5 - 6.kapitola
5.kapitola – Írsky vidiek
Ráno sa zobudil so zmätkom v mysli, no s podivným pokojom v srdci. Nič už nezvieralo jeho hruď, žiadna trpká myšlienka nezaťažovala jeho myseľ. Pobral sa do Veľkej Siene na raňajky a následne na to do Dumbledorovej kancelárie. Kráčal hore točiacimi sa schodami a premýšľal čo od neho Dumbledore môže chcieť. Pri raňajkách mu nič konkrétne nechcel prezradiť. Otvoril dvere jeho pracovne. Videl pred sebou Dumbledorea a aj Alyn Woodovú. „ No iste, tá tu nesmie chýbať“ povedal si v mysli a vstúpil do miestnosti. „ Severus, vitaj, mám pre Teba novinky“ Dumbledore mu veselo tikal a potľapkal ho po chrbte. „ Aké pán riaditeľ?“ opýtal sa. „ Pôjdete na Írsky vidiek, naši priatelia v Kranwallskej škole čar a kúziel potrebujú pomoc pri príprave jedného elixíru“ zasmial sa. „ Slečna Woodová Vás bude sprevádzať a profesorka McGonnagalová sa zatiaľ postará o výučbu transfigurácie“ dodal.
„ Prepáčte pán riaditeľ, môžem sa opýtať prečo ma bude sprevádzať profesorka Woodová? Pokiaľ viem špecializáciu na elixíry nemá“ povedal tvrdo Snape. „ To nie, ale slečna Woodová pozná miestnych ľudí a aj okolie Kranwallu, bude Vám veľmi nápomocná“ skonštatoval riaditeľ. „ Odchádzate dnes na obed, použijete transformačný prášok“ dokončil riaditeľ a vtisol Snapeovi do ruky vrecúško s popolavým prachom. Ten sa nezmohol na odpor. Suchopárne prikývol a odišiel z miestnosti. Namieril si to priamo do svojej pracovne aby si zbalil to najnutnejšie. Chvíľu sa pokúšal stráviť fakt, že Alyn Woodová pocestuje s ním, preto sa už dopredu obrnil množstvom trpezlivosti. Bol skoro zbalený keď sa dvere jeho pracovne rozrazili a stála v nich Alyn s veľkým kufrom. „ Tak ideme?“ spýtala sa nedočkavo, no usmievavo. Prikývol a mlčky vyšli na Rokfortské pozemky nasledovaní dvoma čiernymi kuframi vznášajúcimi sa tesne nad zemou. Prišli na odľahle miesto kde zastali. „ No myslím že to bude celkom fajn dovolenka Severus, nečakala som že s tebou raz budem niekde cestovať“ zasmiala sa a zavesila sa mu na rameno. „ Niesom zvedavý na nejaké Vaše úvahy a okamžite ma prestaňte obchytkávať!“ okríkol ju. „ A na čo si teda zvedavý?“ opäť sa zasmiala no odstúpila od neho. „ Na nič!“ okríkol ju nervózne.
„ A poďte ku mne bližšie ak chcete...“ nedokončil. Alyn mu skočila do reči. „ No teda, prečo takto odrazu“ koketne sa zasmiala. „ Pretože základom odhmotňovania transformačným práškom je celá alebo aspoň spojená hmota, nie dve časti hmoty takže si nechajte tie reči a chyťte ma za ruku“ dokončil a neochotne k nej natiahol svoju ruku. Keď ho chytila, pristúpila k nemu. Hodil pod ich nohy trochu transformačného prachu a okamžite obaja zmizli pod náporom bieleho dymu. Objavili sa o 700 km ďalej, na Írskom vidieku v malej dedinke. „ Toto je Saint Helthrow, kedže sme stratili dobrých 8 hodín počas cesty, čaká nás tu hotel. Zajtra pôjdeme do Kranwallu, ak nemáš nič proti môžeme sa ísť ubytovať“ dodala unavene Alyn. „ Prečo sme sa nedostali priamo do Kranwallu?“ ozval sa nahnevane Snape ktorý premýšľal o tom že Alyn sa nenaučila ani používaniu Transformačného prášku ktorý má čarodejníka doviesť vždy na presné miesto kam sa chce dostať. „ Pretože na jeho pozemkoch účinok transformačného prášku nefunguje“ odpovedala mu rovnako podráždene.Cestovanie pomocou transformačného prášku im zobralo 8 hodín z ich života no ona sa cítila ako keby cestovala vlakom minimálne pol dňa. Snape nemo prikývol a nasledoval Alyn do hotela Helthrow Residence. „ Dobrý deň, máme rezerváciu na meno Alyn Woodová“ povedala veselo obsluhe hotela na recepcii. Snape premýšľal o tom, ako rýchlo Alyn zariadila ubytovanie a všetko potrebné ohľadom cesty. „ Nech sa páči, apartmán číslo 206“ podával Alyn kľúče asi meter vysoký recepčný ktorý bol kompletne obrastený vlasami a srsťou.
„ Prepáčte, nemali sme rezervované dve izby?“ spýtal sa Snape Alyn. „ Áno pane, na rezervácii sú napísané dve izby vedľa seba, no vzhľadom k tomu že sme plne obsadení Vám náš hotel môže ponúknuť iba jeden apartmán“ vysvetlil zdvorilo recepčný a postavil sa na vysoké schody aby sa im vo výške vyrovnal.
„ Nevadí, pán profesor bude spať na gauči“ zasmiala sa a žmurkla na Snapea ktorému sa v tvári už opäť mihala zlosť. O ich kufre sa postarali malí šedí škriatkovia a Alyn zo Snapeom sa vydali do apartmánu 206. „ Je pekný však? Romantický čo myslíš?“ zasmiala sa a pritisla sa k nemu na chvíľu. Snapea opäť popadla nervozita. „ Slečna Woodová neviem čo si sľubujete od pobytu v tejto miestnosti so mnou, ale ocením keď sa ku mne nebudete približovať na menej ako 20 cm“ povedal nervózne a jemne ju od seba odstrčil. Alyn si zobrala posteľ, Snape sa uložil na rozkladacom gauči ktorý bol rozložený takmer rovnako veľký ako posteľ pre dve osoby. Vybalil si zopár vecí, mimo iné aj knihu ktorú sa chystal čítať a pohodlne sa posadil na gauč. Alyn sa zavrela do druhej časti apartmánu a okamžite i ľahla spať. Počas noci sa zobudila. Hodiny ukazovali dve hodiny po polnoci. Cez sklenené dvere vedúce do provizórnej obývačky prenikalo svetlo.“ Snape je ešte hore?“ pomyslela si a išla sa pozrieť. Otvorila dvere a videla ho ležiaceho na gauči prikrytého dekou obklopeného množstvom papierov a svetlom vyžarujúcim z lampy na stolíku vedľa gauča. Na jeho nahej hrudi ležala kniha. Chvíľu na neho pobavene pozerala, pretože vedela že vidieť polonahého Snapea je pre ľudí takmer nemožné a že tento pohľad sa jej už nemusí zopakovať. Pristúpila k nemu a opatrne knihu zobrala. „ Čierna mágia“ prečítala jej názov. Položila knihu na stôl. Podišla k nemu a sledovala ho ako spí. Sledovala jeho bledú tvár ako pokojne odpočíva. Keď spal vyzeral nevinne, pokojne. Ťažko bolo uveriť že tomu človeku sú cudzie všetky ľudské city. Jeho čierne vlasy mu padali jemne do tváre. Sledovala ho z veľkým záujimom. Aj keď vedela aký je, niečo ju k nemu nebezpečne priťahovalo, niečo čo z neho vyžarovalo, tá jeho temná duša, možno to čo prežil, čím bol, čo dokázal. „ Možno sa ho nikto nedotkol celé roky“ premýšľala hľadiac na neho. Pozrela na jeho predlaktie na ľavej ruke na ktorom sa zračilo znamenie zla, presne také aké mala ona. No okrem neho aj niekoľko nepekne vyzerajúcich jaziev. Neovládla sa a prešla po nich jemne svojími prstami. Snape sa zavrtel a zhodil zo seba deku ktorou bol prikrytý. Videla celé jeho telo, od ramien až po pás. Od pásu dole pokrývali jeho telo nohavice od hábitu. „ Nevyzerá zle“ vydvihla uznanlivo obočie keď hľadela na jeho nahú hruď natiahnutú na gauči. Vzala deku a prikryla ho. Vtedy sa Snape opäť zavrtel a prebudil sa. „ Woodová, vy ma sledujete pri spaní?!“ rozčúlene zo seba odkopol deku. Keď zistil že je od pása hore nahý okamžite sa po nej zasa zbesilo naťahoval. Deka sa rázom vyšplhala až na úroveň nosa. „ Nie nesledujem Ťa, zobudila som sa na to že sa tu svieti tak som sa prišla pozrieť“ povedala pokojne. Snape sa zdvihol a okamžite si na seba začal obliekať svoj hábit. „ Severus“ chytila ho za ruku keď sa obliekal.
„ Neviem ako dlho tu ešte budem, oni o mne vedia, skôr či neskôr ma znovu nájdu a neviem či sa dokážem ubrániť“ smutne pozerala do zeme. „ Keby si tam vtedy nebol, už by som tu nestála, preto ak sa mi niečo stane, odovzdaj prosím toto Dumbledoreovi“ dokončila a podala mu malý kameň. Snape na malý predmet chvíľu hľadel, no videl že nie je vhodná chvíľa na to aby sa pýtal čo to je a na čo to slúži.„ Nič sa Vám nestane slečna Woodová“ povedal potichu a upieral na ňu svoje čierne oči.
„ Nepremýšľajte o veciach ktoré Vás ťažia Alyn“ pokračoval a udržoval si od nej úctivú vzdialenosť.
„ Bojím sa Severus, veľmi sa bojím“ rozplakala sa a objala ho. Hlavu si oprela o jeho rameno. Snape stál ako skala, nechal aby ho objala no jej objatie neopätoval. Cítil ako prudko ho držala, cítil jej strach, cítil že v ňom hľadá bezpečie, mužskú náruč ktorá ju ochráni. „Nemusíš sa báť o svoj život Alyn“ zašepkal jej. Pozrela na neho a v jeho očiach prvý krát videla čosi ako ľudský cit. Pobozkala ho. Snape ju okamžite odstrčil a trochu vyľakane na ňu hľadel.“ Severus...“ zašepkala. „ Možno by si si mala uvedomiť čo práve teraz robíš...“ ozval sa s ľadovým hlasom. Neodpovedala a opäť ho začala bozkávať. On jej bozky bez slova opätoval. Prudko ju zatlačil na gauč. Žiadne nežnosti nesprevádzali jeho konanie. Od tej chvíle si už rozumeli aj bez slov a v náručí jeden druhého zabudli na všetko čo ich ťažilo. On na svoju samotu a trpké spomienky, ona na svoj strach a bolestivý pocit že jej láska k nemu nikdy nenaberie konkrétnu podobu. Ráno sa zobudili do spoločného dňa. „ Severus, vstávaj, musíme ísť do Kranwallu“ budila ho. „ Nie ešte nie....“ zamrmlal a unavene sa zahrabal sa pod prikrývku.“ No tak vstávaj už meškáme“ zatriasla ním. Vedel že nemá na výber. Z boku sa prevalil na chrbát a rukami si pošúchal oči.Rozospato na ňu pozrel a zamrmlal niečo v zmysle že je o chvíľu oblečený. Odišli z hotela a bez slova kráčali malým mestečkom z ktorého v diaľke na kopci videli Kranwallský hrad. Ani jeden z nich nehovoril o noci ktorú spolu strávili. Snape bol opäť taký aký býval obvykle, tvrdý, mrzutý, neľudský. „ Čo mu je? Prečo to urobil keď sa teraz tvári ako zbitý pes?“ premýšľala kráčajúc vedľa neho.
