Rokfort-slohy
Môj dom - môj hrad
Takto by mal vyzerať môj vysnený dom a príbeh s ním spojený.
Nastúpila som do auta, ktoré ma malo priviesť na obhliadku práve postaveného domu. Pomaly sme sa kymácali lesnou cestou až kým sme došli k miestu kde les prerušovala čistinka. Nebolo to ďaleko od mesta. Keď som vystúpila z auta ovanula ma vôňa čerešňových kvetov. Cítila som sa, akoby som sa práve ocitla v starej čínskej rozprávke. Predo mnou stál akoby čínsky chrám, ktorého veľkosť sa nedala určiť. Niežeby bol nejaký veľký. Ale všade okolo neho sa rozprestierali plné kvetov a priestoru. Realitný maklér, ktorý stál vedľa mňa sa len pousmial a spýtal sa, či si nechcem dom prezrieť aj z vnútra. Prikývla som a pobrali sme sa k železnej bráničke s takými istými motívmi ako boli aj na dome. Od bráničky viedol až k dverám dlhý chodník vykladaný kameňmi. Z chodníka viedla aj jedna odbočka doprava, do záhrady cez drevený mostík, ktorý viedol ponad malé jazierko, na ktorom plávali lekná a lotosové kvety. Predo mnou sa rozprestierala krásna záhrada plná kvetov, bambusov, čerešňových kvetov a jazierok. V tejto časti bol plot prevažne drevený, vyzdobený čínskymi motívmi. Záhrada bola dlhá, a pretože bola jar, po celom dvore poletovali čerešňové kvety. Bolo to naozaj krásne. Takto sme obišli celý dom. Vzadu bol pozemok predĺžený a plný voľného priestoru. V strede toho priestoru bol postavený drevený altánok s červenou čínskou drevenou strechou, takou istou ako bola na dome.Keď sme obišli celý dom, vyšli sme po schodoch k dverám. Ale akým dverám! Boli krásne, z čerešňového dreva, ako skoro všetko naokolo. Boli zdobené červenými a zlatými čínskymi vzormi. Boli na nich dve zlaté kruhové klopadlá. Prvá miestnosť v dome, po otvorení dverí, bola predsieň. Nebola zariadená veľmi výrazne. Skôr niečo v štýle Feng-šuej. Na stenách viselo pár prázdnych rámov, ktoré čakali na fotky vložené budúcim majiteľom. Na zemi bola drevená podlaha s červeným koberčekom, ktorý sa tam na môj vkus nehodil. Naľavo od dverí bola komoda na topánky. Realitný maklér na mňa kývol aby som sa prezula a nasledovala ho. Obula som si huňaté papučky, ktoré stáli pri stene a vydala som sa za maklérom. Z chodbičky viedli dvere do veľkej miestnosti, ktorá vyzerala ako salónik, alebo hala. Tá miestnosť mala červené steny a na jej ľavom boku bol výbežok s pár oknami a jedálenskou sadou. Okná boli veľké a prúdilo cez ne do miestnosti svetlo. Nemali žiadne závesy. V strede miestnosti boli kreslá červenej farby a malý konferenčný stolík ozdobený veľkou kyticou bielych kvetov. Kreslá boli nové a moderné, no aj tak ladili so starobylým výzorom domu. Napravo, vedľa chodbičky bola detská izba. Bola v žiarivých žlto-oranžových farbách. Naľavo od chodbička bola tiež detská izba v jemných modro-zelených farbách, pripravená pre chlapca. Ďalej, napravo bola jedna prázdna miestnosť s červenými stenami. Vedľa nej bola kúpeľňa s obrovskou vaňou. Úplne na konci ľavej časti domu boli krásne dvere, vyrezávané ešte krajšie ako tie vstupné. Viedli do spálne. Tá bola v pastelových, modro-ružových farbách. Nad posteľou s tmavým prestieradlom viseli závesy. Nábytok tu bol svetlej farby. Táto miestnosť bola úplne iná ako zvyšok domu. Vyžarovalo z nej svetlo, neha, krása a predovšetkým dokonalosť, to čo si najviac cením. Posledná miestnosť v dome, okrem povaly, bola kuchyňa. Bola ako zvyšok domu. V krásnych červených a zlatých odtieňoch s čínskymi motívmi. Namiesto dverí mala len veľké zárubne, navrchu zahnuté do polkruhu. Nad sporákom viseli panvice a hrnce. Celý dom vytváral pocit útulnosti, aj napriek tomu aký bol rozľahlý. Zo severnej časti domu viedli dvere na terasu. Mala dlaždice z čudnej zliatiny, takže vyzerali akoby v ich vnútri boli kraštáliky amethystu. Terasa bola starostlivo ukrytá pred zrakmi ostatných ľudí, pretože okolo nej rástol dosť vysoký živý plot. Všetko hýrilo farbami, no aj tak sa to zdalo zladené, ako jeden celok, z ktorého ak niečo zoberiete, tak sa rozpadne. Ešte chvíľu som sa kochala krásou výhľadu z terasy, potom som sa otočila k maklárovi a povedala len:"Kúpim ho."
Nevedela som si ani len predstaviť ako mohol niekto niečo také postaviť.
Laura Dräxler