2.Kapitola
Bola už tma keď som sa vrátila domov. Mama už spala a brat sa asi niekde flákal. Veď je piatok, je to pochopiteľné. Vyzula som sa a otvorila dvere do svojej izby. Nemala som chuť zapaľovať si v izbe a keď som na svojom gauči uvidela niekoho sedieť, jediné na čo som mala chuť bolo začať kričať. "Nekrič prosím ťa." Bol to muž, jeho hlas znel pokojne a veľmi príťažlivo. Vydýchla som, nahlas, ako balón, ktorý necháte vyfučať. Sedel na gauči a jednu nohu mal preloženú cez tú druhú, pričom sa mu krížilo koleno s členkom. Ruky mal zložené za hlavou. Jediné, čo som mohla o ňom povedať, čo sa týkalo výzoru, že mal dlhé vlasy a určite posilňoval. Tie svaly sa prehliadnuť proste nedali. "Ty si ma fakt poslúchla." Jeho hlas znel prekvapene. "Ešte stále môžem začať." Upozornila som ho a znovu sa nadýchla. "Nie prosím ťa." Páčilo sa mi, že už vyslovil dve vety v ktorých ma prosil, u mužov sa to často nestáva. Mala by som si túto chvíľu nahrať. Zapálila som svetlo a on sa vtedy postavil. Mal hnedé vlasy, ktoré mu siahali po uši, boli akoby rozfúkané vetrom. Hnedé oči na mňa hľadeli prekvapene, na tvári sa mu to neodrazilo, hneď ako som zapálila, všimla som si, ako mu začalo trhať kútikom úst. Je na mne snáď niečo vtipné? Hodila som kabelku na posteľ a vyzliekla si bundu, bolo tu teplo. "Ty si dnes už v mojej izbe bol, že?" Bol to odhad, žeby sa dvaja ľudia rozhodli, že navštívia mňa? Práve mňa, čo má taký nezaujímavý život, až to nie je možné? "Niekto tu bol?" Spýtal sa znepokojene, čo na tom bolo znepokojivé. No... keď nemyslíme na to, že sa dostal cudzí muž do mojej izby a niečo hľadal. Dokonca ani zámky poškodené neboli. Ale, prečo to bolo znepokojivé pre neho? Neodpovedala som na jeho otázku. Začal sa prechádzať po mojej izbe, akoby to tu dôkladne poznal. "Cíť sa tu ako doma." Povedala som prekvapene, keď si vzal jeden z mojich náramkov. Len sa na mňa pozrel a položil ho naspäť do poličky. "Dnes, si vo svojej taške niečo našla." Pozrel sa na mňa a bol presvedčený, že má pravdu. Prikývol, akoby si odpovedal sám. "Daj mi to." Povedal a hlas mal plný autority. Po chrbte mi prešiel mráz. "Čo je to?" Spýtala som sa. A snažila sa zrakom neisť na miesto, kde som hodila tú vec. "Nič pre teba." Odpovedal a stále sa na mňa díval. Zúžili sa mi zreničky. "Povedz mi aspoň jeden dôvod, prečo by som ti to mala dať." Odpovedala som a snažila sa netváriť dotknuto. Usudzujem, že je odo mňa minimálne o tri roky starší. No a čo, nevyká on mne, nebudem ja jemu.
"Tebe to nepatrí."
"A tebe snáď áno?" Spýtala som sa. Keby áno nebolo by to v mojej taške.
"Prestaň sa správať detinsky." Začínal byť naštvaný. Bože ja mám talent.
"No to si si pomohol." Povedala som zarazene, nesprávala som sa detinsky a okrem toho, ešte mi neodpovedal na otázku. Vlastne áno, ale nie tou odpoveďou, ktorú som počuť chcela.
"Proste mi to daj, dobre?" Žiadne prosím, toto už akoby nebol ani on.
"Čo je to?" Spýtala som sa znovu.