„ Možno si chcel len po dlhej dobe užiť a ja jediná som bola na blízku“ premýšľala zlostne. V tej chvíli sa zastavil a zachmúrene na ňu pozrel.„ Alyn nepremýšľaj o veciach ktoré ťa ťažia“ prehovoril. Bolo jej jasné že jej opäť čítal myšlienky. „ Ty mi čítaš myšlienky? Povedala som ti že ma to rozčuľuje!“ okríkla ho. „ A ja som povedal aby si o tom už toľko nepremýšľala“ povedal pokojne. „ Budem si premýšľať o čom chcem!“ povedala rázne. „ Ako chceš“ dodal potichu. Alyn na neho prekvapene hľadela. Predsa len čakala že prehovorí čosi na tému ich spoločne strávenej noci. „ Ty jeden bastard, robí ti dobre takto sa ku mne správať?“ rozčulovalo a ponižovalo ju ako odmerane sa ku nej správal. „ Odmerane! Arogantne! Už si ma dostal tak už nie som hodná tvojho pohľadu??“ zasyčala. Snape sa zastavil. „ Tvoje telo bolo možno v noci moje, ale tvoja duša nie, dobre som si všimol že si bola mysľou niekde inde“ pristúpil k nej a potichu odpovedal.“ Si odporný človek, Snape, bastard aký nemá vo svete obdoby, nevieš byť ľudský, nevieš byť láskavý!“ revala na neho a strelila mu facku. „ Toto urob ešte raz.... a zabudnem na to že si žena“ nebezpečne sa k nej priblížil. „ Ja som ťa k tomu nenútil, čo mi teda vyčítaš?“ opýtal sa pokojne sledujúc ju kamennou tvárou. „ Ty, ty nechápeš..ty nechápeš vôbec nič“ rozplakala sa. „Iný k tebe byť nemôžem“pokrútil hlavou. „ Prečo nie ?“ spýtala sa smutne. „ Pretože v mojom živote nemá miesto žiadna žena. Žiadna! Musím odčiniť to čo som v minulosti urobil,musím robiť to čo robím, pochop to už konečne nerád by som to znovu opakoval. Nevystavím do nebezpečenstva tvoj život pre tvoju smiešnu potrebu lásky ktorú voči mne chováš. Nemôžem všetko čo som doteraz urobil odhodiť pre nejaký tvoj prízemný pocit ktorým ľudia len obvykle zakrývajú svoje poklesky“ dokončil odmerane hovoriac o láske medzi dvoma ľuďmi ako o jednej z prízemných a pre život nedôležitých vecí. „ Ta noc, nič to pre teba neznamenalo však?“ spýtala sa smutne. „ Znamenalo Alyn, ale nie to čo odomňa očakávaš“ ticho jej odpovedal a ďalej pokračovali v ceste mlčky.
Medzitým sa na Rokforte začala výroba ochranných elixírov z koreňov Červenej Mandragory. Dumbledore tak ako ostatní členovia učiteľského zboru, boli ochotní urobiť všetko aby ochránili študentov pred temnými čarodejníkmi. Preto sa vyrobil ochranný elixír pre každého študenta i učiteľa. Jedna malá ampulka pre jedného človeka. Červená Mandragora spôsobila že elixíry mali ochranné účinky tri mesiace a každý kto ich vypil bol imunný voči akémukoľvek napadnutiu, nie však proti smrteľnej kliadbe. No aj tak poskytoval elixír ochranu a pocit bezpečia ktorý v tom čase na Rokforte chýbal. Študenti ktorí ho užili sa nebáli tak ako predtým. Bolo to opatrenie navrhnuté ministerstvom mágie. Ochrániť študentov za každú cenu, alebo Rokfort zatvoriť. Rovnako tak sa na Rokforte znížilo percento šikanovaných študentov. Každý bol chránený jeho účinkami, slabí a šikanovaní študenti mali pokoj, a tí silnejší sa dokonca začali aj viac venovať učeniu. Každého však udivovalo že práve pri výrobe elixírov chýbal profesor Snape. Zastúpili ho jeho menej znalí kolegovia vrátane Remusa Lupina ktorý o príprave elixírov spomedzi všetkých vedel asi najviac.
„ Kranwallská stredná škola čar a kúziel, sme na mieste“ povedala Alyn sledujúc obrovskú vítaciu tabuľu pri vstupe na Kranwallské pozemky. Naskytol sa im pohľad na obrovský hrad, skoro rovnaký ako ten Rokfortský. Priblížili sa k nemu kde ich už sledovala postava malého muža. „ Profesor Snape, profesorka Woodová“ pribehol ku nim. „ Vitajte, ste očakávaní“ úctivo sa uklonil a pobozkal Alyn na ruku. „ Dovoľte, dovediem Vás k pánovi riaditeľovi, prosím nasledujte ma, Vaše osobné veci Vás budu čakať vo Vašich izbách“ dokončil. Alyn aj Snape ho nasledovali. „ Videl si to jeho zdvorilé gesto? Tak tomu teda hovorím správny muž, taký ktorý vie ako sa má správať k dáme“ šťuchla do Snapea a snažila sa ho vyprovokovať. „ Ja tu žiadnu dámu nevidím, a nevedel som že sa ti páčia trpaslíci“ uškrnul sa. „ Možno je malý, ale je to gantleman“ urazene povedala. „ Ty máš k niečomu takému pekne ďaleko“ rýpla do neho. „Slečna Woodová, príšerne ma bolí hlava tak mi urobte radosť a aspoň na chvíľu sa zdržte tých Vaších poznámok“ zastavil sa držiac si čelo. „ No, niekto nechce počuť pravdu“ zasmiala sa. „ Tá tvoja pravda mi je ukradnutá“ chladne odpovedal a pridal do kroku aby nemusel počúvať jej narážky.
Vstúpili do veľkých dverí do presklenej miestnosti kde ich už vítal ďalší malý muž s dlhou bielou bradou a dlhým bielym obočím. „ Vitajte profesori, vitajte“ začal usmievavo malý muž. „ Som Kaspar McSorelly, riaditeľ tejto školy“ dopovedal a podal Snapeovi aj Alyn ruku. „ Takže o čo ide. Albus Dumbledore mi Vás odporúčil ako človeka znalého do prípravy elixírov. Ja sám som o Vás veľa počul pán profesor“ uznanlivo hľadel na Snapea. „ V čom Vám môžem pomôcť pán riaditeľ?“ opýtal sa rovnako zdvorilo Snape sledujúc z výšky malého muža. Pri pohľade na Snapea a riaditeľa McSorellyho vyzeral Snape že je minimálne dvakrát taky vysoký. „ Spolu s naším novým profesorom elixírov nám pomôžete pripraviť elixír prezrenia budúcnosti“ začal vysvetľovať. „ Novým?“ spýtal sa Snape. „Áno“ odpovedal riaditeľ. „ Predtým tu učila Ifigenia Hasperyová, bohužiaľ zomrela. Nevieme ako ale sme presvedčení o tom, že to urobil niekto z temných čarodejníkov slúžiacich Vy-viete- komu“ vysvetlil riaditeľ. Snapea trochu zamrazilo. Uvedomil si že smrť nechodí len po Rokforte ako by sa niekomu mohlo zdať. Ifigeniu veľmi dobre poznal. Každý rok sa zo svojimi študentmi účastnila rôznych súťaží v príprave elixírov a jej znalosti v tejto čarodejníckej vede boli impozantné. „ Už ste ho niekedy pripravili?“ spýtal sa riaditeľ. „ Áno pane, raz“ odpovedal odmerane Snape. „ Výborne, viac Vám už vysvetlí profesor Henley, teraz prosím nasledujte škriatka, ukáže Vám cestu do Vaších izieb. Verím že sa v Kranwalle budete cítiť spokojne a pohodlne“ dokončil veselo riaditeľ.
„ Áno máte to tu všetko veľmi pekné“ reagovala rovnako veselo Alyn. „ Dovidenia pán riaditeľ“ pozdravila sa na riaditeľovo zakývanie a spolu zo Snapeom nasledovali škriatka. Cestou do izieb stretli množstvo Kranwallských študentov ktorí si ich so záujmom obzerali. „ Nemôžem uveriť tomu že je Ifigenia mŕtva“ pokrútil hlavou. „Ty si ju poznal?“ spýtala sa prekvapene Alyn. „ Áno, v príprave elixírov bola naozaj majsterkou“ dodal. „ No toto, snáď sa ti len nepáčila?“ zasmiala sa. „ Nie, Ifigenia mala 71 rokov keď som ju videl naposledy“ odbil ju. „ Veľa ma naučila“ dodal. „ Bola tvoja učiteľka?“ spýtala sa Alyn. „ Niečo také. Ale nemôžem uveriť tomu že ju zabili smrťožrúti. Ak niekto vedel ako sa pred nimi brániť bola to práve ona„ dokončil.“ Nech sa páči pane“ škriatok sa zdvorilo uklonil, otvoril dvere do izby a nechal Snapea aby do nej vošiel. „ Druhá pre Vás madam“ otvoril dvere susednej izby a nechal do nich vojsť Alyn. „ Ďakujeme, ste láskavý“ poďakovala sa. Škriatok sa ešte raz úctivo uklonil a odišiel. Snape stál vo svojej izbe a každú chvíľu čakal že mu príde zle. Obočie sa skrivilo do zúfalého výrazu a ružové pery sa mierne pootvorili. Jeho izba pozostávala z veľkej postele s ozdobnými bielymi závesmi, zlato-bielymi vankúšmi aj prikrývkou, nočného stolíka z bieleho dubu na ktorom stál zlatobiely stojan so šiestimi bielymi sviečkami a honosného do biela sfarbeného krbu. Interiér sladučkej izby dopĺňal biely gauč s ozdobnými vankúšikmi na ktorých sa nachádzali zlaté strapce, preskleného stolíka s misou ovocia, a veľkej ornamentálne zdobenej skrine. Akoby toho nebolo už dosť, po stenách viseli gýčovité obrazy v ktorých sa pohybovali hovoriace kvetiny na lúke, tučná čarodejnica natlačená do príliš tesného a odporne ružového hábitu alebo plešatý muž ktorý Snapea ofrflal len čo ho videl vstúpiť do izby.Po príchode do kúpeľne zbadal biele umývadlo, biely sprchovací kút, bielu toaletu, veľké ozdobné zrkadlo ktoré po bokoch dopĺňali biele tulipány a toaletné potreby a uteráky zladené do ružovo - bielej kombinácie ktoré dopĺňal symbol Kranwallu.“ Ružová“ Snape panicky vystúpil z kúpeľne a obsah jeho žalúdka si razil cestu nazad do jeho úst. „ Ani kvapka čiernej, ani žiaden chlad a je tu akosi priveľa svetla“ premýšľal a znechutene sa obzeral po izbe. Predklonil sa s pocitom že o chvíľu po druhýkrát uvidí svoje biedne raňajky ktoré si zaobstaral cestou do Kranwallskej školy.Jeho zrak zastal na okne cez ktoré do izby padali lúče slnka. Prišiel k oknu a okamžite zatiahol závesy. Aspoň trocha tmy. Zdrvene si sadol na posteľ. Kranwallská škola očividne nemala pochopenie pre jeho obľubu v čiernej farbe a tmavom a chladnom prostredí. Posadil sa na posteľ a chvíľu pozeral do prázdna aby sa spamätal s počiatočného šoku. Po chvíli sa zdvihol a pristúpil k ornamentálne vyzdobenej skrini. Váhal či ju má otvoriť, vedel si predstaviť nechutnosti ktoré tam na neho budu čakať. Pomaly skrinu otvoril a ...nič. Nič nezvyčajné. Bola prázdna až na pár bielych uterákov poukladaných v poličke. „ A čo je toto?“ zohol sa za vecou ktorá trčala z poslednej police v skrini. Bolo to mäkké, bolo to chlpaté, bolo to biele. Boli to biele huňaté papučky s bielymi chĺpkami, miestami pokryté zlatými trblietkami. Snape ich okamžite odhodil ako odporne zapáchajúcu mršinu. Cítil že na neho prichádza druhá vlna šoku a odporu, tak sa radšej opäť posadil na posteľ. Otvorili sa dvere a stála v nich Alyn. „ No máš to tu pekné, moja vyzerá rovnako, teda musíš uznať že Kranwallská škola má štýl“ zasmiala sa. „ Ako dlho tu budem musieť ostať v tejto nasladlej izbe?“ podráždene sa opýtal. „ Najviac tri dni Severus“ odpovedala pokojne. „Čo máme robiť teraz?“ spýtal sa a chytil sa za brucho cítiac svoj rozochvený žalúdok. „ Pôjdeme za profesorom Henleym, účí tu elixíry“dodala vyšla von a on ju nasledoval. Cez niekoľko osvetelných chodieb sa dostali až do učebne elixírov. „ Ahoj Jack“ Alyn otvorila dvere a pozdravila muža s ryšavými vlasmi stojaceho vo vnútri miestnosti. „ Alyn, ahoj“ ryšavý muž mal na tvári úsmev a veselo Alyn objal. „ Som rád že Ťa konečne znovu vidím, je to už tak dávno, už som sa tešil kedy prídete“ zasmial sa. „ No tak sme tu“ zasmiala sa Alyn. „ Dovoľ, predstavujem ti nášho profesora Snapea, učí na Rokfore elixíry“ zasmiala sa.„ Jack Henley, teší ma profesor Snape“ zasmial sa a priateľsky Snapea potľapkal po ramene aj keď si všimol jeho kyslý výraz. Snapeom prebehla už v poradí tretia vlna šoku. Ryšavý muž vyzeral na jeho vkus neuveriteľne mlado, skoro ako študent, on snáď vyučuje elixíry?“ Prepáčte mi moju obovážlivosť, ale koľko máte rokov?“ snažil sa o úctivý tón. „ Dvadsaťštyri profesor, viem som trochu mladý, ale aj vy ste nejako museli začať však?“ zasmial sa Jack. „ Iste“ pobavene sa uškrnul Snape a premeriaval si chudého muža ktorý nevyzeral ani na to že má dvadsaťštyri rokov. „ Môžem sa spýtať načo potrebujete elixír prezrenia budúcnosti?“ spýtal sa. „ Pán riaditeľ ho žiada“ odpovedal Henley. „ Prečo ho zaujíma budúcnosť?“ nedal pokoj. „ To neviem, no hovorí sa že ju chce vidieť pretože sa bojí vy-viete-koho a chce si byť istý že sa mu nič nestane“ odpovedal Henley. „ Takže kvôli prestrašenému starému škriatkovi som sem išiel 700 kilometrov a nechal sa ubytovať v tej absolútne nevyhovujúcej izbe...no výborne“ pomyslel si nahnevane.“ Navrhujem aby sme sa pustili do prípravy elixíru, máte k dispozícii všetky suroviny?“ opýtal sa Henleyho. „ Vlastne nie. Nemáme. Nemáme dračiu kožu, no žiadny strach tá sa dá kúpiť neďaľeko“ vysvetlil Jack. „ A môžem vedieť prečo ste ju ešte nekúpili?“ spýtal sa Snape s hnevom v hlase. „ Pretože pane, chcel som počkať na Vás, tento elixír som ešte nerobil tak neviem ktorý druh dračej kože presne potrebujeme, preto som chcel počkať na Vás“ odpovedal Jack roztraseným hlasom. Snape prevrátil oči a snažil sa o pokojný tón. „ Kedy ju môžeme zaobstarať?“ spýtal sa tváriac sa úplne pokojne. „ No pokojne aj dnes večer. Pôjdeme do Krasalkova“ odpovedal pokojnejšie Jack. „Môžeme ísť aj hneď, len čo si vezmem nejaké veci“ odpovedal Snape.
