3 - 4.kapitola
3.kapitola- Temný les
„Aby som začal“ začal stručne Dumbledore vo svojej kancelárii pred stojacim Snapeom a profesorkou Woodovou. „ Vy dvaja pôjdete do Temného lesa, musíme získať Červenú Mandragoru. V naších záhradách chýba. Potrebujeme ju na výrobu ochranných elixírov, pre nás všetkých. Nerád to hovorím ale čakajú nás temné časy. Z Azkabanu okrem Bellatrix Lestranegovej ušlo ešte šesť väzňov, nemôžeme tu nečinne čakať kým prídu a nič nerobiť. Červená Mandragora je silná rastlina ktorá však rastie iba v Temnom lese a jej žiar vidno len po zotmení, preto Vám musím pripomenúť aby ste boli opatrní. Obaja iste veľmi dobre viete aké nebezpečenstvo tam na Vás čaká. Severus, zverujem to do Vaších rúk“dodal Dumbledore a hladkal si pri tom svoje dlhé fúzy. „ Áno pán riaditeľ“ odpovedal Snape s nie príliš nadšeným výrazom v tvári. Vydal sa do svojej izby a zbalil si to najnevyhnutnejšie. Niekoľko lektvarov a pre istotu ešte jeden prútik. Náležite vysvetlil aj Alyn čo má vziať zo sebou. Zotmelo sa. „ Môžeme ísť“ zavelil a Alyn sa k nemu pridala. „ Viete slečna Woodová, nie je mi jasné prečo to pán riaditeľ zveril práve nám dvom ale mali by ste vedieť že Temný les nie je miesto pre ženy“ dodal ľadovým tónom.“ Vo vlastnom záujime sa držte za mnou, prútik majte pripravený, dávajte si pozor kam šliapete a hlavne sa ničoho nechytajte“ začal Snape svoje poučovanie. „ Iste, keď ma bude chcieť uniesť nejaký vlkodlak, tak ma ochránite však?“ opýtala sa uštipačne Alyn,smejúc sa z jeho poučovania. „ V Temnom lese žijú aj horšie tvory ako vlkodlaci, bezomňa tam neprežijete ani 5 minút“ dodal Snape nevšímajúc si jej smiech.
„ Musíš ma stále urážať?“ zasyčala Alyn. „Nemusím,ale som zvyknutý hovoriť čo si myslím“ uškrnul sa. Vydali sa po ceste do Temného lesa. Všade naokolo sa pohybovalo množstvo tvorov. Nepriateľskými očami ich sledovali ako narušiteľov svojho pokoja. Okolo nich sa rozprestierala príroda, ktorá však nepatrila k miestam kde by chcel niekto prísť. V okolí sa nachádzalo množstvo druhov jedovatých rastlín, obrovských dýmových hľúz ktoré zo seba pri každom dotyku vypúšťali omamný zápach. Rôzne druhy divo žijúcich tvorov pred ktorými by sa bez kúziel boli len ťažko ubránili. Škriatkovia, víly, bludičky no taktiež aj vlci, vlkodlaci, kentauri, upíri, obrovské druhy pavúkov hmyzu a plazov. Desivé typy duchov, démonov a prízrakov ktorých sa každý súdny človek bojí. Strach z neznámych bytostí doplňovala temnota a hmla ktorá les obklopovala všade kam sa pohli.Pred nimi sa odrazu zo zeme vynorilo niekoľko tvorov pripomínajúcich malé draky, ktoré sa ich pokúšali uhryznúť.
„ Avifors“ zreval Snape a namieril na nich prútik. Každý z nich sa rozletel v kŕdeľ čiernych vrán. „ Blatoplazy“ povedal pokojne. „Občas bývajú nepríjemné, zvlášť ich uhryznutie „ dokončil. Poobzeral sa okolo seba a zistil že Alyn zmizla. „ Slečna Woodová?“ opýtal sa nahlas. „ Slečna....“ nedopovedal. Zem sa pod ním pohla a on spadol do jamy, ktorá pokračovala pod zemou ďalej. „ Toto mi ešte chýbalo“ zúrivo si oprašoval svoj hábit. „ Kde je ta prekliata ženská, ja ju raz...“ Ozvalo sa buchnutie a Snape bol opäť na zemi. Na ňom ležala otrasená Alyn. Zdá sa že spadla do tej istej jamy ako on. „ Preboha, kam sme to spadli?“ zdvihla hlavu. „ To netuším, ale budem Vám veľmi vďačný ak zo mňa zleziete“ dokončil a prudko ju od seba odstrčil a opäť si oprášil svoj hábit.“Ste v poriadku?“ opýtal sa. „Asi mám vytknutý členok“ pozrela na neho ustarane.“ „Toto vypite a do desiatich minút budete v poriadku“ podal jej malú fľaštičku zo zelenou tekutinou. „ Mali by sme sa odtiaľ čo najskôr dostať, ak tu nechceme zomrieť. Hore sa len ťažko dostaneme, neostáva nám nič iné len to tu prezrieť a pokúsiť sa nájsť východ“ povedal Snape a obzeral sa po rozsiahlých podzemných cestách lemovaných pohybujúcimi sa koreňmi stromov. Premýšľal ktorou by sa mali vydať. Pomohol jej vstať a išli. Tma a temnota okolo nich sa čoraz viac zhusťovali, sprevádzané nepríjemným zápachom. V niektorých miestach bola tma taká hustá že nevideli jeden druhého.“ S-Severus?“ ozvala sa Alyn. Nik jej neodpovedal.
