Odborár, rovná sa zamestnanec
Členstvo v odboroch je veľmi diskutovaná, ale predsa len stále polemická téma, ktorá zdá sa už zaujíma nielen odborárov a zamestnancov. Stretáme sa totiž čoraz častejšie s tým, že táto téma veľmi irituje zamestnávateľov, resp. niektorých " managerov " . Určite máme o čom hovoriť a mohli by sme o tom diskutovať aj do nekonečna, keby sme však nečelili už aj tomu, že otázky členstva v odboroch sú ďalej rozpracúvané, so snahou ešte viac oslabiť postavenie odborov v podnikoch a teda v konečnom dôsledku obmedziť ich pôsobenie aj pri ochrane oprávnených záujmov zamestnancov. Myslím, že práve preto je nevyhnutné o tom nielen hovoriť nahlas, možno adresnejšie, ale je načase už aj hľadať a nachádzať reálne východiská.
Súčasná organizovanosť zamestnancov v odboroch ešte stále nedosiahla žiadanú úroveň , čo sa týka nielen počtu členov, ale predovšetkým ich angažovanosti a vôbec to už nemožno pripisovať len vonkajším činiteľom. Historicky platí, že socializmus, spôsob transformácie národného hospodárstva, samotná privatizácia a atomizácia podnikov, hromadné prepúšťanie, mali pre pre zamestnancov aj pre odbory veľké dôsledky. Odbory ako organizácia zamestnancov sa však zodpovedne ujala svojho historického poslania a naďalej plní funkciu zákonného zástupcu všetkých zamestnancov a teda úlohu čestnú a celospoločenskú. Treba pritom zdôrazniť, že aj keď majú odbory takéto významné celospoločenské poslanie a postavenie, sú stále autonómnym občianskym združením, takže aj otázky organizovanosti a členstva sú veci výsostne vnútrodborové a navyše chránené osobitným zákonom. Zamestnávatelia , a ani nikto iný nemá právo tieto skutočnosti využívať pre svoje ciele. Je absolútne neprípustné, aby boli zneužívané na potláčanie základných práv občanov len preto, lebo niekto je momentálne pri moci a presadzuje možným aj nemožným spôsobom svoje záujmy, bez ohľadu na ostatných. Naším cieľom je ľudí chrániť , aby ich práva v zamestnaní, vrátane práv odborových, neboli pošliapavané, ale prirodzene rešpektované a to vo všetkých súvislostiach.
Právo organizovať sa na pracovisku zakladať odborové organizácie v ktorých sa zamestnanci združujú na ochranu svojich oprávnených záujmov v zamestnaní je zakotvené v Čl. 37 Ústavy SR a patrí medzi naše základné hospodárske a sociálne práva.
Je to samozrejme dôležitá otázka, ktorá úzko súvisí s existenciou odborových organizácií u zamestnávateľov a aj so samotným uplatňovaním ústavného práva zamestnancov. Ako všetky práva aj toto spočíva v rukách tých, ktorých sa týka, teda zamestnancov a oni sa sami a hlavne "slobodne" rozhodujú ako s týmto svojím právom naložia. Malo by to byť všetkým jasné, veď žijeme v demokratickom a právnom štáte EÚ, otázky života a základných ľudských práv sú nám sväté, .... . Ako si teda vysvetliť to, čo sa tu už roky systematicky deje? Bežné odpovede na tieto otázky sú nám známe a väčšinou počujeme hovoriť o nízkom právnom vedomí ľudí , slabej informovanosti v odboroch, o bežnom nezáujme a nedôvere ľudí v kolektívne formy ochrany a pod. Menej sa však už hovorí o tom, prečo sa na Slovensku ešte aj teraz, v čase demokracie a slobody, ľudia boja uchádzať o svoje základné práva a otvorene sa hlásiť aj k nám odborárom. Odpoveď býva tiež veľakrát jednoduchá .
Absenciu odborov-zástupcov zamestnancov u mnohých zamestnávateľov , nevedomosť ľudí a ich zdanlivú pasivitu pri združovaní sa na ochranu svojich vlastných záujmov možno skúmať aj z inej strany ako len zo všeobecného pohľadu. Odpovedzme si predovšetkým na to komu taká situácia potenciálne vyhovuje. Kolektívna ochrana zamestnancov a silný Zákonník práce, predsa vždy spôsobovali starosti najmä zamestnávateľom. Či to nie je tak aj dnes ? Pre príklady netreba chodiť iste ďaleko... Nie je tajomstvom, že pri vstupe zahraničného kapitálu, ale aj pri domácich akvizíciách, sa celkom štandardne popri cene práce, skúma aj otázka potenciálu odborov v podniku. Je známe, že tam kde odbory existujú a majú silné postavenie je to vnímané skôr ako prekážka a tam kde ich niet, je to relatívna výhoda pri realizácii podnikateľských plánov. Mohli by sme v tejto súvislosti hovoriť aj o téme rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa a postojoch zamestnávateľov k tejto otázke. Príkladov je teda nadostač a to nemusíme spomínať ani naše vlastné skúsenosti z kolektívneho vyjednávania a so správania sa zamestnávateľa k odborom.
Aj bežnému čitateľovi týchto riadkov musí byť jasné, že zamestnanci - odborári a ich rastúce požiadavky na lepšie pracovné a mzdové podmienky, výhody poskytované na základe kolektívnej zmluvy nebudú asi nikdy celkom po chuti zamestnávateľom lebo tieto skutočnosti sa vždy premietajú cez náklady do hospodárskych výsledkov a zisku vlastníkov spoločností (možno niekedy aj do konkurencieschopnosti ).
Aká je teda budúcnosť zamestnanca v našich podnikoch, či sa bude mať lepšie alebo horšie, či obstojí so cťou v tomto nerovnom partnerstve so zamestnávateľmi? To bude zrejme závislé nielen od úspešnosti odborových funkcionárov, ale predovšetkým od samotných zamestnancov a na ich slobodnom rozhodnutí . Možností je vždy niekoľko :
- budeme bojovať za svoje práva osamotene, alebo sa zbavíme konečne predsudkov a
- združíme sa v odboroch a spoločne zabojujeme za svoje veci , a či
- budeme ponížene a z vďakou zbierať popadané omrvinky z bohato prestretého stola alebo budeme alibisticky vyčkávať a tešiť sa, ak nám niekto niečo dohodne?
Teda je si z čoho vybrať a ide o to, aby sme sa rozhodli nielen slobodne, ale aj zodpovedne, len potom sa totiž budeme môcť pozrieť do zrkadla a čestne vysporiadať s výzvami, ktoré na nás nepochybne ešte niekde v budúcnosti čakajú. Toto je potom nielen naše zamestnanecké právo, ale aj naša povinnosť voči tým, ktorí nás budú nasledovať.
Aj ctený páni zamestnávatelia by nemali zabúdať, že aj keď každý zamestnanec na svojom pracovnom poste vytvára určitú pridanú hodnotu , ale ozajstným prínosom pre nich môže byť len vtedy, keď bude plnoprávny vo svojom postavení a rešpektovaný nielen ako pracovná sila, ale aj ako človek so všetkým čo k nemu patrí.
(kk)