„ Pane, ehm, Krasalkov je muklovská dedina. V nej ani v jej okolí nenájdete žiadneho čarodejníka, cez ňu budeme iba prechádzať do Skrytej uličky“ vysvetlil. „ Dobre, keď budete pripravený informujte ma“ dokončil znechutene a odišiel. „Asi som na neho neurobil príliš dobrý dojem“ povedal smutne Jack. „ Z toho si nič nerob, Severus je večný mrzút, tak si na to skús zvyknúť“ zasmiala sa Alyn a pustili sa do rozhovoru. Zvečerilo sa a na zámku sa podávala večera ktorej sa zúčastnil aj Snape a Alyn Woodová, ktorá sa počas večere veselo rozprávala s profesorom Henleym. Snape na nich pozeral so smrtiacim výrazom v tvári. Zaostril zrak na Jacka Henleyho a vražedne si ho premeriaval. Jack si jeho pohľad všimol, no pokúsil sa atmosféru trochu uvoľniť. „Profesor Snape, nepridáte sa k nášmu rozhovoru?“ opatrne sa spýtal. No ten len mlčky zdvihol hlavu od taniera a čiernymi očami niekoľko krát prebodol Jacka aj Alyn. „ Nie ďakujem“ chladne odpovedal. Pokračovali teda v debate a Snape sa bez použitia akéhokoľvek kúzla stal neviditeľným. Po chvíli si všimol Jackovu ruku. Spočinula na ruke Alyn a hladkala ju. Tento pohľad mu stačil na to aby sa v ňom prebudila zlosť a odpor. Prudko vstal od stola a odišiel do svojej izby. Vyrazil dvere a nahnevane si sadol na posteľ. Na jeho nočnom stolíku ležala kniha v bielej koženej väzbe. „Víly a bludičky- príručka šikovného zberateľa“ schmatol knihu a nahnevane ju hodil do krbu kde horel oheň. Netrvalo dlho a úbohú knihu s krikom nasledovali biele huňaté papuče zo skrine. Otvorili sa dvere a do izby rázne vkročila Alyn. „ To bolo trošku drzé takto odísť od večere nezdá sa ti?“ nahnevane na neho pozrela. Zdvihol zrak od ohňa v krbe. „ Tak odkáž svojmu mladému profesorovi, že sa ospravedlňujem a svojou prítomnosťou ho poctím, keď sa s vami vyberiem na muklovský nočný výlet v trojici aby som zaobstaral to čo mal mať už dávno pripravené!“ ironicky jej odpovedal. „ Čo ti zasa sadlo na nos?“ spýtala sa ho nechápavo. „ Vôbec nič“ povedal s hnevom v hlase. „ Nič? A preto páliš zariadenie izby?“ pozrela na krb v ktorom horela kniha aj biele papuče. „ To čo robím je výhradne moja vec!“ zasyčal na ňu. „ A teraz ak si už skončila môžeš sa vrátiť k svojmu priateľovi“ kamenne odpovedal. „ K môjmu priateľovi? Ty snáď žiarliš?“ zasmiala sa. „ Nie ! „ okríkol ju. „ Nie? Tak prečo ten rozruch?“ zasmiala sa znovu. Bavila sa na tom aký bol Snape rozčúlený no zároveň aj nervózny. „ Pre nič, a nechaj ma!“ vyštekol a sadol si na posteľ. Sadla si vedľa neho. „ Severus“ pozrela mu do očí a mierne sa usmiala. „ Ty žiarliš?“ pokojne povedala. „ To určite nie“ dodal pobavene a postavil sa.“ Ale takýchto ľudí nemôžem ani len vystáť. Veď ten vyzerá že nevie narátať ani do troch“ dodal. „ A navyše by som bol veľmi rád keby ste ma ušetrili toho pohľadu ako sa okolo teba ten slizký chlap obtáča“ pokračoval znechutene. „ Ale prosím ťa on sa okolo mňa neobtáča, ako si na to prišiel preboha?“ spýtala sa Alyn. „ Mám oči slečna Woodová“ povedal nahnevane. „ To bolo iba priateľské gesto, nič iné“ zapierala Alyn. „ Iste!“ vyštekol. „ A vôbec, Teba to nemá čo rozčuľovať, ako si sám povedal nemôžeš a nechceš ku mne cítiť nič, v tom prípade si môžem robiť čo chcem“ povedala rázne. „ Áno to môžeš! „ nahnevane odpovedal. „ Ale ocením ak sa v mojej prítomnosti zdržíš tých svojich absolútne nevhodných a koketných prejavov voči tomu mužovi, pretože z toho mi je teda naozaj zle“ dokončil odmerane. Alyn sa viac nechcela hádať. Vedela že by to aj tak nikam neviedlo pretože Snape má vždy posledné slovo. „ Severus, o pol hodinu vyrážame do Krasalkova, musíme vyzerať normálne“ začala Alyn. „ Ako normálne?“ spýtal sa podráždene. „ No...musíš sa obliecť ako mukel“ oznámila mu. Snapea pochytila vlna odporu už pri pomyslení na muklovské oblečenie miesto jeho milovaného čierneho hábitu . „ Môžeš si obliecť toto“ vyčarovala mu muklovské oblečenie ktoré ostalo ležať na posteli. Čierny sveter, tmavomodré riflové nohavice, šál a hrubá športová vetrovka čierno- bielej farby. „ V Krasalkove je zima, takže sa ti to zíde“ zasmiala sa. „ Snape pristúpil k oblečeniu a štítivo sa dotkol čierno- bielej vetrovky. „ To na seba nedám! V žiadnom prípade!“ zreval. „ Fajn tak si vyčaruj niečo iné, ja sa idem prezliecť“ dokončila a odišla z jeho izby. Snape oblečenie okamžite odhodil. Zastavil sa pri čiernom svetri. „ Aspoň že je čierny“ pomyslel si a začal si rozopínať hábit. Navliekol na seba čierny sveter a sledoval sa znechutene v zrkadle. „ Vyzerám ako nejaký odporný mukel“ povedal zúfalo. Rozhodol sa, že si nechá čierne nohavice od hábitu. Predsalen by zrejme neprežil keby mal ostať v kompletne muklovskom oblečení. Mávol prútikom a vyčaroval čierny šál a čierny dlhý kabát ktorý končil až pri jeho nohách. „ Konečne nejaké normálne farby“ premýšľal keď si obliekal kabát a šál. O pár minút bol pripravený na cestu. Dvere jeho izby sa opäť otvorili a stála v nich Alyn. Na sebe mala riflové nohavice, dlhý červený kabát pod kolena, červený šál, rukavice aj čiapku.“ Teda, ale si sa vyšvihol“ pozrela na Snapea s pobavenou tvárou.
„ Ani nevyzeráš žeby si niečo radikálne zmenil“ zasmiala sa pri pohľade na neho kompletne oblečeného do čiernej farby.“ Ako vyzerám ja?“ opýtala sa. „ Príšerne“ znechutene ohrnul pery pri pohľade na jej detinskú čiapku s bombuľou a strapcový šál. „ Beriem to ako kompliment“ reagovala Alyn. Po chvíli sa už obaja presunuli do spodnej časti hradu. Snape ešte skontroloval či má všetko. Prútik poriadne ukrytý- áno, peniaze- áno, niekoľko fľaštičiek s nebezpečnými tekutinami pri ktorých dúfal že ich nebude musieť použiť- áno. Mal všetko.
Vyšli pred hrad kde ich už čakal profesor Henley. „ Tak môžeme?“ spýtal sa. „ Iste, máme všetko“ usmiala sa na neho Alyn a vydali sa na cestu. Po chvíľach kráčania prerušovaných rozhovorom medzi Alyn a Jackom Henleym sa ozval aj Snape. „ Ako je to ďaleko?“ opýtal sa. „ Ešte asi 10 minút a budeme v Krasalkove, vedľa dediny je les, a tam sa nachádza vchod do Skrytej uličky“ vysvetlil profesor Henley. Snapeovi táto odpoveď stačila a tak ďalej pokračoval vo svojej mlčanlivej chôdzi. O niekoľko minút naozaj vošli do dediny. Širokú cestu lemovali rodinné domy, stromy, a taktiež niekoľko krčiem a hostincov. Bez zbytočného rozruchu prešli dedinou a vošli do tmavého lesa. Nevyzeral nijak zaujímavo, obyčajný muklovský les. Profesor Henley ich viedol stále hlbšie do temnoty lesa. „ Viete kde sa nachádzame?“ opýtal sa Snape podráždene. Mal veľmi silný pocit, že Henley sa stratil a viedol ich do neznáma. „ Iste, ešte chvíľu a sme tam“ Henley sa zastavil aby si trochu odpočinul. „ Vstaňte, musíme odísť!“ zdrapol ho Snape. „ Prečo?“ opýtal sa. Snape sa poobzeral po okolí a bolo mu jasné že sú niekym sledovaní. „ Musíme ísť, hneď!“ prikázal mu Snape. Henley bez slova zobral svoje veci a pokračovali v ceste. Netrvalo dlho a prišli na miesto o ktorom Henley tvrdil že je tam vstup do Skrytej uličky. Len čo došli k trom stromom ktoré rástli vedľa seba, Snapea sa zmocnil nepríjemný pocit že asi budú mať spoločnosť. Nestihol dokončiť svoju myšlienku a jeho hrdlo zovrela bledá, šľachovitá ruka. „ Ale, ale, myslím že je čas na večeru“ chrapčivo sa zasmial tvor držiaci jeho krk. V bledej tvári bolo jasne vidieť, že sa nejedná o človeka. Červené oči so zreničkami tenkými ako ihla, medzi perami videl vysúvajúce sa ostré zuby. „ Upír“ prebleslo mu hlavou. Pozrel na Alyn ktorú zvierala druhá osoba. Upírka.“ Neboj sa, o tvoju priateľku sa postará Delmonica“ zasmial sa a pritlačil Snapea o strom stále mu zvierajúc krk. Upírka pozerala Alyn do očí a zlovestne sa usmievala.
