Niečo, čo nielen mne zmenilo život
15. 3. 2008
Možno ani poniektorý z vás nechápu ľudí, ktorí majú svojich psov veľmi radi. Myslím tých, čo ich majú v byte alebo v dome a berú ich ako členov rodiny. Pred pár rokmi som to nechápala ani ja. Mala som susedov, ktorí mali psíka- kokeršpaniela. Starali sa o neho veľmi dobre. Nechápala som, načo mu kupujú napríklad drahé piškoty, ja by som to psovi nikdy nekúpila. Ved je to len pes. Ale už to chápem. Stačilo my na to pár dni s mojim psíkom. Pôvodne som chcela psa len tak, ved ho majú všetci. Aspon ked sa budem nudiť, pohladkám ho alebo sa s ním pohrám. Urobili sme mu aj búdu, vonku na terase. Pamätám si to ako dnes. Ked sme doniesli psíka bol vystrašený, nevedel čo sa deje. Potom prišiel k nám dnu a poobzeral si každý kút v dome niekoľkokrát a začal mi olizovať ruky. Prišla noc, pes išiel von do búdy. Celú noc skučal. Ked ráno prišiel dnu, aby sme mu dali žrať, bol celý šťastný a najprv sa ku každému pritúlil a až potom sa nažral. Tak sa to opakovalo pár nocí. Až sme ho nakoniec nechali dnu. Búda išla preč a odvtedy je stále s nami. A je naozaj ako člen rodiny. Dokonca mi som povedala, že najoblúbenejší a venujeme mu najviac pozornosti a lásky z celej rodiny
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.