"Je to kľúč." Ale nehovor. Hneď ako som si to pomyslela, prísne sa na mňa podíval, akoby vedel na čo myslím. "Ten kľúč, otvára nebezpečné... nazvime to... brány. Nepatrí tebe, ani mne, ale ak sa dostane do rúk tomu, kto bol v tvojej izbe, bude to zlé." Hovoril vážne, tak prečo som tomu nechcela veriť? "Zlé pre koho?" Spýtala som sa. "Pre všetkých." Nemala som tušenie o čom to hovorí, no aj tak som nemala chuť mu to dať.
"Pozri..."
"Olivia." Usmial sa, to som nepochopila.
"Pozri Olivia, nebol by som tu, keby to bolo vážne, tak mi to proste daj a ja ti zaručujem, že ma už nikdy neuvidíš. A môžeme sa tváriť, že toto sa nikdy nestalo." Zasmiala som sa, zdalo sa, že toto zase nepochopil on.
"Keby sme sa tvárili, že toto sa nikdy nestalo, tak by som ti povedala: Nemám to, čo hľadáš a ty by si proste odišiel, tak, ako si aj prišiel." Žiarivo som sa na neho usmiala. Vzdychol si a rukou si prešiel po vlasoch. Ten krátky pohyb stačil na to, aby som si uvedomila, že nechcem aby odišiel. Ja fakt strašne neznášam svoje hormóny. Zrazu sa zarazil a vyplašene sa na mňa díval. Podišiel ku mne a prešiel mi rukou po krku. Zostala som stáť nehybne a on ku mne sklonil tvár. Ani som sa nepohla, nie žeby som od neho nechcela byť pobozkaná, no náš rozhovor sa neniesol v takom duchu, aby sa to skončilo takto. Pozrel sa mi do výstrihu a chladnými prstami mi prešiel po tej rane, čo mi tam zanechal ten kľúč. "Povedz, že si si to nenasadila." Povedal zúfalo a odstúpil odo mňa o krok. Nezdalo sa mi, že je nutné na túto otázku odpovedať. Sadol si na posteľ a tvár si zložil do dlaní. Nechápavo som sa na neho dívala. Mala som chuť sa mu ospravedlniť, len aby sa takto netváril. Nepáčilo sa mi, ako je jeho tvár súžená. Zase si niečo pokazila Olivia. Pozrel sa na mňa a v jeho očiach sa zračil odstup, ktorý tam pred tým nebol. Nevedela som v ňom čítať, nie žeby som to niekedy vedela, ale teraz mi to prišlo ako neskutočné ťažké. "Musíš si to nechať." Povedal odrazu. Neviem, čo zmenilo neho názor, no zmenilo to aj môj názor. "Ja to nechcem." Povedala som rýchlo a sadla si ku nemu. Nie, žeby som si od toho niečo sľubovala, ale už ma dosť boleli nohy. Prstami som si hladila tú ranu a on sa na to díval tiež. Bolo to... príjemné. Jeho pohľad sa presunul do mojich očí. "Nemáš na výber." Toto sa mi ani z ďaleka nepáčilo. Vždy je na výber, musí. Čo sa od vtedy zmenilo, keď zistil, že som si to nasadila? "Musíš, to stále nosiť. Už ťa to nepopáli." Nepáčil sa mi tón akým to hovoril. Postavil sa a otvoril okno. Akosi som nemala chuť mu v tom zabrániť. "Ako sa voláš?" Spýtala som sa odrazu a kľúč som si nasadila, kým bol otočený ku oknu, aby nevidel môj tajný ukryť, alias bielizník. S úškrnom sa ku mne otočil. "Crage." Povedal a postavil sa na stoličku, takže som sa na neho dívala zdola. "To znie ako idiot." Povedala som zamračene, prečo som tak veľmi pochybovala o tom, že mi klame? Zo smiechom vyskočil z okna. No pekne. Nikdy som si nemyslela, že v jeden deň sa toho toľko udeje. Najprv sa mi niekto objaví v izbe, potom si nájdem túto vec v nákupnej taške a nakoniec za mnou príde neznámy chlap. Dosť, idem spať. Zhasla som svetlo a bez toho, žeby som sa prezliekla, alebo si vôbec popostielala som si ľahla. Nikdy sa mi nič nesníva... no teraz som mala pocit, akoby sa na mňa niekto díval.