„ Cítim tu strach Silus“ zasmiala sa. Snapeove oči okamžite našli profesora Henleyho ktorý ležal zhruba o 10 metrov ďalej.
„ Odporná ľudská háveď, nieste nič iné len žrádlo“ povedal upír Snapeovi a nebezpečne a priblížil k jeho krku. Vychutnával si vôňu jeho tela, človečiny. Alyn dochádzal dych. Pozrela na Snapea ktorý niečo zamrmlal. O niekoľko sekúnd sa jej v mysli ozval jeho hlas. „ Keď to urobím musíš si zapchať nos a prestať dýchať“ znelo jej v mysli. Pozrela na Snapea ktorý sa snažil jednou rukou niečo nájsť vo vrecku svojho kabáta. Zatiaľ čo sa upír nevedel nabažiť vône ľudského tela, upírka držiaca Alyn ju najprv uhryzla do ruky. Strhla jej z krku šál a chystala sa ju uhryznúť do krku. Snape vybral z vrecka ampulku s čiernou tekutinou. „ Teraz!“ zakričal a rozbil ampulku o strom. Okamžite si zapchal nos a prestal dýchať, to isté urobila aj Alyn. Z rozbitej ampulky sa vyvalil čierny dym a obaja upíri okamžite padli na zem mŕtvi. Snape a Alyn vybehli z miesta obkoleseného dymom aby sa mohli nadýchnuť. „ Si v poriadku?“ spýtal sa a chytil ju za rameno. „ Uhryzla ma do ruky“ ukázala mu dve malé ranky na ruke. Snape iba zvraštil obočie. „ Čo to bolo?“ opýtala sa na ampulku. „ Dych dementora, stačí jeden nádych a každá živá bytosť je za pár sekúnd mŕtva. Aké staré a aké účinné“ uškrnul sa. Alyn na neho zízala s neskrývanou vďakou a obdivom. Zistila že Snape je prefíkanejší než si myslela. „ Musíme sa pozrieť na Jacka“ Alyn sa k nemu sklonila. „ Myslím že dostal iba poriadny úder do hlavy“ povedal Snape skláňajúc sa nad ním. O pár minút sa Jack prebral. „ Preboha čo to bolo? Niekto ma zozadu udrel a viac si nepamätám“ držal sa zmätene za hlavu. „ Boli to upíri, milý profesor Henley, myslím že ste sa nám o nich akosi zabudli zmieniť“ dodal ironicky Snape.
„ Musíme ísť ďalej“ zavelil.“ Uhryzla Ťa, nemáme veľa času“ dodal potichu . Alyn pomohla profesorovi Henleymu vstať a vrátili sa nazad k trom stromom. Henley zamrmlal niekoľko slov a medzi stromami sa vytvoril kruh ohraničený modrým svetlom. Všetci traja do neho vstúpili. Ocitli sa v Skrytej uličke. Profesor Henley a Alyn vbehli do čarodejníckeho obchodu predávajúceho najrôznejšie čarodejnícke predmety, elixíry a suroviny na výrobu elixírov. Snape čakal vonku po tom čo Henleymu náležite vysvetlil aký druh dračej kože má kúpiť. Tma ktorá ho obklopovala na neho pôsobila nadmieru pokojne. Jediná vec ktorá ho rozrušovala a zaujímala bol dôvod prečo boli v Skrytej uličke sami. Žiadni čarodejníci, žiadni škriatkovia, nikto. Profesor Henley a Alyn sa o pár minút vrátili a všetci spolu prešli nazad do Krasalkova.
„ Potrebujem si oddýchnuť“ povedala Alyn cítiac sa zle. „ Poď, na chvíľu si sadneme do miestneho hostinca“ navrhol Henley. „ Myslíte že je rozumné zdržiavať sa v muklovských hostincoch keď bola pohryzená upírom? Máme málo času na to aby sme jej pomohli, potrebuje dostať blokovací elixír , čo najskôr“ začal Snape. „ Severus, iba na chvíľu“ povedala zmätene úplne bledá Alyn. Uhryznutie upírkou sa na nej začínalo prejavovať. „ Počkám tu“ dopovedal podráždene Snape a venoval im jeden pohŕdavý výraz. Videl že Alyn nevyzerala dobre. No rozhodne nesúhlasil s tým aby sa zdržiavali. Alyn s profesorom Henleym sa pobrali do najbližšieho hostinca. Snape stál vonku a opäť zaťažoval svoju myseľ myšlienkami o Henleyho obkrúcaní sa okolo nej. Sledoval muklovské domy. Okolie Krasalkovskej dediny pôsobilo pusto až depresívne. Prešiel po širokej ceste a prezeral si ako žijú muklovia. Vo dvore jedného z domov videl na zemi ležiaceho muža. Skláňala sa nad ním postava v čiernom plášti , podobnom tomu ktorý nosil on. „ Čo príjme upíra hľadať si potravu medzi obydlím ľudí?“ spýtal sa sledujúc mladú čiernovlasú upírku sajúcu krv z hrdla starého muža. Pri jeho otázke sa okamžite otočila a pozrela na neho zúrivým pohľadom. Jej ústa boli ešte plné krvi. „ Myslím že si až príliš zvedavý, smrteľník!“ vyštekla na neho a podišla k nemu bližšie. Skoro bielymi očami si ho obzerala predstavujúc si vidinu ďalšieho úlovku. „ Človek ako ty, by sa zrejme nemal túlať sám. Tvoja krv je vzácnou pre mnoho tvorov ktorí tu žijú“ povedala a oblizla si pery. Nespúšťala z neho svoj žiadostivý pohľad. „ Moja krv je až príliš vzácna pre tvora tvojej... úrovne“ povedal nadradene. „ Za koho sa máš smrteľník?! Ak budem chcieť pripravím Ťa o tvoj biedny život!“ zasyčala na neho. „ Čo urobíš? Uhryzneš ma? Myslím že v tom Ti zabránim“ ozval sa pobavene Snape. Upírke sa viditeľne rozšírili zrenice a z jej tváre sa dala bez akýchkoľvek pochybností vyčítať obrovská túžba po Snapeovej krvi. „ Zabrániš?“ zasmiala sa. „Cesnak, striebro? Mňa tie vaše hlúpe cetky nemôžu zabiť ty hlupák“ povedala pobavene. „ Ja viem čo Ťa zabiť môže“ potichu a s kamenným výrazom reagoval Snape. Vybral z vrecka kabáta ďalšiu fľaštičku z Dychom dementora. Upírka obsah vo fľaši okamžite spoznala a pochopila že sa nerozpráva s obyčajným človekom. „ Takže čarodejník“ povedala a odstúpila od neho.
„ Presne tak, a teraz radšej vypadni než stratím trpezlivosť!“ okríkol ju . Upírka na neho podráždene zasyčala a odplachtila preč. Snape sa otočil a videl ako na neho pozerá profesor Henley spolu s Alyn ktorí sa medzitým stihli vrátiť z hostinca. „ Kto to bol?“ spýtala sa Alyn. „ To nie je tvoja vec“ odbil ju a pokračovali na Kranwallský hrad. Alyn sa medzitým cítila stále horšie. Prepadali ju vidiny, halucinácie, jej koža bola bledá a jej oči menili farbu z hnedej na žltú. Prišli do Kranwallského hradu a okamžite položili Alyn na posteľ. Jej stav sa medzitým rapídne zhoršil. Nevnímala okolie, nespoznávala Snapea ani profesora Henleyho, prepadali ju obrovské kŕče celého tela, a spoza jej pier už trčali prvé náznaky upírskych zubov. „ Už nemáme čas, máte blokovací elixír?“spýtal sa Snape Henleyho. „ A-ano, hneď ho prinesiem“ koktal Henley sledujúc Alyn hrôzostrašne sa zvýjajúcu na posteli. O pár minut sa vrátil aj s elixírom.
„ Musíme nájsť spôsob ako ho vypije, no nemyslím že to bude ľahké, začína sa meniť, ak jej telo zomrie, je koniec“ povedal Snape. V Alyn sa prebúdzali prvé upírske chúťky a žltými očami sledovala Snapea, chystajúc sa uhryznúť ho. Rozbehla sa k nemu, v jej ústach sa už objavili ostré upírske zuby. „ Petrificus Totalus“ zreval Snape a nemieril na ňu prútik. Vyšľahlo z neho biele svetlo a Alyn spadla okamžite na zem zviazaná neviditeľnými silami.“ Musíte jej pridržať hlavu“ povedal Snape držiac v ruke fľaštičku s blokovacím elixírom. „ No počkajte prečo jej mám držať tu hlavu ja? Nemôžete to urobiť Vy?“ začal sa vyhovárať na smrť vystrašený Henley. Bolo vidno že s upírom sa ešte nikdy v živote nestretol. Snapeovi došla trpezlivosť. Položil fľaštičku s elixírom na stôl , prudko chytil Henleyho za košeľu a pritlačil ho k stene. „ Ak mi nechcete pomôcť tak vypadnite!“ zreval na neho. „ Ona umiera! Ak jej nepodáme blokovací elixír gén upíra ju úplne pohltí, a potom už bude neskoro jej pomáhať, takže sa konečne začnite správať ako chlap a pridržte jej tú hlavu, v opačnom prípade sa môžete so mnou vymeniť a riskovať uhryznutie keď jej budete musieť podať elixír!!“ reval na neho. „ D-dobre“ povedal Henley vystrašený z toho čo sa stalo Alyn ale aj zo samotného Snapea. Podišiel k Alyn ktorá sa zvýjala na zemi stále spútaná v neviditeľných okovách a prudko jej chytil hlavu aby ňou nemohla hýbať. Snape jej okamžite nalial do úst celý obsah fľaštičky a za niekoľko minút upadla do spánku. Vzal ju do náručia a odniesol do postele. „ Zostaňte s ňou“ autoritatívne prikázal profesorovi Henleymu a odišiel z izby. Po niekoľkych hodinách sa Alyn zotavila. Jej predtým žlte oči zmenili svoju farbu opäť na hnedú. Zobudila sa cítiac ako ju Jack Henley drží za ruku. „ Ako sa cítiš?“ súcitne sa jej opýtal. „ Dobre, myslím že budem v poriadku“ posadila sa na posteli. „ Ďakujem, zachránil si ma Jack“ dotkla sa jeho tváre rukou. „ No snažil som sa, za malej asistencie profesora Snapea sa dalo všetko do poriadku“ zasmial sa. Využil to že si Alyn myslí že to bol on kto ju zachránil, a nepovedal jej o tom že v skutočnosť bola celkom iná.Pod prísľubom toho že stúpne v jej očiach sa rozhodol pre milosrdnú lož“ Teda nahnala si mi obrovský strach“ usmial sa. „ Už som v poriadku, vďaka Tebe“ usmiala sa. „ Alyn, pre Teba by som urobil všetko na svete, to predsa vieš“ povedal potichu hľadiac jej do očí. Držal jej ruku a cítil že sa v ňom rozmáha krásny ľúbostný cit. „ Neruším?“ ozval sa od dverí podráždený hlas. Stál tam Snape s výrazom vraha, ktorý sledoval dojemný výjav medzi Alyn a Jackom Henleym. V tele sa mu búrili všetky jeho bunky. Lomcoval ním hnev no kamennou tvárov si premeral dvojicu a vstúpil do miestnosti. „ Vezmem si len svoj plášť“ vzal si svoj plášť a očami plnými odporu a sklamania pozrel na Alyn. Odišiel. Alyn dobre vedela čo Snapea zožiera, vedela že žiarli aj keď on sám by to donekonečna krvopotne popieral. „ Jack, musím sa osprchovať“ povedala a postavila sa z postele. „ Iste nebudem Ťa rušiť, ak ma budeš potrebovať budem vo svojej pracovni“ milo sa na ňu usmial a odišiel. Alyn počkala kým odíde preč z chodby a pomaly otvorila dvere svojej izby. Vyšla von a namierila si to priamo do izby Severusa Snapea. Zaklopala no neozýval sa nikto. Pomaly otvorila dvere a videla Snapea ležiaceho na posteli. „ Môžem?“ pokúsila sa o úsmev. „ Tvoj dojemný rozhovor s Henleym sa už skončil?“ spýtal sa podráždene.