„ Severus kde si?“ začala panicky kričať a rozhadzovať rukami. „ Som tu. Prečo? Bojíte sa?“ spýtal sa a zavelil: „ Lumos“ z jeho prútika zasvietilo svetlo. „ V tejto odpornej diere už nezvládnem byť ani minútu“ jej hysterický krik pokračoval. „ Nasledujte ma a hlavne zachovajte pokoj. Onedlho určite nájdeme cestu von“ povedal rozumne. Chytila sa jeho plášťa a spolu pokračovali. „ Slečna Woodová, oceňujem že mi tak veríte ale takisto ocením ak ma prestanete ťahať za plášť. Ak Vám môžem poradiť, chyťte sa radšej niektorej časti mojej ľavej ruky“ dodal pokojne. Chytila ho za ľavé rameno a nasledovala ho. Onedlho naozaj našli východ. Vyšli na čistinke obklopenej gigantickými rastlinami a pokračovali ďalej do temnoty lesa. „ Auuuuuu“ zreval Snape. „ Niečo ma uhryzlo“ dodal a pozrel na svoju krvácajúcu ruku. Okolo nich sa objavilo nespočetné množstvo pavúkov rôznych veľkostí. „ Rictusempra!“ zakričala Alyn. Z jej prútika vyletelo fialové svetlo a omráčilo všetkých pavúkov okolo nich. „Myslím že by sme odtiaľ mali čo najskôr vypadnúť“ zavelila. Okamžite odtiaľ odišli. Po chvíli cesty sa Snapeov stav neustále zhoršoval keď narazili na starý dom.
„ Mali by sme sa pozrieť čo tam je, navyše nevyzeráš najlepšie“ povedala Alyn. „ To viem aj bez vás!“ vyštekol držiac sa za ruku ktorá mu stále prudko krvácala. Vošli dnu. Prázdny dom vyzeral hrôzostrašne. Zdnuka bol obrastený rastlinami a machom. Našli tam niekoľko kusov starého nábytku. „Ako tu mohol niekto bývať?“ pokrútila hlavou Alyn. Snape sa posadil na zem. „ Asi bol jedovatý“ potichu povedal a zmätene hľadal vo svojom hábite protijed proti otrave. „Ošetrím ti tu ruku“ povedala Alyn a vytiahla mu rukáv jeho hábitu vyššie aby dobre videla na ranu. „ Ďakujem, zvládnem to aj sám!“ zúrivo na ňu zavrčal a bolestivo ruku odtiahol. „ Prečo si taký tvrdohlavý!“ skríkla na neho. Snape už nič nepovedal a nechal si ruku ošetriť. Jed v jeho tele ho paralyzoval natoľko, že o pár minút sa už nevedel postaviť na nohy. „ Musíme... musíme počkať kým zaberie protijed“ vysúkal zo seba s bolestivou grimasou v tvári. Nedokázal pohnúť nohami. „ Ostaneme tu“ dodala Alyn a sadla si vedľa neho. Po chvíli ticha sa ozvala Alyn: „Je tu hrozná zima“ dodala drkotajúc zubami. Snape otrávene prevrátil očami a jej poznámku ignoroval. Po chvíli ticha sa však ozval. „ Slečna Woodová, som ochotný dočasne Vám poslúžiť ako ohrievadlo a ponúknuť Vám časť môjho oblečenia. Dumbledore by mi asi neodpustil keby som sa vrátil so zmrznutou mŕtvolou a pripravil ho tak o profesorku transfigurácie“ dokončil, sňal si svoj plášť a hodil ho po nej. Vzala plášť a poďakovala. Nič nepovedal, no z tváre mu nezmizol jeho chladný výraz.„Tebe nie je zima?“ spýtavo na neho pozrela. „Nie ja som za tie roky na zimu zvyknutý. A nabudúce keď sa vyberiete do lesa, okrem iných vecí by ste sa mali aj vhodne obliecť“ odpovedal ľadovo. Po chvíli nastalo ticho, nikto nič nehovoril. Netrvalo dlho a jed a protijed v Snapeovom tele ho uspali.
Severusa Snapea zobudilo kvílenie prízrakov a iných temných tvorov lesa. Bola hlboká noc. Alyn ležala na zemi vedľa neho, prikrytá jeho plášťom. Pokúsil sa postaviť. Cítil že jeho nohy znovu žijú. Postavil sa a oprášil si svoj hábit. Po niekoľkých hodinách strávených na zemi cítil ako ho bolí každý sval na tele. Prešiel pár krokov a pozrel sa na svoju ruku. Jeho rana mu už nekrvácala no stále ho veľmi bolela.. Netrvalo dlho a zobudila sa aj Alyn, vstala a vrátila mu jeho plášť pod ktorým spala. „ Musíme ísť ďalej“ povedal unavene .“Stratili sme veľa času“ pokračoval. „ To chceš ísť von teraz?“ spýtala sa trochu vystrašene keď počula kvílenie a pohyb temných bytostí v lese. „ Áno, o chvílu bude svitať. Červenú Mandragoru nájdeme iba za tmy“ dodal odmerane.Jeho odmeraný tón prekvapil aj Alyn, no nepovedala nič, vedela že by to nikam neviedlo. Vyšli von z domu a pokračovali v ceste hustým a nebezpečným lesom v absolútnej tichosti aby nevyrušili tvorov žijúcich v temnote lesa.Onedlho uvideli prvé na červeno žiariace listy Červenej Mandragory, ešte však veľmi malé. „ Tu zastavíme“ povedal Snape a prútikom svietil k rastlinám. Hľadal vhodné korene Červenej Mandragory ktoré by mohli vziať. „ Slečna Woodová vzali ste kožené rukavice ako som vám kázal?“ opýtal sa nastavujúc ruku aby mu ich podala. „ Ehm, no, asi som ich zabudla“ povedala potichu hľadiac do zeme. Vedela že za toto ju Snape pekne strestá.
