no ale možno že je to spôsobené tým úderom do hlavy....i keď pravdepodobnejšie je, že to spôsobil elixír“ vysvetlila Hermiona. „Ako dlho bude trvať kým prestane účinkovať?“ spýtala sa Alica. „ To neviem na neho sa vylial celý kotlík tak....to môže trvať veľmi dlho“ potichu dokončila Hermiona. „ Preboha“ ozvala sa Parvatti. Alica sa otočila a videla prichádzajúceho Snapea. Mal na sebe zlatobiely hábit s logom Slizolinu a so zlatou vreckovkou zastrčenou vo vrecku na hrudi. Kráčal a blažene sa pri tom usmieval. „ Preboha“ zopakovala Alica keď to aj ona videla. Podišla k nemu a zdesene na neho hľadela. „ Tak ideme?“ spýtal sa na ponúkol jej svoju ruku. „ Čo to máš na sebe?“vystrašene sa spýtala. „ Toto je oveľa lepšie ako ten starý hábit“ usmial sa a chytil ju za ruku. „ No vyzeráš už skoro ako Lockhard. Severus ty si sa česal? A......navoňal????“ prižmúrila oči keď z neho zacítila príjemnú mužskú vôňu. „ Poď sa radšej najesť“ chytil ju za ruku a ťahal ju do Veľkej Siene. To že Snape nie je celkom normálny už vedel takmer každý, no aj tak študentov i učiteľov jeho oblečenie i správanie prekvapilo. Počas obeda ju bavil historkami o hodinách elixírov a vybuchnutých kotlíkoch. Len čo dojedla postavila sa a doslova z Veľkej Siene utiekla. „ Preboha čo sa to s ním stalo, veď sa správa ako blázon“ pomyslela si Alica opierajúc sa o stenu pri Veľkej Sieni. „ Keď to takto pôjde ďalej bude si môcť podať ruku s Lockhardom“ zhnusene prehovorila sama pre seba. Táto myšlienka ju nadmieru desila. Milý, usmiaty, perfektne upravený a navoňaný Snape v nej vyvolával zdesenie a odpor. Rovnako tak však usmiatý Snape vyvolával zdesenie aj u študentov. Len čo ho študenti videli s úsmevom minimálne polovica z nich od šoku odpadla, druhú polovicu okamžite zamrazilo. „ Kam si mi odišla?“ ozval sa milý Snapeov hlas. „ Je mi nejak zle“ odpovedala pri pohľade na neho a predklonila sa čakajúc že z nej každú chvíľu vyletí obsah jej žalúdka. „ No s tým ti môžem pomôcť“ usmial sa. „ Nie to je v poriadku, ja ...idem do svojej izby uvidíme sa neskôr dobre?“ vysúkala zo seba. „ Teším sa“ usmial sa a pobozkal ju na ruku. Alica na neho šokovane hľadela. „ Ten sa načisto zbláznil“ pokrútila hlavou keď sa dívala ako láskyplne pobozkal jej ruku. Otočila sa a odišla do svojej izby. Prehnane milý a uhladený Snape jej pripadal odporný. Dúfala že elixír prestane čo najskôr pôsobiť a on sa opäť zmení na takého aký bol predtým. Mrzutý, panovačný, ukričaný no taktiež aj rozumný, zodpovedný,rozhľadený a v intímnej sfére nadmieru hanblivý. To bol Snape ktorého mala rada. Zvečerilo sa a Alica sa zo svojej izby ani nepohla. Netúžila sa opäť stretnúť s milučkou napodobeninou Severusa Snapea. Ľahla si do postele a zaspala.