„ Áno skončil, no prišla som sa poďakovať aj tebe, za to že si mu pomohol starať sa o mňa“ povedala. Snape sa rázne postavil z postele a nechápavo na ňu pozeral.
„ Pomohol? Ja že som pomohol jemu? Ten prekliaty chlap pre Teba neurobil vôbec nič“ blyslo sa mu hlavou. „ Severus?“ vytrhla ho z jeho myšlienok Alyn. „ Ak je to všetko čo si chcela tak už môžeš ísť“ povedal jej chladne. „ Čo ti je preboha?“ reagovala podráždene. „Na čo sa tu hráš?“ spýtal sa Snape a prudko ju chytil za ruku.„ Pusti ma, bolí to“ zakričala. Snape ju pustil. „ Ty nemáš poňatia čo k nemu cítim, tebe sú akékoľvek ľudské city úplne cudzie, čo ty o tom môžeš vedieť!“ kričala. Snape na ňu nenávistne pozrel. „ Mala by si mu to povedať“ povedal potichu a posadil sa nazad na posteľ. „ Čo mu mám povedať?“ spýtala sa. „ Že ho miluješ, a že s ním chceš mať veľa sexu a detí“ povedal chladne . Alyn sa na chvíľu zarazila a potom sa veselo usmiala.
„ Nemôžem uveriť že práve ty si povedal slovo sex a slovo miluješ“ smiala sa. „ Ani ja nie, no mala by si mu to povedať“ opovedal ironicky. „Severus ja k nemu cítim niečo úplne iné ako k Tebe“ sadla si vedľa neho. Snape nepovedal ani slovo iba na ňu mlčky pozeral.
„ K nemu cítim priateľstvo, je to môj priateľ, človek ktorý mi vždy pomôže a nič za to nežiada. Veľmi si ho vážim , možno je to láska to neviem, je to muž ktorý sa mi venuje je galantný, ale k Tebe Severus, cítim niečo úplne iné. K tebe cítim lásku živelnú, nespútanú, chcem v tebe nájsť to dobré“ pohladkala ho po tvári. „ Možno by si sa mala vrátiť do reality a nenamýšľať si to čo neexistuje. Pretože vo mne nič dobré nenájdeš, ja za tebou nebudem chodiť s kvetami, ani ti nebudem rozprávať to čo muži milovaným ženám obvykle hovoria“ povedal s kamennou tvárou. “ Nemôžem ti dať to čo odomňa čakáš. Nezdieľam tvoje pocity“ chladne ju odbil. Podišla k nemu a ignorujúc jeho vetu ho pobozkala. „ Nie!“ povedal nahlas a prudko sa od nej odtiahol. „ Ja to nemôžem urobiť“dodal. „ Ale Severus prečo nie ?“ spýtala sa ho prekvapene. „ Alyn ja ti nechcem ublížiť tak ma k tomu nenúť“vyprskol.Vstala z postele a v jej očiach sa zračili slzy. Bez slova odišla z izby. Cítila sa ponížená, urazená, nechápala dôvod prečo ňou pohrdol, prečo ju odmietol. Snape si sadol do kresla a smutne pozeral do krbu. V hlave si premietal pohľad do jej uslzených očí, pohľad na nemé pery ktorým túžil vysvetliť čo ho vedie k tomu aby sa chránil pred jej láskou. Túžil jej vysvetliť že nemôže dopustiť aby voči nemu cítila záväzky, aby si robila falošné plány a ilúzie . „ So mnou nemôžeš byť šťastná“ premýšľal. „ Nemožem ťa stiahnuť zo sebou do môjho biedneho tmavého sveta a vystaviť ťa nebezpečenstvu ktoré by ťa pri mne čakalo“ vírilo mu v hlave všetko to čo by jej chcel povedať. „ Radšej budem celý život nešťastný, ako by som mal tvoj život vystaviť do nebezpečenstva“ v jeho očiach sa zračil smútok. V hlave sa mu premietalo niekoľko viet ktorými jej chcel vysvetliť prečo ju od seba odháňa.
Alyn vbehla do svojej izby. Po jej tvári sa kotúľali veľké slzy. „ Má pravdu, som obyčajná hlupaňa, predstavujem si to čo nie je, vidím ho iného aký v skutočnosti je. „On je a vždy bol odporný, arogantný,mrzutý a neľudský chlap ktorý sa o ženy nezaujíma“ priznala si znechutene. Ľahla si do postele a zaspala.
6. kapitola - Odchod
Nasledujúce ráno sa Kranwallská učebňa elixírov stala konečne miestom prípravy elixíru prezrenia pre ktorý sem prišli. Snapeovi bolo zaťažko spolupracovať s Jackom Henleym. Kamenným výrazom rozdával jeden príkaz za druhým a o niekoľko hodín bol elixír takmer hotový. „ Chcem sa Vám poďakovať za Vašu pomoc profesor Snape“ poďakoval sa mu Henley. „ Bolo mi potešením“ Snape sa pokúsil sa o príjemny výraz . V tej chvíli sa vo dverách objavila Alyn. „ Tak ako ste hotoví?“ spýtala sa s evidentne dobrou náladou ignorujúc Snapea. „ Áno myslím že sme to zvládli, samozrejme za svedomitého dozoru profesora Snapea“ zasmial sa Henley. Snape na nich hodil zlovestný pohľad, no nevedel sa zbaviť pocitu že sa mu Henley snaží votrieť do priazne. „ Skončili sme. Dnes sa vraciame do Rokfortu slečna Woodová“ poznamenal a hodil po nej jeden zo svojích mrazivých pohľadov. „ Už dnes? Nemôžme ísť zajtra?“ spýtala sa Alyn. „ Odchádzam dnes, vy si robte čo uznáte za vhodné“ zasyčal Snape a odišiel z miestnosti. Vošiel do svojej izby, mávol prútikom a všetky jeho veci sa poukladali do cestovného kufra. „Musím odísť, už nemôžem byť v jej blízkosti“ pomyslel si. Keď sa zvečerilo na dvere jeho izby zaklopala Alyn. „ Ďalej“ ozvalo sa nevrlé zvolanie.
„ Môžeme ísť?“ spýtala sa opatrne. „ Takže predsa ste sa rozhodli vrátiť sa so mnou?“ spýtal sa. Alyn iba prikývla. Vyšli z hradu a opäť zmizli v dyme transformačného prášku. O osem hodín sa objavili na Rokfortských pozemkoch. Školník Filtch sa postaral o ich batožinu a obaja sa vydali k Dumbledorovi. „ Vitajte, ako to prebiehalo?“ privítal ich veselý riaditeľ vo svojej pracovni. „ Všetko prebehlo v najlepšom poriadku pán riaditeľ, elixír sme pripravili“ vysvetlil Snape. „ Výborne Severus, nevyskytli sa žiadne problémy?“pokračoval riaditeľ. „ Vyskytli, slečnu Woodovú pohrýzol upír“ dodal chladne. „ Ako vidím, ste už v poriadku slečna Woodová, no iste to pre Vás muselo byť nadmieru nepríjemné“ pristúpil k nej Dumbledore. „ Áno pane, profesor Snape a profesor Henley našťastie zareagovali včas“ usmiala sa Alyn. „ Výborne, som rád že všetko prebehlo hladko, uvidíme sa na večeri“ usmial sa riaditeľ a ukázal na dvere. „ Pán riaditeľ mohol by som sa s Vami porozprávať osamote?“ spýtal sa úctivo Snape. „ Ale samozrejme, slečna Woodová, necháte nás prosím?“ spýtal sa riaditeľ. „ Iste pane“ pokúsila sa o úsmev. Vražedne zazrela na Snapea a odišla z miestnosti. „ Tak o čo ide Severus?“ spýtal sa vážne riaditeľ.“ Pán riaditeľ chcel by som Vás požiadať o uvoľnenie zo školy na istú dobu“ začal Snape. „ Potrebujete odísť?“ nechápavo sa spýtal riaditeľ. „ Áno pane potrebujem si zariadiť množstvo vecí, osobných vecí“ odpovedal. „ Severus vzhľadom na to že za posledné roky ste nemali žiadnu dovolenku, som ochotný Vás zo školy uvoľniť na čas aký Vám vyhovuje, no musíte za seba zohnať náhradu na výučbu elixírov“ vysvetlil Dumbledore. „ Myslel som že profesor Lupin by mohol byť adekvátna náhrada, koniec koncov jeho vedomosti z elixírov sú viac ako vynikajúce“ prezradil Snape svojho zástupcu. „ Myslím že to by šlo. Koľko času potrebujete?“ spýtal sa Dumbledore. „ Asi mesiac pane“ odpovedal potichu Snape. „ Dobre. Dám Vám čas o ktorý ma žiadate, no môžete mi povedať kde sa budete nachádzať? Budeme mať o Vás nejaké správy?“ opýtal sa opatrne riaditeľ. Vedel že si Snape svoje súkromie úzkostlivo stráži. „ To ešte zatiaľ neviem pane “ vysvetlil Snape. „ Dúfam že viete čo robíte Severus, ak budete potrebovať pomoc neváhajte a ozvite sa mi“ ponúkol sa riaditeľ. „ Ďakujem za všetko pane“ odpovedal s pokojnou tvárou.
Pri večeri riaditeľ oznámil náhly a dočasný odchod profesora Snapea zo školy, ktorý v radoch žiakov aj učiteľov vyvolal nevýdaný rozruch. Každého zaujímal dôvod prečo Snape odchádza, no najviac tento dôvod zaujímal práve Alyn Woodovú. Po večeri sa Alyn vybrala za ním aby jej celú situáciu vysvetlil. Rázne vkročila do jeho pracovne. „ Čo to má znamenať?“ spýtala sa ho nechápavo. „ Teba neučili klopať?“ spýtal sa jej podráždene. „ Nie ,okamžite mi povec prečo odchádzaš a kam alebo sa na to pôjdem opýtať Dumbledorea. Niektoré veci z nášho výletu v Kranwalle ho možno budu zaujímať“ začala podráždene. „ Mne sa nikto vyhrážať nebude, ani ty nie!“ schytil ju hrubo a kričal na ňu. „ Tak kam ideš?“ spýtala sa ho Alyn pokojnejšie. „ To nie je tvoja vec. Musí ti stačiť vysvetlenie že na čas odchádzam“ povedal chladne . „ Že musí! A čo to všetko čo medzi nami bolo? To nič neznamená?“ spýtala sa ho. „ Nemysli na to čo bolo, už niekoľko krát som ti to povedal“ podráždene na ňu pozrel. „ Takže podľa Teba mám na všetko len tak zabudnúť a zmieriť sa s tým že odchádzaš niekam na neurčitý čas a nič mi o tom nehodláš povedať?“ kričala. „ Presne tak“ uškrnul sa. „ Teda vedela som že si odporný človek no nečakala som že si až taký bezcharakterný sviniar!“ kričala na neho a začala ho päsťami biť do hrude. „ Upokoj sa, lebo budem nútený použiť na teba násilie“ spacifikoval ju. „ Iste príliš by som sa nedivila keby oficiálny, chladný a tvrdý Snape bol schopný udrieť ženu“ šplechla mu do tváre. „ Ani oficiálny Snape ženy nebije Woodová“ poznamenal a odstrčil ju od seba. „ Jednoducho musím odísť a hotovo, nemám chuť ani náladu vysvetľovať ti moje dôvody“ vyštekol na ňu. „ Fajn“ povedala Alyn rezignovane. „ Dúfam že Ti niekedy dôjde že utekáš z miesta ktoré je tvojím domovom“ ticho povedala a odišla. Snape za ňou len mlčky pozrel a pokračoval v balení svojích vecí.