„ Fajn takže keď nemáme rukavice, viete mi povedať ako inač sa vyhneme popáleniu koreňom Červenej Mandragory?“ spýtal sa jej nahnevane. „ Neviete! Samozrejme že neviete!“ sám si aj odpovedal. „ No, tak sa môžeme vrátiť pre tie rukavice a a prídeme sem nazad“ snažila sa situáciu zachrániť. „ Áno slečna Woodová budeme čakať do ďaľšieho zotmenia a Dumbledoreovi poviem že idem do opäť lesa zbierať koreň Mandragory, pretože istá veľmi šikovná čarodejnica zrejme nevie že koreň Červenej Mandragory sa bez kožených rukavíc dá len ťažko vytiahnuť kedže spôsobuje popálenie. Toto vysvetlenie určite nadchne aj smrťožrútov kvôli ktorým sme sem prišli“ povedal so zúrivým výrazom v tvári. „ A aby toho nebolo málo, nielen že ste úplne neschopná navyše budete ešte aj hluchá keď ste nepočúvali čo som Vám pred odchodom hovoril“ dokončil a stupeň jeho zúrivosti sa dal opísať ako nekontrolovateľný. Pod náporom jeho mrazivého pohľadu sa Alyn nezmohla ani na slovo, a nechýbalo veľa aby uvoľnila cestu slzám ktoré sa jej tisli do oči. Snape schytil svoj plášť a odtrhol z neho veľký kus. Pretrhol ho na dve časti a omotal si ním obe ruky. „ Čo chceš robiť? Severus, myslíš že toto ťa ochráni?“ spýtala sa Alyn keď si obviazoval ruky aby mal aspoň minimálnu ochranu pred popálením z koreňa Červenej Mandragory. „ Mlčte ženská! Niesom zvedavý na nijaké Vaše rady! Keby ste robili čo máte nemusel by som urobiť to čo teraz urobím!“ okríkol ju. „ Severus nie, zbláznil si sa!“ kričala a snažila sa ho od tohto blázniveho činu odhovoriť. „ Mlčte!“ vyprskol. „ A odstúpte“ povedal miernejšie. Chytil koreň Mandragory a celou silou ho vytiahol zo zeme. Len čo uvidel prvé časti koreňa, pocítil ako mu ruky obkolesuje obrovská páľava. Hneď ako koreň vytiahol celý odhodil ho od seba. Sadol si na zem zvíjajúc sa pod náporom obrovskej bolesti. Jeho ruky boli popálené, látka ktorá ich mala chrániť spálená na uhol a nalepená na kúsky jeho kože ktoré odhaľovali čierno- krvavé tkanivo jeho rúk. „ Preboha Severus, ty si blázon, pozri sa na to!“ kričala Alyn sledujúc jeho zhorené ruky. „Zavrite ústa a podajte mi elixír od bolesti!“ okríkol ju s bolestivou grimasou v tvári.. „ Mám ich v hábite, vo vrecku“ dodal. Vybrala elixír a dala mu ho vypiť. Odtrhla si z hábitu kúsky látky a obviazala mu jeho spálené ruky. „ Preboha si nekontrolovateľný blázon Snape!“ začala vzlykať pri otrasom pohľade pri viazaní jeho rúk. „ Prestaňte mi tu plakať, už som vyzeral aj horšie. Jediné čo tým docielite je to, že k nám privoláte zvery a to v tejto chvíli nie je ten najlepší nápad“ povedal ubolený Snape a porozhliadol sa po temnom okolí. Po pár minútach elixír zabral a on bol schopný postaviť sa na nohy.
„ Odchádzame, musíme sa dostať do Rokfortu skôr ako účinok elixíru poľaví a skôr ako si aj ostatní všimnú že tu sme“ zavelil Snape s bolestivou grimasou.Videl že už sa na nich z temnoty lesa začalo dívať niekoľko párov svietivých očí.Alyn zabalila koreň Mandragory do látky zo svojho odtrhnutého hábitu a bez slova ho nasledovala. O dve hodiny boli nazad na zámku. Snapea sa ihneď ujala madam Pomfreyová a snažila sa mu čo najlepšie ošetriť jeho ruky, i ranu na jeho predlaktí po uhryznutí. Niekoľko dní strávil ležiac na ošetrovni. Alyn sa k nemu neodvážila ani priblížiť keď videla jeho zlostný výraz. Nemohol učiť, nemohol robiť nič. O všetko sa postarala madam Pomfreyová. Po pár dňoch ho z ošetrovne pustila. Vypotácal sa z ošetrovne ponáhľajúc sa na večeru. Vstúpil do Veľkej Siene zaplnenej študentmi a všade okolo sa zhostilo absolútne ticho. Všetky pohľady sa upierali na jeho príchod. Nikto sa neodvážil nič povedať, dokonca ani len pozdraviť nie. Snape vyzeral že každého takého opovážlivca by na mieste uškrtil svojimi ešte stále veľmi bolestivými rukami zaviazanými v obväzoch. Sadol si za stôl a medzi ukazovák a prostredník sa pokúšal vziať lyžicu. Situáciu mu sťažovala prudká bolesť a neschopnosť plne pohybovať prstami ktoré boli z väčšej časti veľmi dobre zakryté pod obväzmi madam Pomfreyovej. Po niekoľkých zúfalých pokusoch o zdvihnutie lyžičky to vzdal. Sedel a pozeral na jedlo s výrazom uštvaného zvieraťa. „ Pomôžem Ti “ pristúpila k nemu Alyn a ponúkla mu pomoc. „Ďakujem, zvládnem to aj sám“ povedal odmerane hoc vedel že to nie je pravda. „ Ale no tak, to kvôli mne sa Ti to stalo, tak mi aspoň dovoľ pomôcť ti“ chlácholila ho. Vzala do ruky lyžicu a nabrala na ňu krupicovú kašu z misky pred ním. Snape vedel že nemá inú možnosť a odovzdane otvoril ústa. Nabrala na lyžicu poriadnu porciu kaše a vtlačila mu ju hlboko do krku. Pomaly sústo zhltol. Nabrala na lyžicu ďalšiu, opäť veľkú porciu kaše a smerovala ju k jeho ústam. On však vytrvalo odporoval a odťahoval sa. „ Ale no tak, čo to je, buď dobrý “ zasmiala sa a vtlačila mu do úst lyžicu. Snape si ju vražedne premeriaval, premýšľajúc o vhodnom spôsobe ktorým by ju mohol na mieste zadusiť a pomaly prehltaval príliš veľké sústo ktoré mu vtlačila do úst. Nepáčilo sa mu že s ním jednala ako s dieťaťom. Alyn sa to však páčilo nadmieru. Prvý raz ho videla odkázaného na cudziu pomoc, odovzdaného. Táto myšlienka sa jej veľmi pozdávala.