Pootvorila oči a zistila že je už ráno. Ospalo si oči pretrela a zdesene sa poobzerala po svojej izbe. Celá jej izba bola zasypaná kvetami, darčekovými kôšmi, poskakujúcimi čokoládovými žabkami a poletujúcimi obálkami recitujúcimi ódy na jej krásu. Chvíľu na to nemo a zdesene hľadela. Bolo jej jasné že to má zrejme na svedomí sladký Snape. V nočnej košeli panicky vybehla zo svojej izby a smerovala priamo k Dumbledorovi. Zaklopala na dvere jeho pracovne a vstúpila. „ Pán riaditeľ musíte mi pomôcť, zo Severusa sa stáva blázon!“ vykríkla. „ Počul som že ten incident s elixírom mierne pozmenil jeho osobu“ odpovedal pokojne riaditeľ. „ Mierne? Videli ste ho ako vyzerá a ako sa správa? Veď je ako cukrová vata“ pokrútila hlavou Alica. „ Nebojte sa slečna Tomarová, len čo účinok elixíru poľaví bude zasa v poriadku“ odpovedal naďalej pokojne Dumbledore. „ Ale pane musíme zariadiť aby bol v poriadku čo najskôr, veď budeme musieť čeliť smrťožrútom a Voldemortovi, neviem si predstaviť ako to dokážeme s takýmto sladkým Snapeom“ reagovala Alica. „ Nehovoriac o tom že práve teraz je moja izba zaplavená kyticami, darčekmi, čokoládou a romantickými listami od neho. Toto je hraničná situácia pane!“ pokračovala zdesene. „ Máte pravdu, teraz sa nám naozaj nehodí aby prišiel o rozum“ pošúchal si čelo Dumbledore. „ Môžeme urobiť elixír navrátenia, ten dá doporiadku všetko čo nie je ako za normálnych okolností má byť. Choďte do Severusovej pracovne a nájdite ho v knihe elixírov. Slečna Turnerová Vám s prípravou elixíru pomôže“ dokončil Dumbledore. „ Ďakujem pane“ poďakovala a odišla. Vošla do svojej izby a obliekla sa do hábitu. Pozrela na hodiny ktoré ukazovali pol jedenástej.
„ Snape už niekoľko hodín učí“ pomyslela si. Len čo sa obliekla zamierila do učebne elixírov. Nahliadla do učebne a videla Snapea aj študentov. „ Výborne slečna Grangerová, vaša znalosť elixíru šťastia je impozantná. 10 bodov pre Chrabromil“ usmieval sa. V triede bolo ticho. Všetci na neho hľadeli ako na blázna. Pridelil body Chrabromilu. Nikto zo študentov si nepamätá aby niečo také niekedy urobil. Snape vždy prideľoval body len svojej fakulte a tým ostatným ich odoberal za každú hlúposť.
„ Á slečna Wilsonová, výborne, vždy som si myslel že ste v príprave elixírov jedinečná“ nešetril chválou na hlavou Melanie Wilsonovej ku ktorej pridal aj niekoľko vyzubených úsmevov. Wilsonová na neho hľadela ešte zamilovanejšie ako predtým. No bola asi jediná. Väčšina študentov bola z takéhoto milého a usmievavého Snapea nesvoja rovnako tak ako Alica. To čo videla jej stačilo a namierila si to radšej do pracovne Alison Turnerovej. „ Alison musíte mi pomôcť!“ vyhŕkla len čo vstúpila do jej pracovne. „ Ide o profesora Snapea?“ pobavene sa spýtala Alison.
„ Áno, musíme pripraviť elixír navrátenia a vrátiť ho do normálneho stavu pretože toto je príšerné“ podišla k nej. „ Mne to nemusíte hovoriť, ja som s ním dnes odučila tri hodiny počas ktorých ma niekoľkokrát pochválil za moju prácu a vedomosti a pomerne detailne ocenil môj hábit. Svoj prejav zakončil slovami o tom ako veľmi mi to dnes pristane. Myslím že ten už načisto prišiel o rozum“ zasmiala sa Alison. Alica z vonku začula hlasy. Vyšla von a videla na chodbe smejúceho sa Snapea a vedľa neho Dumbledorea so zdeseným výrazom. Aj na neho bolo Snapeove správanie veľmi podivné. Okamžite dvere zavrela. Na chvíľu ju z toho pohľadu až zatriaslo. „ Musíme pohľadať knihu elixírov kde je elixír navrátenia , máte ju?“ spýtala sa Alica. „ Nie ale Severus jednu má“ odpovedala Alison. Počkali kým sa Snape pobral na ďaľšiu hodinu a vošli do jeho pracovne. Neuniklo im že bola kompletne zmenená. Na jeho stole sa dokonca objavil veselo sa usmievajúci fialový kvet. „ Tak kde je tá kniha?“ spýtala sa Alica. „ Bude asi v knižnici“ odpovedala Alison a podišla ku knižnici. Chvíľu knihu hľadala. „ Mám ju“ vykríkla keď knihu našla. Len čo ju vybrala z police kniha ožila, rozprestrela papierové krídla, vzlietla a položila sa na vrchu Snapeovej knižnice. „ Čo to bolo?“ pokrútila hlavou Alica smerom k lietajúcej knihe. „Severus ju asi začaroval aby sa nedostala do rúk nikomu len jemu“ odpovedala Alison. V tej chvíli sa kniha zdvihla a začala poletovať po Snapeovej pracovni.