Po niekoľkých dňoch sa ocitol na dedine neďaleko Londýna, oblečený v čiernych nohaviciach a čiernej košeli vyzeral na nepoznanie. Vyzeral ako obyčajný muklovský človek, nečarodejník ktorý za sebou ťažkopádne ťahal niekoľko kufrov. Doprevádzal do závalitý fúzatý muž ktorý ťahal ďalšie kufre. „ Pán Jones, toto bude Váš nový dočasný domov, ako ste si priali“ ukázal na dom závalitý chlapík. Dom stál v odľahlej časti, z dvoch strán ho lemovali rozsiahle polia, z jednej strany veľký les. Prostredie okolo domu bolo tiché, ďaleko od akejkoľvek civilizácie. Dom vyzeral zostarnuto, mal dve poschodia a niekoľko okien. „ Ďakujem“ stroho odvetil Snape ktorý sa pre svoju bezpečnosť radšej predstavil pod iným menom. „ V dome máte k dispozícii správkyňu, tak ako ste si priali“ položil mu kufre pred dom a rozlúčil sa. Závalitý chlapík pridal do kroku aby bol od Snapea čím skôr preč. Ten na neho pôsobil neobyčajne desivo.
„ Muklovský život...aspoň tu budem mať pokoj“ pomyslel si Snape a vzal niekoľko svojich kufrov. Chvíľu premýšľal či urobil dobre keď sa vybral medzi muklov. Predsa len ich nikdy nemal rád. No vedel aj to, že keby žil medzi čarodejníkmi veľmi rýchlo by sa zistilo kde sa nachádza a niektorí ľudia by ho mohli nájsť. Navyše aj keď svoju mágiu miloval, pripomínala mu jeho temnú minulosť a zamestnávala jeho myseľ nepotrebnými spomienkami. Vo dverách stála mladá žena s hnedými vlasmi a modrými očami. Na sebe mala biele tričko, obtiahnuté nohavice,kuchynskú zásteru a prívetivo sa na neho usmievala. „ Vitajte , volám sa Alica, k Vaším službám pane“ predstavila sa mladá žena. Snape z jej prízvuku okamžite zistil že sa nejedná o Angličanku. „ Odkiaľ ste Alica?“ opýtal sa a položil svoje kufre v predsieni.
„ Zo Slovenska pane“ odpovedala. Snape na ňu chvíľu hľadel a prezieravo si ju premeriaval. „ A čo Vás zaviedlo do Anglicka?“ spýtal sa. „ Práca pane“ odpovedala stroho. „ Moje kufre sú vonku. Pomôžete mi ich priniesť do domu „ukázal na kufre pred domom. „ Áno pane“ reagovala a okamžite sa chopila jeho kufrov. Keď všetko priniesli do domu Alica mu ukázala celý dom. „ Vaša izba je pripravená pane, mám Vám vybaliť Vaše veci?“ opýtala sa. „ Ďakujem, vybalím si ich sám, no môžete mi pomôcť odniesť moje veci do izby“ chladne poznamenal a chopil sa dvoch kufrov. Mladá žena mlčky prikývla a vzala jeho ďalšie veci. Jeho izba sa mu celkom pozdávala. Bola tmavá so starým nábytkom a krbom čo mu úplne vyhovovalo. Najviac sa mu však páčilo že bola temná čo mal on veľmi rád. Alica vošla do izby a chcela zapnúť svetlo. „ Nerozsvecujte“ zastavil ju Snape ktorému sa páčila tma a temnota jeho nového prostredia. Svetlo nikdy nemal príliš v láske. Alica na neho trochu začudovane pozrela. Nechápala prečo chce ostať po tme, no ani sa na to nepýtala.„ Potrebujete ešte niečo pane?“ opýtala sa keď mu do izby priniesla posledný kufor. „ Nie ďakujem, no musím Vás požiadať aby ste do mojej izby nevstupovali bez môjho dovolenia“ mrazivo na ňu pozrel. „ Samozrejme pane“ prikývla a smerovala k dverám. „ Večera bude o dve hodiny“ povedala a odišla. Snape si začal vybaľovať svoje veci. Musel sa postarať o to, aby poriadne ukryl svoj prútik, elixíry, knihy a ostatné čarodejnícke predmety. O dve hodiny zišiel do kuchyne a bez slova sa najedol. Po večeri si sadol do pohodlného kresla v obývačke a sledoval pukajúci oheň v krbe. „ Nech sa páči pane“ stála pri ňom Alica a podávala mu pohár Whisky. „ Nič som si nepýtal“ začudovane dvihol obočie. „ Whisky pane, každý muž ju má rád“ povedala s úsmevom. Chvíľu sa na ňu zadíval a študoval jej tvár. Bolo mu trochu podozrivé že sa na neho usmieva. „ Ďakujem“ odpovedal prekvapene a zobral si pohár so zlatistou tekutinou. Pripadal si tam pokojne a bezstarostne. Práve to hľadal keď z Rokfortu odišiel. Alica na neho chvíľu hľadela. Čakala že čosi povie alebo sa bude chcieť niečo opýtať.Po chvíli ticha sa otočila a odišla z izby. Dopil svoj pohár a aj on sa vrátil do svojej izby. Vybral svoju obľúbenú knihu o čiernej mágii a čítal. Alica sedela v kuchyni a rozprávala sa so ženou zo susedstva. Rovnako ako ona pracovala pre panstvo ktoré bolo v dome ubytované. „ Tak koho nového tu máš Ali?“ spýtala sa čiernovlasá žena. „ Nejaký muž, Nancy“ odpovedala Alica. „ Je tu sám? Nemá rodinu?“ spýtala sa Nancy.
„ To neviem, nepýtala som sa, nevyzerá veľmi prívetivo“ zasmiala sa Alica. „ Kedy ho uvidím?“ zasmiala sa rovnako tak aj Nancy. „ To neviem Nancy, pán je trochu samotársky, odkedy prišiel, vyšiel zo svojej izby len na večeru“ dodala a udivene dvihla ruky. „ Je akýsi čudný, vo svojej izbe chcel ostať po tme“ pokračovala.
„ A ako vyzerá?“ spýtala sa Nancy. „ No, má čierne dlhé vlasy, asi tak po plecia, nie trochu kratšie... hnedé oči, neviem chodí stále v čiernom a je akýsi mrzutý. Príliš nerozpráva“ dokončila Alica. Zrazu sa z poschodia ozval strašný rev. „ ALICA okamžite poďte sem, IHNEĎ!“ reval Snape zo svojej izby. Alica sa okamžite zdvihla zo stoličky a letela na poschodie. „ Nevybaľovali ste moje veci?! „ reval. „ Nie pane, neželali ste si to“ roztraseným hlasom odpovedala. „ Chýba mi jedna časť mojej batožiny. Čierna skrinka, takže pohnite zadkom a okamžite ju začnite hľadať!“ reval na ňu. Alica na nič nečakala a pustila sa do hľadania. Pri pohľade na chaos v jeho izbe sa jej vybavila predstava v akom poriadku izba bola kým do nej prišiel. Niekoľko hodín po tom čo sa tam nasťahoval bola izba na nepoznanie pretože Snape väčšinu vecí i nábytku premiestnil.
„ Ani sa nedivím že v takom neporiadku nemôže nič nájsť“ pomyslela si. „ Nehľadajte tu, prehľadajte dom!“ kričal. Alica sa zobrala a prehľadala celý dom. Pri prechode cez predsieň si všimla na malom stolíku malú čiernu skrinku. „ To bude asi to čo hľadá“ vzala skrinku a odniesla mu ju do izby. „ Kde ste ju našli?“ spýtal sa pokojnejšie. „ Nechali ste ju v predsieni pane“ odpovedala Alica s mierne podráždeným tónom.
„ V poriadku môžete ísť“ povedal Snape a ukázal jej dvere. Alica bez slova odišla. „ To je ale mrzutý chlap. Ani sa nedivím že nemá ženu“ pomyslela si keď kráčala do kuchyne kde ju čakala rozosmiatá Nancy. „ Čo to bolo?“ spýtala sa Nancy s úsmevom. „ Pán zrejme zabúda kde dáva svoje veci“ zasmiala sa Alica. Na druhý deň ráno sa Snape prišiel naraňajkovať a odišiel. Celý deň sa neukázal. Vrátil sa večer a zavrel sa do svojej izby. Alica mu zaklopala na dvere. „Poďte“ ozvalo sa spoza dverí. „ Prepáčte pane ale budete večerať?“ spýtala sa. „ Ano, o niekoľko minút zídem dole“ povedal Snape. O pár minút zišiel dole a v tichosti sa navečeral. Po večeri vyšiel pred dom a sledoval okolie. Sledoval polia na ktorých sa rozmáhala tma a takisto aj les z ktorého k nemu doľahol chlad a temnota. Prostredie ktoré mal Snape veľmi rád. Odrazu videl ako sa pri plote domu zaligotali dve oči. Dve svietivé oči sa k nemu pomaly približovali doprevádzané vrčaním. Bolo mu jasné čo to je. Odrazu počul hlasný výstrel a zviera padlo na zem. Prudko sa otočil. Vo dverách domu stála Alica držiac v ruke pušku.
„ Dávajte si pozor pane, nie je rozumné vychádzať vonku takto neskoro večer, v okolí sa potuluje množstvo vlkov“ povedala. „ Ďakujem za informáciu, môžete sa vrátiť do domu“ prikázal jej. Alica bez slova vošla. Snape sa pohol k mrtvému vlkovi a sledujúc ho si pomyslel že za normálnych okolností by na neho už iste poslal nejakú kliadbu. Odrazu sa mu zacnelo za životom čarodejníka. No tento nový život mu prinášal aj množstvo pokoja, ktorý v Rokforte nikdy nezažil. Potreboval byť sám, nikým nerušený, bez zbytočných otázok a myšlienok. „ Alyn, ako asi žiješ“ pomyslel si a vošiel do domu. Videl v predsieni Alicu ako pušku odkladá. „ Je zaujímavé vidieť ženu používať strelnú zbraň“ ozval sa k nej. „ Tu je to nutnosť“ odpovedala. „ Žije tu množstvo vlkov. Keby sme ju tu nemali asi by vás ten vlk zožral“ odpovedala Alica hľadiac na zbraň.
„ To iste“ odpovedal potichu Snape a v mysli sa bavil nad tým ako povedala že by ho ten vlk zožral. On by ho okamžite zlikvidoval obyčajnou myšlienkou a nepotreboval by k tomu žiadnu zbraň tak ako to robia muklovia. Ľahol si do svojej postele a zaspal. Prešlo niekoľko stereotypných dní a Snape bol stále sám so svojími myšlienkami a so svojím pokojom. Spoločnosť mu robili iba jeho knihy a vo výnimočných prípadoch aj Alica.Niekoľko krát si všimol na jej drieku malé podivné tetovanie, no nevenoval mu prílišný záujem. Boli tri hodiny po polnoci keď sa vrátil do domu so strašným buchotom. Alica sa v posteli bleskovo zobudila a smerovala do dolnej časti domu. V obývačke videla sedieť Snapea s obrovskými škrabancami po tvári, strapatými vlasmi a nepeknou ranou na ramene. Vyzeralo to ako keby ho dotrhalo nejaké zviera.
„ Preboha, ste v poriadku pane ?“ pribehla k nemu Alica keď ho videla ako ťažko vydychuje. „ To nič, už som vyzeral aj horšie“ odpovedal Snape. „ Chcete povedať že toto sa Vám už stalo?“ opýtala sa zdesene. „ Nepýtajte sa a doneste mi niečo na ošetrenie!“ okríkol ju Snape. Alica sa okamžite zobrala a vrátila sa s lekárničkou.
„ Nechajte, pomôžem Vám“ povedala Alica. Snape si neochotne nechal ošetriť rany. Pomohla mu do jeho izby skadiaľ ju následne poslal preč. Otvoril svoju zamknutú skriňu. Jej obsah ukrýval všetky jeho čarodejnícke predmety vrátane množstva elixírov. Vybral elixír zo striebristou tekutinou a vypil ho. Po chvíli sa jeho rany začali zaceľovať a hojiť. O pol hodiny na sebe nemal ani škrabanec. Ráno zišiel dole na raňajky a sadol si ku stolu. Alici neuniklo že jeho rany sú preč. Snapea však jej pohľady rozčuľovali.
