histOOOriaa...
Korene heavy metalu (60. roky a začiatok 70. rokov)
Americké blues bolo veľmi obľúbené a malo veľký vplyv na prvých britských rockerov; kapely ako Rolling Stones a The Yardbirds nahrali cover-verzie mnohých klasických bluesových skladieb, občas zrýchľujúc tempo a využívajúc elektrické gitary namiesto pôvodných akustických (podobné adaptácie blues a inej „čiernej hudby“ vytvorili základ pôvodného rock and rollu).
Takéto zosilnené blues sa opieralo o intelektuálne a umelecké experimentovanie, ktoré vzniklo, keď hudobníci začali využívať možnosti elektricky zosilnených gitár, pomocou ktorých stvorili hlučnejší a menej harmonický zvuk. Zatiaľ čo blues-rockový štýl bicích bol jednoduchý, bicie v heavy metale boli mohutnejšie, komplexnejšie a hlasnejšie, a k tomu sa pridával čoraz hlasitejší zvuk elektrickej gitary. Speváci zmenili techniku spevu a boli čoraz závislejší na zosilňovaní zvuku; taktiež využívali nové štylistické a dramatické postupy. Súbežne s tým sa zvyšovala úroveň nahrávacej techniky, čím sa umožnil plnohodnotný záznam tejto tvrdej muziky.
Prvé ukážky hudby, dnes známej ako heavy metal, pochádzajú z oblasti Birminghamu vo Veľkej Británii, kde koncom 60. rokov skupiny ako Led Zeppelin a Black Sabbath vytvorili novú hudbu na základe blues. Tieto kapely boli silne ovplyvnené americkými psychedelickými rockermi, medzi ktorých patril Jimi Hendrix, ktorý bol priekopníkom blues-rocku a spájal hudbu amerických černochov s hudbou európskych rockerov.
Medzi ďalších interpretov, ktorí ovplyvnili heavy metal, možno zaradiť kapelu Vanilla Fudge a ich pomalé psychedelické popové tóny, a takisto prvých britských rockerov, ku ktorým patria The Who a The Kinks. Títo interpreti pripravili cestu pre heavy metal; The Kinks vydali v roku 1965 skladbu „You Really Got Me“, ktorá môže byť označená za prvú heavy-metalovú pieseň.
Koncom 60. rokov bol už tvrdý bluesový zvuk bežným: mnoho fanúšikov a odborníkov poukazuje na cover verziu hitu Eddieho Cochrana „Summertime Blues“ od skupiny Blue Cheer z roku 1968 ako na prvú skutočnú heavy-metalovú pieseň; odborníci na Beatles sa odvolávajú na pieseň „Helter Skelter“ z albumu White Album (1968), ktorou Beatles predstavili nový štandard skresleného a agresívneho zvuku. V novembri 1968 kapela Davea Edmundsa Love Sculpture vydala agresívnu, tvrdú, gitarovú verziu piesne „Sabre Dance“ („Šabľový tanec“) Arama Chačaturjana. Ešte pred vydaním prvého albumu Led Zeppelin bol album skupiny Jeff Beck Group Truth vplyvným rockovým albumom a niektorých fanúšikov (hlavne britských fanúšikov blues) vedie k tvrdeniu, že Truth bol prvý heavy-metalový album. Nemožno tiež nespomenúť singel „Think About It“ od Yardbirds, ktorého zvuk je podobný zvuku Led Zeppelin.
Aj skladba „21st Century Schizoid Man“ z debutového albumu prog-rockovej legendy King Crimson In the Court of the Crimson King (1969) obsahovala mnohé tématické, kompozičné a hudobné prvky heavy metalu: skreslené gitary, rozladené sóla, texty zamerané na odvrátenú stránku ľudskej existencie, temnú atmosféru a dokonca aj skreslené vokály.