„ Tak ďalšiu, Severus, buď dobrý profesor, lebo poviem madam Pomfreyovej že odmietaš jesť a tá ťa potom už nebude kŕmiť v rukavičkách tak ako ja“ zasmiala sa a držala mu pred ústami plnú lyžicu. Snapeova tvár zlosťou menila všetky farby, no ak nechcel ostať hladný neostávalo mu nič iné, len nechať sa udusiť príliš veľkými sústami krupicovej kaše od Alyn. Vtlačila mu do krku ďaľšie nepomerne veľké sústo krupicovej kaše až sa s toho rozkašľal. Vzala servítku a poutierala mu pery ktoré boli v tej chvíli zaplavené nánosom vykašľanej krupicovej kaše. „ Slečna Woodová, vy sa ma snažíte zadusiť alebo to
bola len nešťastná náhoda?“ opýtal sa jej lapajúc po dychu. „ Ja sa Ti snažím iba pomôcť „ dodala s nevinným výrazom. „Ďakujem za Vašu pomoc slečna Woodová“ odstrčil ju, postavil sa a odkráčal sledovaný študentmi ktorých pohľad na Snapea kŕmeného ako malé dieťa privádzal do stavov hurónskeho smiechu.
4.kapitola- Ten najhorší čin
Prešlo niekoľko týždňov stereotypného života v Rokforte a žiaden zo smrťožrútov sa na hrade neobjavil. Snape cítil podivný pokoj a bezpečie, no uvedomoval si že ho k sebe Temný pán skôr či neskôr povolá a bude sa chcieť presvedčiť o jeho oddanosti. Jeho pokľudné dni na hrade sa skomplikovali keď sa po zámku rozniesla správa o zmiznutí Alyn Woodovej. Niekoľko dní ju na hrade nikto nevidel. Prehľadali celý zámok, zmizla bez stopy. „ Možno musela odísť“ uvažoval nahlas Dumbledore vo svojej pracovni za prítomnosti Snapea a profesorky McGonnagalovej. „ Každopádne musíme okamžite oznámiť ministerstvu absenciu profesorky Woodovej, možno tam budú vedieť kde je“ bezradne povedal Dumbledore držiac sa pri tom za hlavu. „ Albus, som si istá, že nech je slečna Woodová kdekoľvek, postará sa o seba“ snažila sa riaditeľa utešiť profesorka McGonnagalová. „ V to dúfam, nechcem myslieť na to najhoršie“ dodal smutne.
„ Severus, ešte raz prehľadáme hrad aj všetky Rokfortské pozemky, Hagrid pôjde do Temného lesa môžno bude tam“ zdvihol oči sledujúc Snapea ktorý bezradne pozeral do prázdna. „ Áno pán riaditeľ“ stroho odpovedal a odišiel z riaditeľovej pracovne. Premýšľal cestou do podzemia hradu. Snape si dobre uvedomoval že Alyn sama od seba neodišla. „ Dostali ju“ premýšľal. Keď dorazil do podzemia otvoril dvere svojej pracovne kde na neho čakala čierna sova s malým listom v zobáku. Vzal list a čítal:
Vzal list a odhodil ho do ohňa. Vedel čo ho čaká, vedel že bude musieť predstúpiť pred Temného pána a dokázať mu svoju predstieranú vernosť. Otvoril malú skrinku a vzal mysľomisu ktorú mu kedysi venoval Dumbledore. Namieril prútik na svoju hlavu a postupne sa zbavil všetkých myšlienok ktoré by Pán zla mohol považovať za podozrivé a ktoré by mohli spôsobiť jeho prezradenie pred ním. Zbavil sa myšlienok o Elizabeth Jenkinsovej, o Alyn Woodovej, o temnom lese.Vedel že mu Pán zla bude čítať jeho myšlienky preto sa na všetko veľmi dobre pripravil.
O pol noci Snape postával na cintoríne vedľa hrobu Voldemortovho otca. Netrvalo dlho a z oblakov čierneho dymu sa objavilo niekoľko smrťožrútov medzi ktorými stál aj Lucius Malfoy. „ Severus, priateľ môj, som rád že si prišiel“ potľapkal ho po ramene.
„ Rád Ťa vidím Lucius“ chladne odpovedal Snape.“ Brandburský jed ktorý si pýtal“ povedal potichu a vtlačil Malfoyovi do ruky fľaštičku s červenou tekutinou.
„ Prekvapil si ma, Severus“ uznanlivo dvihol obočie Malfoy. „ Priatelia, zvolal som Vás aby som Vám ukázal môj najnovší úlovok, za ktorý ma náš Pán určite štedro odmení „ dodal s úškrnom v tvári. „ Stretol som sa, s veľmi známou osobou. Dovoľte mi aby som ju medzi nás pozval“ začal oficialne Malfoy. Namieril prútik na hrubý kmeň stromu. Ten sa okamžite rozostúpil a vystúpil z neho smrťožrút držiac osobu so zaviazanými rukami a kusom látky prehodeným cez hlavu. Snape ani nežmurkol a sledoval smrťožrúta ako vzpierajúcu sa osobu ťahá ku skupine okolo Luciusa Malfoya. Smrťožrút jej stiahol čiernu látku z hlavy a Snapeovi sa zastavil dych. „ Nie“ ozvalo sa mu v hlave. Pred ním stála Alyn s čiernymi kruhmi pod očami a niekoľkými ranami po tvári. Malfoy ju už určite mučil kliatbou Cruciatus. V tej chvíli sa v ňom rozľahla obrovská ľutosť.