„ Fajn tak musíme nájsť spôsob ako ju získať“ pokračovala Alica. „ Accio“ namierila na ňu prútik Alison a skúsila ju privolať k sebe. Bezvýsledne. Kniha naďalej ladne poletovala po miestnosti.
„ Neviem akým kúzlom ju Snape začaroval“ pokrútila hlavou. „ Reducto“ zvolala Alica a namierila na lietajúcu knihu svoj prútik. Tá sa v tej chvíli rozeletela na množstvo stránok ktoré sa porozhadzovali po zemi. „ No tak za toto Vás Snape určite zabije“ ozvala sa Alison a začala stránky zbierať. „ Dám to doporiadku, nájdite elixír navrátenia“ reagovala Alica.“ Áno ale elixír budeme musieť pripraviť niekde inde“ ozvala sa Alison. „ Dobre vezmeme to všetko do mojej izby. A ešte niečo, keď tam budete, zamknite sa pretože Severus tam chodí. Nesmie vedieť čo pripravujeme“ dokončila Alica.
„ V poriadku“ usmiala sa Alison. Vzali knihu a všetky suroviny na prípravu, jeden z kotlíkov s ohňom a presunuli sa do Alicinej izby. „ Teda vždy som si myslela že je to blázon, teraz to viem už určite“ zasmiala sa Alison keď vošla do Alicinej izby zaplavenej kvetami, čokoládou a darčekmi. Na elixíre pracovali celý deň až do večera. Bolo šesť hodín večer keď na Alicine dvere niekto zaklopal. „ To bude Severus“ zašepkala Alica.
„ Zbavím sa ho“ pokračovala. Alison prikývla. Alica podišla k dverám a pootvorila ich. Okamžite videla usmiatu Snapeovu tvár. Vyšla von a zatvorila za sebou dvere. „ Ahoj potrebuješ niečo?“ spýtala sa. „ Áno, potrebujem teba“ podišiel k nej usmiaty Snape so zrejmým úmyslom vychutnať si jej blízkosť. „ Nooo vieš práve teraz mám nejakú prácu a....“ začala sa vyhovárať. „ To môžeš odložiť na neskôr“ odporoval. „Čo keby si so mnou strávila niekoľko pekných hodín v Šikmej uličke?“ lišiacky sa uškrnul a jemne ju pľasol po zadku. Alica zdesene cúvla. Snapeove odvážne správanie ju vyviedlo z miery keď uvážila že predtým sa hanbil chytiť ju čo i len za pás. „ Nehovoril si mi minule že Šikmá ulička je nebezečné miesto?“ spýtala sa. „ Ále , ja som toho už nakecal“ zasmial sa. „ On povedal „ nakecal“? „ pomyslela si Alica. Všimla si aj zmeny v jeho slovníku. Odrazu používal oveľa viac hovorových ale aj slangových slov. „ Páčilo sa ti moje prekvapenie?“ zazubil sa.