No až keď Led Zeppelin v roku 1969 vydali svoj debutový album, začalo sa vo svete hovoriť viac o formovaní nového štýlu. Prvé heavy-metalové kapely – Led Zeppelin, Deep Purple, Uriah Heep, UFO, Black Sabbath a niekoľko ďalších - sa dnes skôr považujú za hardrockovéheavy metal“ a „hard rock“ zamieňajú, hlavne keď sa hovorí o 70. rokoch. Mnoho týchto skupín sa nepovažuje za heavy-metalové kapely ako také, ale skôr sa tak označujú len niektoré ich piesne alebo práce, ktoré prispeli k formovaniu heavy metalu. Niektorí ľudia nebudú považovať Jethro Tull za heavy-metalovú kapelu v tom pravom zmysle, no ich skladba „Aqualung“ je ukážkovým príkladom jednej z prvých heavy-metalových piesní. kapely než za heavy-metalové; predovšetkým tie, ktorých zvuk sa viac ponášal na tradičný rock. Vo všeobecnosti sa pojmy „
Tradičný heavy metal (koniec 70. a začiatok 80. rokov) [upraviť]
Na prelome 70. a 80. rokov kapely ako Blue Öyster Cult dosiahli pomerne veľký úspech a glam-metalová scéna z Los Angeles si získavala komerčné publikum. Dôležitosť týchto kapiel nebýva niekedy braná na vedomie, skôr sa kladie dôraz na klasických interpretov (Eddie Van Halen, Randy Rhoads a pod). Tiež sa dáva dôraz na obdobie okolu roku 1980, keď mladý, rýchly punk rock ovplyvnil heavy metal a objavila sa tzv. „Nová vlna britského heavy metalu“. Mimoriadne populárni boli a dodnes sú predovšetkým Saxon, Judas Priest a Iron Maiden.
Niektorí ľudia, vrátane heavy-metalových hudobníkov významných kapiel tvrdia, že základy pravého heavy metalu položila kapela Judas Priest (radí sa k tzv. „Novej vlne britského heavy metalu“) svojimi prvými troma albumami: Sad Wings Of Destiny (1976), Sin After Sin (1977) a Stained Class (1978).
Rainbow a Deep Purple sa tiež občas zaraďujú medzi priekopníkov pravého heavy metalu, no tieto kapely sa väčšinou radia k hard rocku. Počnúc Judas Priest, metalové kapely rýchlo začali vo svojich sólach využívať bluesovú diatonickú škálu, čo sa odvtedy rozšírilo prakticky do všetkých heavy-metalových odnoží (až na niektoré, zväčša doom-metalové kapely, kráčajúce v stopách Black Sabbath), ktorá sa spoločne s hudobnou virtuozitou stala hlavným prínosom európskej vážnej hudby a jazzu pre heavy metal.
Gitarovú virtuozitu dostal do popredia Eddie Van Halen, ktorého skladba Eruption sa pokladá za dôležitý míľnik pri vývoji metalu. Táto explózia sa ešte väčšmi utužila v tvorbe hudobníkov ako Ritchie Blackmore z Deep Purple, Randy Rhoads ( Quiet Riot, Ozzy Osbourne); v niektorých prípadoch sa na heavy-metalových koncertoch používali dokonca klasické akustické gitary. Na koncertoch tak hrávali bok po boku rockeri so starými konzervatívnymi gitaristami.
Ronnie James Dio, ktorý svojho času spieval v legendárnych Black Sabbath, túto explóziu už len stlmil a naplno sa usídlila v tvorbe Judas Priest a Iron Maiden, ktorí zavŕšili formovanie „pravého“ heavy metalu.
Heavy metal v strednom prúde (80. roky) [upraviť]
Najpopulárnejší a najkomerčnejší štýl heavy metalu pochádza zo Spojených štátov, predovšetkým z oblasti Los Angeles, kde bol v 80. rokoch veľmi populárny glam metal, niekedy pejoratívne označovaný i ako „hair metal“ či „poodle rock“.
Túto hudobnú scénu viedli kapely ako Van Halen, Mötley Crüe, Dokken, Ratt, Def Leppard, Bon Jovi a iné. V tomto čase experimentovali s glam metalom i také legendy ako Dio či Judas Priest.
Tento štýl rozdelil metalovú komunitu na dva tábory, predovšetkým kvôli glam-metalovej vizáži, ktorú thrashoví fanúšikovia vo všeobecnosti odmietali ako excentrický výstrelok a takisto im vadil fakt, že niektoré kapely si dali viac záležať na svojom výzore, než na kvalite samotnej produkcie; i keď sa do tohto hnutia radia najlepší hard-rockoví interpreti svojej doby, ako David Lee Roth, Whitesnake, Michael Angelo Batio, Van Halen, Mr. Big a iní.