„ Koho že tu máme? Mladá slečna Woodová, naších priateľov už poznáte“ zasmial sa arogantne. „ Temný pán sa poteší keď mu oznámim že sme Ťa chytili, od Tvojej zrady má pre teba pripravený osobitný trest, rovnaký akým zomrela tvoja muklovská mater“ zasmial sa Malfoy. Snape na sebe nedal nič poznať, stál medzi osobami v čiernych plášťoch a kamennou tvárou sledoval Alyn. „ Severus, ako vďaku za Tvoju službu príjmi odomňa tento dar, je tvoja“ zákerne sa zasmial Malfoy a drgol Alyn k Snapeovi až spadla na zem. „ Ďakujem to nemuselo byť“ odpovedal chladne Snape snažiac si udržiavať úctivý tón. V jeho vnútri sa kopil hnev voči Luciusovi Malfoyovi. „ Tak vezmi si ju, je tvoja“ dobiedzal Malfoy. Snape vedel čo má na mysli a bolo mu zle už iba pri pomyslení na to, že by si mal Alyn vziať násilím pred zrakmi smrťožrútov. „ Vážim si tvoj dar Lucius, no obávam sa že ho odmietnem,ako iste vieš mám rád výhradne čistú čarodejnícku krv“ povedal Snape dúfajúc že Malfoya odbije. „ Ty hodláš neprijať môj dar? „ spýtal sa nahnevaným tónom Malfoy. „ Bohužiaľ“ odpovedal tvrdo Snape. „ Ak nepríjmeš môj dar, znamená to že nepríjmeš dar od nášho Pána“ dodal zúrivo Malfoy a pristúpil k Snapeovi. Ten už vedel že týmto ho Malfoy dostal. Neprijať dar od Temného pána, alebo prejaviť ľutosť nad jeho nepriateľmi medzi smrťožrútmi znamenalo porušenie vernosti, a neskôr aj odhalenie toho že v skutočnosti stojí na strane dobra,čo by pre neho malo príšerné následky. Snape stál bez pohnutia na mieste a nevedel čo povedať. Premýšľal a bleskovo zvážil všetko, na čo by sa ešte mohol vyhovoriť aby sa nemusel dopustiť tak hrozného činu, no medzi smrťožrútmi veľmi častého. Nakoniec však sám zistil že nemá iné východisko ako to urobiť. „ Dobre“ dodal nahnevane a urobil krok dopredu. Pomaly pristúpil k Alyn ktorá pred ním bojazlivo cúvla. Chystal sa urobiť to, za čo sa už dopredu nenávidel. Príšernú vec ktorá sa hnusila aj takému chladnému a neľudskému človeku akým bol on sám. Akokoľvek bol Snape vždy schopný bez ľútosti zabiť človeka, pomyslenie na to čo musel urobiť teraz mu zväzovalo ruky a zapĺňalo jeho myseľ strachom a odporom. „ Odpusť mi to prosím“ zašepkal a jemne ju pritlačil k stromu. Vydvihujúc jej hábit počul tichý plač. Pri pohľade na kotúľajúce sa slzy na jej tvári a doráňané telo ktoré sa pred ním bojazlivo krčilo pociťoval neprekonateľný odpor k tomu čo musí urobiť, k sebe samému i k ostatným smrťožrútom.. Spomedzi jej mŕtvolne bledých pier sa vydral tichý zlomený výkrik. Pri pohľade na jej doráňané telo sa snažil príliš sa jej nedotýkať. Nechcel ju vystavovať ešte väčšiemu utrpeniu ako bolo to, ktoré jej v tej chvíli z donútenia spôsoboval. Pod jeho dlhým pláštom sa obajvil náznak trhaných pohybov. Alyn stála bez pohybu, bez pohnutia, odovzdane, ako obrovská handrová bábika, s ranami po svojom tele. „ Odpusť mi..... musíš sa odtiaľto dostať „ znovu jej zašepkal a pod hábit jej nenápadne strčil svoj náhradný prútik. Potom ju pustil a odstúpil od nej. Alyn zlomená, spotácala sa na zem a vzlykajúc sa chúlila k stromu. „ Výborne Snape, vždy som vedel že si správny chlap“ zasmial sa Malfoy. Snape sa mlčky zaradil nazad do skupiny smrťožrútov a hlavu i tvár si zakryl kapucou svojho plášta. Veľmi dobre poznal Luciusa Malfoya, no jeho neuveriteľná krutosť a zvrátenosť ho aj tak vždy prekvapili. Nikdy nevedel pochopiť ako je Malfoy schopný robiť také príšerné veci bez akéhokoľvek pocitu ľútosti, brať takéto zverstvá ako bežnú súčasť svojho života. Ako sa môže na niečo také pozerať a sám to aj vykonávať. Snapea pri tejto myšlienke zatriaslo. Okamžite ním prešla vlna odporu a hnusu voči ľudom s ktorými sa kedysi spolčil. Rovnaký odpor však cítil aj voči sebe. Aj on bol jeden z nich, hoci nikdy nesúhlasil s niektorými vecami ktoré smrťožrúti robili. Najradšej by sa nevidel, najradšej by nevidel nikoho. Smrťožrúti sa medzi sebou začali rozprávať, čakajúc na príchod Temného pána. Alyn venoval pozornosť iba jeden z nich, ktorý ju strážil. Využila jeho chvíľkovú nepozornosť a nenápadne vybrala spod svojho hábitu prútik. „Transfero portale“ namierila prútik na seba a okamžite sa zmenila na havrana, uletela preč.
„ Odporná stvora!“ zanadával Malfoy ktorý si to všimol ako prvý. „ Odkiaľ mala prútik!“ zreval. Nazlostene pozrel na Snapea, no ten svoj prútik držal v rukách. Pristúpil k smrťožrútovi ktorý Alyn priviedol. „ Ty idiot ako to že mala prútik, si úplne neschopný!“ zreval na neho. Muž v čiernej kapuci len pokorne sklonil hlavu.
Nadránom sa Snape vrátil unavený do svojej izby. Ľahol si na posteľ a premýšľal o Alyn. Do mysle sa mu tisol pohľad na jej tvár po ktorej sa kotúľali slzy, na beznádej ktorú videl v jej očiach, na bolesť ktorú jej musel spôsobiť. Vstal z postele a postavil sa pred zrkadlo. Nenávidel sa za to. Hnusil sa mu pohľad na jeho vlastný obraz .
