Koniec sveta?
Tiché kroky. Žiadny zvuk. Zase kroky, potom kvap, kvap, kvap... Počujete to bzučanie? Asi nie. Je len v mojej hlave. Presne v tej mojej šialenej hlave a myšlienkach, ktorým nikto nikdy neporozumel. Chcela som tu najprv rozvíjať nejaký príbeh, no potom mi došlo, že som príliš lenivá na to, aby ten príbeh obsahoval aj nejaký dej. Preto to bude len takéto. Moje úvahy, kecy... proste veci čo možno nikoho z vás nezaujímajú. Pochybujem, že niekedy aj budú. Chce sa mi kričať. Kričať, hádať sa proste ukázať každému, čo si o ňom myslím. Nejde to. Nikdy som nebola schopná niekomu povedať pravdu, ktorá by ho mohla raniť. Ja som už raz proste taká. Dobrá duša... priateľská... milá...a zvyčajné prídavné mená padajú na moju osobu. Škoda len, že ja si to nemyslím. Niekedy mi ľudia hovoria, že mám málo sebavedomia. Ja si to však nemyslím. Mám sebavedomie akurát. Nie som ani namyslená ani nič iné. No aspoň si to myslím. A zase sa dostávam k tomu svojmu mysleniu. Toto slovo : myslím som tu použila už šesť krát. Nevadí. Je to málo. Aj tak si myslím, že to slovo sa tu bude objavovať oveľa viac krát ako šesť. Prejdime k inej téme. Rozmýšľali ste už niekedy nad tým, čo by ste robili, kebyže vám teraz niekto povie že o 24 hodín je koniec sveta? Ja o tom rozmýšľam dosť často. Hlavne v poslednej dobe. Ani neviem prečo. No ale keby to náhodou niekto povedal a bola by to pravda, nie som si istá či by to oznámili verejnosti, chápete, vznikla by všeobecná panika ľudia by vykrádali obchody znásilňovali a tak len preto, že už to nikdy nemusia urobiť. Ale keby to naozaj chceli ohlásiť obyvateľstvu asi by to dali do televíznych novín alebo by prerušili nejaký film so slovami ,, Naliehavá správa, o 24 hodín, dopadne na našu planétu meteorit veľkosti 20 KM...? Hmm, alebo také niečo. Nie som si istá, že by to bol práve meteorit no čo iné by to mohlo byť? Čo hroznejšie a väčšie by mohlo zničiť tak veľkú planétu? Fakt netuším. Ale vráťme sa k tomu, čo by som robila, kebyže sa to dozviem. Neviem, možno by som tomu nechcela veriť, možno by sa mi nechcelo veriť, že všetko čo som mala rada, čo som milovala, čo som si vybudovala, zmizne jedným zásahom nejakého šutra. Nechcelo by sa mi veriť, že všetci ľudia, ktorým som ešte chcela povedať, ako veľmi ich ľúbim alebo ako veľmi ich nenávidím, zhasnú ako sviečka aj so mnou. Určite by som však nechcela zomrieť sama. Sama, niekde zašitá, bez známok života a nádeje, že všetko toto bol len podvod alebo nejaká hra. A možno by som hneď uverila. Prepadla by ma panika a rýchlo by som sa poobzerala po miestnosti, že moji rodičia aj s bratom sú ešte stále pri mne a že pri mne zostali posledné hodiny života, aby som sa s nimi dostatočne rozlúčila. Hej, asi to by som spravila. Rozlúčila by som sa s nimi, potom by sme zavolali babke, alebo by sme za nimi prišli.. sú to síce štyri hodiny cesty, no keď chceme zomrieť spolu pokope ako poriadne rodina, určite by sme obetovali tieto štyri hodiny. Veď už by sme ich nikdy nevideli. A keby sme už prišli ku babke a uronili zopár sĺz, poodpúšťali si staré hriechy, v televízií by ohlásili ďalší oznam, že meteorit ktorý mal údajne padnúť na našu planétu, sa odklonil zo svojej dráhy a letí na slnko. Asi by som zažalovala dotyčnú televíziu, lebo by sme kvôli nim minuli peniaze na benzín a to len preto, že by sme verili ich slovám. Ale určite by sa mi uľavilo. Bola by som rada, že sa svoju rodinu nevidím posledný krát v živote. Hmm rada?