Heavy metal v podzemí (od 80. rokov) [upraviť]
V 80. rokoch sa vyvinulo mnoho heavy-metalových štýlov. V undergrounde sa objavil thrash metal, ktorý na rozdiel od klasického heavy metalu, ktorý má korene v hard rocku, vychádzal z hardcore. Tento štýl bol agresívnejší, hlasitejší a rýchlejší než tradičný heavy metal či glam metal, ktorý bol v tom období veľmi populárny. K priekopníkom tohto štýlu patrili kapely Anthrax, Megadeth, Metallica a Slayer, ktoré sa označovali aj ako 'Big Four of Thrash' (tzv. Veľká štvorka thrashu). Z tohto štýlu tiež vzišli kapely ako Testament, Exodus, Overkill, či brazílska Sepultura. Neskôr sa našlo množstvo nasledovníkov v Európe, najmä v Nemecku (Destruction, Kreator, Sodom), ktorí boli ešte agresívnejší a spev bol hrubší, a tým neskôr ovplyvnili death metal a black metal.
V polovici 80. rokov sa thrash začal ďalej štiepiť na death metal (Death, Obituary, Morbid Angel, Possessed) a black metal (Venom, Bathory, Mayhem).
Koncom 80. rokov sa v Európe objavil nový štýl – power metal. Tento štýl bol pravým opakom death metalu a thrashu. Bol silne anti-komerčne zameraný, prevzal intenzitu tradičného metalu a v textoch využíval optimistické a epické motívy (Helloween, Gamma Ray, Blind Guardian...). Typické preň sú čisté vokály na vysokej úrovni, na rozdiel od hrubého death-metalového spevu; niektorí interpreti tiež používajú klávesy a orchestrálne prvky.
Koncom 80. rokov sa isté heavy-metalové skupiny rozhodli potlačiť hranice tohto žánru tým, že do svojej tvorby zamiešali vplyvy progresívneho rocku a vytvorili tak nový štýl zvaný progresívny metal ( Fates Warning, Dream Theater). Tieto kapely si dali záležať na rozsiahlejších inštrumentálnych sekciách, čím vtlačili skladbám pečať nadčasovosti. Zväčša išlo o kvalitných hudobníkov, výborne ovládajúcich svoj nástroj, ktorých schopnosti hraničili s virtuozitou, no to nebolo vždy podmienkou. Dôležitý bol nápad.
Alternatívny metal/Nu Metal (od 90. rokov) [upraviť]
Obdobie komerčného heavy metalu sa skončilo s príchodom Nirvany a iných grunge-rockových kapiel (napr. Pearl Jam, Soundgarden, Alice in Chains). Nové druhy tvrdého rocku 90. rokov síce boli ovplyvnené heavy metalom, no väčšinou sa neradili k heavy-metalovej hudbe.
Heavy metal 90. rokov bol oveľa agresívnejší než komerčný „hair metal“ 80. rokov. Kapely kombinovali tradičné prvky heavy metalu s elektronickou hudbou a s hip-hopom, a taktiež možno badať vplyv alternatívneho rocku. Štýl týchto kapiel sa niekedy nazýva alternatívny metal. Tiež sa objavujú aj iné nové štýly heavy metalu, ako sú „funeral doom“ a „brutálny death metal“.
Ozzfest, putovný hudobný festival (organizuje ho Ozzy Osborune, bývalý spevák Black Sabbath) takisto pomohol upevniť pozície heavy metalu na hudobnej scéne. Na festivale sa objavujú mnohí známi súčasní metaloví interpreti ako sú Pantera, Marilyn Manson, Rob Zombie, Deftones, Disturbed, Godsmack, Tool, System of a Down, Queens of the Stone Age, Slipknot, Korn a mnohé iné.
Niektorí z týchto interpretov sa radia k nu metalu či k alternatívnemu metalu; no je otázne, či sa pri týchto štýloch ešte dá hovoriť o heavy metale v pravom slova zmysle, i keď to isté sa dá povedať i o tzv. „extrémnom metale“.