Vrátil sa nazad k posteli a pomaly sa posadil. Zaplavil ho pocit obrovskej viny. Spomenul si na jej tvár, na smutné oči ktorým v tej chvíli túžil vysvetliť, že sa za ten čin sám nenávidí. Na útle doráňané telo ktorému nikdy nechcel ublížiť.„ Odpusť mi to, nemal som na výber“ povedal potichu sám pre seba. Ľahol si do postele no dlho po tom ešte nemohol zaspať. Premýšľal o hrôzostrašných veciach ktoré dnes prežil a ktoré musel urobiť.
„Našli sme ju, Severus“ Snapea zo spánku prebudili ráno Dumbledorove slová. Posadil sa na posteli a neveriacky pozeral na Dumbledora. „ Našli sme ju, je na tom zle, ale prežije“ zopakoval Dumbledore a odišiel z jeho izby. Snape vyletel z postele ako šíp, rýchlo sa prezliekol do svojho hábitu a smeroval do ošetrovne. Pri dverách do ošetrovne ho zastavila madam Pomfreyová. „ Prepáčte profesor, teraz tam nemôžete, pacientka musí ešte pár dní oddychovať nikým nerušená“ povedala. „ Uhnite mi z cesty ženská, žiadných pár dní ma nezaujíma!“ vyštekol na ňu a odstrčil ju bokom. Blížil sa k lôžku kde ležala Alyn. Priblížil sa k nej a sadol si na vedľajšiu posteľ. Vyzerala hrôzostrašne, s modrinami a ranami po celom svojom tele. Kliadba Cruciatus si vybrala krutú daň na jej kráse. Priblížil sa k nej a jemne ju pohladil po tvári. Opäť sa v ňom ozývala veľká ľútosť a vina. Otvorila oči a smutne na neho hľadela. Snape okamžite odstúpil a urobil niekoľko krokov dozadu. V jej očiach videl bolesť a smútok. Bolo mu jasné, že on je ten posledný človek ktorý by sa k nej mal v takejto chvíli približovať. „ Alyn“ odhodlal sa prehovoriť. Nevedel ako bude reagovať, no bol pripravený na to že mu vynadá alebo že ho prinajmenšom vyhodí z ošetrovne. „ Severus, som rada že si prišiel“ prižmúrila oči „Poď bližšie“ pokračovala. Snape k nej pristúpil a sadol si na jej posteľ. Mlčky na ňu hľadel. V mysli sa mu zopakovali udalosti z minulej noci. „ Alyn, odpusť mi prosím, nikdy som nič horšie nemusel urobiť“ sklonil hlavu. „ Nemal si na výber“ povedala potichu.„ Neodpustila by som si keby ťa kvôli mne Voldemort zabil“ dodala. „ Ako sa cítiš?“ spýtal sa. „ Cítim sa prázdna......, keď jedna bolesť utíši druhú, človek si nepraje nič iné ako zomrieť čím skôr...“ povedala smutne. „ Nezomrieš Alyn...nemôžeš....“ dodal potichu a súcitne ju chytil za predlaktie na ktorom sa pod rukávom zračilo znamenie zla. „ Rozumiem tvojej bolesti, no nesmieš to vzdať. Ty si bola predsa vždy silná“ snažil sa ju povzbudiť. „ Ja už nechcem byť silná, Severus, už nevládzem“ rozplakala sa. Sklonil sa nad ňu a chytil ju za ruku. „ Už ti nikto neublíži.... ani ja nie“ zašepkal. V jej hlave sa v tú chvíľu ozvalo tisíc hlasov. „ Nepúšťaj ma, už ma nikdy nepúšťaj Severus,prosím ťa ....už nikdy ma nepusti“ znelo jej mysľou keď pocítila hrejivé teplo jeho rúk. V tej chvíli sa cítila tak bezpečne ako nikdy predtým. Cítila sa bezpečne, s mužom ktorého sa ešte donedávna bála. Snape si všimol že ich so záujmom pozoruje madam Pomfreyová. Odtiahol sa od Alyn, a ešte raz na ňu pozrel. „ Musím ísť, neskôr sa na Teba prídem pozrieť“ dokončil a odišiel z ošetrovne. Alyn sledovala ako odchádzal, jeho plášť ktorý za ním vial.
„ Severus“ povedala potichu a premýšľala o ňom.
Snapea v ten deň čakalo niekoľko hodín elixírov, ktoré viacmenej presedel. Študentom dal prácu tak, aby ho otravovali čo najmenej. Po udalostiach ktoré sa za posledných pár dní stali sa aj on cítil zle, unavene a strápene.
Po niekoľkých dňoch sa Alyn úplne zotavila. Vďaka liekom madam Pomfreyovej a elixírom od neho sa opäť cítila zdravá. Začala opäť s chuťou učiť. Na Rokforte sa cítila tak príjemne, že niekedy zabúdala že ju smrťožrúti skôr či neskôr dostanú. Učenie, láskavý a vrelý prístup jej kolegov jej dodával pocit istoty a bezpečia. Každý ju mal rád, no zdalo sa, snáď okrem Snapea. Ten sa jej začal vyhýbať. Všetko čo pozostávalo z ich komunikácie bol pozdrav a niekoľko slov zo slušnosti. „ Prečo sa mi vyhýba?“ pýtala sa sama seba. „ Možno kvôli tomu čo sa stalo....Možno cíti to čo ja....“ premýšľala.„ Severus“ vzdychlivo vyslovila jeho meno a myslela na jeho krásne čierne oči, na jeho pohľad ktorý ako sa jej zdalo mal vyhradený iba pre ňu.
„ Teba predsa nemôžem milovať Snape“ zhrozila sa sama nad sebou, nad myšlienkami ktoré jej vírili v hlave. „ Akokoľvek, keď som sem prišla, v jeho myšlienkach som videla ženu“ povedala znechutene. Nemohla uveriť tomu, že by bol schopný myslieť na nejakú ženu. „ Nevedela som že je Snape taký premýšľavý a už vôbec nie, že je schopný niečoho ľudského“ zasmiala sa sama pre seba. No myšlienka že možno miluje inú jej nedala pokoj. Pri večeri sa Alyn zarozprávala s profesorkou Hoochovou. Pohľad na Snapeovu prázdnu stoličku jej nerobil dobre. „ Neprišiel“ premýšľala zatiaľ čo jej profesorka Hoochová rozprávala opäť jeden nekonečný veselý príbeh z hodiny lietania s prvákmi.
