Zašlá socha umelca (život)
Stála kamenná socha
v pozadí ľudského umu
tam kde nezablúdil zvuk do ucha
tam kde nevzdávali hold stromu
Stála tam dlhé storočia
Tam kde rieky končia
A more už dávno vyschlo
Tam kde je len chlad a ticho
Tam kde sa vtáci stratili
Tam kde slnce spí
Tam kde sú len chladné skaly
Tam kde sledujú vás slepí
Tam kde stála mohutná skala
Vytesaná v ženu zvodnú
Bola tam sama? Snila? Plakala?
Či čakala na chvíľu poslednú?
O tom už nik nepočul, nevravel
Možno nechcel a ticho dúfal
Aby sa tento malý svet uzavrel
A svoje tajomstvá skrýval
Možno ktosi čosi vedel
No sám nechcel
Aby ktosi videl
Že má zmysel
Prosiť sochu a vydať skromnú slzu
Možno cítil v jej hlase skazu
Pocit osamelosti
Jej duša zahynula kdesi v mladosti
Na oltári z rúk prírody
Nedobytnom ako hrady
Ktoré tak rady skrývajú
Čo len ony poznajú
Tak tam socha stojí
A každý konár vôkol sa bojí
Že sa dotkne jej ramien
A okúsi silu bremien
Ktoré ju tak ťažko objímajú
Ktoré spávať jej nohám nedajú
V snahe vytrhnúť ich z podstavca
A uniknúť smútku sťa oku dravca
Bez jediného škrabanca.
Ťažko sa dvíha hora kameňa
Vyrobená zo žuly, možno s prímesou kremeňa
Keď stromy zatarasia vám cestu
K tomu ľudskému mestu
A vy len stojíte na chladnej zemi
Celé roky bez jedinej zmeny
Počúvajúc chladný šepot vetra
Cítiac, že neodchádza strata
Ktorá hlodá v srdci dieru
A do žíl zatína ostrú sekeru
No plakať nemôžete
Kameň predsa nežije
Je to vlastne pravda či lož ?
O tom svedčí červená kaluž