Kým príde láska
Hviezda školy. Najkrajší chlapec školy. Najlepší športovec. Mladé dievča hľadelo na jedného zo svojich spolužiakov. Často počula ostatné dievčatá chrliť o ňom podobné poznámky. Je dokonalý. Ako sám Boh. Pobláznil mi celú myseľ. Vždy sa na tých naivných rečiach smiala, rovnako tomu bolo aj teraz. Okolo seba mal ako zvyčajne húfy obdivovateliek. Či už krásne barbiny, alebo odvážne, na zovňajšok menej pekné dievčence. Nikdy nepatrila ani k jednej z tých skupín. Hlboko v srdci verila, že je iný, než to vyzerá navonok. "Veď všetci sa aj tak pretvarujú..." vravievala často.
* * * * *
Opäť tam sedí sama, v kúte triedy, s nikým sa nebaviac. Dlhé čierne vlasy jej splývali s čiernym tričkom. Vo veľkých čiernych očiach sa odrážali jej skutočné pocity, no len málokto ich vedel čítať. Len málokto z tejto školy. Je šialená. Satanistka. Čo vlastne robí na škole úspešných? Často počul tieto narážky na jej osobu, keďže bol v centre diania. No vedel, že to tak nie je, ostatný sa mýlia a ona je normálna. Možno normálnejšia, než ktokoľvek iný z tých nafúkancov, čo si dovoľovali o nej tvrdiť niečo také. Stále bola sama, bez priateľov.
Vnútri sa smiala, na scénke, ktorú pozorovala. Pán dokonalý dal práve kopačky dievčaťu. Ďalší z krátkych ľúbostných vzťahov. Vedela o každom, ani nepamätala, kedy naposledy trval dlhšie, než týždeň. Bolo zábavné pozorovať ďalšiu zo slečien, ktoré dostali záchvat plaču, keď ich nechal. Čudovala sa, že ešte neprišli nato, že nemajú skutočnú šancu. Hodina sa začala a dievča nemalo na výber, muselo veci nechať tak, ako v tej chvíli boli. Vedela, že sa už nevráti...
* * * * *
V očiach jej stále videl smiech, keď sa rozchádzal s jednou z mnohých ctiteliek. Ani sám nevedel prečo, no vždy, keď sa s niektorou rozišiel, pohľad mu zablúdil ku nej. A ak si všimol dobre, ona taký čas tiež hľadela naňho. Vtedy bol šťastný. Nehľadela naňho zbožne, ako väčšina ostatných dievčat, ktoré sa stále motali okolo neho. Obdivoval ju. Zato, že každý deň dokázala vstať a prísť do školy, taká, aká skutočne je. On to nikdy nedokázal. Tie večné pretvárky ho už trápili, no nevedel im dať zbohom.
* * * * *
Tretí ročník sa končil. Posledný, čo boli trieda takto všetci spolu. Niežeby jej odtiaľto niekto chýbal. Možno okrem neho. Veď ak nebude maturovať z rovnakých predmetov, ledva ho uvidí. Nevedela prečo má také pocity. Myslela si, že ním pohŕda pre jeho krásu a dokonalosť. No prišla nato, že jeho skutočná krása a dokonalosť sa skrýva v jeho vnútri, hoci ani on sám o tom nevedel. Obľúbila si ho, hoci s ním ani raz v živote neprehovorila. Prečo vlastne? Spytovala sa samej seba. Odpoveď nenachádzala. Možno to bolo tými mnohými dievčatami, ktoré sa pri ňom stále zdržiavali. Zovňajšok dokonalý, ako jeho. No bol v nich rozdiel... V skutočnej kráse, ktorú on, zdalo sa, začína poznávať...
* * * * *
Uvedomoval si, vďaka nej, že život, ktorým žije, v tej večnej divadelnej hre, sa mu nepáči. Zmenil to, počas tretieho ročníka sa zmenil. Rozmýšľal, či ju vôbec bude vídavať v poslednom ročníku. Nechcel o to prísť. Chcel jej poďakovať, že mu pomohla byť šťastnejším, hoci kvôli tomu prišiel o niekoľko falošných priateľov. Vedel, že mu budú chýbať jej zamyslené, zasnené pohľady, ktoré mala tak často v tvári. Ani si neuvedomoval, kedy si ju tak obľúbil a prečo. Bolo to vďaka jej úprimnosti? Či preto, lebo bola sama sebou?
* * * * *
Stužková. Sedela tam sama, v kúte miestnosti. Nepozvala rodičov, priateľa, ani skoro nikoho, okrem jedinej skutočnej priateľky, ktorú mala už od detstva. Sledovala, ako sa bavia ostatný. Chvíľkami im závidela, chvíľkami chcela vrátiť čas na prvý deň prvého ročníka. Mala prísť inak oblečená, inak upravená, mala byť priateľskejšia? Neplakala nad rozliatym mliekom. Časy strednej školy sa blížili ku koncu a ona vedela, že na vysokej to už bude iné, pretože bude s ľuďmi, čo majú podobné záujmy, ako ona.
* * * * *
Takmer celý večer pretancoval. No stihol si všimnúť, že jeho pohľad čoraz častejšie zablúdil ku nej. Sedela tam so svojou kamarátkou, ani jedna sa nebavil, ani sa len nerozprávali. Prišlo mu jej ľúto, no možno len zistil, že to i on je na vine tomu, že to je teraz tak. Zahlásili posledný tanec. Dievča, práve označované za najkrajšie dievča školy očakávalo, že ten tanec bude patriť jej. Prebodla ho pohľadom, keď pokrútil hlavou a prešiel ku nej...
* * * * *
Akurát sa chystala na odchod, keď zrazu pred ňou zastal. Bol ako prízrak. Zdvorilo sa pred ňou uklonil, vzal ju za ruku a nežne jej ju pobozkal. „Smiem prosiť?“ boli to prvé slová, ktoré kedy adresoval jej. Zostala civieť naňho, po chvíli však mlčky prikývla. Vzal ju do stredu parketu. Všetci hľadeli na nich, no zdalo sa, že ani jeden si to nevšíma. Objal ju a pomaly sa začal pohybovať v rytme vášnivej rumby. Prekvapilo ho, odkiaľ vie kroky, veď keď chodili na tanec, nebola tam. No nič nevravel. Ich pohľady vraveli za všetko. Nik iný netancoval, ten tanec patril len im dvom. Pomalá pieseň sa chýlila ku koncu a on sa z ničoho nič naklonil ku nej. Nepohla sa ani o krok. Nežne ju pobozkal na ústa. Bol to jej prvý skutočný bozk. Mala pocit, že omdlie, no zároveň jej bolo neskutočne krásne. „Je to len sen?“ s obavami sa ho spýtala. „Nie, to iste nie. A ak áno, tak snívame obaja. A už sa nikdy nechcem zobudiť.“ Ľúbili sa. Nepotrebovali slová, ich pohľady si navzájom porozumeli. Nik iný nechápal, ale ani nemusel. Stačilo, že oni to vedeli. Nepoznali sa, no poznali sa lepšie, ako ich poznal ktokoľvek iný...