„ Ehm, neviete kde je profesor Snape?“ prerušila jej zanietené rozprávanie Alyn.
„ Neviem drahá, Severus je samotár, možno mu opäť niečo sadlo na nos a rozhodol sa radšej ostať v tom svojom odpornom vlhkom a chladnom podzemí kde trávi väčšinu času s nosom v knihách“ zasmiala sa Hoochová. „ Zrejme“ dodala Alyn. „ Mala by som mu aspoň odniesť niečo na jedenie, čo myslíte?“ opýtala sa Hoochovej. „ Nuž, môžete to skúsiť drahá, ja budem čakať pri schodoch a snažiť sa Vás zachytiť keď Vás Snape vyhodí a poletíte nazad, aj s tým jedlom“ zasmiala sa opäť Hoochová. Evidentne mala dobrú náladu. Alyn nemala náladu na žarty, bez slova vstala a odišla od stola.
Snape sedel vo svojej pracovni a hrabal sa v papieroch. Potreboval sa pripraviť na hodiny ktoré ho čakali na ďalší deň. V posledných dňoch sa toho udialo toľko, že nemal čas venovať sa príprave na vyučovanie a ani svojím elixírom. Niekoľko zvitkov pergamenu stálo vedľa kníh ktoré si pedantne pripravil na nový deň. Na nablýskanú katedru si tiež pripravil suroviny ktoré bude potrebovať pri výrobe elixírov na hodine so študentmi. Unavene si sadol do svojho kresla a oprel si hlavu. Pozeral do stropu a premýšľal ako sa opäť rozčúli nad vtípkami Pottera a jeho spoločníkov. Taktiež už dopredu zvažoval trest ktorý im pridelí. „ Niekedy mám pocit že ich nezvládam“ premýšľal. „ Keď tu bola Elizabeth, bolo to iné“ zaspomínal si. „ Elizabeth“ povedal potichu „ Všetko o príprave elixírov si nosila v sebe, žiadne poznámky, žiadne knihy“ pousmial sa . „ Si slaboch Snape. Odišla a ty sa z toho ešte stále nevieš spamätať? Dala ti pocit že trochu žiješ? Už to bude rok, bolo to len pár spomienok, a teraz? Uvedom si konečne aký si hlupák“ premýšľal sledujúc mysľomisu ktorá bola plná spomienok na jeho veselú kolegyňu Elizabeth Jenkinsovú. Akokoľvek bola okrem Dumbledorea jediná koho mal rád, odohnal ju od seba a to mu nikdy neodpustila. Premýšľal nad tým že možno nie je až taky silný, ako sa tvári, keď jeho myseľ ovládli spomienky na dávno minulé časy. „ Už ani poriadne nespíš, mal by si začať krotiť tie svoje ľudské stránky, inač sa zo zlého a obávaného Snapea o chvíľu stane Snape romantik chodiaci v kravate a s kvetinami“ znel jeho vnútorný hlas. Pri tejto myšlienke ho mierne zatriaslo.
„ Stačilo, už ani jedna myšlienka ani slovo!“ povedal a zúrivo listoval knihou. „ Máš pravdu, už ma vážne nebaví počúvať to dookola“ z rohu jeho pracovne sa ozvala socha diviaka. Snape po nej hodil vražedný pohľad a odignoroval jej poznámku. „ Elixír zabudnutia“ povedal a sledoval ktoré suroviny mu treba k jeho príprave. Netrvalo dlho a v jeho kotlíku bublala striebristá tekutina. Od dverí jeho pracovne sa ozvalo klopanie. „ Áno“ povedal a mávol prútikom smerom k dverám ktoré sa hneď na to otvorili. Stála v nich Alyn s táckou plnou jedla. „ Priniesla som ti niečo na jedenie keďže si nebol na večeri“ povedala a položila tácku na malý stôl pri dverách.
„ Ale čo, možno ti to ešte nedošlo ale som už dospelý a nepotrebujem aby mi sem niekto nosil jedlo“ dodal nevrlo. Alyn na neho hľadela prekvapene i keď podobnú reakciu očakávala. Snape opäť očividne nemal príliš dobrú náladu. „ Prepáč mala som o Teba starosť keď si neprišiel na večeru“ povedala skleslo. „ Pracujem“ dodal chladne. „ Áno, to že Majster jedov a bývalý smrťožrút Severus Snape sa opäť hrabe v nejakej lepkavej hmote si mysleli aj naši kolegovia“ zasmiala sa. „ Budem rád ak ma zo zoznamu vašich tém pri večeri vynecháte“ povedal nahnevane. „ Ale to že pracuješ ešte neznamená že tu umrieš od hladu“ povedala nevšímajúc si jeho nahnevanú tvár. „Niesom hladný, tak to okamžite odnes“ odvrkol. „ Čo to vlastne robíš?“ spýtala sa. „ To nie je tvoja vec“ odbil ju. „ Dobre. Dumbledore sa pýtal na to, ako som sa dostala na cintorín, aj na to čo si tam robil ty. To sa ma už predsa len začína trochu týkať alebo nie?“ spýtala sa povýšenecky. Snape prerušil miešanie elixíru a chvíľu pozeral do prázdna.
