Cesta za šťastím
Tmavou ulicou kráčalo mladé dievča. Pohľad malo sklopený, dlhé havranie vlasy jej spadali na ramená. Prechádzať sa tým pochybným miestom uprostred hlbokej noci nebolo práve najmúdrejšie, no zdalo sa, že ju to netrápi. Prešla až na koniec ulice, no nezastala, ani sa neobrátila. Pokojne kráčala ďalej do tmavého lesa. Mala jasne stanovený cieľ, kam sa chce dostať- čistinka v lese s vodopádom. Miesto, ku ktorému sa jej viaže toľko spomienok. Čudesné zvuky okolia ju nevystrašili, nepridala na kroku, možno ich ani len nevnímala. Ešte chvíľu kráčala, až kým nezačula žblnkot vody. Zastala na krátky okamih, mobilom zasvietila pred seba, aby videla, kam môže stúpať. Opatrne vyliezla na vrch vodopádu. Ako tam tak stála, v mysli sa jej začali zjavovať obrazce z minulosti. Na každom z nich bola šťastná, čo spôsobilo, že oči sa jej zaliali slzami. Posadila sa. Ešte nebola úplne rozhodnutá, čo spraviť. Spať nevedela. Každú chvíľu pozerala na čas, ktorý plynul tak pomaly, až sa zdalo, že každá sekunda trvá večnosť. Oprela sa o kmeň jedného zo stromov, privrela oči a premýšľala.
Keď opäť otvorila oči, hviezdy na oblohe už vystriedali prvé lúče ranného slnka. Z premýšľania ju prebralo hlasné zvonenie mobilu. Pozrela na číslo. Bol to on. Ten, kvôli ktorému tu teraz bola. Zrušila jeho hovor. Zavolal znovu. A potom ešte niekoľkokrát, až napokon zdvihla. Vydesene sa jej spýtal, kde sa nachádza. Nepovedala mu to. Tichým, trasúcim sa hlasom umierajúceho ho požiadala, aby jej teraz dal pokoj. Na tajomnosti jej krátkeho výroku pridal ešte aj žblnkot vody, padajúca voda vodopádu. Nepočkala na jeho odpoveď, okamžite zložila. Už nezavolal späť. Postavila sa, vystrela ruky, akoby mala krídla a zasnene sa zahľadela pred seba. Stála tam asi pol hodiny, až sa zrazu strhla a pozrela dole. Bol tam. A nielen on. Stálo tam asi desať mladých ľudí, ktorých kedysi považovala za priateľov. Možno chceli byť stále jej priateľmi, no nevedeli, že ona po priateľstve už netúži. Nikto už nevedel, kým je, nikto nepoznal jej tajné túžby. Niečo im šepol, potom vyliezol hore ku nej. Nechápavo na neho hľadela, priamo do jeho očí, modrých ako jasná obloha. Vystrel svoju ruku k nej, ona svoje priložila k telu. Posunul sa o krok bližšie ku nej potom o ďalší a zas o ďalší, až kým nestál v jej tesnej blízkosti. Pozrela do zeme, no on ju chytil za bradu a prinútil ju pozerať naňho. Pohladil ju po líci, naklonil sa k nej a šepol: „Poď.“ Pokrútila hlavou, obrátila sa. Už ho nechcela vidieť. Chcel niečo povedať, no zazvonil jej mobil. Pozrela nervózne na číslo a ihneď zdvihla. Žiarlil. Chcel mať u nej také privilégium ako mal ten dotyčný. Aj on chcel, aby hneď po zazvonení zodvihla, keď jej volá. Z rozhovoru, pomerne krátkeho sa nedalo nič vyrozumieť, znelo to ako nejaké tajné kódy. Možno keby sa o ňu niekto zaujímal skôr, nie až keď bola v tejto situácii, mal by šancu pochopiť.
„Ďakujem ti za všetko. Vyzerá to tak, že sa stretneme už o chvíľu.“ Ukončila rozhovor a obrátila sa späť k nemu. Podala mu mobil a usmiala sa. Napriek žiaľu, ktorý sa jej odrážal v očiach to bol úsmev úprimný. Objala ho a šepla tiché: „Prepáč.“ Potom ho sotila dozadu, a on tvrdo dopadol na zem. Pozrela dole na jazierko. Opäť vystrela ruky a vykročila. Padala len chvíľu a nebolelo ju, keď dopadla do vody. Prítomní si to ledva stihli uvedomiť. Všetci sa vrhli za ňou, vytiahli ju von a snažili sa ju zachrániť. Bolo však neskoro...
Z neba sledovala svoj pohreb. Bolo tam viac ľudí, než si myslela, že by prišlo. Aj on tam bol a plakal. Dojalo ju to. Chlapec, ktorý jej pred smrťou volal bol pri nej. Objal ju.
„Možno si spravila chybu.“ Šepol jej, no ona pokrútila hlavou.
„Nie. Som tu s tebou a to je dôležité. Sľúbila som, že ťa neopustím, pamätáš? Nespravila som chybu, len zistila, že som mohla žiť inak. No bez teba. A bez teba by život nebol životom.“
Bozkal ju a nedovolil jej odtiahnuť sa. To však ani urobiť nechcela. Ľutoval, že to mohol spraviť až po smrti. No aspoň bol s ňou. A navždy aj bude...