„ Áno bolo to milé, ďakujem“ pokúsila sa o úsmev. „ Tak čo pôjdeš so mnou?“ pritúlil sa k nej. „ Eeee ako som už povedala teraz mám nejakú prácu, prídem za tebou keď to dokončím ano?“ usmiala sa. „ Hmmm, tak dobre, ale dúfam že ti to nebude trvať príliš dlho. Navyše.... nerád by som si upieral pohľad na tvoju saténovo hebkú tvár a na tvoj neskutočne guľatý provokujúci zadoček“ dopovedal pobozkal ju na ruku a odišiel. Alica ostala stáť ako prikovaná. Takto otvorený k nej nikdy nebol a takisto pred ňou nikdy takto neopisoval časti jej tela.„ Bože za čo ma trestáš?“ vzdychla si a vrátila sa do izby. „ Ako to ide? Kedy ho budeme mať hotový?“ spýtala sa . „ No asi zajtra večer“ odpovedala Alison. „ Čože? Tak dlho?“ spýtala sa Alica. „ Áno toto je náročný elixír“ reagovala Alison. „ No myslela som že by to mohlo byť ešte dnes, pretože ma Severus volal k sebe chcela som mu ho dať vypiť aby bol znovu normálny“ vysvetlila. „ No dnes to asi nepôjde“ pokrútila hlavou Alison. „ Ale každopádne vám prajem pekný večer a hlavne pevné nervy. Mám sa zdržovať neďaleko keby ste potrebovali pomoc zbaviť sa ho?“ zasmiala sa Alison. „ Nie to je v poriadku“ usmiala sa Alica. „Prinajhoršom ho niečím ovalím“ dodala. Hodiny odbili deväť hodín večer a Alica sa pomaly zberala do Snapeovej pracovne. Príliš sa jej tam nechcelo. Nemala chuť počúvať ho ani sa na neho dívať. Zaklopala na dvere jeho pracovne a vošla dnu. Videla ho sedieť s nohami vyloženými na svojom stole. Okolo neho sa pohybovali dve metly ktoré zametali podlahu a jedna malá prachovka z pávych pier ktorá utierala prach na policiach s elixírmi a v knižnici, a takisto aj poletujúce knihy z jednej police do druhej pričom niektoré z nich sa na seba ukladali v rohu jeho pracovne. Alica sa poobzerala. „ Ty upratuješ?“ spýtala sa nedôverčivo. „Áno“ usmial sa. Z toho jeho úsmevu sa jej až zatočila hlava a vzbúril žalúdok. „ Čo robíš s tými knihami?“ spýtala sa a ukázala na knihy ktoré sa na seba ukladali v rohu jeho pracovne. „ Rozhodol som sa že ich vyhodím“ odpovedal usmievavo. „ Vyhodíš? Zbláznil si sa ??“ pokrútila hlavou. „On sa chystá vyhodiť vzácne knihy ktoré si tu dlhé roky uchovával a nikomu nedovolil aby sa ich čo i len dotkol?“ pomyslela si. „ Nie ale už ich nepotrebujem. Potrebujem tam mať miesto, môžeš si ich vziať ak chceš“ odpovedal pokojne a malej fialovej rastline na jeho stole vložil do úst kúsok potravy. Vzal niekoľko kníh a strčil jej ich do náručia „ Na čo potrebuješ miesto?“ spýtala sa. „ No na rastliny“ odpovedal vážne. „ Čože? Ty tu chceš mať kvety?“ šokovane na neho hľadela. Dobre vedela že Snape kvety vždy neznášal.
„ Mal som pocit že je to tu príliš depresívne“ usmial sa pristúpil k nej. „ Severus ty si sa už úplne zbláznil“ okríkla ho. „Nie, iba som sa vylepšil“ opravil ju s úsmevom na tvári.
„ To tvoje správanie ma desí“ zacúvala. „ Vždy som ťa desil, to ťa na mne koniec koncov aj priťahovalo“ usmieval sa. „ Áno vtedy áno, ale teraz je to iné. Môj žalúdok tú tvoju premenu akosi nezvláda“zacúvala. „ A to vadí?“ oprel sa o svoj stôl.