„ Čo si mu povedala?“ podišiel k nej. „Pravdu“ odpovedala. „ Povedala si mu aj to že...“ nedokončil. Alyn mu skočila do reči. „ Povedala som mu že si mi zachránil život“ dodala. Snape na ňu mračivo pozrel a presunul sa nazad ku kotlíku. „ Prečo si taký Severus?“ podišla k nemu. „ Iný byť neviem“ povedal chladne hľadiac jej do očí. „ Ale áno, vieš byť iný, na cintoríne si bol iný Severus, v ošetrovni si bol takisto iný Severus, nežný, ľudský, taký ktorého som schopná milovať“ podišla k nemu a prstom mu odhrnula prameň vlasov ktorý mu padal do tváre. Vzal jej ruku a odsunul ju od seba.“Uvedom si, čo mi to tu hovoríš“ podráždene precedil cez zuby. „Dobre si uvedomujem čo hovorím“ bránila sa. „ Nekráčaj po tejto ceste Alyn. Je pretkaná nenávisťou, smrťou, a ľudmi na ktorých mi nezáleží“ povedal potichu. „ Myslíš že to nepoznám? Veď som to isté čo ty“ povedala a vydvihla si hábit na ľavej ruke aby mu ukázala svoje znamenie zla. „ Nemôžeme predsa večne niesť následky za to čo sme urobili v minulosti, za jeden chybný krok“ opäť sa jej ruka dotkla jeho tváre a nežne ju pohladila. „ Drž sa odomňa ďalej, pretože tvoj život bude v nebezpečenstve“ povedal Snape opäť s mrazivým tónom. „Ak si si to ešte nevšimol môj život už je v nebezpečenstve. Ja nemám pre čo žiť, len pre Teba, pre Teba som schopná aj zomrieť....pretože Ťa milujem“ povedala potichu a čakala na reakciu, čo povie keď mu takto vyzná lásku. „Čo mi to tu hovoríš! Aspoň nebuď hlúpa!To ja som ťa znásilnil! To ja som ti spôsobil bolesť ktorá ťa naplnila tak že si chcela zomrieť!!!Akosi rýchlo si na to zabudla! „ zreval na ňu a prudko ju chytil za rameno. Pustil sa do nej ako zúrivý pes a nebral si servítku pred ústa. Pomenoval veci tak, ako ich sám cítil. „Ja tu nie som pre to aby som sa oddával nejakým smiešnym ľudským pocitom! Takže ma tým láskavo nezaťažuj!“ dodal tvrdo. „ Pán zla určoval moju minulosť a určuje aj moju budúcnosť. Nie je v nej pre teba miesto. Pre nikoho.“ dokončil. „ Práve pre to Ťa milujem Severus, si taký aký si, a robíš čo robíš, no ja dobre viem že v tomto srdci drieme láska“ podišla k nemu a položila svoju ruku na jeho hruď. Pozrela do jeho čiernych oči a pritisla svoje pery na jeho. Snape stál ako kameň. Neurobil nič keď ho pobozkala. Odtiahla sa, chvíľu mu ticho hľadela do očí a pobozkala ho znovu. Vtedy už zacítila ako sa pod jej bozkom zachvel túžbou. Jeho ruky ju zovreli do objatia a nechala sa unášať omamným citom ktorý ju pohltil. Alyn si okamžite predstavila sladké myšlienky, ktoré plánovala v ten večer aj zrealizovať. Zatlačila ho do jeho izby vedľa pracovne. Snape ju však rázne zastavil. „ Dosť! Každý pohľad na Teba ma nabáda k hriechu, ale ty ma nezmeníš!“ povedal jej a odtiahol ju od seba. „ Nie, pretože ty už si iný. Zmenila ťa tá žena predomnou, tá žena na ktorú neustále myslíš!“ zakričala ne neho. Pozrel na ňu zlovestným pohľadom. Nehodlal jej absolútne nič vysvetľovať. „ Tá žena ti úplne opantala mozog! „kričala na neho. „ Na koho myslím či nemyslím je výlučne moja vec Woodová“ rázne ju chytil za rameno a ťahal ju von z izby. „ Radšej na mňa rýchlo zabudni“ potichu jej povedal keď ju dotiahol až k dverám. „ Fajn!“ zakričala na neho, a tresla za sebou dverami. Snape sa chvíľu mračil. Bolo mu jasné že Alyn vie, že rád premýšľa o Elizabeth. To bola jediná pekná myšlienka v jeho hlave. Myšlienka ku ktorej sa vracal vždy len preto aby sa nestal obeťou mučivých spomienok z minulosti ktoré ho neustále prenasledovali. Na Elizabeth, jeho kolegyňu, si spomínal vždy rád. Bola osobou ktorej veril a ktorá ho priťahovala. Akokoľvek k nej lásku nikdy necítil, myslel na ňu často aby si nemusel spomínať na temné stránky svojho života.“ Si hlúpa keď si myslíš že je v mojom živote miesto pre nejakú ženu“ uškrnul sa nad vetou ktorú chcel Alyn ešte povedať. Rozladený sa vrátil nazad ku svojmu kotlíku s elixírom. Zdalo sa že elixír je hotový. Posadil sa skleslo do svojho kresla. „ Nemôžem sa donekonečna skrývať za myšlienky ktoré si mi nechala. Som kto som a nikto a nič to nezmení“ vzdychol smutne. „ Ďalej už to nedôjde, končí to práve teraz a práve tu“ premýšľal a jeho oči sa zaleskli . Pociťoval neskutočnú bolesť, trpkosť a smútok. Príšerné spomienky a myšlienky ktoré ho trýznili celý jeho život a z neho urobili zlomeného a nešťastného muža. Muža, ktorý nevedel milovať, a ani sa o to nikdy nepokúšal. Človeka, v ktorého živote nebolo nikdy nič pekné, iba smrť a beznádej ktoré ho ako najvernejší spoločník sprevádzali celým jeho životom. Posledná časť jeho ľudskej stránky sa snažila odolávať mučivej minulosti zaháňaním trpkých spomienok ktoré nahradzoval peknými spomienkami na Elizabeth. Na ženu ktorá do jeho inak čierneho sveta vniesla trochu svetla. Pri nej sa necítil tak ničotný a sám. Vzal z kotlíka tekutinu nalial ju do sklenenej fľaštičky a nechal vychladnúť. Keď vychladla, tekutinu vypil. Zmocnil sa ho obrovský pocit zmätenosti a ospalosti, jeho pracovňa sa s ním zatočila, stihol sa dostať do svojej izby. Prudko sa zvalil na posteľ a oblečený v hábite okamžite tvrdo zaspal.