„ Môžete mi vysvetliť prečo na mňa zízate?“ spýtal sa jej podráždene. „ Prepáčte pane, ale nemôžem si nevšimnúť že Vaše rany zmizli“ povedala so sklonenou hlavou. „ To je také malé kúzlo“ uškrnul sa Snape a podišiel k nej. „ Môj otec bol lekár a naučil ma ako rany rýchlo zahojiť“ povedal potichu. Ďaľej sa už viac nič nepýtala. Podišla k stolu a nahla sa po prázdny tanier. Ako sa nahla, jej tričko opäť odhalilo to malé tetovanie na jej drieku. Tetovanie pozostávalo z päťcípej hviezdy, kde sa pri každom cípe nachádzal akýsi symbol. Snape sa na znak na jej drieku okamžite zahľadel. Bol si takmer istý že takýto symbol už niekedy videl. Odišiel do svojej izby a prehraboval sa medzi knihami. Prelistoval všetky svoje knihy a hľadal v nich znamenie ktoré videl na jej drieku. „ Snáď nie je čarodejnica“ pomyslel si nervózne listujúc jednu knihu za druhou. Po polhodine zúrivého listovania knihami konečne čosi našiel. „ Tu je to“ zahľadel sa na symbol v knihe. Bol rovnaký aký mala na drieku Alica. Zahľadel sa pod obrázok a čítal: V stredoveku stúpenci stredoeurópskej mágie, alchymie a okultných vied šifrovali svoje učenie pomocou najrôznejších symbolov a kódov. Tzv. Tomarov symbol- symbol stredoeurópskeho čarodejníckeho rodu Tomarovcov, obsahujúci štyry pozemské živly: vzduch, zem, oheň, voda- harmónia štyroch živlov v tele čarodejníka vytvorí nadpozemskú silu a moc čarodejníka schopnú vykonávať mágiu najvyššej zručnosti. Jediný dokázaný prípad použitia mágie najvyššej zručnosti bol zaznamenaný v roku 1518 u príslušníka rodu Tomarovcov, alchymistu a mága, objaviteľa blokovacieho kúzla Expelliarmus- Vladimira Tomara. Snape zatvoril knihu a bez slova sa díval do prázdna. Nemohol uveriť že žena ktorá sa o neho stará, denne mu varí a ktorá žije muklovským životom by mohla byť príslušníkom jedného z najmocnejších čarodejníckych rodov o ktorých kedy počul. Okamžite otvoril skriňu a vybral z nej Veritas Serum. „Vypije to a vysype pravdu, ak sa neprizná dobrovoľne“uškrnul sa. Zobral malú fľaštičku a pobral sa dolu schodami. Alica v kuchyni umývala riad. Snape sa k nej potichu zakrádal.
„ Slečna“ oslovil ju stojac za jej chrbtom. Alica sebou trhla. Jeho hlas ju vyľakal. „ Potrebujete niečo pane?“ opýtala sa. „ Áno, chcem sa niečo opýtať“ uškrnul sa Snape držiac za sebou v ruke ampulku s Veritas Serum. „ Slečna aké je Vaše priezvisko?“ opýtal sa. „ Ehm...... Whitova pane“ trošku sa zarazila pretože jej v tej chvíli neprišlo na um nič lepšie. „ Slečna Whitova čo keby ste mi oznámili vaše skutočné priezvisko?“ bavil sa Snape. „ Neviem o čom hovoríte pane“ reagovala Alica. „ Viete čo je toto?“ spýtal sa a ukázal jej ampulku s Veritas Serum. Alica pozrela na ampulku a jej predtým nervózny výraz sa zmenil na zachmúrený. Snape na jej tvári videl že dobre vie čo sa v nej nachádza. Podráždene prehovorila: „ Neviem pane“. „ Vypite to“ podával jej ampulku. „ Nie“ skríkla. „ Prečo nie ?“ bavil sa ďalej. Videl že Alica klame a bol si takmer istý že jeho podozrenie že je čarodejnica je správne. „ Pretože nechcem, neviem čo to je“ odmietala. Snape ku nej pristúpil a svojím telom ju zatlačil k stene.“ To Vám neublíži nebojte sa“ uškrnul sa. „ Dosť! Tak dosť!!! skríkla a ampulka v jeho ruke sa rozbila. Ustúpil a zdesene sa na ňu díval. Potom ho popadla zlosť a reval: Ste čarodejnica!!!! schmatol ju za predlaktie. „ A vy čarodejník!“ revala na neho rovnako nahnevaným tónom. „Keď ste vedeli že som čarodejník prečo ste sa nepriznali?“ spýtal sa. „ Nevedela som že zistíte že nie som obyčajná muklovská žena. Ako ste to zistili ?“ opýtala sa začudovane. „ Znak na Vašom drieku slečna Tomarová, ten Vás odhalil“ uškrnul sa. Alica len nemo stála. „ No, nebýva to časté aby tu žil čarodejník“ pozrela na neho.
„ Čo robí príslušníčka čarodejníckeho rodu a potomok Vladimíra Tomara jedného z najgeniálnejších čarodejníkov v histórii na mieste kde žijú muklovia a delí sa s nimi o ich život?“ spýtal sa výsmešne.“ Čo robí smrťožrút na mieste kde žijú muklovské rodiny?“ spýtala sa ho rovnako výsmešne. Fakt že Alica vie že je smrťožrút Snapea dosť prekvapil. „ Skrývam sa, rovnako ako Vy pane“ poznamenala. „ No neskrývam sa tu pre tie dôvody pre aké ste tu Vy“ usmiala sa. „ Ako môžete vedieť prečo som tu?!“ vyprskol. „ Bojíte sa, no nie o svoj život. O život niekoho na kom Vám záleží, o život tej ženy vo vašej mysli,bojíte sa že svojou prítomnosťou ohrozíte jej život ..... nie manželky..... skôr kamarátky pane“ pokojne odpovedala. Snape na ňu zdesene hľadel. Nikdy v živote mu nikto tak rýchlo nevošiel do mysle a neprečítal myšlienky, dokonca ani Voldemort nie. Pocítil hnev pretože si dovolila nazrieť do jeho duše no zároveň aj obrovský rešpekt a pokoru nad jej nadpriemerne vyvinutým vnímaním a schopnosťou nepozorovane čítať myšlienky. „ Vy ste veľmi šikovná mladá čarodejnica slečna Tomarová“ pristúpil k nej. „ Ale stále ste mi nevysvetlili prečo žijete tu“ dodal pokojne. „ Skrývam sa, tak ako vy“ povedala. „ Pred čím?“ opýtal sa začudovane. „ Pred ľudmi ktorí mi chcú ublížiť. Pred mnohými rokmi sa naša rodina dostala aj do Anglicka, no nastali tu temné časy. Temný pán zabíjal čarodejníkov ktorých sa bál, o ktorých si myslel že by sa mu mohli vyrovnať“pokračovala. „ Ja pane, som posledná z rodu Tomarovcov, posledná ktorá som ostala. Môj otec zomrel niekoľko dní pred tým ako bol Pán zla porazený. On našťastie nevie že mal môj otec ešte potomka. Nevie že stále existuje čarodejník ktorý sa mu vyrovná, alebo ho dokonca aj zničí“ dokončila. Snape udivene dvihol obočie. Vedel že sa mu naskytá pohľad na osobu ktorá je schopná raz a navždy zničiť Voldemorta. Pripadalo mu však podivné že je to taká útla a jemná žena.
„ Nebojíte sa že ako smrťožrút mu to môžem povedať alebo Vám ublížiť?“opýtal sa.
„ Nie pane, vy už dávno nieste smrťožrútom. Znak na vašom predlaktí nie je nič iné ako identifikačný znak, podľa ktorého Vás pán zla katalogizuje. Vaša duša je zničená, množstvom smútku, smrti, a zlých rozhodnutí, no stále je to duša človeka ktorý je schopný živiť v sebe lásku, priateľstvo....to smrťožrút nevie pokiaľ viem, pane“ dokončila a uprene sa mu dívala do očí. Snape na ňu pozeral zviazaný jej prenikavým pohľadom a očarovaný momentom že sa pozerá na jednu z najmocnejších žijúcich čarodejníčok. Jej modré oči odrazu zmenili farbu na zelenú a žltú. „Dosť, prestante s tým!“ strčil do nej. „ A ako sa voláte vy pane? Čím sa živíte?“ opýtala sa sa úsmevne.
„ Severus Snape, som profesor elixírov na Rokfortskej škole čar a kúziel“ odpovedal a podvihol kútiky svojich úst. „ Veľmi ma teší profesor Snape, to vy ste prvykrát pripravili Bashevov elixír mám pravdu? spýtala sa. „ Máte“ pyšne sa zatváril. „ Je zaujímavé že nové objavy a kúzla vznikajú väčšinou len v čiernej mágii. Ja viem tiež jeden ktorý by vás možno zaujímal, niekedy Vám ho možno ukážem“ uškrnula sa. „ Vy sa čiernej mágii nevenujete?“ opýtal sa. „ Nie tak ako čarodejníci v tejto krajine pane. Viete, v mojej krajine je množstvo mocných čarodejníkov, ktorí však vždy dodržiavali tradície zdedené po predkoch a mocné kúzla používajú výhradne na ochranu seba, svojej rodiny alebo priateľov. Striktne sa držia najstaršieho čarodejníckeho zákona že mágia má slúžiť len pre dobro a ochranu nikdy nie na ublíženie inému čarodejníkovi. V tejto krajine to tak nie je. Čarodejníci používajú mocné kúzla aby ublížili iným, alebo získali čokoľvek pre svoje osobné pohnútky. Môj otec vždy hovoril že čarodejník je vznešený, ktorý svojími schopnosťami prináša medzi ľudí pokoj a mier a že títo ľudia niesú hodní nazývať sa čarodejníkmi, že v ich žilách koluje muklovská krv, ktorá spôsobuje že sa uchyľujú k muklovským činom ako je zabíjanie, ubližovanie alebo túžba po moci... „dokončila Alica.“ Máte pravdu slečna Tomarová, dnešná mágia naozaj slúži viacmenej na boj čarodejníkov o moc, slávu či uspokojenie osobných pohnútok“ povedal Snape. Nestačil sa diviť koľká moc, ale aj skrytá čistota a vznešenosť ležala v srdci ženy na ktorú sa pozeral. Bolo vidno že pochádzala zo starého čarodejníckeho rodu. „Čarodejnícki aristokrati sa vždy držali svojích tradícii a pravidiel, pre ktoré boli takí výnimoční. V čarodejníckom svete boli najviac uznávaní pre svoju čistú čarodejnícku krv,zvyky ale aj neuveriteľné veci ktoré dokázali“ pomyslel si Snape. Chvíľu stál a premýšľal. Očividne na neho urobila obrovský dojem, čo sa už veľmi dlho nikomu nepodarilo. „Aký je Váš pôvod pane?““ opýtala sa a naliala mu Whisky do pohára. „ Moja matka bola čarodejnica, bola zástankyňa Vy- viete- koho, môj otec bol mukel“ dodal znechutene a sadol si za stôl. „ Aj keď na nich nespomínate rád, sú to vaši rodičia“ naliala Whisky aj sebe a posadila sa za stôl oproti nemu. „ Vy patríte medzi ľudí ktorí neuznávajú čarodejníkov z muklovských rodín však?“ spýtala sa a odpila si. „ Máte pravdu, nemám rád muklovských čarodejníkov, nemám rád muklov a nemám rád ani muklovský život“ povedal potichu.
„ Tak to by ste sa možno mali vrátiť do Rokfortu“ povedala Alica. „ Vrátim sa, ale nie teraz a nie takto“ pokračoval potichu Snape. „ Slečna Tomarová, vo vašej krajine, aj tam sú ľudia ktorí majú pred Vy-viete-kym strach?“ spýtal sa. „ Áno , niektorí áno. No nájdu sa aj takí, ktorí sa ho neboja, ktorí by boli ochotní sa mu postaviť, takí ako vy pane“ usmiala sa. Snape na ňu hodil jeden zo svojích mrazivých pohľadov.