„ Niekedy mám pocit že sa meníš na ženu“ pokrútila hlavou a poobzerala sa po jeho pracovni ako v nej upratovalo niekoľko začarovaných pomôcok. „ Ten elixír spôsobil že si ako...ani to neviem vysvetliť“ znechutene dodala. „ Na ženu? Naozaj?“ zasmial sa a prikráčal k nej.“ No myslím že môžem tvoj názor zmeniť hneď teraz a ukázať ti že som stále muž“ pritúlil sa k nej a šepkal jej to do ucha. „ Vlastne ti to môžem aj veľmi detailne popísať. Práve teraz by som chcel odhrnúť tvoje voňavé vlasy z tej dokonalej šije aby som sa mohol dostať k nádherne hebkej pokožke tvojho krku. Potom mám v pláne ....“ nedokončil „To by stačilo!“ prerušila ho Alica ktorá bola z týchto jeho odvážnych slov celá nesvoja. Neverila že by bol Snape niekedy schopný takto sa vyjadrovať. „ Nabudúce dobre?“ pomaly sa od neho odtiahla. „ Som unavená, idem spať tak dobrú noc“ odpovedala odmerane a zatvorila za sebou dvere. „ Takto to už ďalej nejde“ premýšľala a smerovala do svojej izby. „ Už nech je tu zajtrajšok, nech je normálny, prosím nech je normálny“ zavrela oči. Vkročila do izby a hľadela na elixír v kotlíku. Musel ešte minimálne 18 hodín stáť. Ľahla si do postele a zaspala. Ďalší deň zbehol rýchlo. Snape opäť odučil niekoľko hodín obrany proti čiernej mágii a elixírov a po večeri sa vrátil do svojej pracovne. Bolo sedem hodín večer keď do jeho pracovne vošla Alica. Otvorila dvere a videla v miestnosti stáť Alison. „ Môžete prísť na chvíľu von?“ opýtala sa potichu. Odniekadiaľ počula jeho hlas. „ Môžeme? Kde je Snape?“ spýtala sa Alica a vybrala z vrecka svojho hábitu zazátkovanú fľaštičku s elixírom navrátenia. „ Môžeme, Snape je vzadu v pracovni, už pol hodinu sa rozpráva zo Skoro bezhlavým Nickom. „ vysvetlila Alison„ Fajn. Musíme vymyslieť plán. Musíte ho dostať k zemi a pridržať ho na tú chvíľu kým mu dám vypiť elixír“ rozpovedala svoj plán Alica. „ A rana do hlavy by nestačila?“ zasmiala sa Alison. „ My ho nechceme zabiť ale premeniť nazad“ zašepkala Alica. „ No dobre nebojte sa dostanem ho k zemi. S mojou váhou to nebude problém“ zasmiala sa Alison. „ Idem pre neho, a privediem ho sem. Keď poviem TERAZ musíte ho dostať na zem jasné?“ spýtala sa Alica. Alison prikývla. Alica prišla do zadnej časti pracovne a naozaj videla Snapea ako sa rozpráva z duchom. Neuniklo jej že bol oblečený do nasládleho bielo-zeleného hábitu. „ Á slečna Tomarová“ ozval sa Skoro bezhlavý Nick. „ Dobrý večer sir Nicolas“ úctivo ducha pozdravila. „ Nebude Vám prekážať keď sa s profesorom porozprávame osamote?“ spýtala sa. „Ale samozrejme že nie. Pôjdem skontrolovať prízemie, Krvavý barón mi v poslednej dobe zaberá moje miesta na strašenie“ dodal a zmizol. Snape sa na ňu otočil a blažene sa usmieval. „ Poď so mnou“ ozvala sa Alica. „ Kam?“ dvihol udivene obočie . „ To uvidíš, je to prekvapenie“ pritúlila sa k nemu. „ Prekvapenia mám rád“ zasmial sa a nechal sa odviesť. Alica ho ťahala do prednej časti jeho pracovne kde stála Alison. Chvíľu všetci traja stáli a nič nehovorili.