„ Prestaňte mi čítať myšlienky!“ zasyčal.“ Áno pane“ usmiala sa Alica. „ A prestaňte ma volať „pane“ dodal pokojne. „ A ako Vás mám volať?“ opýtala sa. „ Ako chcete, Severus, alebo Snape, alebo profesor Snape, je mi to jedno“ pokrčil pery. „ Máte manželku Severus?“ spýtala sa opatrne. „ Nemám, vyzerám snaď na to?“ spýtal sa podráždene. „Nevyzeráte„ zasmiala sa Alica. „Akokoľvek, vy ste boli ochotný opustiť miesto ktoré milujete pre ženu “ pokračovala. „ Na tej žene mi nezáleží“ reagoval potichu a nalial si ďalší pohar Whisky. „ Nezáleží? Vaša myseľ hovorí niečo iné, záleží Vám na tom aby bola v poriadku, pre to čo k nej cítite....no nie lásku, skôr vďaku za to akými očami sa na Vás pozerá a pocit viny za to že ste jej neodpustiteľne ublížili“potichu mu čítala z mysle všetko čo cítil, čo prežil. Jej oči sa vtisli hlboko do tých jeho a Snape cítil ako sa mu Alicin pohľad zavŕtava hlboko do mysle. Bolo mu úplne jasné že nemá šancu vzdorovať, no uvedomoval si aj fakt že ho Alica nepozná. Nepozná tvrdého a neľudského Snapea ktorého poznajú ľudia z jeho bežného života, preto si uvedomil že sa pred ňou nemusí hrať na odporného neľudského netvora. Cítil ako mu hrejivá Whisky rozväzuje jazyk a on odpovedá na otázky za ktoré by inak dotyčného opovážlivca strestal nejakou kliadbou. „ Slečna, ste veľmi zvedavá viete o tom? spýtal sa potichu. „ Zvedavosť je dobrá vlastnosť Severus“ uškrnula sa. „Prestanete sa mi už rýpať v mysli?“ mierne zdvihol hlas. „ U nás doma to voláme scan mysle profesor“ usmiala sa Alica. „ U mňa doma by som Vás za to pekne strestal“ nahnevane prižmúril oči Snape. „ Prečo to neurobíte teraz?“spýtala sa. „ Pretože tu je to iné. Všetko je iné, necítim zlosť ktorú cítim väčšinu svojho života, toto miesto, Vy, cítim neuveriteľný pokoj, nemyslím na veci ktoré ma ťažia“ povedal potichu. „ Myslím že to nebude týmto miestom, ani mnou, ale zrejme tou Whisky“ zasmiala sa Alica. „ To určite nie“ zdvihol na ňu zrak. „ Prečo nie ? Pretože keby ste boli opitý mali by ste nevhodné reči?“ zasmiala sa znovu. „ To tiež nie. Nepatrím k mužom ktorí by po niekoľkých pohárikoch urážali ženy nevhodnými poznámkami. Som odporný človek čo ste zrejme z mojích myšlienok už zistili, no aj keď na to nevyzerám, ženy si zvyknem vážiť“ odpovedal potichu. „ Len ženy to zdá sa nevedia oceniť“ dodala Alica.
“ Nežiadam ich aby to ocenili, v mojom živote žena nemá miesto“ smutne povedal Snape. „ A prečo?“ opýtala sa s údivom. „ Pretože mňa nemôže nikto milovať, napriek akýmkoľvek citom u mňa žena vždy nájde len odmietnutie, smrť a beznádej“ pokračoval a vyhrnul si rukáv na ľavej ruke. Rukáv odhalil znamenie zla vyryté až do hĺbky jeho predlaktia. „ Vidíte? Niekedy nie je tak viditeľné ako teraz. Toto je moje prekliatie, ktoré ma pevne zväzuje k mojej minulosti a určuje moju budúcnosť“povedal smutne.“ Mali by ste sa oslobodiť z Jeho zovretia, bráni vám byť šťastný “ chytila ho za ruku a videla že sa díva na trpiaceho človeka. „ Ja nepotrebujem byť šťastný, nepotrebujem ani nejakú lásku“ chladne odpovedal. „ Keby som sa nestal tým kým som sa stal, všetko by bolo iné“ povedal a odpil si z pohára.
„ O našom osude my nerozhodujeme Severus, my môžeme rozhodnúť iba o tom aký život si zvolíme“ povedala Alica. Snape na ňu smutne pozrel a cítil sa trochu čudne a trápne. Vedel že sa jej zveril viac ako bolo u neho zvykom. „ Vy máte veľmi silnú vnútornú obranu mysle, preto je pre ľudí neuskutočniteľné nahliadnuť do nej. Len málo ľudí čo to dokáže, vidí to čo vidím ja“ usmiala sa . Z chladničky vybrala pripravene chlebíčky a strčila mu ich pod nos. Snape zvraštil čelo a nechápavo na ňu pozrel. „Vy nemáte rád obložené chlebíčky pane?“ pokojne reagovala na jeho nechápavý pohľad.
„ Niesom...“ ťažko si vydýchol „...zvyknutý, aby sa o mňa niekto staral slečna Tomarová“ dodal a stále na ňu nechápavo hľadel.
. „ Len to zjedzte, nechcem aby mi pán Eckeman vyčítal že sa nestarám o hosťa“ zasmiala sa a položila mu vedľa taniera pohár pomarančovej šťavy. „ Ďakujem, ste veľmi starostlivá“ dodal a po mnohých rokoch sa opäť pokúsil o mierny úsmev. Z jeho nepodareného úsmevu Alica vyčítala že vôbec nie je zvyknutý sa usmievať. „ Ak už nič nepotrebujete pôjdem si ľahnúť“ povedala. „ Iste, len choďte, dobrú noc slečna Tomarová“ otočil k nej hlavu. „ Dobrú noc pane“ veselo reagovala Alica a odišla. Snape sklopil oči, mierne sa usmial: Povedal som aby ste ma nevolali „pane“ „ zamrmlal si pre seba a pustil sa do jedla.
Svitlo ráno a Snape sa zobudil. Napriamil sa vo svojej posteli. Rozhodol sa že sa dnes miesto muklovského oblečenia oblečie do svojho hábitu. Už sa nemusí skrývať, teda aspoň pokiaľ je v dome. Zišiel dole do kuchyne a zbadal Alicu ako sa krčí pod kuchynským drezom. „ Dobre ráno pane, raňajky už máte na stole“ znelo spoza drezu.
„ Ďakujem“ povedal Snape nechápavo sledujúc čo tam robí. „ Môžete mi vysvetliť čo tam robíte?“ spýtal sa udivene. „ Popadalo mi tam niekoľko prikrívok od hrncov pane, nerobte si starosti a pokojne sa naraňajkujte“ veselo odpovedala. Snape prevrátil oči a pokrútil nechápavo hlavou. „ Slečna Tomarová urobte mi láskavosť a okamžite odtiaľ vylezte“ prikázal jej nahnevaným hlasom. Útla postava vtesnaná medzi policu a rúry umývadla sa pomaly vysúkala von.
„ Áno pane?“ spýtala sa udivene. „ Milá slečna, myslím že by ste si konečne mali uvedomiť kto ste, kam patríte a začať sa podľa toho aj správať.Toto nie je hodné vášho postavenia“ začal Snape s nahnevaným výrazom. „ A čo mám robiť? Mám si zotročiť domového škriatka, alebo sa posmievať muklom?“ spýtala sa.“ Bolo by to asi lepšie ako to čo robíte teraz. A ešte niečo, nechcem aby ste mi pripravovali raňajky, pripavím si ich sám keď budem chcieť, musíte sa prestať správať ako nejaká obyčajná muklovská žena“ hodil po nej jeden zo svojích mrazivých výrazov. On sám muklovské ženy nemal príliš v láske práve pre to že že boli tak jednoduché a obyčajné. „ No učiteľ sa vo Vás teda nezaprie, len čo ste zistili že som čarodejnica hovoríte mi čo mám robiť, ako sa správať“ zvraštila obočie.
„ Snažím sa Vám pomôcť, toto naozaj nie je hodné Vášho postavenia, mali by ste si viac vážit to kým ste“ poznamenal Snape a posadil sa k raňajkám. „ A ešte niečo, jasne som Vám vysvetlil aby ste ma nevolali „pane“ dokončil pokojne a pustil sa do raňajok „ No neviem, to ostatné sa na Vás nehodí, zvlášť dnes keď vyzeráte ako mocný čarodejník, pane. Tie muklovské veci vám naozaj príliš nepasovali, v tomto vyzerate prirodzenejšie“ zasmiala sa Alica.
„ Áno presne tak, mám hábit ako správny čarodejník, možno by ste tiež mali pouvažovať o zakúpení niečoho podobného“ arogantne odpovedal. Alica si k nemu prisadla. „Už sú to tri roky odkedy hábit nenosím. Naposledy som ho mala, keď som odchádzala zo svojej vlasti“ smutne povedala. „ Nechceli by ste sa tam niekedy vrátiť?“ spýtal sa Snape. „ Chcela, no nič ma tam už nečaká“ povedala smutne. „ A čo Vás čaká tu?“ spýtal sa a napil sa pomarančového džúsu. „ Tiež nič, iba moja práca“ pozrela mu do očí.“ Nechceli by ste sa vrátiť znovu medzi čarodejníkov? Myslím že Váš príchod do čarodejníckej spoločnosti by vyvolal nevídaný rozruch vďaka Vášmu pôvodu, aj vďaka Vaším schopnostiam a zručnostiam“ spýtal sa . „ Niekedy nie je dobré vyvolávať prílišnú pozornosť pane, môj život by bol ohrozený“ odpovedala. „ Váš život je tu ohrozený viac ako si myslíte. Zvlášť teraz keď som sem prišiel ja. Viete prečo som v tú noc prišiel s toľkými ranami po tele?“ opýtal sa Snape. „ Neviem“ pokrútila hlavou. „ Bol som na stretnutí smrťožrútov. Pán zla vošiel do mojej mysle a nepáčilo sa mu niekoľko myšlienok ktoré tam našiel. Mimo iných aj myšlienka o Vás. Videl znak na Vašom drieku, veľmi sa rozčúlil a mňa preto potrestal niekoľkými kliatbami Cruciatus“ začal. „ Nevedel som, čo ho nahnevalo, no keď som zistil kto v skutočnosti ste, bolo mi jasné že to vtedy zistil aj on, bohužiaľ ja som to vtedy ešte nevedel “pokračoval. „Kvôli mne už o Vás vie a ja si preto pokladám za povinnosť ochrániť Vás pred jeho vplyvom“ dokončil. Alica na neho chvíľu prekvapene pozerala. To čo jej povedal ju zarazilo.
„ A ako ma chcete ochrániť?“ opýtala sa podráždene. „ Musíte ísť so mnou do Rokfortu, to je miesto kde pred ním našlo ochranu množstvo čarodejníkov, navyše len tam mám možnosti na to, aby som Vám poskytol ochranu, tuna som bohužiaľ bezmocný“ dokončil Snape. Alica chvíľu premýšľala. Ona a Rokfort?. „ A čo tam budem robiť?“ spýtala sa. „ Nemajte obavy s Vašími vedomosťami a zručnosťami sa tam o Vás učitelia i študenti budú doslova hádať. Ja a Dumbledore už vymyslíme čo s Vami“ dodal. „ Dumbledore? Vy ho poznáte??“ spýtala sa začudovane.
„ Ano, je na Rokforte riaditeľom“. „ Vždy som chcela spoznať Albusa Dumbledorea pane. Môj otec mi o ňom veľa rozprával, je to mocný a vážený čarodejník, ako malá som si zbierala jeho portréty“ zasmiala sa Alica. „ Zbaľte si svoje veci , aby sme mohli čo najskôr odísť“ povedal chladne Snape. „ A tretíkrát vám opakujem aby ste ma prestali oslovovať „pane““ zamračil sa a chcel odísť. „ Isteže..., Severus počkajte“ zastavila ho. „ Viem.., že máte na svojej ruke znamenie zla“ začala. Snape na ňu vražedne pozrel. „ Ehm.. nemohla by som ho vidieť ešte raz?“opýtala sa opatrne. Snape ju ešte niekoľkokrát prebodol jedným zo svojích vražedných pohľadov, no rozopol si gomík na rukáve a vyhrnul si ho. Na jeho ruke svietilo čierne tetovanie zažraté až do hĺbky jeho predlaktia, ktoré ako sa mu zdalo, predtým nikomu neukázal. No taktiež ho o to ešte nikto nikdy nežiadal. Alica sledovala znamenie na jeho ruke s nemým úžasom. Jemne na neho položila svoju ruku. Snape si po chvíli zhrnul rukáv.
„ Spokojná?“ opýtal sa jej pomerne podráždene. „ Áno iste“ prikývla, všímajúc si jeho nahnevaný výraz.
„ Pripravte sa na odchod“ zavelil a odišiel do svojej izby zbaliť sa.