„ No tak čo je ?“ spýtal sa udivene. „ TERAZ!“ zvolala Alica. Alison ho stiahla k zemi. Chvíľu s tým mala značné problémy. Akokoľvek bola Alison závalitá žena, Snape bol kus chlapa a tak mala problémy dostať ho na zem. Podarilo sa im to až vtedy keď sa na neho vrhla aj Alica.
„ Čo to robíte?!!“ kričal. Alison sa na neho zľahka posadila aby sa nemohol hýbať.
„ Auuuu moja ruka“ vykríkol keď mu Alison ruku skrútila. Alica otvorila fľaštičku a dala mu ju vypiť. Len čo vypil posledný dúšok zatvoril oči. Následne na to ich otvoril a trochu zmätene zažmurkal. Obe na neho hľadeli a dúfali že elixír zabral a Snape je opäť normálny. „ Čo to tu robíte do čerta!!!“ vykríkol. Alici spadol zo srdca obrovský kameň. Opäť to bol ukričaný Snape. „ Turnerová!! Prečo na mne sedíte?!! Okamžite sa postavte lámete mi kosti!! Koľko si myslíte že vážite?!!!“ kričal. Alison sa postavila a Snape sa pomaly dvíhal zo zeme. „ A vy dve mi vysvetlite čo ste to tu robili !!! A.......čo to mám na sebe???“ znechutene ohrnul pery nad bielo-zeleným hábitom ktorý mal na sebe. „ Okamžite mi povedzte čo sa tu stalo!“ prísne na nich hľadel. „ Aaaaaaa!!! Čo ste to urobili s mojou pracovňou!“ reval len čo videl že jeho pracovňa je kompletne zbavená pavučín, nečistôt a prachu a jeho veci sú poprekladané. „ Kto sem dal tú burinu!“ podišiel k svojmu stolu a prudko zhodil kvet na zem. Črepník sa na zemi okamžite rozbil. „ A čo má byť toto?!!“ ukázal na ďaľšie rastliny na jeho policiach. „ Kde sú moje knihy?!“ nebezpečne sa k nim priblížil. „ Tam“ ukázala do rohu Alica. „ A čo tam robia? Nepovedal som vám snáď už stokrát že sa tu nemáte ničoho dotýkať?!!!“ reval.
„ No tak dosť upokoj sa! okríkla ho Alica. „ To si tu urobil ty sám“ pokračovala.
„ Čo prosím?“ prekvapene dvihol obočie. „ Keď ťa Finnigan oblial elixírom opačnej premeny stal sa z teba usmievavý a sladučký profesor Snape a toto sú následky tvojho konania. Tie knihy si sa chystal vyhodiť“ dokončila. Snape na ňu chvíľu zdesene hľadel. Nič si nepamätal. „ Dali sme ti vypiť elixír navrátenia aby si bol opäť normálny pretože vtedy to s tebou bolo na nevydržanie, bol si horší ako Lockhard“ pokračovala Alica. „ Preboha“ znechutene ohrnul pery Snape a opäť sa zadíval na svoj odev. „ Idem si to dať dole“ odpovedal potichu. „ A vy dve sa odtiaľto ani nepohnite! Ešte veľa vecí mi budete musieť vysvetliť!“ dokončil a odišiel do izby prezliecť sa. O pár minút sa vrátil vo svojom tradičnom čiernom hábite a so svojím tradičným kyslým výrazom v tvári. „ Turnerová! Okamžite to tu dajte do poriadku!“ zreval po Alison. „ A vyhoďte tie kvety!“ dodal zúrivo. Alison poslúchla a dala sa do práce. „ A ty mi povec čo sa tu dialo“ pristúpil k Alici. „ No dokopy nič len si bol trošku zmenený, až príliš milý a usmievavý“ pokrčila plecami . „ Že usmievavý....“ Snapeovi prišlo zle. „ Finnigan... Toto mu ešte spočítam!“ spomenul si na to ako ho oblial kotlík Saemusa Finnigana. Podišiel do rohu miestnosti a pozrel na svoje knihy. „ Niesu tu všetky. Kde sú ostatné?“ podráždene sa spýtal. „ Mám ich ja. Ty si sa ich totiž chystal vyhodiť“ odpovedala Alica. „ Fajn tak mi ich vráť“ reagoval pokojne. „ Poď so mnou mám ich v izbe“ dokončila a obaja vyšli z pracovne von. Po chodbách ich stretlo množstvo študentov. „ Dobrý večer profesor Snape ako sa dnes máte?“ ozvala sa prváčka z Chrabromilu v domnení že je stále milý. „ Čo je vám po tom Priceová!!! Starajte sa o seba!“ okríkol ju. „ Pán profesor mám tu prácu o elixíre vymiznutia „ ozvala sa Hermiona ktorá sa za ním odrazu objavila. „ Po tom čo ste mi povedali mi to nedalo a pozisťovala som si o ňom všetko čo som mohla“ pyšne dodala. Aj ona si stále myslela že je milý a že ju za tú prácu pochváli alebo odmení „ Ale čo, a teraz si myslíte aká ste chytrá čo?! Vy ste tuším naozaj hrdá na to že ste taký neznesiteľný knihomol! Vypadnite skôr než si premyslím o koľko bodov vás oberiem za Vašu bezhraničnú drzosť! “ okríkol ju. Hermiona okamžite pochopila že je to opäť starý Snape a bez rečí odišla. Prišli do Alicinej izby. Vstúpili a Alica hľadala knihy. Snapeovi neušli kvetiny, čokolády, dary a zamilované dopisy dekorujúce Alicinu izbu. „ Vidím že máš nového nápadníka“ znechutene ohrnul pery.
„ To si mi tu dal ty!“ odpovedala podráždene a vložila mu do rúk knihy. „Čože? Tak to určite nie“ pokrútil hlavou. Položil knihy a podišiel k stolu zasypanému kopou listov. Niektoré z nich si pozrel. Všetky boli podpísané ním. Dokonca spoznal aj svoje písmo.
„ Nie“ zbledol. Nemohol uveriť že to bol on. Chvíľu zúfalo hľadel do prázdna.
„Chápem že ťa to šokovalo. Môžeš mi veriť že to šokovalo aj mňa“ dodala. Snape stál na jednom mieste a bez sebemenšieho pohybu a zvuku hľadel do prázdna pred seba. „Severus?“ zamávala mu pred tvárou.„ Ehm, chcem sa ti ospravedlniť za to že som na teba v pracovni kričal, a aj za toto tu“ znechutene sa poobzeral po izbe. „A takisto si viem predstaviť že moja osoba ti bola neustále v pätách, takže ak som ťa obťažoval nevhodnými alebo nezmyselnými návrhmi alebo som sa opovážil nevhodne sa ťa dotknúť tak sa za to ospravedlňujem“ sklonil hlavu. „ To je v poriadku“ usmiala sa a pristúpila k nemu. „ Idem to odniesť“ prehovoril potichu držiac v náručí knihy. Smeroval ku dverám. „ A Severus....„ ozvala sa pobavene Alica. Snape sa na ňu otočil. „Raz si ma pľasol po zadku“ uškrnula sa. Dvihol obočie a na jeho tvári sa objavil zahanbený výraz prechádzajúci do zúfalstva. Oči mu zablúdili na rozstvorenú knihu a z nej povyberané stránky na Alicinom stole. „ Och bože“ pomyslela si keď zistila že je to Snapeova kniha elixírov ktorú svojím kúzlom roztrhla tak že z nej povyletovali všetky stránky. Snape pozrel na knihu a následne na to na Alicu. „ Eeeee vysvetlím ti to“ začala.
„ Potrebovali sme ju aby sme v nej našli elixír navrátenia a kedže tam začala poletovať tak som na ňu proste namierila prútik a...“ nedokončila. „ A toto z nej ostalo?“ zachmúrene sa spýtal. „ Mal som dôvod prečo som tú knihu začaroval“ dodal.
„ Reparo“ namieril na knihu svoj prútik a jej stránky do nej okamžite prileteli a spojili sa do väzby tak aby vyzerala ako predtým. „ Uvidíme sa ráno“ dokončil, vzal knihu a odišiel.